Východisko Luhy

V pekný augustový deň nastupujeme tak trochu s obavami v Košiciach do autobusu, ktorý to má namierené do Užhorodu, kde prestupujeme na autobus do Rachova. Toto je už ale iná cesta a my chválime naše slovenské rozbité cesty ako vrchol luxusu. V Rachove je okamžite prípoj do Luhov, čo nás dosť prekvapuje. Okolo šiestej vystupujeme na konci dediny a hneď si zjednávame ubytovanie na súkromí s jedným po „československy“ rozprávajúcim Ukrajincom. 30 hrivien na osobu nie je najmenej, dúfali sme v inú cenu. Ukrajinec ale zjednávať veľmi nechcel.

Karpatský prales

Ďalší deň je plán jasný. Z Luhov cez údolie Bielej Tisy, údolím potoka Balcatul na vrchol Pop Ivan Čiernohorský, alebo po našom Čierna hora (2020 m n. m.), a ďalej po hrebeni až pod horu Brebeneskuľ (2035 m n. m.), pod ktorou je rovnomenné jazero.

Vyrážame v pohodový čas a o 7.00 sme už na pochode. Po dvoch kilometroch nás na konci dediny zastavujú chlapíci v niečom, čo sa podobá na uniformu. Najprv sme mysleli že ide o správcov parku a že tí od nás idú inkasovať svojich 15 hrivien za vstup. Ale keď chlapíci chceli od nás cestovné doklady, bolo jasné, že správcovia to nebudú. Po kontrole dokladov a tých papierikov, ktoré treba na hranici vypisovať, nasledoval dialóg asi v tom štýle, že ideme smerom na juh, a tam nesmieme, lebo je tam Rumunsko (dobrých 20 km), a že nás musia vrátiť. Oponoval som im, že ideme na Čiernu horu (Pop Ivan Čiernohorský), a že okolo nej Rumunska ešte široko ďaleko niet a aj na mape som im vysvetlil, kadiaľ pôjdeme, a že hranicu neuvidíme ani zďaleka. „Nie, lebo vy prejdete do Rumunska, musíte ísť na sever na Hoverlu!“ znela odpoveď. Po asi 10-minútovom vyjednávaní znela táto odpoveď už dôraznejšie s tým, že im nemám čo rozkazovať, lebo nás vyhostia. Nakoniec sme to stočili predsa len na sever, pretože podplácať sme ich rozhodne nemienili.

Podľa inštrukcií milých chlapíkov z hraničnej stráže si povolenie môžete vybaviť aj v dedinke Bogdan v stanici hraničnej stráže.
Poplatok za vstup do parku bol v auguste 2008 15 hrivien a platí na jeden deň. Ak stretnete strážcu parku ďalší deň, bude chcieť po vás ďalších 15 hrivien. Náš plán bol týmto riadne ohrozený a my sme museli veľmi rýchlo vymyslieť náhradný postup, pretože táto nepríjemná zastávka a vlastne aj zachádzka nás stála kopec času.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lugy (Luhy) – dedina Goverla (Hoverla) – vstup do parku (polesie Bilyj) údolie Brebeneskuľ – Turkul – pleso Nesamovite (tábor)

Do úvahy prichádzal Turkul (1933 m n. m.) a jazero Nesamovite (1750 m n. m.). Pri vstupe do parku sme sa informovali u strážcov na stav chodníkov a kadiaľ sa najrýchlejšie dostaneme na Turkul. Na veľkej mape mi ukázali, že žltou značkou, ktorá je vyznačená aj v teréne, to bude najrýchlejšie, a že nemáme ísť údolím k jazeru Brebeneskuľ a ani vyznačenou lesnou cestou v mape, lebo je tam polom a je to nepriechodné. Fajn, svoju mapu som si porovnal s ich, všetko sedelo, môže sa ísť.

V údolí zničenom povodňami spred troch týždňov najprv odbočovala výrazná cesta, ktorú nám ale správcovia neodporúčali kvôli polomom. Prichádzame teda až na miesto, kde mala podľa mapy odbočovať značka a kde sa stretávali dve údolia, jedno hlavné (potok Brebeneskuľ) a druhé menšie. Značka mala ísť po chrbte medzi týmito údoliami. Bolo jasné, že po údolí to už ďalej nepôjde, obrovské kmene a nánosy kamenia, strhnutá lesná cesta, bol by to prechod na celý deň. Hľadáme teda už spomínanú odbočku značky, a aj keď sme doteraz žiadnu značku nevideli, dúfame že nájdeme chodník, alebo cestu. Nevýrazný a zarastený chodníček nám dáva nádej a tak hor sa do kopca. Chodník sa ale časom stráca a my sa ocitáme v hustom a takmer nepriechodnom lese. Návrat do údolia už neprichádza do úvahy a tak stúpame chrbtom hore, dúfajúc, že nám cestu skríži nejaká lesná cesta, alebo chodník. Podľa mapy sme stále na značke.

Les je čím ďalej horší, popadané stromy, polomy, ktoré treba obchádzať, húštiny papradia a chodník ani značka nikde. Je nám jasné, že niečo nie je v poriadku. Po niekoľkých hodinách sa konečne na chvíľu zbavujeme lesa a na malej lúke s výhľadom overujeme polohu. Poloha je však úplne v poriadku, podľa mapy sme stále na značke, ktorá má prechádzať lúkou. A tak nám dochádza, že ono značka síce v mape je, ale je zle zakreslená. V skutočnosti ide po vedľajšom chrbte práve cestou, ktorú nám správcovia neodporúčali. Nuž čo, sme predsa na Ukrajine a mapu vydali v Maďarsku a v údolí žiadna smerovka ani odbočka vyznačená nebola. Po ďalších hodinách predierania sa prichádzame na ten správny chrbát a narážame na cestu a konečne aj značku. Výška 1500 m n. m. Na Turkul (1933 m n. m.) je to už neďaleko a po dobrom chodníku. K jazeru Nesamovite prichádzame okolo pol ôsmej večer, rozkladáme stany a sme radi, že sa môžeme okúpať a zmyť zo seba celý deň nekonečného predierania sa karpatským pralesom.

Ak sa vydáte na vrchol Turkul (1933 m n. m.) odbočte za vstupom do parku najprv z údolia potoka Hoverla do údolia potoka Brebeneskuľ a v tomto údolí na prvej odbočke doľava na výraznú lesnú cestu. Pod vrcholom Turkul vo výške cca 1700 m n. m. je maličká turistická útulňa vhodná na prenocovanie. Prameň sme však nenašli.

Čiernohorský masív

Pleso Nesamovite (tábor) – Rebra – Brebeneskuľ – Munčel – Dzembroňa – Pop Ivan Čiernohorský (ruiny niekdajšieho poľského observatória) a späť do tábora

Ráno je situácia čoskoro jasná. Jeden člen výpravy sa cíti trochu pod psa a tak ostáva v rozloženom tábore a my si to ideme naľahko vynahradiť na Čiernu horu alebo Pop Ivan Čiernohorský (2020 m n. m.), ktorú nám zakázali „milí“ chlapíci v uniformách. Cca 13 km naľahko po hrebeni, na ktorom nie sú žiadne extra prevýšenia, je úplne pohodlná túra. Hrebeň je mohutný a trochu nám pripomína naše Nízke Tatry, tento je však plochejší a rozložitejší. Pohľady sú naozaj krásne, široko ďaleko nevidno žiadne mesto ani dedinu a tri voľne pasúce sa kone celú túto scenériu ešte zvýrazňujú. Cestou míňame hraničné kamene, ktoré nám pripomínajú, že tu končilo kedysi Československo. Turistických značiek a nových smerovníkov je tu na rozdiel od údolí, neúrekom, aj na miestach, kde je to úplne zbytočné. Na Čiernej hore oddychujeme a prezeráme zrúcaninu starého poľského observatória spred vojny. Mohutná kamenná stavba by ešte aj teraz mohla byť krásnou turistickou chatou, investovať tu však asi nikto nechce. Cestou späť už ale nemáme vodu a tak ju hľadáme v niekoľkých prameniskách, ktoré sme míňali, ale ani v jednom nie je voda taká, aby sme sa ju odvážili piť. Vodu nakoniec naberáme zo skrytého prameňa spod obrovských balvanov hneď pri chodníku, ktorý traverzuje vrchol Brebeneskuľ (2035 m n. m.).

Čiernohorské pramene

V sprievodcovi Ukrajinské Karpaty je uvedené, že na hrebeni je dostatok miest na naberanie pitnej vody. V polovici augusta 2008 bolo však výrazne suché počasie a maličké plesá boli skoro úplne vyschnuté. Prameniská na západných stráňach vrcholu Brebeneskuľ síce sú, ale v suchu je v nich málo vody, ktorá je navyše prehriata a znečistená. Jediný zdroj sme našli v poslednom z pramenísk smerom na sever, ktoré bolo ukryté pod kameňmi a voda bola príjemne ľadová a hlavne čistá. Schádzať z hrebeňa k jazeru Brebeneskuľ nemá veľký zmysel, pretože sa tým výrazne stráca výška. Dobrý prameň je na táborisku pri jazere Nesamovite a na severozápad od Hoverly na zelenej značke smerom na Kozmeščik, cca vo výške 1700 m n. m.

Hoverla (2061 m n. m.)

Pleso Nesamovite (tábor) – Turkul – Danciš – Požiževska – Bresklul – Hoverla – bývalá turbáza Kozmeščik (verejné táborisko s chatkami)

Po veternej noci, kedy konštrukcie stanov dostali riadne zabrať, sledujeme hrebeň smerom na sever k najvyššiemu vrcholu Ukrajiny – Hoverla (2061 m n. m.). Od Turkulu je to naozaj neďaleko a navyše, ak sa vám nechce chodiť po hrebeni stále hore a dole, sú tu aj chodníky, ktoré jednotlivé vrcholy traverzujú. Konečný výstup má prevýšenie 200 m, ale je celkom pohodlný, až na neskutočne pražiace všadeprítomné slnko. Na vrchole je pomaly celá Ukrajina. Veľké aj malé skupiny, hlavne Ukrajincov, ale aj Poliakov, ľudia v sandáloch a inej „horskej“ obuvi, až som začal uvažovať, na čo som si vlastne kupoval riadnu trekovú obuv. Návštevníci chodia na vrchol v zástupoch hlavne z východnej strany (od športbázy Zarosľak).

Táborisko Kozmeščik

Zostup z Hoverly nie je obvlášť príjemný, chodník je vychodený a strmý. My sme šli smerom na sever do Kozmeščiku. Turbáza rovnakého mena tam však už nefunguje. Zato je tam pomerne čisté verejné táborisko, s niekoľkými voľne prístupnými chatkami. Táborisko Kozmeščik je v údolí, ohradené dreveným plotom. Prameň, alebo skôr potôčik, je vo svahu na východ od táboriska. Je tam upravený žľab, ale vodu sme prevárali. Na táborisku sú aj voľne prístupné chatky, my sme zvolili nocovanie v stanoch.

Jasiňa

Naše putovanie ďalej pokračovalo cez Jasiňu na poloninu Svidovec. V Jasini v turbáze Edelweis sme si dali oddychový deň. Za ubytovanie sme zaplatili 40,- hrivien v turistickej izbe. Ubytovňa je zrekonštruovaná a v kaviarni predávajú úžasné pirôžky. Tečúca voda je však nočnou morou, pretože tečie na etapy a pobyt v sprche s namydleným telom a bez vody je zaujímavý zážitok. Viac fotografií z tejto výpravy nájdete na stránke vhtrek.com.

Reportáže z Ukrajiny

Užhorod – metropola Zakarpatskej Ukrajiny
Čierna hora – výstup na Hoverlu
Svidovecká hornatina – hrebeňovka poloniny
Polonina Krásna a Sinevirský národný park
Pohorie Horhany – výstup na Kamenku
Polonina Boržava
Čierna hora - zimný výstup na Hoverlu I.
Čierna hora - zimný výstup na Hoverlu II.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek