Solotvino

Ráno vstávame za tmy. Chceme sa ísť pozrieť do Solotvina a to si vyžaduje presun dvoma spojmi. Solotvino je malé mestečko oddelené riekou Tisou od rumunského mesta Sighetu Marmatiei. V meste sa aj v súčasnosti ťaží soľ a je tu prepadlisko soľnej bane i soľné jazerá, ktoré vznikli rovnakým spôsobom.

Vďaka omylu kyjevský verzus miestny čas prešľapujeme na hlavnej ceste o šiestej a nie o siedmej, kedy má prísť maršrutka. Zastávky tu nie sú, ale čakajúci hlúčik ľudí nás spoľahlivo naviguje. Prichádza malý autobus, úplne plný, ale musíme sa tam natlačiť, ďalší ide až o dvanástej. Ostatní okolo nás majú ten istý cieľ. Ako poznamenal Emeš, tu sa nečaká v radoch, ale v strapcoch. Musíme byť priebojné bobule, lebo ak ako cudzinci ostaneme vonku, nikto za nás nebude orodovať ako za domácich. V buse stojím pokrútená ako paragraf, na jednej nohe, držať sa dá len operadla sedadla. 50 km do Tjačeva trvá dve hodiny. Tam po krátkom hľadaní zastavíme správnu maršrutku a za pár hrivien sa odvezieme do Solotvina.

Po prašnej ceste prídeme na kraj mestečka. Vpravo vidíme jazero a stánky s kadejakým brakom, vľavo sa v diaľke týčia fuknčné soľné bane. Kráčame ďalej a o chvíľu prichádzame k obrovskému kráteru. Škľabí sa na nás asi 30 m hlboký a strašne široký prepad soľnej bane až na skalné podložie. Preto je naša cesta vedúca hneď vedľa krátera na niekoľkých miestach prehradená tak, aby po nej nemohli chodiť autá. Dlhé a široké trhliny na nej vedúce k prepadu to hovoria jasne.

Vchádzame na kúpalisko, rozložíme sa na drevenej terase zatvorenej kaviarne. Vedú odtiaľto schodíky do vody. Je ešte slanšia ako more a taká hustá, že sa dá na nej ležať bez pohybu. Na plávanie to veľmi nie je, už aj z toho dôvodu, že sa treba pohybovať veľmi opatrne a nešplechnúť si do oka. Voda v oku je ako kyselina a vyžaduje si okamžité vypláchnutie. Chalani s otlakmi v nej dlho nevydržia. My s Mirkou sa ešte raz vrátime, aby sme mali dojem leta a mora. Po uschnutí na nás ostáva hrubá vrstvička soli. Dávať ju dole znamená celkom dobrý peeling a aj tak sa to úplne nedá. Sprchy nikde nevidíme a tak sa obliekame. Na tej soli to príšerne hryzie! Sprchy míňame cestou k východu, ale už to neriešime. Stavíme sa ešte na pivko a potom sa už v horúcom slnku vlečieme k ceste. Máme šťastie, po dvoch minútkach ide späť naša maršrutka, opäť takmer prázdna. Tešíme sa, že nemáme prestoje, kým nedobehneme vozidlá prevážajúce betónový nosník. Idú asi tridsiatkou. Nejaký čas sa vlečieme za nimi. Potom šofér predbieha obvyklým ukrajinským spôsobom - zastaviť musí ako nosníková kolóna, tak všetko v protismere a my sa víťazne medzi nimi prešmykneme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V Tjačeve zameníme peniaze a sadáme do maršrutky. K nášmu údivu šofér vyhadzuje všetkých, čo by stáli, asi kvôli policajnej kontrole na hlavnej ceste. Prestupujú do ďalšieho busu, na ktorý počkáme v jednej dedine. Tam sa všetci premiestnia k nám. Počas cesty pristupujú ďalší ľudia. V 15 miestnej maršrutke je nás 35, nedá sa pohnúť ani dýchať, smrdí tu benzín. Napriek tomu sa ľudia zabávajú a rozprávajú sa, akoby sa poznali odjakživa.

Polonina Krásna

Na poloninu Krásna nás čaká tisícmetrové prevýšenie. Hrebeň má 32 km. Telo napriek oddychu cíti únavu po Svidovci, batohy sa nám zdajú ťažké. Kontinuálne stúpame lesnou cestou. Po asi dvoch hodinách sa dostaneme z 530 m n.m. na 1200 a vychádzame z lesa na lúky pri ruinách mliekárne. Pasú sa tu kravy, ovca aj kozička. Vychádzame na lúky a na klasický poloninský terén. Začína dosť fúkať a vlhká zima sa derie pod oblečenie. Na obed sa ako-tak zašijeme do traverzu jedného kopca, vietor je inak dosť silný a asi by sme zamrzli, ak by sme sa pokúšali najesť mimo závetria. Nasleduje hojdačka - dole, hore, až po kopec Klimová, na našej dnešnej trase najvyšší (1492 m). Hore je hmla, takže výhľad nulový. Zbiehame dole k zilu, okolo ktorého sa tmolia čučoriedkári a vážia svoje úlovky na drevenej váhe, akú som od malička vídala u dedka v šope.

Stúpame na ďalší, masívny kopec. Keď dosiahneme jeho prvý vrchol (tiahne sa ďalej a do kopca), vylezie slnko. Emeš s Mirkou sa hodia do trávy a normálne zaspia. Morálka družstva od Svidovca očividne upadla. Okolo nás sa opäť preháňa hmla, ale po čase predsa len našu ďalšiu cestu odkryje. Zobudíme spachtošov a štveráme sa na ďalší vrchol. Z neho vidíme prudké klesanie do zalesneného sedla, kde má byť prameň a vhodné miesto na prenocovanie. Odtiaľ nás bude čakať prudké stúpanie na vrchol Gropa. V sedle to nevyzerá vôbec na spanie. Ako sa niekto vyjadril, "tu snáď chodia srať všetky kravy z okolia." Nie je kam stúpiť. Plus blato. Prameň samozrejme nehľadáme. Je aj tak málo hodín, tak sa rozhodujeme dosiahnuť Gropu a nájsť niečo na spanie hore. Som zvedavá, ako tam nájdeme vodu, navyše trocha hrmí. Po asi dvadsiatich minútach vyliezam na malý kopček, Ľubo a Mirka ho traverzujú. Emeš si odskočí k jeho okraju a vzápätí nás zvoláva. Objavil perfektné opustené táborisko na prírodnej terase. Na rovnú plošinu s drevenými tyčami na sušenie vecí a ohniskom sa rútime cez lány čučoriedok, ktoré zatiaľ unikli ekonomickému využitiu. Staviame stany. Ledva-ledva ich máme, keď sa spustí dážď. Emeš je na vodnom prieskume, ale nejakým zázrakom nad ním nepršalo. Po vodu idem ja s Ľubom, asi sto výškových metrov na začiatok lesa. Návrat s plnými camelbakmi je ťažký, našťastie sa môžem zastavovať pri čučoriedkach. Varíme ukrajinské cestoviny a po večeri zaľahneme, lebo opäť začína pršať.

V noci opäť prší a dosť fúka. Budíme sa na Emešove "lemry!" Keďže Emešovci vždy vstávajú až po nás, považujem to za súčasť sna. Ale nie. Vyliezam zo stanu s mojím a Ľubovým foťákom. Je nádherne, svetlomodrá obloha, svetlozelené a tmavozelené lúky a les, do toho dve farebné bodky stanov a suchý strom. Šantím v rose a nevšímam si omŕzajúce nohy (bolo mi ľúto zamokriť ponožky). Ranná kaša je obohatená o veľké čučoriedky. Nasleduje proces balenia, vynáška vody a o 10:30 opúšťame táborisko. Vyštveráme sa na Gropu. Čo by kameňom dohodil, vidíme najvyšší vrcholček poloniny Sihljanskij - 1563 m. Naľavo bokom od našej cesty je Topas, vyzerá ako bábovka s vysielačom.

