Spomínaný vrch vyzerá z diaľky ako ukradnutý kus tatranského štítu, ktorý si dal niekto do svojej prímorskej záhradky. Kontrast s plážovou rovinou pod ním ešte umocňuje jeho dominantný výzor. Územie, na ktorom leží, je chránené, Prírodná rezervácia Monte Cofano (Riserva Naturale orientata Monte Cofano). Je vyšší, ako Monte Monaco, má 659 m n. m. a keďže sa naň vyráža prakticky od mora, hodnotu môžete považovať aj za prevýšenie.

Ideálnym štartovacím bodom je mestečko Cornino. Famíliu som, ako v prípade Monte Monaco, vysadil na pláži v San Vito Lo Capo. Pri pláži v Cornino sú parkovacie miesta, no ja som ešte pokračoval po poľnej ceste hore a odparkoval vedľa posledného domu pri kameňolome. Statný skalný masív sa týčil rovno nad hlavou a v jednej časti boli z neho vyrezané obrovské skalné bloky. Ťaží sa tu totiž prvotriedny mramor. Samotný kameňolom však funguje až na vrchu masívu a je naň krásny výhľad z vrcholu Cofano. Samozrejme, pokiaľ sa nezačnú okolo vrcholu kopiť dotieravé mračná.

Cesta od spomínaného domu pokračuje vychodeným a dobre viditeľným chodníkom smerom do sedla. Prechádza okolo starej opustenej búdy a cez otvorenú závoru s nápisom, ktorý zrejme upozorňuje na kameňolom. Nápis aj závoru sa mi podarilo úspešne ignorovať a neskôr som zistil, že tam je úplne zbytočne, lebo ku kameňolomu som sa priblížil na 200 metrov...

V sedle odbočuje chodník vľavo, po chvíli som dorazil na križovatku so smerovníkom a nejakou zelenou mlákou, ktorú som honosne nazval Zelené pleso. Cesta pokračuje rovno na druhú stranu hrebeňa, pomedzi pasúce sa kravy až ku zrúcanine fabriky na spracovanie tuniakov. Odbočil som vľavo hore do kopca a v masívnej stene som hľadal pokračovanie chodníka. Cesta sa však stočila pekne pod bralo a po vrstevnici som došiel ku bielym vápencovým skalám, kde malo byť turistické značenie. Našťastie som mal naštudované, čo ma čaká, inak by som si myslel, že na skalu popadalo zopár nešikovných lezcov. Červené fľaky, namazané miestnym samozvaným umelcom ma viedli smerom hore. A tu je údajne najťažší úsek, exponovaný “výšvih” zaistený hrubým lanom. S mojimi 175 centimetrami som sa už na štarte držal v polovici dĺžky lana, no a na dva nádychy som bol hore, na širokej plošine, stúpajúcej k vrcholu. Možno to niekomu roztlčie srdce, možno nie, každopádne je to príjemné spestrenie na trase. Potom ma čakalo už len cik-cakovité stúpanie smerom do vtieravého mraku.

Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré - v tomto prípade bola teplota o 10 °C nižšia a hneď sa išlo lepšie. Vrchol na seba nenechal dlho čakať. Hore ma čakal akýsi zatlčený kôl v skale a tabuľka s nejakou básničkou alebo modlitbou. Výhľady sa nekonali, ale nakoľko som sa na pláž za rodinou odmietol ponáhľať, zaumienil som si, že počkám. Po asi pol hodine skúmania vrcholu (objavil som tam základy nejakej búdy, zrejme signálneho charakteru) mračnu začala dochádzať trpezlivosť a rozhodlo sa mi zopár výhľadov predsa len ukázať. Prešiel som z vrcholu južne pár desiatok metrov až ku skalnému zrázu, ktorý sa čoraz viac odkrýval. Dostalo sa mi nakoniec aj pohľadu na kameňolom, Cornino, až po Monte Erice, ktoré dominuje nad mestom Trapani. Po asi hodinovej kochačke boli už výhľady na všetky strany, aj na Monte Monaco so San Vito Lo Capo ako na dlani.

Zostup prebiehal rýchlo, pod lanovým úsekom som stretol španielsky párik z pláže, s karimatkami a v žabkách. Rozmýšľali nad výstupom. Vysvetlil som im kade a ako, no rozmysleli si to. Možno aj dobre, hlavne kvôli obutiu. No a nakoniec tak isto, ako po výstupe na Monte Monaco, kúpeľ v mori nabral úplne iný rozmer a bez výčitiek som sa s deťmi čvachtal vo vlnách.

Cenné informácie som vytiahol z http://www.summitpost.org/monte-cofano/483795.