Extra

Takmer na Vianoce

23.12.08 Pokiaľ ste hladní, či držíte nejakú diétu, prosím, nečítajte tento príbeh. Taktiež ho nečítajte po 19-tej hodine, pretože po tomto čase by ste už nemali nič jesť. Rovnako vás vystríham, aby ste to nečítali, pokiaľ nemáte v chladničke niečo na zahryznutie. A ak sa vám zdá, že je to len taký príbeh o zimnej túlačke po horách, neverte tomu. Je to príbeh o bezuzdnej žranici a odviazanom pijálese, ktorý tu vlastne ani nemá čo robiť. Lenže život nie vždy ide v koľajach, ktoré sme si pred seba len tak pomyselne položili. Vždy sa nájde niečo, alebo niekto, kto nám prehodí výhybku a my sa nájdeme niekde inde. Niekedy sme tam radi, inokedy nie. Ale poviem vám, že tie úlety na bočné trate bývajú oveľa zaujímavejšie, ako tie vyjazdené a sto krát preverené cesty.

Keď sme vyrážali z domu, vyzeralo všetko naozaj ideálne. Ľahký mráz cez deň, avšak na slniečku celkom teplo. V noci klesala teplota na nejakých -4°C a v stanoch bolo úplne bezvadne. Snehu bolo tak akurát na prešliapanie a zabielenie krajiny a my, striedajúc sa na špici, sme celkom pekne pokračovali horami. V lese bolo snehu ešte oveľa menej a nám to na trase dobre odsýpalo. Príliš sme neoddychovali, pretože krátke zimné dni nám nedávali dostatok času na dlhé etapy. Už sme si mysleli, že tá rozlúčka so starým rokom bude bezchybná a my sa spokojní a šťastní vrátime dva dni pred Vianocami domov. Nálada bola priam skvelá, partia zohratá a okolo 15-tej hodiny sme sa dostali nad peknú otvorenú dolinu ťahajúcu sa až kamsi ku hlavnému ťahu na železnici. V chladnom iskrivom vzduchu sme sa kochali výhľadmi na vzdialený hrebeň Nízkych Tatier a keď sme konečne narazili na opustenú samotu, ktorú sme poznali už z leta, využili sme ju na nocľah. Jedna miestnosť bola ako-tak zariadená pár lavicami a stolom, ale hlavné bolo, že v kúte sa nesmelo krčila piecka, ktorú sme rozkúrili do červena. Navarili sme čaj s rumom, dobre sa najedli, zahrali si karty pri sviečke a potom sme sa uložili na drevenú dlážku a bolo nám dobre. Až tak dobre, že sme ani nevenovali pozornosť dvíhajúcemu sa vetru za oblokmi. Len v noci ma zobudilo skučanie vetra a buchotanie oblokov, ale unavený som zasa zaspal.

Ráno to už ale vôbec nevyzeralo tak dobre ako včera. Vietor hnal otvoreným chrbtom hrebeňa po zemi snehové hady, teplota klesla na nejakých -13°C a mráz sa nám dral pod bundy a do kapúc. Keď sme vyšli zo samoty, pochopili sme, že pekné zimné počasie je preč a tak sklonení až k zemi sme to po krátkej porade otočili a začali sme sa spúšťať do doliny, ktorú sme včera obdivovali. Vietor s nami lomcoval a strhnutý sneh zo smrekov nám dával plnými dávkami do očí a za goliere. O chvíľu sme sa dostali do lesa, kde bolo predsa len trochu lepšie, ale aj tak sme to vzdali a nejakou zvážnicou sme sa o tri hodiny dostali až do milej dedinky pod horami. Hneď na hornom konci dediny bola nová pekná krčma, kde horel v krbovej peci oheň, hrala príjemná hudba a za malým barovým pultom sedel chlapisko ako hora v športovom turistickom oblečení a statočne popíjal s miestnym krčmárom. Na to, že bolo ešte len krátko po poludní, bol už celkom pekne naštartovaný a podľa tempa a elánu, s akým obracal poldecáky, sme si povedali, že toto veru nemôže dlho vydržať. Dali sme si čaj s rumom, popíjali a rozmýšľali, čo urobiť, aby sme ešte nemuseli ísť domov.

„Počúvajte, chalani“, vravím, „ a čo keby sme sa spýtali tuto krčmára, či nemá nejaké ubytovanie. Dnes by sme zostali tu v krčme, urobili mu tržbu, dali si trochu do nosu a zajtra by sme išli domov. Veď aj tak nás ešte dva dni nikto doma nečaká.“
Slovo dalo slovo a ja ako hovorca som podišiel k pultu, zdvorilo prerušil akýsi ľútostivý monológ pripitého chlapa pri pulte a oslovil krčmára. Keď som mu povedal, čo je vo veci, zatváril sa dosť ľútostivo a povedal mi, že bohužiaľ nám nemôže poskytnúť ani ten najmenší útulok.
„Už na jar ideme pristaviť dve izby na ubytovanie, ale teraz bohužiaľ nemám nič, čo by som vám ponúkol. Ale ak by ste tu zostali sedieť, budem s vami až do jedenástej, lenže potom mi ide posledný nočný autobus domov a ja musím zatvoriť.“
Pokrčil som plecami, poďakoval, objednal ďalšiu rundu čajov s rumom a išiel si sadnúť. Lenže myšlienka sa všetkým zapáčila a tak sa dvaja vybrali obzrieť dedinu, či by sa nedala nájsť nejaká stodola či senník, kde by sme prespali. Nenašli však nič a tak sme len sedeli a povedali si, že asi odídeme tým posledným autobusom aj my, prespíme niekde v čakárni na železnici a prvým vlakom odtiahneme domov. A ako si tak sedíme a kecáme, zdvihol sa ten lamželezo od barpultu a už si to aj mieril ku nám. Celkom dobre poznáme chovanie opilcov v krčmách a sme proti nemu imúnni. No tento chlap bol úplne iný.

„Dobrý deň, páni,“ povedal. „Volám sa Laco D. a ak sa nenahneváte, celkom rád by som si s vami posedel a porozprával sa. Ale ak sa vám to nepáči, len povedzte a ja sa odpracem nazad.“
Pozreli sme na seba a potom sme mu urobili miesto pri stole. Laco si prisadol, obzrel sa na krčmára a na ten šup sme mali na stole tácku s poldecákmi rumu. Bolo jasné ako deň, že to mal s krčmárom dohovorené.
„To je akože zápisné“, povedal skromne náš nový kamarát Laco. Potom sme si podali ruky, potykali si a spolu s ním šupli ten družobný rum ľahučko do seba. Laco zasa mávol rukou a krčmár sa už aj hrnul ku nám s ďalšou rundou.
„Len pomaly, pomaličky“, vravíme Lacovi, „my tu chceme vydržať až do posledného autobusu. A takto to veru nevydržíme.“
Laco sa zatváril akosi podozrivo a napokon povedal: „A kam chcete tak neskoro v noci ísť ? Nebolo by vám lepšie, keby ste tu prespali?“
„Veď my by sme aj chceli, lenže nie je kde. Máme síce stany, ale v tej sibérii sa nám ich ani nechce stavať,“ vravíme a vysvetľujeme Lacovi, čo je vo veci a ako sme sa dostali až sem. Laco pozorne načúval a bolo vidieť, že hrebeň dobre pozná. Potom sa trochu povypytoval a nakoniec hovorí:

„Tak, chlapi, počúvajte, čo vám navrhnem, dobre? Tuto kúsok nad dedinou mám peknú chatu, dosť veľkú pre všetkých. A som tam sám a ako to vyzerá, tak tam aj budem došľaka zasa celé sviatky sám,“ povedal akosi priveľmi ľútostivo.
„Úplne sám? A to už prečo?“, pýtali sme sa.
„Nuž pretože som taký sprostý somár.“
No a potom to z neho pomaličky vyliezlo. Laco mal priateľku a očividne bol do nej aj tuho zamilovaný. Lenže asi pred týždňom sa s kamarátom opil a keďže pripitý človek sa rád predvádza, trošku si zavyvádzal aj on a tá jeho priateľka si postavila hlavu a že vraj sa už viac neuvidia a že ona s ním,ožranom, na žiadnu chatu, tobôž na celé sviatky, veru nepôjde. A to všetko pred štyrmi dňami, kedy už mal Laco na chate všetko nanosené a pripravené. Presne tak, aby teoreticky i prakticky neboli na nikoho a na nič odkázaní a aby prežili prekrásne sviatky na chate. Lacovi vlhli oči, keď nám to rozprával, a my, ako jeden chlap, sme, uškŕňajúc sa, súcitili s ním. A keď nám ukázal niekoľko fotiek tej „zradkyne“, ľutovali sme ho ešte viac. Bola to naozaj pekná kočka, žieňa jedna radosť, Danka sa volala. A tak sme spolu ďalej kecali a potom Laco hovorí:

„Chlapi, veď ja tam mám zásoby na dva týždne, a kto to zje a vypije? Veď poďte, urobíme si malého Silvestra a hovorím vám, že to bude sila a ukrutná žranica.“
A tak sme napokon išli.
Chata nebola viac ako pol hodinky od dediny. Pekná, drevená, celkom vkusne zariadená, žiadny vyčačkaný prepych, ale príjemná horská atmosféra. Krásny výhľad na dedinu a okolie, mierne na svahu tesne pod lesom, čiastočne ukrytá za hradbou smrekov. V chate bolo zakúrené a v krbovej peci tlelo veľké poleno. Bola to naozaj prvá cena v lotérii. Laco nám pridelil jednu izbu, kde sme sa rozložili a hneď nám nalial dobrej slivovičky. A potom hovorí:
„Chalani, kto z vás vie variť?“
„Nuž ja,“ vravím, „kedysi som sa tým aj živil.“
„Tak poď sem,“ hovorí. Zaviedol na do kuchyne, otvoril úplne natrieskanú velikánsku chladničku, potom mi predviedol plnými regálmi napratanú komoru a povedal:
„Boro, urob takú hostinu, že budeme všetci prežratí a nasýtení na dva roky. Všetko, čo je tu a všetko, čo je v tej komore, je ti k dispozícii. Keď ma už tá moja babuľa nechala, tak nech sa aspoň poriadne najeme, no nie ? Veď keď už som taký nešťastný, nech aspoň nie som hladný,“ dodal s ľútosťou v hlase a mne bolo jasné, že mu to vôbec nie je jedno. S tým sa ale veru nedalo nič iné robiť, len súhlasiť. Pretože, priatelia moji, keby ste to videli, tak by ste padli, s prepáčením, na zadok, a bez prepáčenia rovno na riť. To neboli zásoby na dva týždne, to boli zásoby pre polárnu výpravu na rok. Tu bolo naozaj všetko od výmyslu sveta a ešte k tomu dvakrát. A tak som urobil rýchlu, ale dôslednú inventúru, privolal k sebe do tímu ešte kamaráta a začal zostavovať menu.

Najprv sme museli urobiť šikovnúčko pár predjedál, aby sa partia príliš rýchlo neopila. Bleskom sme natenučko narezali uheráčik, na kocky balkánsky syr, poliali ho trošku olivovým olejom, primleli čerstvé čierne korenie, pridali pár zelených olív a máličko osolili. Otvorili sme dve či tri konzervy tresčej pečene, nakrájali najemno červenú cibuľu, ktorú sme tiež posolili a posypali na tanieri pečeň. Z chladničky som vybral predpečené bagety, dopiekli sme ich v rúre, nakrájali na plátky a ešte raz opiekli nasucho na platni, pokvapkali olivovým olejom a pocesnakovali. A potom už len mňam, mňam. Laco sa navidomoči trochu spamätal a ihneď skočil do pivnice pre pár fliaš červeného vínka. Možno, že bolo trochu príliš chladené, lenže nám to také chladné úplne pasovalo. Zároveň priniesol aj hrniec s uvareným údeným mäsom, ale ten som mu zabavil, pretože som mal iné plány.

Vytiahol som taký stredný, asi päťlitrový hrniec, bachol doň varechu voňavej domácej masti, nakrájal na to zo dve veľké cibule a trošku do sklovita posmažil. Pridal som kmín, jemne som to zaprášil červenou paprikou a šup k tomu na kocky nakrájané zemiaky, namočené hríby, a hlavne domácu, na krátko prekrájanú kapustu. Nemám rád, keď mi kapusta visí z lyžice a pri jedle mi prská na prsia. Do hrnca som ešte prihodil zopár sušených sliviek a ako zlatý klinec som pridal nakrájané úžasné pikantné klobásy z diviny a asi pol kila uvareného údeného mäska nakrájaného na kocky aj s vývarom. Len čo vyrazila prvá vôňa z hrnca, celá banda bola ihneď „nakvartýrovaná“ v kuchyni a tak sa zasa potvrdila stará životná skúsenosť, že kuchyňa je tá najmocnejšia sila pre súdržnosť rodiny . Lacovi to naozaj prospievalo a nalieval ako divý. A my sme rovnako horlivo popíjali. Začali sa rozprávať veselé historky a príbehy, pri ktorých sme všetci klamali, až sa hory zelenali. Hlavné ale bolo, že sme sa bavili a smiali, až nám tiekli slzy.

Lenže kuchársky tím musel pokračovať. Do silného alobalu som zabalil asi 1,5 kila malých žltých zemiakov v šupke, na ktoré som naložil plátky krásnej údenej slaninky a kolieska cibule a cesnaku, všetko to posolil, pokmínoval, pevne uzavrel a zboku trošku poprepichoval, ale len tak, aby som to mohol otáčať a nevytiekla mi šťava a položil do takej komôrky či rúry na krbovej peci. Medzitým vyliezlo z Laca, že je skúsený poľovník a hneď mi priniesol nádherné mäsko z diviny, ako stvorené na medailóniky. Nakrájal som ho na plátky asi dva centimetre silné, len hánkami ho trochu roztlačil a zalial olivovým olejom, v ktorom som rozmiešal rozotrený cesnak, mleté nové korenie, rozdrvenú borievku, tymián a pamajorán a pár kvapiek citrónu. Medzitým som pripravil trochu môjho vianočného punču. Do kastróla dal kopcovitú polievkovú lyžicu cukru na osobu a až sa začal robiť z neho karamel, prilial k nemu asi tak deci malinového sirupu. Zavoňalo to naozaj mocne. Až to chytilo svetlú hnedú farbu, zalial som to vodou a nechal úplne rozvariť. Do dvojdecových hrnčekov som nalial viac ako pol deci rumu, pridal citrónovú šťavu a niekoľko narezaných mesiačikov mandarínky, v rume namočené hrozienka a zalial vriacim roztokom. Bola to báseň a živá voda zároveň.

Kapustnica na sporáku pekne brblala a keď už bolo všetko mäkké, pridal som krabičku smotany, dochutil a odstavil. Pripitá partia (a ja tiež) sa síce dožadovala okamžitej transfúzie a la kapustnica, ale bol som neúprosný. Zemiačky na krbe už voňali ako šľak, ale ešte neboli dosť pripečené. A tak som pripravoval šalát. Nakrájal som asi pol hlávky malej kapusty na strúžiky, posolil, pridal citrónovej šťavy a trošku cukru, premiešal a odložil. Na panvicu som hodil na kocky nakrájanú pekne prerastenú slaninku a upiekol do chrumkava. Prihodil som na to nakrájané sušené feferónky, presmažil spolu so slaninou, nalial na nakrájanú kapustu a zasa premiešal. Nakoniec som pridal veľké očistené a na kocky nakrájané jablko. Bolo to ostré, sladko-kyslé, slano chrumkavé a šťavnaté zároveň. Potom som v komore našiel nakladanú cviklu. Nastrúhal som ju a ochutnal. Bola trošku kyslejšia, než mám rád a tak som ju docukril, nastrúhal k nej ostrého chrenu, zamiešal a bolo to –ááách. A potom už len kúsok masla na panvicu a olej z naloženého mäska k tomu. Rozpáliť a šup mäso na panvicu. Bola to naozaj bomba a vôňa sa rozletela chatou ako blesk. K tomu ešte narezaný hrebeň slaniny do chrumkava a až nakoniec som pridal dopredu namočené a vyžmýkané hríby, trošku podlial, podusil v odvarenom výpeku a keď sa mi už zdali mäkké, pridal zasa kúsok masla a trošku smotany. Na tanier išli pripečené zemiačiky v šupke, medailonky a hrebene slaniny, hríbová omáčka na mäso a dva druhy šalátu. Laco vytiahol svoju vlastnú bylinkovú pálenku ako aperitív a nám bolo úplne jasné, že život sa môže začať hoci aj v päťdesiatke. Sedeli sme za vyzdobeným stolom a jedli. Kapustnica bola ako infúzia života, medailonky so zemiačikmi a šalátom ako výlet do iného sveta a červené vínko sa samo súkalo do hrdla. Jedli sme a s pribúdajúcim obsahom v žalúdku sme postupne zmĺkli a len sme sa ako debili blažene usmievali.
„Boro,“ vraví Laco odfukujúc, „teraz už viem, prečo niektorí ľudia tvrdia, že dobré jedlo je lepšie ako sex.“

Rehotali sme sa ako blázni a ja som z posledných síl odišiel do kuchyne. Vedel som, že to chce ešte niečo na záver. Bodku za správami, bozk pod bránou, posledné milovanie, valčík na rozlúčku. A tak som zobral trochu múky, šuchol do nej pár vajec a čosi mlieka z krabice, prisladil, pristrúhal trochu kôry z citróna, pridal štipku soli a mal som cesto na palacinky. V komore som našiel pár pohárov zavarených čučoriedok a malín. Nalial som po jednom do kastróla a pomaly varil tak, až som zredukoval obsah vody a všetko to pekne zhustlo ako džem. Pridal som k tomu asi deci čerešňovice, lyžičku masla a trošku vanilkového cukru, máličko zaprášil škoricou, prevaril a potom som to všetko nalieval po lyžičkách na krehké palacinky. Chutili úžasne. Sedeli sme, mrnčali, vzdychali, mľaskali a bolo nám úžasne dobre.

Nakoniec, samozrejme, nechýbalo už nič iné, iba káva. V starej kanvici som ju urobil ako v džezve. Pár polievkových lyžíc kávy do vriacej vody, až takmer vykypela. Zo dva, či tri razy som ju priviedol k varu, až pena vystúpila k okraju kanvice a nakoniec som ju ochladil troškou ľadovej vody tak ,aby „lóger“ klesol na dno a zalial ňou šálky, kde už na ne čakal domáci vaječný koňak. Bolo to ako sen.
Sedeli sme a driemali tak, ako nás brala únava z jedla a vtom sa ukázala sila nášho hostiteľa.
„Chlapi, anciáša vášho, hádam tu nebudeme v takúto noc chrápať.“
A veru sme nechrápali. Pomaličky sme sa rozbiehali a pili, jedli Lacové zakáľačkové dobroty, spievali, rehotali sa a občas sme vybehli na terasu a dolu do doliny kričali naše pripité odkazy do celej civilizácie a Laco spolu s nami ľúbostné odkazy pre Danku.

Kedy sme išli spať, už veru neviem. Zobudili sme sa asi o desiatej či neskôr, samozrejme s kocovinou, ktorú sme však rýchle prekonali pár dobre mienenými štamperlíkmi slivovice a plzeňským Prazdrojom. Normálna česko-slovenská družba v našich žalúdkoch. Na to sme si dali tanier kapustnice, ktorá bola ešte o stupeň lepšia ako včera. A potom - do panvice s maslom som rozbalil niekoľko Limburských tavených syrov, čo mocne zahalilo chatu naozaj silnou „chlapskou vôňou“. K tomu som prilial trošku smotany, prikorenil čerstvo mletým čiernym korením a až sa syr úplne roztavil, primiešal som primerane vajec tak, aby vznikla polohustá, prekrásna hmota. Hrianky sa už farbili na liatinovej platni a len maličké pretretie cesnakom z nich robilo delikatesu. Kávu som urobil ako včera, len som ešte v hrnci nechal takmer zovrieť mlieko, nalial som ho do plastovej fľaše so širokým hrdlom a pevným vrchnákom a utriasol, až bolo úplne spenené Potom som ponalieval voňavú kávu a zalial speneným mliekom. Bol to spamätovák, ako sa patrí. Po jedle sme sa ako jeden muž zdvihli, dali chatu do generálneho poriadku a Laco, náš najlepší kamarát, sedel s nami dosť smutný a vravel:
„Chalani, hádam ma tu len takého osamelého nenecháte? Veď ja som s vami zažil ten najkrajší predvianočný večer v živote. Hybajte domov, priveďte sem tie vaše babule a strávime tu všetci spolu najkrajšie vianočné sviatky.“

Priznávam, že všetci sme boli tou myšlienkou nadšení a po „zrelom“ uvážení sme mu to aj všetci sväto-sväte sľúbili. Veď prečo by aj nie. Povedali sme si, že naberieme nejaké zásoby, zbalíme naše ženy a na Štefana sme už aj uňho na chate aj s bežkami. Laco bol nadšený a my tiež. Vymenili sme si adresy, podali sme si ruky, rozlúčili sa a spustili sa do dediny k autobusu. Autobus už čakal na otočke pri krčme, ale pretože sme do jeho odchodu mali ešte pol hodinky čas, vkĺzli sme do krčmy na jedno čapované. Krčmár stál zasa pri pulte s nejakou šikovnou a energetickou žienkou a niečo jej horlivo vysvetľoval. A my všetci sme v nej razom poznali tú peknú Danku, pre ktorú náš kámoš Laco vytvoril tie nezničiteľné zásoby, ktoré sme ani našou žranicou nedokázali nijako ohroziť. Áno, tú Danku, na fotografie ktorej sme sa pozerali celý ten bujný večer a ktorá sa po „vytrestaní“ Laca nakoniec vybrala za ním, aby mu povedala, že všetko je odpustené a zabudnuté.
Nuž láska je naozaj nevyspytateľná. Popíjali sme pivko, usmievali sa a tá pekná babuľa sa zrazu na nás obrátila a vraví: „Prosím vás, neviete náhodou, ako sa dostanem na chatu pána D.?“
„Nuž, náhodou to vieme, lebo Laco je náš starý dobrý kamarát,“ odpovedáme. A potom sme jej popísali cestu a hoci nám bolo všetko úplne jasné, nenápadne sme sa spýtali: „A vy ho idete navštíviť ? Tak to sa nám hodí. Prosím vás, odkážte Lacovi, že sa ospravedlňujeme, ale bohužiaľ nebudeme môcť v žiadnom prípade v najbližšom čase prísť za ním. Tak nech sa na nás nehnevá a nerobí si s nami žiadne starosti. Ale prosím vás, určite mu to vyriaďte.“
A to milé babsko nám povedalo:
„Tak vám pekne ďakujem, odkaz vyriadim a všetkým vám želám Veselé Vianoce.“ Potom dopila kávu, na plecia si hodila taký primeraný ruksačik, buchla dverami a už jej nebolo. A nám zostala v krčme len jej príjemná vôňa a dobrý pocit urovnaného vzťahu, plného lásky a porozumenia. No čo by sme si tak asi mohli želať viac. A zrazu sme sa všetci začali tešiť na naše domovy, naše rodiny a na vianočný večer v kruhu svojich blízkych a drahých. Jednoducho na nás spadlo to kúzlo Vianoc.

VESELÉ VIANOCE A ŠŤASNÝ NOVÝ ROK VÁM VŠETKÝM, PRIATELIA.

Knižky Karpatské horské a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Zdieľaj:  
Reakcie
Takmer na Vianoce 10/01/09 20:38 32 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Zasa spolu V piatok mi zavolal Milan a pýta sa: „Čo robíš zajtra?“ - „Nó, vlastne nič také, čo by sa nedalo odložiť na inokedy, tak povedz čo potrebuješ.“ A Milan: „Veď ani ja nemám nič také súrne, ale ak by si sa nudil, tak zajtra idem na chatu robiť poriadok s plchmi a nejaký pomocník by sa mi zišiel.“ 13/05/16 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Dážď Ten rok nám počasie naozaj prialo. Každé ráno sme vstávali do slnečného dňa, obloha bola modrá ako obľúbená vojenská knižka a naše 5-korunové pláštenky zo stánku PNS zostávali beznádejne úplne na dne batoha. Ani prístrešok sme na noc nestavali, len celta prehodená na spacáku nás chránila proti rannej rose. Noci boli teplé a jednoduchý vatelínový spacák kúpený z Pionierskeho domu za 12,- Kčs bol až až. Putovali sme najkrajšou krajinou, ktorú poznám a len sme si tak mydlili v pohode. 04/03/16 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Najdlhší Silvester To sme vám opäť sedeli v knižnici a hltali informácie zo sveta literatúry (pre pravdomilov: v krčme na pive) a prišla reč na to, že sa pomaly ale isto blíži koniec roka a zas budeme oslavovať na chate s celou bandou. A ako tak spomíname na naše minulé oslavy, hovorí mi Milan: "A nie že zasa prídeš tak ako vtedy, veď vieš." No a tí, čo im neslúži tak dobre pamäť a tiež noví v bande, sa hneď pýtali: "Čo sa stalo vtedy dávno?" A tak vám to teda rozpoviem. 31/12/15 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Predstavenie Termotričko X-Bionic Trekking Summerlight Minulé leto bolo aj na horách mimoriadne horúce a už teraz sa ukazuje, že tohtoročné bude asi na tom podobne. Prvá vrstva je v suchom a teplom počasí zároveň jedinou, preto musí spĺňať viacero funkcií. V rámci možností by v tričku nemalo byť teplo. Malo by odvádzať pot tak, aby nás občasný poryv vetra príliš neprefúkol na citlivých partiách. Zároveň by malo byť dostatočne odolné, aby ho nepoškodilo časté nosenie ťažkého batoha, či predieranie sa kosodrevinou. O toto všetko sa snaží termotričko X-Bionic Trekking Summerlite a zároveň pridáva snahu predchádzať prehriatiu organizmu. dnes Ľubomír Mäkký Oblečenie
Pozvánka 14. narodeniny Hiking.sk na ľubietovskej Vysokej Milí čitatelia a priatelia nášho webu, mnohí z vás už plánujú letné akcie, výšľapy, dovolenky, a tak budeme radi, ak sa s vami budeme môcť opäť stretnúť na oslave našich narodenín. Hiking.sk na prelome júla a augusta bude mať za sebou už 14 rokov svojej existencie. Oslávime ich 6. augusta na vrchole Vysoká pri Ľubietovej (994 m). 16/05/16 Soňa Mäkká Hiking akcie
Túra Zasnežený výstup na Triglav "Poďme niekam!" "Dobre." Takto jednoducho som sa ocitla v konverzácii, kde sa riešil výstup na zasnežený Triglav koncom októbra 2015. Začali mesačné prípravy pred plánovaným odchodom. Pravidelné sledovanie počasia, snehových správ, webkamery, načítavanie článkov, plánovanie výstupovej a zostupovej trasy. Až to konečne prišlo a my sme sa vydali do výšky 2864 m, aby sme otestovali seba a možno trochu aj naše kamarátstvo. včera Zuzana Jana Škápíková Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Takmer na Vianoce 10/01/09 20:38 32 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 281 ľudí
1.1 (0.8)