Od Koločavy sa blíži dažďová clona a začína byť poriadna zima. Opäť raz ľutujem, že som si nezobrala čiapku, a hlavne rukavice. Za Sihljanským kvapky a hmla dorazia k nám. Fúka vietor. Nasleduje niekoľko hojdačiek k niečomu vzdialenému, o čom predpokladám, že je nejaký salaš, ktorých by tu malo byť podľa sprievodcu viacero. Sme už aj hladní, ale nebudeme obedovať v tomto počasí bez strechy nad hlavou. Zo salaša sa vykľujú obrovské plynové rúry. Vidieť aj plynovod. Pokračujeme ďalej v úplnej hme, náš orientačný bod Topas zmizol. Našťastie na jeho predvrchole sa hmla rozplynie natoľko, aby sme rozoznali jeho bábovkový tvar a správne odbočili vpravo. Zbehneme trochu dolu a hmla ostane za nami. Otvorí sa nám krásny výhľad na lúky so zbytkom salaša a malým vysielačom, lesy, tiahlu dolinu s domami a zalesnené hory oproti.

Zostupujeme k salašu cestou značne poškodenou eróziou, vyše metra hlboké zárezy až do skaly. Vedľa našťastie naďabíme na trávnatý chodník. Zo salaša, ktorý zhora vyzeral civilizovane, sa vykľuje ruina. Sme príšerne hladní a chvíľu neprší, tak nájdeme miesto s najnižšou koncentráciou lajen a naobedujeme sa. Volíme taktiku suché lajno je dobré lajno, lebo inak by sme sa asi museli vznášať. Obed končíme s kvapkami dažďa. Cestou k malému vysielaču zvládneme ešte posledný nápor hmly. Odteraz už klesáme s peknými výhľadmi. Objavujú sa červené turistické značky, opäť dielo karpaty.net. Kráčame doľava po hrebienku, prejdeme okolo dvoch schátraných senníkov, vnoríme sa do riedkeho lesa a postupne klesáme až k dedine Koločava. Ale výlet ešte nekončí. Naša cesta sa zrazu stáva korytom potoka. Musíme kráčať úzkym bahnitým chodníkom nad ním. Opatrne našľapujeme, keď tu zrazu za nami dve kravy. Zrýchlime tempo. Kravy nás našťastie obehnú potokom a na chodník sa pripoja v mieste, odkiaľ my sa skoro zrútime zrázom do vody. Po tomto dobrodružstve s úľavou prichádzame k mostíku v dedine. Trocha sa očistíme od blata a vyjdeme na prašnú cestu lemovanú domami. Zistíme, že musíme prejsť ešte 2 km k asfaltke a od nej ďalších 15 minút k hostincu Četnícka stanice.

Koločava

Četnícka stanice je v podstate česká krčma, výrazne ospevovaná sprievodcom. Sadáme si na pivo. Po chvíli ideme pozrieť ubytko. Izby štvorky, WC, provizórna sprcha, zarazí nás ale cena 80 Hr/os. V podstate tu však nemienime nejako šetriť na ubytovaní a hygiene, po ďalších ponukách sa však predsa len rozhodneme pre porovnávací prieskum. Oproti v "levném ubytování" nám staršia pani ponúka rozostlanie postelí v izbe a pitvore a latrínu na dvore za 35. Do tretice sa ide naša ženská výprava pozrieť k veľmi neodbytnému asi štyridsiatnikovi. Vedie nás do paneláku na druhé poschodie, ukazuje nám 4 izby s tým, že dve sú naše. On so ženou a synom sa zmestia do ďalších a druhého pošlú k bábuške, ako sa neskôr ukázalo, do levného ubytování. Hoteliérska rodina, konštatuje Emeš. V ponuke je teplá sprcha a klasické WC, za 40 Hr.

