Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Zakarpatská Ukrajina – Polonina Svidovec

Tohtoročnú letnú dovolenku sme sa rozhodli stráviť na Ukrajine. O ukrajinských Karpatoch sme toho už počuli dosť na to, aby sme mali chuť prejsť si niečo z nich a zároveň zažiť miestnu kultúru, autentickú dopravu aj ubytovanie.

Cesta do Rachova

Presunuli sme sa do Užhorodu a odtiaľ do Rachova neďaleko rumunských hraníc, odkiaľ sme sa postupne vracali smerom ku Slovensku. Už cesta do Rachova bola dobrodružstvom. Podľa turistického sprievodcu sa autobusová doprava v Zakarpatskej oblasti v 90. rokoch v podstate rozpadla a existuje len pár najdôležitejších liniek. My sme počas nášho pobytu využívali takmer výlučne maršrutky - malé minibusy, ktoré jazdia podľa svojich vlastných pravidiel. Na autobusových staniciach dá kúpiť lístok a zistiť odchod, v menších mestách a dedinách sa treba spoľahnúť na informácie od obyvateľov. Kameňom úrazu môžu byť tabule s cestovným poriadkom len v azbuke a tiež existencia dvoch časov - miestneho a kyjevského. Maršrutky mávajú 12 - 15 sedadiel, kapacita je ale neobmedzená, zmestí sa sem aj 35 ľudí. Vodiči maršrutiek jazdia štýlom "ja som maršrutka, kto je viac", pohľad na nákladné auto naložené drevom v protismere nie je nič výnimočné. Vďaka šialenej rýchlosti sme sa do Rachova z Užhorodu dostali za tri hodiny miesto piatich.

Rachov je malé mestečko zovreté medzi horami na sútoku Bielej a Čiernej Tisy. Za 1. republiky mu predpovedali skvelú budúcnosť vďaka jeho výbornej polohe ako východzieho bodu na túry - či už do pohoria Čierna hora, Svidovec alebo Rachovské hory. Očakávania sa zjavne nenaplnili, pripomínajú ich azda len predpotopné nefunkčné semafory z oboch strán jediného cestného mosta cez rieku vedúceho k obom staniciam. Zaujímavosťou na nich boli tri svetlá aj pre chodcov. Podľa sprievodcu sme pomerne ľahko našli turbázu Tisa. Miestnosti a nábytok boli staré, ale relatívne čisté. V noci prišiel studený front, zrazil sa s horúcim vzduchom a celú noc vystrájala búrka. Podľa sprievodcu je vraj v Rachove najviac búrkových dní z celej Ukrajiny.

Nástup na poloninu

Rachov je aj najvyššie položeným mestom Ukrajiny a tak sme sa tešili, že nebudeme veľa šliapať, než prídeme na hrebeň. Ráno ešte pršalo a tak sme posúvali odchod do pol dvanástej. Asi 20 minút sme šliapali do centra a hľadali vhodnú odbočku vľavo. Na značky a smerovky na Ukrajine zabudnite. Treba len vlastný odhad, mapu a buzolu, dobrá je aj GPS-ka. Ojedinele sa nejaká značka vyskytne, ako pozostatok z 1. ČSR, kedy to tu značkoval Klub československých turistov. V niektorých častiach sa v súčasnosti angažuje Karpatský turistický spolok.

Pri prvej sľubnej ceste smerom doľava hore nájdeme na stĺpe zvyšok akejsi žltej turistickej značky a slávnostne sa pri nej fotíme. Ukrajinská turistika sa začína! Hrebeň Svidovca a jeho 60 km plánujeme prejsť za 3 dni.
Vľavo míňame starý židovský cintorín, odbáčame vpravo popod stĺpy vysokého vedenia. Krátky stupák a sme na kameňmi vyloženej ceste, ktorá stúpa mierne cez horskú samotu s niekoľkými usadlosťami. Držíme sa cesty, ktorá by mala viesť až na vysielač Terentin. Je tu celkom rušno, miestni sa po nej preháňajú na motorkách. Slnko sa medzitým skrýva za oblaky, nevyzerá to bohvieako. Postupne sa nám otvárajú pekné výhľady. Na krajine vidieť, že je hospodársky využívaná - nízka zelená tráva, rôzne senníky, stopy po dobytku. Postupne prichádzame k trávnatým kopčekom. Dohadujeme sa, či pokračovať po ceste, ktorá ich obchádza zľava, alebo ísť priamo cez ne. Vyhráva variant cesta, ale zisťujeme, že tá vedie na vrchol Magurica, ktorý je bokom vľavo, a až potom k násmu vysielaču na Terentine. Vyštveráme sa teda na kopec ku krížu a pokračujeme po hrebienku. Začína poprchávať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hore na križovatke kopčekov odbáčame vpravo. Je tu aj stádo kráv. Už dosť prší, tak vyťahujeme nepremokavé veci, návleky a pláštenky na batoh. Inak sme stretli asi dve zelené značky a tiež niečo ako hraničné kamene. Vysielač obchádzame zľava, lebo tesne k nemu sa ísť nedá. Sadáme si do trávy a obedujeme. Už neprší, ale je studená, lepkavá hmla. Zbehneme z kopca a vystúpame k bývalému salašu. Dosť chátra. Hľadáme prameň, ale nachádzame len čučoriedky, je ich tu požehnane. Je vlhko a fúka, takže dosť mrzneme. Pokračujeme ďalej po rovnej poľnej ceste. Okolo nás je už nefalšovaná polonina. Je však hmla a keďže na túre sa musíme orientovať podľa toho, čo vidíme okolo, nie je to veľmi príjemné. Párkrát sa hmla roztrhne a ukáže nám idylické výhľady, ale len rýchlo, aby sme sa nerozmaznali. Pohľad na lúčku pod nami, obklopenú lesom a plnú drevených salašov, akoby presťahovaných zo skanzenu, je skvelý. Žiaľ, na fotenie to nie je. Začína pršať a tak len kráčame ďalej.

Zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal - smerovník. Skôr bývalý smerovník. Naľavo od neho vidíme dom. Že by to bola turbáza Perelesok? Je to jedna z dvoch turistických útulní na Svidovci a vlastne aj v celých Ukrajinských Karpatoch. Nemali sme presne stanovený dnešný cieľ a podľa času by sme mohli ísť ešte ďalej, ale začína fakt husto pršať. Ideme teda pozrieť k útulni. Bránka je zamknutá zámkom, tak sa zložíme pod stromami a ideme to preskúmať. Obídeme kravy, podlezieme plot a zisťujeme, že útulňa je otvorená. Dohodneme sa so správcom a bežíme po Emeša, Mirku a veci. Sú tu dve veľké miestnosti s pieckami a hromadnými pričňami - v každej izbe cca 40 osôb, záchod a umývadlo. V miestnostiach sú aj lavice a stôl. Skladáme sa a varíme večeru. Okrem nás je tu len jeden pán. Husto prší a fúka silný vietor, dobre, že sme nepokračovali ďalej. Kupujeme tri pivá, je tu aj pitná voda a relatívne teplo, tak sme nanajvýš spokojní. Ideme skoro spať, ráno by sme chceli zavčasu vyraziť.

Bliznica - najvyšší vrch Svidovca

Budík zvoní o 5.30. Hustá hmla za oknom nás rýchlo vráti do spacákov. Sladko spíme do štvrť na desať. Vyrážame 11.30. Počasie sa trocha zlepšilo, farba hmly už nie je sivá, ale biela. Zato poriadne fučí. Zisťujeme, že vietor je náš kamarát - občas v hmle vyrobí dieru a pustí slnko. Dier pribúda, okolitý svet naberá farbu. Po žltých poloninách sa preháňajú biele mraky, údolia sú tmavozelené a obloha svetlomodrá. Čučoriedky fialové. Všade okolo prstence hôr. Stúpame širokou cestou k zrúcanému salašu. Nad ním sa týči kopec, ktorý si dávame priamo, veď ideme hrebeňovku, nie? Brodíme sa trávou, hore nás takmer odfúkne, ale výhľad je úžasný. Zhora sa tiež lepšie orientuje. V tomto prípade je to jasné - rovno ďalej. Dole a opäť hore, potom dlho takmer rovno. Schádzame k úpätiu kopca Stará, za ktorým je už masív Bliznice, najvyššieho kopca Svidovca. Chrbát Starej sa otáča doľava, so šťastím nájdeme kúsok od chodníka malé pliesko. Potom už len stúpame, strašne fučí. Vrcholový triangel má okolo seba malý zákop, kam sa na chvíľu naskladáme, aby sme menej trčali.

Prudko schádzame do zalesnenej časti. Rastú tu rôzne zakrpatené kríky, ale aj vysoké stromy, čučoriedie - čím sme nižšie, tým hustejšie. Chodníček sa kdesi stratil a my sa predierame húštinou. V hlave údaj o 400 kusoch ukrajinských medveďov, samozrejme sa stávam ľahkým terčom pre Emeša, ktorý šiel predo mnou a vyskakuje na mňa spoza kríka napodobňujúc divú sviňu. Myslím, že moje zajačanie sa tam ozýva ešte teraz. Emeš sa teší, s takým úspechom ani nerátal.

Vynárame sa z lesíka a pár metrov k ďalšej ruine salaša ideme znovu po známej ceste. Pri salaši nás chalani vyženú opäť "na hrebeň". Tentoraz to vôbec nebolo potrebné, musíme klesnúť a kopec traverzujeme sprava pekným chodníkom. Opäť sa napojíme na cestu a stúpame na Bliznicu. Potvora je aj s jej malou sestrou v oblakoch. Nie veľmi milý cieľ. Pod Malou Bliznicou sa cesta stáča prudko doľava a kopce traverzuje. Sme na akomsi malom parkovisku. Na jeho konci nájdeme chodníček, ktorý vedie trávou hore, vydávame sa teda po ňom. Po chvíli je jasné, že smerujeme hore, ale zároveň Malú Bliznicu traverzujeme. Ísť na ňu krížom cez trávu, navyše do hmly, sa nikomu nechce, Veľká bude očividne chalanom stačiť.

Po asi trištvrtehodine sa dostávame na hranicu hmly. Fučí a počasie nápadne pripomína nízkotatranský hrebeň. V malom kotli v závetrí, asi dva mestre pod hranicou hmly, obedujeme. Nemáme najmenšiu predstavu, koľko to ešte bude hore. Pokračujeme traverzom v hmle, čiastočne sa roztratíme. Nemám rada pochodovať v hmle po neznačenom chodníčku a nikoho nevidieť. Asi o desať minút s úľavou zbadám Ľuba v sedle, obzerá smerovník. Počkáme sa a nastáva diskusia, v akom sedle sme, či nás ešte predsa len nečaká Malá Bliznica. Pokračujeme, sprava máme prudký zráz, naľavo mierne klesajúcu lúku. Smerom do zrázu sa to čistí, vidíme dole a na jeden zo známych skalnatých zubov Bliznice. Trocha stúpame a zrazu sa vynorí vrcholový triangel. Pre istotu si to overujeme u ukrajinských bratov, ale sme naozaj tu. Bliznica - 1881 m n. m. Este výhľad keby bol, nielen hmla.

Kvôli zime sa dlho nezdržujeme a klesáme. Výnimočne sa stretávame so žltými značkami. Pripadajú nám akosi navyše. Zastavujeme sa ešte pozrieť ovečky, ktoré spásajú Bliznicu a cengajú ostošesť. Obdivujeme skalnaté zuby a plesá Ivor hlboko pod nami. Opäť hore a potom už len dlhý strmý zostup. Mne ho spríjemňuje svojimi historkami ukrajinský sprievodca z vrcholu. Napríklad, ako v zime v snehu a hmle odbočil na zlý poloninský chrbát a po 26 kilometroch sa ocitol na rumunskej hranici. V sedle pod Stohom, najbližším kopcom, z ktorého druhej strany je lyžiarske stredisko Dragobrat, fúka tak, že sa potácame. A to máme batohy. V zime a vetre sa chalanom prestáva chcieť ísť ortodoxnú hrebeňovku. Krotko ako ovečky sa zaradíme na traverzový chodník. Tu až tak nefúka a v strede kopca čiastočne podľa inštrukcií ukrajinského sprievodcu objavujeme prameň. Operácia dopĺňanie vody nejaký čas trvá, 4 trojlitrové kamelbeky a fľaša, k prameňu treba vyliezať do kopca a jeho prietok nie je ktovieaký. V najbližšom sedle asi o desať minút rozkladáme stany. Síce nás ide odfúknuť, ale iné rovné miesto nevidieť. Teplé jedlo padne vhod, ale rýchlo zaliezame do spacákov. Aj tak je v nich len tak vlažne.

Od Stohu do Usť Čornej

Ľubo pri nastavovaní budíka asi zabudol na časový posun, lebo po vykuknutí zo stanu sa na nás smial mesiac aj s kamarátkami a teplota bola okolo nuly. V čase druhého pokusu o siedmej bolo zase okolo nás rosy ako po celonočnom lejaku. Štartovali sme teda tradične o 11.30. Keďže sme boli za polovicou trasy, večerný príchod do Usť Čornej začal vyzerať nereálne. Vzhľadom na naše takmer už žiadne zásoby tuhého jedla (na varenie sme mali dosť) sme sa ale o dosiahnutie cieľa pokúsili. O hrebeňovku sme sa pokúšať prestali a poslušne sme kráčali po ceste - keď traverzovala, traverzovali sme aj my, keď šla cez hrebeň, šli sme aj my. Podbehli sme zopár vrcholov, až sme sa dostali na hrebeň nad najväčším plesom Svidovca Dogjaska. Pri kríži (mohli k nemu pridať aj rázcestník) dávame pauzu a lúštime s buzolou náš ďalší smer. Emeš ukazuje na západ, chrbtom k plesu. V diaľke spoza ďalších chrbátov vykúka kopec čiastočne obtočený mrakmi. Náš Mordor - posledný kopec tohto hrebeňa, Tempa. Za ňou niekde je Usť Čorná. Vyzerá to neskutočne ďaleko, ale nevzdáme sa predsa popredu. Mrkneme ešte naposledy na Bliznicu a spúšťame sa dolu.

Pokračujeme po príjemnej ceste bez veľkých prevýšení, s výhľadmi do údolí raz na jednu, raz na druhú stranu. Ľutujem, že nemám široký objektív. Chrbát tejto poloniny je majestátny. Postavičky s batohmi sa na ňom úplne strácajú, len čo sa od seba trocha vzdialime. Obedujeme pod kopcom s kótou 1 700, pravdepodobne Unharjaska. Dojedáme posledné zásoby. Emeš má síce ešte nejaké sladkosti pre prípad núdze, ale odmieta ich vydať, núdza podľa neho ešte nenastala. Pokračujeme. Odbehnem dopredu a obdivujem kotly, ktoré kedysi vyformoval ľadovec. Hrebeň sa točí trochu doľava, vystúpame prudký kopec, spustíme sa a potom už stúpame na Tempu.

Vrchol Tempy je takmer dokonale okrúhla lúka. Ochladzuje sa, čo vítame, lebo dnes nás trochu spálilo. Začíname pochybovať o možnosti dosiahnuť cieľ. Zlezieme vrchol na miesto, kde sa chodník vystiera do rovnejšieho terénu. Chalani navrhujú zakempovať na malej terase kúsok pod hrebeňom. V údolí to vyzerá na možnosť prameňov, tak sa rozhodujeme ostať tu. Prísť v noci do Usť Čornej a riešiť tam nocľah alebo spať v lese sa nám nezdá šťastné. Výlet po vodu nám zaberie asi hodinu a po dnešnom výkone nás ďalšie výškové metre už úplne dorazia. Rozložíme sa na hrebeňovom chodníku a varíme pri zapadajúcom slnku. Po západe slnka sa prudko ochladzuje, hmyz otravuje a tak zaliezame do stanu. Pred spaním ešte napriek zime stojím vonku - dokonalá tma, dokonalá hviezdnatá obloha. Hviezda na hviezde, nádherný oblúk mliečnej cesty. Keby bolo teplejšie, do stanu by ma asi nikto nedostal a zaspávala by som s rozsvieteným vesmírom nad hlavou.

Ráno odchádzame na naše pomery relatívne skoro, 9:30, lebo odpadá operácia voda - nikomu sa nechce zliezť a veríme, že už to nie je ďaleko a že nejako vydržíme. Pofotíme okolie v rannom svetle a vyrážame. Mierne hore a dole. Pri malom pliesku na nás erdží koník a podozrivo si nás premeriava. Prichádzame k povedomému smerovníku. Umiestnil ho sem Karpatský turistický spolok a vyzerá celkom tak, ako jeho českí či slovenskí kolegovia. Akurát tabuľky ukazujú naopak, nejakému vtipkárovi ich nebolo zaťažko odmontovať a primontovať nesprávne. Usť Čorná - 9 km. Celkom dosť a slniečko pripeká. Pred nami vidíme už hádam posledný vrchol - Stohy. Štveráme sa na kopec pred nami - úplne zbytočne. Kopec končí a za ním len prázdno. So Stohmi je prepojený dole, traverzujúcim chodníkom. Zlezieme teda na chodník a s úľavou sa vnoríme do lesa. Odtiaľto sledujeme červené značky, niekde sa celkom zídu. Slnko je kruté a nám pomaly, ale isto dochádza voda. Mirka by ju aj šla hľadať, ale je prehlasovaná. Všetci chceme čím skôr už byť v Usť Čornej. Stúpame hore, potom rovno, až nakoniec vychádzame z lesa a pred nami je posledné štveranie na trávnatý vrchol. Ľubo volí traverz, ostatní stúpame. Výhľad krásny, len keby tak nepripekalo. Delíme sa o posledné hlty vody. Vidíme Tempu a časť hrebeňa až po vrchol 1 700. Zbiehame dole, vyzdvihneme Ľuba a pokračujeme. Prevažne lesom, terén je kolísavý, najťažšie nie sú ani tak stúpania, ale prechádzať lúky bez tieňa. Už nevládzeme. Poslednú pauzu si robíme v 800 výškových metroch na peknom kempovacom a výhľadovom mieste. Potom už len lesom príjemnými serpentínami a sme dole. Príchod do Usť Čornej 14.20. To sú tie naše raňajšie odchody, ktoré nám vyrobili tento poldeň navyše.

Usť Čorná

Netušíme, že dnešné dobrodružstvo sa ešte len začína. Jeho názov je Hľadanie ubytovania. Dezorientovane sa na hlavnej ceste obzeráme, ktorým smerom je asi to mesto. Zatiaľ to tu vyzerá na malinkú dedinku. Má tu byť penzión Diana a turbáza Jalynka. Kráčame po rozbitej ceste k turbáze, ktorá sa týči nad dedinou. Okolo nás na jednej strane voda a les, na druhej len les a pár ošarpaných domov. Podvedome som očakávala niečo ako Rachov a tak som trochu v šoku. Hlavne postrádam akékoľvek reštauračné zariadenie a obchod. Turbáza vyzerá v štádiu rozkladu a od chlapov postávajúcich pred ňou sa dozvedáme, že nerabotaje. O penzióne Diana nič nevedia, ale zato majú známych, ktorých by nás ubytovali. Ukrajinský zmysel pre kšeft už poznáme a tak mu zdvorilo poďakujeme a poberáme sa nazad, že už to nejako zvládneme. Chceme skúsiť nájsť ten penzión.

Cesta vedie dolinou do centra. Centrum znamená dva kostoly a niekoľko potravín. Penzión nikde. Nikto ho nepozná. Premávať sa po dedine už nevládzeme. Sadáme si v bare Tetiana, ktorý jediný ponúka teplé jedlo, a nasleduje šťastná hodinka pri borčši, chlebe, výbornom teľacom so zemiakovou kašou, šaláte, pive...každý podľa chuti. Teta v bare nie je veľmi zdieľna, zaujímalo by ma, čo si o nás myslí, keď si chalani objednávajú už druhé hlavné jedlo. My s Mirkou zatiaľ ideme nakúpiť. Strádanie bez jedla a vody sa prejavuje na objeme nášho nákupu. Obehneme viacero obchodov, keďže ich sortiment sa líši. Potom sa zložíme vedľa pri jedinej peknej budove široko ďaleko.

Chalani sa vracajú s dlhým nosom. O penzióne Diana tu nikto nič nepočul. Napokon aj s Mirkou zisťujú, že je to presne tá pekná budova, vedľa ktorej stojíme. Majiteľ tam ale nie je. Dostávame na neho síce telefón, ale aj ďalšie ponuky od miestnych. Zdá sa, že všetci "rabotajú s turizmom". Jednu prakticky hneď v susedstve aj využívame. Hotový penzión, vonku sauna. Všetko nové, čisté, svetlé drevo, pokrovce. Teplá voda. Cítime sa ako v raji. Je to tu očividne prispôsobené Rakúšanom, ktorí chodia navštevovať miesta, kde žili ich predkovia. Nechápem však, prečo si títo ľudia nezavesia na dom tabuľu s informáciou, že ponúkajú ubytovanie. Z procesu hľadania sme úplne mŕtvi.

Miestni ľudia sú veľmi milí a komunikatívni. Dá sa v pohode dorozumieť po slovensky s občasným ruským slovom. Akurát azbuka je nevyhnutnosťou. Hory sú okrem pastierov využívané aj čučoriedkármi, ťažba dreva prekvitá, väčšinou kráčame nie po chodníkoch, ale širokých rozjazdených cestách. Miestni nemajú zábrany hocikde v horách vyhadzovať odpadky. Na druhej strane sa nám neskutočne páči spanie a vstávanie na hrebeni. To by sme asi preniesli k nám...

Pokračovanie - polonina Krásna a Sinevirské jazero - na budúci týždeň.

Ďakujem za pripomienky Tomášovi Trstenskému.

Titulná foto: Lubo Mäkký

Reportáže z Ukrajiny

Užhorod – metropola Zakarpatskej Ukrajiny
Čierna hora – výstup na Hoverlu
Polonina Krásna a Sinevirský národný park
Pohorie Horhany – výstup na Kamenku
Polonina Boržava
Čierna hora - hrebeňovka
Čierna hora - zimný výstup na Hoverlu I.
Čierna hora - zimný výstup na Hoverlu II.

Fotogaléria k článku

Najnovšie