Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Patagónia očami Slováčikov

Patagónia je pre našinca ďaleká neznáma krajina, s príchuťou tajomna, drsnosti a exotiky. Svojimi prírodnými a poveternostnými špecifikami dáva turistom, horolezcom a dobrodruhom dostatočný priestor na realizáciu rozličných aktivít.

Patagónia sa rozprestiera na juhu juhoamerického kontinentu a zasahuje územie Argentíny a Chile. Skladá sa z dvoch výrazne odlišných povrchových jednotiek - Patagónske Andy na západe a Patagónska plošina na východe. Patagónia sa tiahne v dĺžke vyše 2000 km od severu na juh a končí pri Magalhäesovom prielive, ktorý oddeľuje kontinent od Ohňovej zeme.
V januári 1998 sme navštívili Patagóniu počas našej malej súkromnej expedície za hranice všedných dní smerom na koniec sveta.

Ľadovec Perito Moreno

V Patagónii je napriek všeobecnému otepľovaniu zeme stále veľmi dobre rozvinutý ľadovcový fenomén. Preto sme ani my neodolali ľadovcovému pokušeniu a krátko po príchode do mestečka Calafate v provincii Santa Cruz sme sa vydali autobusom k asi 100 km vzdialenému ľadovcu Perito Moreno - prírodnému skvostu národného parku Los Glaciares.
Tento malý-veľký ľadovcový zázrak sa tvorí na hrebeni hôr vo výške asi 3000 m a po štrnástich kilometroch postupne klesá k jazeru Lago Argentina. Svojou silou a pohybom sa neustále snaží toto obrovské niekoľko desiatok kilometrov dlhé jazero predeliť v jeho najužšom mieste ľadovou haťou. Jazero je pretekajúce a vplyvom ľadovcovej prekážky má rozdielnu výšku hladiny v jeho hornej a dolnej polovici. Čelo ľadovca sa týči kolmo hore miestami až do výšky 55 m a pohyb ľadovca je až 2 m denne. Vplyvom tohoto posuvu sa z čela každú chvíľu odlamujú blankytne modré kusy ľadových stien a s ohlušujúcim rachotom padajú na hladinu jazera. Keďže v minulosti boli zaznamenané početné prípady tragédií turistov, ktorých zasiahli padajúce kusy ľadu v bezprostrednej blízkosti ľadovca, pohyb turistov je teraz prísne obmedzený v pekne upravených koridoroch a vybudovaných vyhliadkach odkiaľ je možné nerušene a s úžasom pozorovať toto dynamické a zároveň smrteľne nebezpečné ľadové divadlo.
Ľadovec je zaujímavý aj tým, že svojou silou sa mu darí v určitých časových intervaloch jazero úplne zahatať a predeliť na 2 časti. V hornej časti sa postupne zvyšuje hladina až dosiahne úroveň ľadovca. Voda sa takto začne prelievať cez ľadovcovú masu, čím nastane prietrž ľadovca, ktorý je silou obrovskej masy vody strhávaný a unášaný do spodnej časti jazera. Toto vyrovnávanie hladín je sprevádzané ohlušujúcou kanonádou, ktorá trvá aj 2 dni. V 70-tych a 80-tych rokoch nastávala prietrž ľadovca pravidelne v 4 až 5 ročných intervaloch. Posledná prietrž ľadovca nastala 10 rokov pred našou návštevou, čo odborníci vysvetľovali ako dôsledok skleníkového efektu. Každopádne ľadovec bol už naozaj veľmi blízko k druhému brehu a k zahataniu jazera chýbalo doslova iba pár metrov.

Cerro Torre a Fitz Roy

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po návrate od ľadovca Perito Moreno sme dostali chuť okúsiť ľadovce trošku aj na vlastnej koži a tak sme zamierili z mestečka Calafate 240 km opačným smerom do osady Chaltén - ďalšieho turistického východiska národného parku Los Glaciares.
Chaltén - znamená v indiánskom jazyku pôvodného domorodého obyvateľstva “sopka”, to bol aj pôvodný názov najvyššieho vrchu v tejto oblasti Fitz Roy 3405 m. V tomto kraji sú vplyvom Tichého oceánu veľmi drsné poveternostné podmienky, veľa zrážok a silné víchrice, ktoré často zahaľujú vrcholky hôr do oblakov, pričom sa zdá akoby sa z vrcholov valil dym podobne ako zo sopky. Aj my sme mali tú česť pozorovať Fitz Roy počas nášho pobytu v jeho “sopečnej” nálade, hoci tieto vrchy nie sú sopečného pôvodu.
Chaltén je teda východiskom ku magickým vrchom Fitz Roy a Cerro Torre. Vrchy, ktoré neočarujú svojou výškou ale svojim tvarom, nedostupnosťou svojich stien a permanentne zlým počasím z nich spravili najťažšie vrcholy sveta. Veď počet ľudí, ktorí mali tú česť stáť na vrchole týchto dvoch impozantných hôr je ďaleko menší ako počet pokoriteľov Mt.Everestu.
Naše plány v tejto oblasti boli vzhľadom na turistický charakter našej výpravy tiež veľmi odvážne. Chceli sme prejsť po ľadovci dolinou Torre medzi vrcholmi Cerro Torre a Fitz Roy v ich bezprostrednej blízkosti a spraviť tak asi 4 dňový okruh divokou neznačenou cestou cez tieto drsné hory. Cesta, ktorú sme si vybrali bola zakreslená iba na jednom starom plagátiku, avšak nefigurovala v žiadnych novších mapách. Po ohlásení sa a zapísaní našich údajov na miestnej stanici horskej služby sme sa vydali na cestu. Strávili sme na ľadovci 2 dni a jednu noc, pričom sme nestretli žiadneho iného človeka. Žiaľ pre silný nárazový vietor, ktorý bol schopný roztrhať stan alebo odgúľať plne naložený ležiaci ruksak, sme sa museli vzdať nášho zámeru a vrátili sme sa menším okruhom naspäť popod Cerro Torre do miest, kde sa už objavovali aj turisti. Bonbónikom na ceste späť bolo, keď sme museli prekonať prechod cez ľadovcovú rieku po tenkom asi 20 m dlhom lane napnutom tesne ponad rozbúrené pereje ľadovej vody. Prejsť na záver dňa s plnou poľnou po takomto lane sa dá iba ak ide naozaj o život.
Národný park sa nám nakoniec predsa len odvďačil krásnym slnečným a bezveterným počasím, keď sme vystúpili na horský hrebeň do výšky 1500 m a mohli sme z bezprostrednej blízkosti pozorovať južnú stenu Fitz Roy v celej jej drsnej nádhere. Napriek horskej klíme môžete vidieť pri prechádzke lesom patagónskych ďatľov, zelené papagáje alebo vo vyšších polohách kondory s rozpätím krídel až do 3 metrov. Na našich potulkách po horách sme stretli aj kone, ktoré vynášali horolezcom pod štíty potrebný materiál, výpravu sviatočných japonských turistov, ktorí išli s horským vodcom pár kilometrov po rovine alebo stanový tábor mladých argentínskych “skautov” pod Fitz Royom, ktorí sa učili poznávať i chrániť túto úžasnú prírodu.

Mys panien a tučniaci



Po návrate z národného parku Los Glaciares sme mali ešte jeden patagónsky cieľ - navštíviť Mys Panien (Cabo Virgenes) - najjužnejšie miesto argentínskej časti Patagónie, ktoré je známe práve tým, že tam hniezdi každoročne počas leta početná kolónia tučniakov magalašských.
Mys Panien je bohom zabudnuté miesto, kde zavíta iba málokto a kde prakticky nefunguje žiadna organizovaná doprava. Náš výlet začal tým, že sme v Rio Gallegos - hlavnom meste provincie Santa Cruz s pravidelným leteckým spojením - hľadali požičovňu áut, aby sme sa mohli na vlastnú päsť vydať ku 130 km vzdialenému mysu Panien. Po niekoľko hodinových peripetiách a zjednávačkách sme konečne nasadli do Renaulta 9, ktorý nám s nedôverou požičali na 1 deň za 130 USD. Nevyasfaltovaná šotolinová cesta viedla nehostinnou plochou krajinou s malými prevýšeniami a trsmi trávy. Keď sme dorazili na mys Panien spozorovali sme na brehu Magalhäesovho prielivu maják a malú vojenskú základňu. Spod majáka nás tabuľka nasmerovala smerom k miestu, kde hniezdili tučniaci.
Napriek odľahlosti tejto lokality a stále silnému nárazovému vetru si nás tučniaci ihneď získali. Podľa údajov správcu tejto rezervácie sa tam nachádzalo 85.000 tučniačích párov, ktoré mali práve čas výchovy svojich ratolestí a tak sme sa ocitli zoči-voči uprostred štvrť milióna malých a dobráckych tučniačikov, ktoré na nás zazerali skoro tak počudovane ako aj my na nich, s tým rozdielom, že oni nás nefotili ani nefilmovali. Dospelé tučniaky boli trochu plaché a nedalo sa k nim priblížiť menej ako na 2 metre avšak mláďatká, pokryté ešte drobnými jemnými chĺpkami na nás pozerali oddane a bez strachu a dalo sa k nim ísť až na dotyk. Bol to doslova raj tučniakov, všade okolo nás boli hniezda a napriek vetru bolo počuť zovšadiaľ výraznú tučniačiu vravu. V kontraste s touto vzácnou prírodnou rezerváciou sme pozorovali iba niekoľko kilometrov vzdialené vrtné veže, ktoré sú už na chilskom území a slúžia na ťažbu ropy. Treba dúfať, že človek bude aj v tejto oblasti pri svojich aktivitách považovať ochranu prírody za prioritnú.

Najnovšie