V krčme nastáva debata. Väčšina je za penzión. Mne naopak neprekáža spať u niekoho doma, na to som z kadejakých speváckych zájazdov zvyknutá. Nakoniec som to aj tak ja, kto vysvetľuje ujovi, že sme zvyknutí spať v hoteli, tak ďakujeme. Stále sa snaží zjednávať, znižuje cenu na 35, prihadzuje čaj a podobne. Je nám to trápne, lebo o cenu nám naozaj nejde. Začne to byť zaujímavé pri ponuke na odvoz k Sinevirskému jazeru. Tretiu poloninu Boržava totiž vynechávame. Už sa nám nechce absolvovať znova trávnaté chrbáty a časovo je to tiež na knap, tak chceme ísť do neďalekého Sinevirského národného parku. O cene sa dohadujeme asi hodinu, než sa dostaneme k prijateľnému kompromisu. V byte nás poteší horúca voda z bojlera, v ktorom sa musí zakúriť. Mirka zabúda, že to nie je prietokový ohrievač a tak sa Emeš naštvane sprchuje v studenej vode. Ľubo sa naopak teší, že sa nemusí umývať. Počas ciest sa snaží nekaziť si autentické pachy hygienou. Domáci sú zavretí, takže žiadna ukrajinská družba sa nekoná, čo nás trochu mrzí.

Sinevirský národný park

Ráno sa budíme nachladnutí. Domáci nám zohrievajú vodu na kašu a čaj. Potom sa vezieme do Sineviru, Sinevirskej Poľany a končíme na parkovisku pri vstupe k jazeru. Už predtým sme prechádzali cez vstup do samotného národného parku. Po dva razy sme platili vstup 8 hrivien. Je príšerná zima. Usadíme sa pred kolibou na čaj a tentoraz hľadajú ubytko chalani. Najprijateľnejšie vyzerá motel Arnika. V izbe je tiež zima, tak utekáme von. Asfaltkou sa presúvame asi 2 km k Sinevirskému jazeru. Je to menšie jazero, obklopené prevažne ihličnatým lesom. Po asfaltke k jazeru a na chodníku okolo neho sú davy ľudí. Obídeme si ho aj my. Hnevá nás, že na brehu sú na lavičkách pre turistov rozložení predavači kadečoho.

Poobede ideme na prechádzku do asi 3 km vzdialenej dediny Sloboda. Vedie sem prašná cesta od parkoviska. Kráčame okolo viacerých samôt, po pravej ruke sa vinie riečka. Dedinka je ako živý skanzen. Svahy posiate drevenými domčekmi, šopami, doštené ploty, na ceste koníky. Fotíme ostošesť, je to tu ako v rozprávke z dávnej minulosti. Posedíme si pred jedným obchodom na keksíkoch, ktoré sa volajú pečenie a predávajú sa všade na váhu.

Muzej nět

Ráno zaspíme a vstávame o deviatej miesto o siedmej. Zase nám raz došlo jedlo aj peniaze. Tie, čo máme, potrebujeme na cestu do Mižgorje do banky. Raňajkujeme zvyšné keksy, už mi lezú aj ušami. Cesta odtiaľto bude zábava. Do Sineviru, kam už chodia maršrutky, je to asi 12 km asfaltu. Chceme ešte vidieť múzeum pltníctva, ktoré je asi 3 km od vchodu do parku. Rozdelíme sa s tým, že stopujeme a stretávame sa pri múzeu. Netušíme, akú zábavu nám toto rozhodnutie prinesie.

Stopovať veľmi nie je čo a keď už náhodou niečo ide, nezastaví. Prichádzame do Sinevirskej Poljany. V strede dediny je obchodík. Emeš s Mirkou sa nám už hodnú chvíľu za chrbtami neobjavili, tak predpokladáme, že stopli fabiu s tmavými sklami. Pred obchodom ukecáme na stop rozvážača chleba. Z malej starej dodávky vykladá voňavé pecne a nosí ich do obchodu. Ľubo rázne odmietne jeden kúpiť, že peniaze potrebujeme na dopravu. Ujo nás naloží dopredu a cestou nám hovorí, že múzeum je v rekonštrukcii a je demontované. Vieme, že bolo poškodené povodňami, ale turistický sprievodca hovorí, že napriek tomu je v prevádzke. Nie tak ujo zásobár. Je natoľko presvedčivý, že sa necháme zviezť až do Sineviru. Ponúka nám odvoz aj ďalej, ale to s ohľadom na zvyšok partie neprijímame.

Keď odfrčí, začíname uvažovať, čo ďalej. Ľubo píše sms, že sme tu a že múzeum je zavreté. Lenže Emešovci majú vypnuté telefóny. Keď sa objaví malý žltý autobus s nápisom S. Poľana, rozhodneme sa ísť radšej za nimi, aby nás zbytočne pri múzeu nečakali. Vystupujeme pri vstupe do parku a vydávame sa po prašnej ceste dolinou Čornej Riky proti prúdu rieky. Je to pekná prechádzka, ale ide sa mi kvôli nachladnutiu a hladu dosť zle, slnko pečie. Píšeme kamarátom, že ideme k múzeu. Teším sa na Emešove kakaové venčeky, ktoré nám sľúbil pri múzeu. Konečne vychádzame spomedzi stromov a škľabí sa na nás obrovský bahnový kráter. Nad jamou smutne trčí zvyšok chalúpky a dole v nej sú stroje, ktoré oproti nej vyzerajú ako hračkárske. Robotníci nám potvrdzujú, že muzej nět, rozobralo sa a stavia sa nové. Nie, žiadnych turistov nevideli.

Píšeme ďalšiu sms. Opäť nič. Vraciame sa späť. Konečne sa nám podarí spojiť s Emešom. Nič nestopli a tak dlho boli preč preto, lebo sa zastavili v obchode. Aaaa, oni majú jedlo a este aj o 6 km menej! Nohy mi oťažievajú. Prečo nemôže niekto napísať na tabuľu pri vstupe do parku, že "muzej nerabotaje"? Po krušnej ceste po asfaltke do centra Sineviru asi o hodinu prichádzame ku krčme, kde sú Emešovci. Majú zlé svedomie kvôli telefónom, ktoré si zabudli zapnúť, a tak už zdiaľky vidíme Mirku, ktorá nám vonku prestiera obed, a Emeš práve vychádza s pivami v ruke. Rajský pohľad. Vrhneme sa na jedlo a len pomedzi sústa zisťujeme chýbajúce otázniky. Keďže nič nestopli, šli až takmer do Sineviru pešo. Nakoniec sa viezli žltým busom, z ktorého sme my pred chvíľou vystúpili v opačnom smere. Dostali najskor sms, že ideme k múzeu. Potom, že sme v Sinevire, lebo múzeum je zavreté. A keď Emeš volal Ľubovi, kde v Sinevire sme a počul, že šliapeme od múzea, myslel si, že nie sme celkom kompletní.

Týmto zážitkom skončilo naše putovanie po ukrajinskej prírode. Strávili sme ešte dva dni túlaním sa v Mukačeve a Užhorode, odporúčam predovšetkým užhorodský skanzen rusínskej kultúry. Nepodarilo sa nám síce vidieť všetko, čo sme chceli, ale určite to nebol posledný výlet do týchto končín.

Ďakujem za pripomienky Tomášovi Trstenskému.

Reportáže z Ukrajiny

Užhorod – metropola Zakarpatskej Ukrajiny
Čierna hora – výstup na Hoverlu
Svidovecká hornatina – hrebeňovka poloniny
Pohorie Horhany – výstup na Kamenku
Polonina Boržava
Čierna hora - hrebeňovka
Čierna hora - zimný výstup na Hoverlu I.
Čierna hora - zimný výstup na Hoverlu II.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek