Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Príbeh Hrebeň Nízkych Tatier na lyžiach

Zimný prechod hrebeňa Nízkych Tatier na lyžiach je pre začínajúceho skialpinistu optimálna skúška "odvahy". Nie sú na ňom technicky náročné zjazdy a pri priemernej kondičke a dobrých podmienkach sa dá bez problémov za pár dní zvládnuť. Vyleštené (obrúsené) holenné kosti a nadávanie na ťažký batoh sú ale samozrejmosťou. V každom prípade je to pekné dobrodružstvo.

Obdobie

Ako áno, ako nie, môj otec nás, troch starých chrenov – Ivana, Pištu a mňa, vezie aj s lyžami a batohmi vo svojej chúlostivo udržiavanej felícii. Je koniec marca, okolitá horehronská krajina má jarný charakter, ale hrebeň Tatier je biely. V Telgárte pripevňujeme lyže na batohy a v teniskách a v krátkych tričkách šliapeme na Kráľovu hoľu. Asi po hodine výstupu začína sneh. Nalepujeme pásy, obúvame lyžiarky a pokračujeme už na lyžiach. Za ďalšiu hodinku sme na vrchu pri vysielači. Počasie je nádherné, vidíme pol Slovenska. Orlová, Bartková, pokračujeme po hrebeni až k útulni na Andrejcovej. Večer varíme „jedlo“ a čaj a už o ôsmej spíme v spacákoch ako zabití.

Budíme sa do krásneho, ale mrazivého rána. V tej zime sú hygienické úkony dosť kruté, ale nutné. Obnovujeme si krvné obehy, uvádzame stuhnuté telá do prevádzky a opúšťame „útulnú“ útulňu. Stúpania a zjazdy, stále dokola, celý deň. Les vtedy ešte stál, výhľady sú len občas, ale sme na hrebeni úplne sami a vychutnávame si ticho a krásu prebúdzajúcej sa prírody. Len na obed máme oddych, roztápame sneh na variči, dopĺňame tekutiny a obedujeme. Zjazd z Vápenice v smrekovom lese do sedla Priehyba je zábavný. Je teplo, sneh je mokrý a pokrytý vrstvou ihličia, žiadna elegancia, len doprava smerom dolu. Nikto si nerozbil hlavu, akurát ja som zistil, že na jednej lyži mám vytiahnutú hranu a ťahám ju za sebou po snehu. Okrem toho sa mi začali odlepovať premočené pásy, a tak som začal celkom slušne kliať. Po pár kilometroch sa vytiahla hrana aj na druhej lyži a mal som definitívne po nálade. Jeden pás sa mi úplne odlepil a napredoval som už len silou vôle a potil som sa viac od zúrivosti, ako od námahy. Posledné dva –tri kilometre k útulni na Ramži sme lyže niesli na batohoch, každú chvíľu sa nám zadierali do nízkych vetiev stromov okolo chodníka, sneh bol úplne vyfúkaný. Podvečer sme s Ivanom konečne došli k útulni. Asi za hodinu, už za tmy, dorazil aj zdemolovaný Pišta (má svoje roky). Dnu boli dvaja trampi, mali príjemne zakúrené a podelili sa s nami o jedlo aj „nápoje“. Ráno sme parádnym zjazdom dorazili na Čertovicu. Moje lyže boli v keli a kamoši boli tiež radi, že nemusia ísť ďalej. Sadli sme na bus a hybaj domov.

Cez týždeň som sa pokúsil natĺcť hrany na lyžiach do pôvodnej polohy. V sobotu ráno som bol späť na Čertovici a pokračoval som ďalej po hrebeni. Chalani už so mnou nechceli ísť, mali toho plné zuby a povedali mi, že som otravný. Slušne snežilo a fúkalo, stále z jednej strany, až som mal z toho zamrznutú polovicu tváre a krk. V odpornej fujavici som asi o tretej dorazil na chatu pod Ďumbierom, dal som si pivo (takmer ma zložilo) a polievku. Vonku sa ženili čerti, ale predsa som pokračoval ďalej. Po tyčovom značení (dohľadnosť asi dva metre) som vyšiel na vrchol Ďumbiera a rozhodol som sa vrátiť na chatu. Bola parádna víchrica, snežilo. Odlepil som pásy a lyžoval dolu. Tak fučalo, že som mal problém mať otvorené aspoň jedno oko a tak vyzeralo aj lyžovanie. Bol som rád, keď som sedel pri pive v chate. Hrany sa mi samozrejme zase vytiahli, teraz už úplne, a tak som ich „vypáral“ a odlomil. Vznikli mi lyže bez hrán, niečo ako bežky. Prespal som v teple na chate a ráno som zlyžoval dolu na Trangošku. Sneh bol čerstvý a prachový, takže zjazd bol fajn aj na lyžiach bez hrán. Hrebeň som teda nedokončil, nastala už jar. Musel som rok čakať...

Ďalší rok, v januári, som mal tri dni voľno a tak som zase na hrebeni. Znova štartujem z Čertovice, počasie je fajn a tak míňam chatu pod Ďumbierom a ťahám ďalej cez Ďumbier, Damänovské sedlo až na Kamennú chatu. Dorazil som už za tmy a celkom slušnú chvíľu mi trvalo, kým som chatu našiel. „Spal“ som v jedálni na dlážke, chata bola plná. Noc bola strašná, do tretej ráno bola diskotéka, veselšia časť osadenstva tancovala na stoloch a zúfalejšia časť sa snažila v tom bordeli aspoň chvíľu zdriemnuť. Ráno je však krásne, mrazivo a slnečno. Posúvam sa na pásoch, Dereše, Poľana, Skalka, Chabenec a asi o tretej dorážam na útulňu v sedle Ďurková. Je tam len chlapík zvaný Amplík, inak nikto. Večer ešte raz šliapem na Chabenec a pri západe slnka zjazdujem cez jeho široký svah k útulni. Nádhera. Večer sedíme s Amplíkom pri petrolejke, počúvame archaický tranzistorák, šúlame si cigaretky a popíjame nejaké vínko. Amplík veľa nevydržal a o ôsmej je po ňom. Zaliezam do spacáku a nasledujem jeho príklad.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ráno pokračujem na Zámostskú hoľu, ale počasie sa pokazilo, fúka, je hmla, nič nevidím, iba jedno pekné vidmo, a tak lyžujem dole z hrebeňa až do dediny Jasenie a vraciam sa domov. Cesta od Jasenianskej Kyslej je posypaná štrkom a tak v lyžiarkach pochodujem až po autobusovú zastávku pri hlavnej ceste popri Hrone, sú to muky pekelné a podľa mňa tento rekord v chôdzi v lyžiarkach nikto na svete neprekonal (a ani neprekoná). Zase som to nedokončil, a tak som tu za pár dní znovu. Tentokrát mám partiu troch kamošov, Pala, Petra a Luda (sú z Pezinka a Modry, žiadne mäkčene nepíšem), spíme na chalupe v Ľubietovej. Noc bola „ťažká“, ale ráno predsa len stúpame do Hiadeľského sedla. Snehu je kopa, aspoň dva metre, je hlboký a miestami je problém spraviť krok. Produkty prehýrenej noci z nás postupne vychádzajú všetkými otvormi, ale pomaly sa dostávame do tempa a užívame si krásny deň. Len tekutiny v termoskách sa nám míňajú príliš rýchlo.

Okolo obeda sme po tvrdom stúpaní na Prašivej a vidíme celý hrebeň. Je nádherne, jasno, ale veľmi mrazivo a fúka silný severný vietor. Pokračujeme po hrebeni, stúpania a zjazdy sa striedajú. Pelotón sa postupne trhá, mám dobré tempo, partia po čase ostáva ďaleko za mnou a nakoniec mi mizne z dohľadu. Je veľmi, veľmi zima, prsty na rukách aj nohách mám úplne zmrznuté, napriek tomu, že mám najhrubšie rukavice a ponožky z mojej kolekcie najhrubších rukavíc a ponožiek. Polovicu (severnú...) tváre mám komplet zamrznutú, už ma to ani nebolí. Slnko postupne zapadá, vychádza mesiac. Počítam, že na útulňu mám ešte aspoň dve hodiny. Som strašne smädný, termoska je prázdna a tak kopem do snehu jamu, aby som mal závetrie a pokúšam sa naštartovať varič, aby som si roztopil sneh a napil sa. Ale mráz je taký hlboký, že plyn nehorí. Kľačiac v snehovom hrobčeku nad kôpkou vypálených zápaliek a mlčanlivým varičom trošku zúrim, balím a pokračujem ďalej. Roztápam si v ústach sneh, až kým ich nemám úplne skrehnuté a spálené od mrazu. Prestáva to byť sranda, myslím na kamošov a mám trochu o nich strach. Mesiac v splne nádherne svieti, nepotrebujem ani čelovku (aj tak nesvietila, baterka asi tiež zamrzla).

Dostávam sa pod posledné stúpanie na Ďurkovú, vidím pred sebou v mesačnom svite dlhý a strmý svah a už mám toho fakt dosť. Smäd je doslova trýznivý. V zúfalstve vyťahujem z batohu fľašku červeného vína (frankovka modrá), ktorú celý deň nesiem ako prekvapko pre kamošov a riadne si uhýnam – je to ľadová dreň, ale takmer tekutá. V momente cítim, ako mi alkohol bije do hlavy, ale stúpam posledné metre vzpružený týmto vzácnym mokom. Na vrchu odlepujem pásy a lyžujem tackavo k útulni. Pri dverách je teplomer – je mínus 21. Som dnu, plno ľudí, teplo a smrad sú super. Amplík podáva čaj, totálne som dehydrovaný, pijem len po lyžičkách a aj s tým mám problém, stále ma napína. Prvé dva poháre mi trvali hodinu, potom som sa rozbehol a dostal som do seba aspoň dva litre čaju. Neskôr sa mi podarilo aj zjesť polievku, ale len s veľkou námahou, hrdlo som mal úplne zdemolované od snehu, ktorý som jedol. S kamošmi som v mobilnom spojení, asi o desiatej večer prichádzajú, sú v zúboženom stave, ale sú tu. Teším sa, už som mal o nich strach. Tiež sa pokúšajú piť, zabávam sa na nich, keď ich napína. Teraz som frajer. Chlípu čaj po lyžičkách celé hodiny, na frankovku čo ma zachránila, mi kašlú. V nabitej útulni sme si našli voľné fleky na dlážke a upadáme v spacákoch do bezvedomia. Na druhý deň pokračujeme na Chopok, cestou Peter pri páde láme viazanie za desať tisíc. Hrebeňovku mám teda komplet, lyžujem z Chopku dolu, ako Finist jasný sokol. Cestou som ešte zbadal že vlekár na Kosodrevine spí v búde, tak som to pár krát otočil zadarmo na vleku a večer fičím dolu a domov. Kamoši ostávajú na Kamennej chate a keď mi na druhý deň volali, čo sa tam dialo, tak som rád, že som tam nebol...

Súvisiace témy:
Ako na skialpinizmus I.
Ako na skialpinizmus II.
Ako na skialpinizmus III.
Chleb a Veľký Kriváň na skialpoch
Na skialpoch z Krúpovej hole
Na lyžiach cez tatranské sedlá
Zimný výstup na Pilsko
Veľká Fatra na lyžiach

Knihu príbehov od Miša Diviaka - Bujón v šumienke si môžete objednať cez náš online obchod.

Fotogaléria k článku

Najnovšie