Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Maroko, Vysoký Atlas

Do Maroka sme sa vybrali v marci 2008 spolu s kamarátom. Mali sme v pláne výstup na Jebel Toubkal (4168 m) v rámci týždňovej túry vo Vysokom Atlase. Okrem vysokých kopcov bolo tých 10 dní plných veľa zaujímavých zážitkov. Na Maroku sa mi páči hlavne to, že okrem kopcov ponúka aj spoznanie inej kultúry a mentality ľudí.

Do Maroka som sa vybral spolu s kamarátom Kolom. Cesta do Marrakechu prebehla skoro bez problémov. Prvý nastal po tom, čo som si kúpil v Londýne turistického sprievodcu Islandom. Skoro počas celého pobytu som bol mysľou na Islande, čo sa Kolovi nepáčilo. Druhý problém bol vážnejší, lebo Kolova batožina dorazila do Marrakechu, ale moja nie. Našťastie sa nestratili obidve a tak sme sa z letiska odviezli taxíkom do mesta. Podľa mapy sme sa snažili nájsť ubytovanie, ale nakoniec si ubytovanie našlo nás. Zhodili sme veci a išli sme si ešte pozrieť Djemaa el-Fna v noci. Djemaa el-Fna je najväčšie námestie v Marrakechi a v noci má oveľa lepšiu atmosféru ako cez deň. Majiteľ jedného stánku s jedlom nám ochotne predstavuje svoje produkty, ale my nie sme hladní. Musíme mu sľúbiť, že sa k nemu vrátime. Toto je typické pre Maroko, že predavač si hľadá zákazníka a nie naopak, ako je to u nás. Keď idete po ulici, stále na vás niekto kričí, aby ste sa u neho zastavili. Ja som mal tričko Google a stále som počul "Hey Google". Táto večerná prechádzka po meste bola pre nás dosť veľkým zážitkom.

V noci som sa zobudil o tretej ráno na to, ako niekto vykrikoval modlitby. Ráno si pozeráme paláce a hrobky v starom meste (medina). Okrem toho blúdime labyrintmi úzkych uličiek a trhov. Včera sa nám zdalo okolie nášho hotela špinavé, ale po návšteve Mellahu sa nám už zdá čisté. Dávame si tajine v Chez Chegrouni a ja telefonujem na letisko. Majú moju batožinu, takže hurá do Atlasu. Nastupujeme do taxíka a cena do Asni (50 km) sa nám zdá byť nízka. O chvíľu taxík zastavuje na parkovisku, kde naberáme ďalších pasažierov. Sedíme vnútri už piati, ale vodič stále stojí vonku a hľadá pasažierov. Nakoniec ideme v normálnom aute siedmi, ale dá sa to celkom vydržať. Po vystúpení v Asni sa nám hneď prihovárajú dvaja domáci, že si máme s nimi vypiť čaj, kým pôjde taxík do Imlilu. Naivne súhlasíme. Po chvíli sa dozvedáme, že jeden z nich je obchodník a vymieňa veci s ľudmi žijúcimi v horách. Vyťahuje ruksak a Kolo mu hovorí, že to má so sebou taký malý obchod. On na to, že tie veci nie sú na predaj, že nám ich chce len ukázať. O pár minút sa však už mení na agresívneho predavača, chce nám predať celý svoj ruksak a meniť s nami veci. Pomerne úspešne odolávame nátlaku, ale nejaké veci, čo sa nám páčia, od neho kupujeme. Aspoň sme sa naučili, že keď je k vám niekto bezdôvodne priateľský, asi vám chce niečo predať. O chvíľu už naštastie odchádza taxík do Imlilu a znova vysoko prekračujeme povolený počet osôb. Po príchode do Imlilu nás opäť hneď obklopujú domáci. Požičiavame si mačky na týždeň a vydávame sa do kopcov. Asi po hodine nachádzame super miesto na stan. Hneď po postavení stanu je už tma a prší. Stihli sme to.

Ráno vyspaní do ružova sa vydávame na chatu Neltner s prevýšením 1200 metrov. Zvládame to v pohode za 4 hodiny. Celý čas svieti slnko a všetci nás predbiehajú. Nikto si totiž nenosí všetky veci na chrbte tak ako my, ale nesú im to mulice. Chata je vo výške 3200 metrov a zdá sa nám byť príjemne teplo (2° C), takže si vyberáme nocľah v stane pred chatou. Tak skoro asi nebude príležitosť spať v takej výške a otestovať spacáky. V chate si dávame teplú sprchu a večeru. Okrem toho sme sa naučili, že v Maroku sa je chlieb ku všetkému, aj k špagetám. Inak na chate je asi desať zamestnancov a zvládajú robotu štyroch ľudí. Chýba im manažér.

V noci je vonku -6 °C a napadol sneh, ale v stane máme len -1 a Kolovi zmrzol uterák (ja som na toto myslel už dopredu a uterák som radšej nechal doma). Neviem, či je to výškou alebo teplotou, ale obidvaja sme mali veľmi čudné sny a dokonca hneď niekoľko. Vyrážame niečo po siedmej na Jebel Toubkal (4167 m), naľahko s mačkami. Asi sme sa príliš ponáhľali, lebo ja som si zabudol dať slipy a Kolo vyšiel hore so zubnou pastou vo vrecku. Vychádzame hore rýchlo za 2 a štvrť hodiny a predbiehame všetkých, čo nás včera predbiehali vďaka muliciam. Na vrchole je celkom zima a nezostávame tam dlho. Vraciame sa na chatu, dávame si obed a chvíľu relaxujeme v stane. O jednej už máme zbalené veci a vydávame sa smerom k jazeru D"Ifni. Nasleduje prechod cez sedlo vo výške 3680 metrov, ktorý je oveľa ťažší ako výstup na Toubkal. Musíme ísť hore veľmi strmým svahom po zmrznutom snehu. Mačky držia, ale strašne nás z toho bolia členky a teraz máme navyše ťažké ruksaky. Eufória z výstupu do sedla opadáva, keď vidíme, kadiaľ pôjdeme dole. Klesanie je veľmi strmé, väčšinu času sa šmýkam po zadku na snehu. Našťastie na zadku mám Corduru, takže je to v pohode. Kolo na zadku Corduru nemá, preto ide opatrnejšie. Toto je južný svah, preto je sneh roztopený a vôbec nedrží. Keď sa klesanie zmierňuje, náhodou objavujeme široko-ďaleko jediné rovné miesto na stanovanie. Vyzerá to super.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po včerajšom zaberáku si dnes dávame oddychový deň. Vyrážame až o desiatej k jazeru D"Ifni, kde si umývame nohy. V dedine Amsouzerte (1800 m) sa zastavujeme na obed a plánujeme ešte hodinu šliapať. Tu na juhu nie sú až tak zvyknutí na turistov a ľudia nie sú vôbec dotieraví. Sú oveľa priateľskejší. Dávajú nám veľmi veľkú porciu, s ktorou bojujeme polhodinu, ale napriek veľkému 6-hodinovému hladu sa nám ju nepodarí zdolať. Totálne sme sa prejedli, takže nikam nejdeme a ostávame spať u uja Omara. Mladý chalan Hassan sa s nami ide prejsť po dedine a kontroluje svoje nastražené pasce. Nič nechytil, preto zhadzuje dole kaňonom kamene väčšie ako on sám. Pasce dával pod kamene, takže asi chcel chytiť škorpióny. Komunikácia nám teraz príliš nejde, lebo ja neviem po francúzsky vôbec a Kolo trochu. Večer máme už piaty mätový čaj za dva dni a začína nám liezť hore krkom. Večer si čítame na dobrú noc. Ach, ten Island.

Omar nám dáva raňajky a chlieb na cestu. Bolo nám u neho dobre. Ráno si vyberáme nesprávnu dolinu a tak prvá polovica výstupu je trochu horolezecká. Po dvoch hodinách sme na hrebeni a normálnom chodníku. Do sedla vo výške 3100 metrov prichádzame po piatich hodinách výstupu. Síl máme málo, nevládzeme už ani ísť dole kopcom. Po ďalších dvoch hodinách nachádzame celkom dobré miesto na stanovanie.

Kolo spal s prestávkami skoro 12 hodín. A ja mám ešte stále divné sny. Asi to bude veľkou nadmorskou výškou. Dnes nás čaká 1000-metrový výstup do sedla Tizi Likemt vo výške 3555 m. Najprv musíme naboso prebrodiť rieku a potom už stúpame do sedla. Začíname mať toho dosť. Ide nám to veľmi pomaly, ale nemáme sa kam ponáhlať. V sedle veľmi fúka. Na severnej strane je kopa snehu a je tu vidno stopy lyžiarov, ktorí museli mať veľmi veľa odvahy na tomto strmom svahu. Sneh má tú výhodu, že nás skoro vôbec nebolia kolená zo zostupu, takže 1000 metrov klesáme bez následkov asi za hodinu. Po dvoch dňoch stretáme ľudí a staviame si stan pri prameni. Zrazu niekto prichádza a chce od nás peniaze za stan. Zjednávame to asi na polovicu. Neskôr nám okolo stanu behajú ovce, kozy a deti. Sme leniví vyjsť von a len pozorne počúvame, čo sa deje.

Vstávame do slnečného rána. S vedomím, že dnes po siedmich dňoch skončíme prechod masívu Toubkal, je všetko oveľa lepšie. Po traverzovej ceste ideme do sedla, odkiaľ už klesáme priamo do Imlilu. Po siedmich dňoch chytáme GSM signál a ozývame sa domov. V Imlile sa na nás všetci vrhajú ako supy, chcú nás ubytovať, osprchovať, nakŕmiť, odviezť... Ubytovanie si vyberáme u Ibrahima v malej dedinke nad Imlilom. Sme u neho spokojní, dobre nám navaril. Ale sľubovanú sprchu nemal.

Na raňajky máme palacinkový chlieb so skvelým kozím maslom. Do Asni sa vezieme v zadnej časti dodávky spolu s asi 25 ďalšími ľudmi. Cestou do Marrakecha sedíme s Kolom na sedadle spolujazdca vpredu. V Marrakechi si nechávame batožinu na autobusovej stanici a ideme si znova pozrieť mesto. Počas obeda nám pod stolom behajú 4 mačky. Ešte beháme chvíľu po trhoch a potom ideme do Ville Nouvelle, čo je novo postavená časť Marrakecha. Je to úplne iné mesto so širokými ulicami (žiadny úzky labyrint). Dávame si super hovädzí tajine v Cafe Elite a v hoteli sa po šiestich dňoch sprchujeme.

Ráno chytáme taxík s ukecaným taxikárom. Lúčime sa s Marrakechom a aj s Marokom. Bol to veľký zážitok, ale stačilo nám. Ja som cestou späť išiel cez novootvorený terminál 5 letiska Heathrow (trafil som prvý deň otvorenia) a batožinu som dostal po 10 dňoch. Kolo letel cez terminál 1 do Dublinu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie