Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Rozhovor Lesníci a ochranári by sa mali spojiť

Ing. Pavol Hlaváč, PhD, je učiteľom na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene. Konkrétne pôsobí na katedre ochrany lesa a poľovníctva. Venuje sa problematike ochrany lesa, lesníckej fytopatológii, odolnostnému potenciálu a stabilite lesa. Podieľa sa na riešení a koordinovaní rôznych projektov a výskumných úloh. Rozprávali sme sa s ním o ochrane lesa, postrekoch, či o súčasných trendoch v Tatrách.

Líši sa ochrana lesa podľa toho, či ide o národný park alebo hospodársky les?

V konečnom dôsledku by sa veľmi nemala líšiť. Činnosť ochrany by mala byť pre hospodársky les aj národný park rovnaká. Zo zákona o ochrane prírody a krajiny samozrejme vyplývajú určité obmedzenia, ale v podstate sa táto ochrana nelíši. Jej účelom je chrániť lesný ekosystém pred
poškodením, aby les plnil všetky svoje produkčné aj mimoprodukčné funkcie. V hospodárskom lese je dôležitá produkcia dreva, ale z pohľadu ochrany lesa sú často mimoprodukčné funkcie dôležitejšie.

Ktoré sú mimoprodukčné funkcie?

Zdravotná, protierózna, vodoochranná, prírodoochranná, rekreačná a iné. Samozrejme, v hospodárskom lese bude stále zohrávať úlohu ekonomické hľadisko a produkcia dreva. Na ňu sú naviazané a závislé ďalšie skupiny ľudí. Každý lesník by však mal chrániť aj mimoprodukčné funkcie lesa. Les je ekosystém, v ktorom sú rastlinstvo, živočíšstvo a neživá príroda späté do jednotného celku, a nič sa tu nedá vytrhnúť z kontextu. Nie je to „kukuričné" pole, kde ak sa pomýlite, ďalší rok vysadíte niečo nové. Ak sa pomýlim pri zakladaní, pestovaní alebo ochrane lesa, následky sa nesú niekoľko desiatok až stoviek rokov. No stáva sa, že človek niekedy uprednostní krátkodobé zisky pred dlhodobými cieľmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Existujú názory, že kalamita v Tatrách bola čiastočne spôsobená aj tým, že les bol zle vysadený, uprednostnila sa smreková monokultúra, pričom smrek má plytšie korene a je menej odolný voči vetru.

Je pravda, že tatranský les nie je lesom pôvodným. Toho je tam veľmi málo. Potvrdzujú nám to údaje z odborných prác o umelých výsadbách v Tatrách od roku 1929. Už odvtedy boli Tatry ovplyvňované človekom, umelo sa tu vysádzali aj listnaté dreviny, ale v porovnaní so smrekom len v malých množstvách. Ten bol vždy dominantnou drevinou. V roku 1935 mal smrek obyčajný 72,4% zastúpenie, v roku 1987 65,5%, v roku 1997 59,8% a výhľad do budúcnosti je okolo 50%. Spolu s ostatnými ihličnanmi - smrekovec a viaceré druhy borovíc majú ihličnany 92,7%.Ostatných 7,3% patrí listnatým stromom. Tie by v budúcnosti mali predstavovať asi 12%.

Ešte by som dodal, že rozsah kalamity bol ovplyvnený aj vplyvom hubových patogénov, resp. hnilôb. Na mieste spodnej časti tatranského lesa boli kedysi len lúky a pasienky. Keď sa takéto lokality vysadia smrekom, veľmi často trpia hubovými chorobami. Ide hlavne o drevokazné parazitické huby
ako Heterobasidion annosum a Armillaria ostoyae. Tie spôsobia hnilobu koreňov i kmeňa a keď príde vietor, buď ich vyvalí celé, kvôli plytkej alebo takto narušenej koreňovej sústave, alebo ich zlomí. Mesiac pred kalamitou sme robili v tejto oblasti výskum a zistili sme, že viac ako 40% týchto smrekov bolo napadnutých hnilobou. Bol to dôsledok toho, že smrek sa vysadil na nevhodných lokalitách, ale aj aktivizáciou škodlivých činiteľov, celkovým fyziologickým oslabovaním stromov v dôsledku klimatických zmien a znečisťovania prostredia. Nemalý podiel pripadal i na mechanické poškodenia kmeňov v okolí turistických chodníkov a ciest.

Podľa Vás tam nebolo vhodné sadiť nič alebo skôr zvoliť iné dreviny?

Ťažko teraz povedať. Určite, tá drevinová skladba mohla byť iná, ale nemôžeme z toho obviňovať terajších lesníkov, keďže oni tieto porasty iba zdedili.

Určite im to nikto nekladie za vinu.

Myslím si, že názory na túto problematiku sú rôzne a vina sa pripisuje aj lesníkom. Mohla sa zvoliť iná drevinová skladba s väčšou prímesou listnáčov. Ale taká bola doba, my to už teraz neovplyvníme. V minulosti sme v južných oblastiach Slovenska vysádzali vo veľkom topole a tiež sa neskôr zistilo, že to nebolo dobré, kvôli častým ochoreniam.

Po kalamite sa vypracovával plán skladby drevín pre kalamitné územie, robili ste ho vy?

Projekt revitalizácie poškodeného lesa robilo Národné lesnícke centrum. My sme spolupracovali najmä v oblasti protipožiarnej ochrany a ochrany lesa. V projekte sa hovorilo o zmene drevinovej skladby - teda nielen prevaha smreka, ale aj zastúpenie iných ihličnatých a listnatých drevín.

Ale vidím, že smrek tam stále prevažuje, vyše 50%.

Počíta sa s vyšším zastúpením jedle bielej, borovice limby, borovice lesnej, borovice horskej a smrekovca opadavého, plus 12% listnatých drevín. Treba povedať, že smrek z hľadiska jeho nárokov je vo vyšších polohách prirodzenou drevinou, v nižších by sa mala táto skladba zmeniť a dať väčšia
prímes iných ihličnatých drevín a drevín listnatých. Ten plán je rozpracovaný na cca 20 rokov, aby sa zabezpečila nielen druhová zmena, ale aj veková skladba tak, aby bol porast aj výškovo diferencovaný a odolnejší.

Pokiaľ ostane 50% lesa smrekového, nebudú stále pretrvávať problémy s lykožrútom?

O tom by sme hovorili čisto hypoteticky. Je jasné, že všade, kde bude smrek, tam bude aj lykožrút, je prirodzenou súčasťou smrekových porastov. Aj keby sme mali len 10% zastúpenie smreka, bude tam. Nemôžeme lykožrúta vyhubiť, stále bude pre tieto porasty predstavovať určité riziko. Máme však prostriedky, ako ho udržiavať pod prahom hospodárskej významnosti.

Ale potom vznikajú trenice kvôli tomu, že lykožrút sa strieka v národnom parku.

Kalamita bola v roku 2004, dnes máme 2008. To sú štyri roky, za ktoré sa populáciu lykožrúta smrekového nepodarilo znížiť. Otázka je, prečo. Nevykonali sa včas tie opatrenia, ktoré sa z pohľadu ochrany lesa vykonať mali. Šlo o kalamitu mimoriadneho rozsahu, po ktorej ostalo veľké množstvo kalamitného dreva, ktoré je náchylné na napadnutie podkôrnikmi.

Ak by sa v národnom parku nechala časť územia na samovývoj, nech si tam príroda poradí sama, má takýto les šancu byť odolnejší ako ten vysadený?

Nedá sa jednoznačne povedať, aký by bol odolný. Záleží od toho, o aké veľké územie by išlo, aký by bol zdravotný stav stromov, ale i ďalších faktorov. Napríklad nevieme povedať ani to, či by tam vznikol smrekový les, alebo iný. Samovývojom môže dôjsť k tomu, že o 50 rokov tam môže byť úplne iná drevinová skladba.

A to by bolo na závadu?

Národný park bol vyhlásený za určitým účelom, prevládali tam smrekové lesy, ktoré plnili zdravotnú a rekreačnú funkciu, produkovali zdraviu prospešné látky, sú tam rôzne liečebné ústavy. A bolo by silné konštatovanie, ak by teraz niekto povedal, že tam nebude les.
Je tam určité zmladenie smreka a pionierske dreviny, napríklad jarabina, tá by ale asi nemala byť cieľovou drevinou. A to, či tam zase vznikne samovývojom smrekový les, je v tomto prípade v rukách prírody. Vstupuje tu množstvo ďalších škodlivých činiteľov, ktoré porasty v jednotlivých rastových fázach môžu poškodiť. Nedá sa teda povedať, že les, ktorý takto, vznikne bude odolnejší.

Možno sa môžeme zamyslieť nad tým, že keď sa vyhlási národný park, podľa medzinárodných kritérií by sa nemalo zasahovať na 50% jeho územia.

Pokiaľ si pamätám, tak len na 10 %, ale vzhľadom na rôzne stupne ochrany územia môže byť toto percento u jednotlivých národných parkov odlišné.

Vychádzam z toho, čo mi povedal pán Jasík v nedávnom rozhovore.

Podľa kritérií IUCN sa neodporúča turisticky sprístupniť viac ako 10 % jeho plochy. Pritom pod rekreačným využívaním sa rozumie duševná a fyzická regenerácia osôb bez výstavby rekreačných zariadení na území národného parku.

On mal na mysli 50% bezzásahového územia - postreky, hospodárenie v lese a podobne.

Rád by som sa ešte vrátil k tým postrekom. Jediným čiastočne prijateľným riešením je včasné odstraňovanie kalamitnej hmoty. Ponechať toľko hmoty na samovývoj je absolútne nereálne. Okrem odstraňovania drevnej hmoty poznáme ešte ďalšie opatrenia, a až v krajnom prípade by sa malo pristúpiť k postrekom. Lenže lykožrút je už enormne premnožený a zasahuje do oblastí, kde by nemal. Lesníci isto nebudú chcieť les ničiť a poškodzovať, ale keď vidia, ako tie les odumiera, snažia sa ho chrániť, aby bol zelený a zachoval sa pre ďalšie generácie.

Existujú zásady integrovanej regulácie škodcov: škodca je termín relatívny; druh, ktorý je potenciálnym škodcom, môže prežívať pri tolerovanej hustote; cieľom je jeho regulácia, nie vyhladenie; jednotkou regulácie je ekosystém. Ide o to, že na lykožrúta sa nemôžeme pozerať samostatne, je naviazaný na smrek, ten je tiež súčasťou ekosystému, atď., je to uzavretý kruh. Lykožrút má aj svojich predátorov a parazitoidov, ale nemôžeme sa na
nich spoliehať, pokiaľ sa škodca veľmi premnožil. Ďalšou zásadou je, že každý zásah môže mať neočakávaný alebo nežiadúci účinok. Niekedy uprednostňujeme krátkodobé záujmy, osobné, politické, ekonomické. A ja mám pocit, že pri Tatrách nejde o odborné, ale o osobné, ekonomické a
rôzne iné záujmy. Aj ponechanie lesa na samovývoj je určitý zásah, ktorý môže skončiť tragicky, a namiesto lesa tam budú len holé stráne.

Používanie chemických prípravkov ale považujem len za krajné riešenie, lebo majú negatívne účinky - to by sme klamali, keby sme tvrdili, že nemajú. Na druhej strane treba povedať, že všetky prípravky, ktoré sa v lesníctve používajú, musia byť schválené ministerstvom pôdohospodárstva a ďalšími
inštitúciami. Všetky prechádzajú zložitým vývojom, testovaním. Určite, nejaké negatívne účinky majú, ale to máte, aj keď si zoberiete obyčajný acylpyrín. Nemôžeme chémiu zatratiť ako celok.

Ide o to, či v národných parkoch, kde by sa mali preferovať prírodné procesy, je prípustné takým spôsobom zasahovať.

Nemalo by sa, keby sa realizovali všetky opatrenia včas. Ak by došlo k odstráneniu kalamitnej hmoty v primeranom množstve - to neznamená, že les vyzametáme, ale mali prebehnúť diskusie o tom, koľko mŕtveho dreva máme ponechať. Ďalej sú tu metódy lapákového boja, feromónových lapačov, vyhľadávania a odstraňovania aktívnych chrobačiarov, a ak tieto možnosti zlyhajú, treba si povedať, či chceme, aby Tatry existovali tak, ako ich poznáme, alebo pôjdeme do určitého rizika a necháme ich na samovývoj. S tým, že potom možno nebudú vyzerať tak, ako vyzerali, ale budú tu lúky, eróziou poškodené svahy, kde už ťažko možno bude niečo rásť. Lykožrút je už preukázateľne v kosodrevine, a ak odumrie, čo tam bude potom rásť? Môže sa to tam obnoviť, ale to teraz nikto nevie.

Nechcem na nikoho útočiť, ale najprv niektorí hovorili, že sa lykožrút vôbec nepremnoží, a les sa s tým vysporiada. Bohužiaľ sa nevysporiadal. Aj po roku a pol bolo drevo pre neho atraktívne, keďže časti koreňov niektorých stromov ostali v zemi. Odumierali tak postupne a lykožrút sa mal kde množiť. Nemôžeme potom hovoriť, že nebudeme nič robiť. Preto došlo asi aj k tým postrekom - nechcem povedať, že lesníci boli úplne zatlačení, ale keď nemôžete urobiť jedno opatrenie, druhé ani tretie, a situácia je vážna, siahate po tom, čo bude mať primeraný účinok a bude ekonomicky najefektívnejšie.

Možno ide o to, že ak chemické látky zabijú hmyz, ktorý slúži ako potrava pre iné živočíchy, môžu sa takýmto spôsobom šíriť.

Aplikovaný prípravok Fury 10 má určitý čas, počas ktorého je účinný, potom sa rozloží.

Za ten čas možno ovplyvní...

...jasné, v tomto súhlasím. Ovplyvní, negatívne. Napríklad v dubových porastoch, kde spektrum hmyzu je veľmi veľké, tam sa pri boji proti napr. mníške neodporúča, aby sa používali chemické prípravky, ale biopreparáty. Z hľadiska podkôrneho hmyzu biopreparáty, ktoré by boli hromadne odskúšané a mali dobré účinky, neexistujú. Hovorí sa o využití entomopatogénnych húb, ktoré lykožrúta dokáže usmrtiť. Okrem neho ale aj ďalších chrobákov. Navyše účinok je tu oproti chemickému veľmi nízky. Čo mne osobne prekáža na tom postreku, je, že sa robil letecky. Lykožrút smrekový atakuje hlavne kmeň. Pri leteckom postreku sa chemická látka ale zachytí hlavne v korunovej časti stromu. Takže vhodnejšia by bola individuálna pozemná aplikácia. Otázne je, či je z ekonomického hľadiska možné takúto veľkú plochu ošetriť pozemným postrekom.

Ide o to, či na NP je vhodné aplikovať také isté postupy liečby ako v hospodárskych lesoch.

Je otázne, či je na Slovensku potrebných toľko NP. Druhá dôležitá vec je legislatíva. Lesníci pracujú podľa zákona o lesoch a štátna ochrana prírody (ŠOP) podľa svojho zákona. Legislatíva by mala byť jednotná. Teraz budem hovoriť viac za lesníkov, keďže ich učím, hoci sa považujem za ochranára, lebo sa venujem problematike ochrany lesa. K lesníkovi príde jedna inštitúcia s tým, čo má robiť, príde druhá, ktorá mu povie niečo úplne nové, všetky mu hrozia sankciami ak to nesplní. Kým sa toto nedá do poriadku, tie negatívne strety budú stále.
Ešte k národnému parku - dohodnime sa na zonácii, že v zóne A sa nebude zasahovať, ale mala by mať ochranné pásmo, kde by sa robili opatrenia, ktoré by zabránili presunu škodcu do lesov s nižším stupňom ochrany. Často sa ako príklad spomína Bavorsko, ale tam je podľa mojich poznatkov vysoko postavené osobné vlastníctvo, aj nad úroveň ochrany, čo zase nevidím úplne pozitívne.

V Bavorsku sa práve pokusne nechal les napospas lykožrútovi.

Ale podľa mojich informácií sa v zónach hraničiacich so súkromnými lesmi robili pomerne prísne ochranné opatrenia. Štát si nedovolí súkromníkovi jeho majetok zničiť. Na druhej strane je otázne, či chcem prísť do Tatier a ukázať deťom pekné zelené stromy alebo suché pahýle.

Marián Jasík hovorí, že máme svoju predstavu o lese a snažíme sa ju chrániť - les má byť pekný, zelený, vysoký...

Áno, les má byť pekný, zelený a v prvom rade by sme ho mali chrániť, aby bol zdravý. Ako príklad rôzneho prístupu k ochrane lesa môžem uviesť Kokošovskú dubinu. Les, ktorý v minulosti slúžil na hospodárske účely, bol vyhlásený za chránený (NPR), lebo duby, ktoré tam rástli, boli z ekologického aspektu vzácne. Pri výskumoch v posledných rokoch sa zistilo, že zdravotný stav dubiny je pomerne nepriaznivý bez prirodzeného zmladenia duba. Hrozí, že vzácne duby nahradia iné dreviny. Čiže v tomto prípade si musíme povedať, čo chceme chrániť. Ak sa má kokošovský dub zachovať pre ďalšie generácie, budeme musieť urobiť opatrenia, aby sa zlepšil odolnostný potenciál a zdravotný stav tejto dubiny. Ak chceme sledovať jej vývoj (sukcesiu), necháme ju na samovývoj s tým rizikom, že kokošovský dub už nebude existovať a bude nahradený inou drevinou, napríklad hrabom. To isté platí pre Tatry. Podľa medzinárodných dohovorov nemáme zmeniť charakter parku, ale ho zachovať v takom stave a rozsahu, v akom bol pôvodne.

A čo karpatské pralesy na východe, tie ostali dlho v takom zakonzervovanom stave, a prosperujú, bez zásahov.

Určite tam nejaké zásahy boli, ale obmedzené.

A ako si vysvetľujete, že sa im tak darí?

Pokiaľ viem, hlavné dreviny sú tam listnaté, ktoré sú vo všeobecnosti odolnejšie ako ihličnaté. Smrek je oveľa viac náchylný napríklad na imisie a znečistené prostredie a má viac škodlivých činiteľov. On nestratí asimilačné orgány tak ako buk, že ich zhodí a potom obnoví. Teda poškodenie smrekov je väčšie a sú náchylnejšie na ochorenie.

Prečo sa teda stále v skladbe tatranského lesa preferuje 50% zastúpenie smreka, keď je taký labilný?

Z hľadiska klimatických a stanovištných podmienok v Tatrách, tam smrek patrí. A musíme robiť také opatrenia, aby sme mu pomohli. Nemôžeme tam teraz vysadiť dub, pretože tam nebude rásť. Iste, ale sú aj iné ihličnany. Smrek by mal mať v tej skladbe 50% zastúpenie. Bude tam aj jeho prirodzené zmladenie, ako napríklad teraz už môžeme vidieť na spálenisku.

Myslíte, že dialóg medzi lesníkmi a ochranármi sa v budúcnosti môže zlepšiť?

Myslím, že áno. V prvom rade by sa mala zjednotiť legislatíva. Možno tu by sa najprv mali obe rozhádané strany spojiť a tlačiť na kompetentných. Ale nebude to možné bez kompromisov. Každá strana bude musieť v niečom ustúpiť a mala by mať na diskusie odborníkov a nie samozvaných.

Keď sme robili protipožiarny projekt, jedným z ľudí na správe národného parku v Nízkych Tatrách bol ešte Marián Jasík. My sme boli len spracovatelia projektu, na jednej strane boli lesníci, na druhej ŠOP. Nevedeli sa dohodnúť na základných veciach. Rozprávali sme sa s Mariánom a navrhli sme, že budeme sprostredkovatelia, ktorí povedia, že lesníci urobia potiaľ, správa potiaľ a budeme to kontrolovať. Išlo o výrub protipožiarneho pásu. Napokon to prešlo, dokonca Správa NAPANTu povolila vyrúbať viac, ako sme žiadali v tom projekte. Ja to vidím v ochote ľudí si sadnúť a porozprávať sa bez toho, aby na seba útočili a obviňovali sa, kto je väčší odborník a podobne. Taktiež niektoré mimovládne organizácie by mali radšej obhajovať skutočné záujmy ochrany prírody a nie svoje vlastné. Niekedy mám pocit, že predstavitelia niektorých mimovládnych organizácii používajú metodiku boja veľkých developerských spoločností.

Na druhej strane - keďže sme turistický web, snažila som sa nájsť zoznam chodníkov ohrozených postrekov. A našli sme ho len na stránke takéhoto aktivistu.

Som presvedčený, že žiadni turisti neboli ohrození chemickými postrekmi tak, ako to bolo uvedené na stránke daného aktivistu. Nech sa kritizuje, nech sa poukazuje na chyby, ktoré sa robia, ale ide o to, aby tá kritika bola reálna, spravodlivá a podložená odborne. Odborníci by sa mali zísť a diskutovať o kompromisoch. Namiesto toho, aby lesníci a ochranári bojovali spolu a chránili les, lebo o to ide asi obom skupinám, nakoniec možno zvíťazí niekto úplne iný. Využijú tie spory, vybudujú sa nové hotely, zjazdovky, veď Tatry sa momentálne budujú vo veľkom.

Otázne je, ako ťažiť, lebo napriek týmto sporom nikto teraz nevyťaží kus lesa, aby tam postavil zjazdovku (v čase vzniku rozhovoru sme si to mysleli, pozn. red.).

Počul som (no neviem, či je to pravda), že bolo nejaké stretnutie developerov s mimovládnymi organizáciami, že keď oni podporia zonáciu Tatier, oni nebudú proti úprave a výstavbe zjazdoviek a pod. A to už považujem za zvláštne, ak na verejnosti vystupujem ako radikálny ochranca prírody.

Najnovšie