2. január roku 2016. Tatry doslova praskajú vo švíkoch, keďže nám príroda konečne nadelila dlho očakávanú, pravú zimnú atmosféru. Vzduch reže svojou mrazivou ostrosťou naše dýchacie cesty, ktoré sa, síce s trochou nevôle, situácii prispôsobujú. Vonku je slnečno, obloha je bez mráčika, teplota okolo -10 °C a sme radi, že pekný januárový deň trávime v lone našich veľhôr.

Rozhodnutie ísť sa presvedčiť na vlastné oči ako to na Hrebienku v ľadovom dome vyzerá, sme si dobre naplánovali. Rozhodli sme sa nechať auto doma a cestovať do Popradu vlakom a odtiaľ do Starého Smokovca. Ako sme predpokladali, parkoviská boli preplnené a organizátori dopravy mali čo robiť, aby nápor železných tátošov ako tak usmernili. Všade okolo počuť poľštinu, češtinu, maďarčinu, nemčinu ale aj angličtinu. Sem-tam sme vôbec nevedeli identifikovať akým jazykom ľudia hovorili. Ale boli sme radi, že naše veľhory ľudia poznajú a našli si čas, aby ich navštívili.

V týchto dňoch je cieľ turistov v okolí Smokovcov jasný. Ľadový dóm na Hrebienku. Lanovka, ktorá bežne premáva v polhodinových intervaloch premávala podľa našich pozorovaní nepretržite. Štyri otvorené pokladne ledva stíhali predávať lístky záujemcom o odvoz na vrchol kopca. Dav ľudí nasledoval iný dav, ktorý sa hore na Hrebienok vydal po vlastných. My sme sa rozhodli vydať sa hore lanovkou, nakoľko našim cieľom nebol v ten deň len Hrebienok, ale aj iné zákutia v zime dostupných Tatier.

Nuž vychádzame z lanovky a postavíme sa do radu. Od lanovky až ku kupole, v ktorej je starostlivo proti poveternostným podmienkam ukrytý ľadový dóm, sa tiahne asi 300-metrový zástup po estetike bažiacich ľudí. Na začiatku nás oblial podvedomý pot a strach z toho, ako dlho potrvá, kým sa dostaneme dnu. K nášmu údivu sa rad hýbal priebežne a o 10 minút vstupujeme do kupoly. Pred vstupom nás vítala tabuľka s upozornením ako sa máme vo vnútri správať. Pokyny: nezdržať sa dlhšie ako 5 minút, nerozopínať si bundy, nás tak trochu pobavili, ale mali svoje opodstatnenie. Už po vstupe nás vítala zadná, bočná stena priečelia s krásne vyrytým nápisom - Tatranský dóm. Očkom hádžeme vpravo aj vľavo, nakoľko aj z tohto miesta sa dajú rozpoznať niektoré detaily dómu.

Fotoaparát sa dostáva k slovu a my akosi podvedome zaznamenávame každý detail ľadovej nádhery. Dnu počuť len šepot ľudí a nádhernú hudbu klasického žánru. Celý dóm je postavený pod roztiahnutým bielym baldachýnom, ktorému v strede tróni žiarivý krištáľový luster. Dielo doslova vyráža dych. Očakávania boli veľké, no realita nás doslova ohromila. Každý z nás akosi samozrejme stíšil hlas a v nemom úžase sa očami vpíjal do nádhery. Hlavný oltár tvoria vysoké stĺpy s postavou muža v nadživotnej veľkosti ako si k sebe túli zvieratá Tatier. Aj medveď s vlkom akoby majestátne dopĺňali celkovú atmosféru. Po bokoch sa vinú priečelia tvorené stĺpmi, sochami anjelov a postavičiek v historických kostýmoch. Dielo je vypracované do najmenších detailov. Ľad je priesvitný, bez kazov, vytvára dojem skla. Niektoré kusy majú v sebe zaliate kvety, ktorými sú vyzdobené hlavné priečelia. Dielo je doslova monumentálne, je až nepochopiteľné ako toto mohla vytvoriť ľudská ruka. Nevieme síce, kto stvárnil sochy, nakoľko v čarovnej atmosfére sme si ani nevšimli, či informačná tabuľa obsahovala mená autorov. No ale v tejto dobe už po nich pátrame, nakoľko si svoju slávu a obdiv zaslúžia. Vraj sa tu konajú aj sobáše. Nuž nech láska mladomanželov je taká pevná ako ľad, no a nech im vydrží samozrejme dlhšie, ako existencia stavby.

Očarení novým zážitkom sa lúčime s dómom. Robíme si posledné fotografie a prajeme si, aby dielo vydržalo. Bohužiaľ sme si vedomí, že svetelné a teplé lúče jarného slnka ukončia nádheru a celý dóm po maličkých pramienkoch odtečie do doliny. Ktovie, možno sa pri ponorení rúk do potoka Štiavnik dole v Smokovci dotkneme dómu v jeho tekutej forme. A možno sa zamyslíme nad tým, či voda, ktorú práve pijeme, umývame sa s ňou alebo len tak polievame záhradu, nestála niekedy ako hrdý výtvor samotnej prírody alebo človeka v podobe ľadovej nádhery.