Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Čergov z Hertníka

Kedysi dávno, keď som ešte býval v Martine, našiel som zmienku o pohorí Čergov. Vzhľadom na moje vtedajšie možnosti stredoškoláka sa mi toto pohorie na východe krajiny zdalo tak nepredstaviteľne ďaleko, že som mu nevenoval takmer žiadnu pozornosť a takmer vedome som naň zabudol. Pred pár dňami však, no tentokrát už ako Košičanovi s papiermi a dávno po vysokej škole, som si naň úplne náhodne spomenul a bolo mi jasné, že pri prvej možnej príležitosti sa na Čergov vyberiem.

Vzdialenosť
20 km
Prevýšenie
+900 m stúpanie, -853 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 15.03.2009
Pohoria
Čergov
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1050 m n. m.
  • Najnižší bod: 480 m n. m.
Voda
obec Hertník, potok Pastevník, chata Čergov, chata Encián (?)
Nocľah
chata Čergov
Doprava
autobus - Hertník
SHOCart mapy
» č.1112 Prešov a okolie (1:50.000)

Prehovoriť Riša bolo ťažšie, než som myslel. Našťastie po čase povolil. Naplánoval trasu a vedel som, že bude mať všetko pekne pripravené, vytlačené s mapou v batohu – 2x. Večer som si ešte na internete hľadal o Čergove informácie a fotografie. A našiel som stránku www.cergov.sk, ktorú isto mnohí z vás poznajú, no mňa uchvátila tak, že ju tu vyslovene spomínam.

Vyrazili sme ráno z Košíc a takmer čistá obloha dávala nádej, že to bude jedna z tých pekných sobôt, ktoré sa inak volajú streda, či štvrtok. Do Hertníka sme dorazili pomocou Rišovej ručne kreslenej mapy, ktorá mi pripomínala nákresy trás Zigmunda a Hanzelku. Takto som mal aspoň na pár okamihov možnosť cítiť sa ako pravý cestovateľ. Začiatky zelenej a žltej trasy sú v Hertníku označené takmer novými smerovníkmi, čo ma potešilo. Je to príjemná zmena. Pokračovali sme autom ešte kilometer, k rázcestníku Hertník (480 m), kde sme konečne zaparkovali auto. Tu niekde Rišo stratil sprej na medvede. Na okne auta nechávame „úradný oznam“ pre nepovolaných (viď foto).

Vyrážame po žltej značke, ktorá našťastie po pár metroch odbáča doprava a opúšťa asfaltovú cestu. Krátko pokračujeme popri poliach a značenie žltej je také husté, že značka je doslova na každom treťom strome. A aj miestami 2x. Križujeme poľnú cestu. V tieňoch stromov je vidieť zbytky snehu. A ešte chladný vzduch, slnko - tak vďačná protilátka na nastupujúcu jarnú únavu. Trasa začína mierne stúpať, tentokrát už v lese. Buky sa miešajú so smrekmi, ktoré prevládajú. Prichádzame k prvým rúbaniskám. Bez nich by to už asi ani „nebolo ono“. Okolo 800 m n.m. nám začína sneh. 5 cm, ale predsa. Teším sa na prvé lúky. Míňame brezové rúbanisko. Smutný pohľad, snáď bol na to dobrý dôvod.

Po hodine prichádzame na prvú lúku, ktorej dominuje senník a stará, asi lesnícka búda. Senník je otvorený a vhodný na spanie – nealergikom. Napijeme sa čaju, Rišo vymieňa batérie vo fotoaparáte, kontrolujeme senník a na oblohe sa zjaví vesmírna loď, zrejme zo seriálu Star Trek Enterprise (viď foto). Pokračujeme ďalej, hoci toto miesto láka zostať. Po chvíľke prichádzame na rázcestie, kde začínajú bežkárske stopy. Zarečníme sa a v smere jednej stúpame ďalej, pričom sa nám miestami odkrývajú výhľady na juh, či juhovýchod. Po chvíľke nám napadne, že nieto žltej. Skontrolujeme jej priebeh na GPS, mala by byť zopár výškových metrov nad nami. Pokračujeme ďalej, súdiac podľa mapy a stopy nás táto cesta dovedie do sedla pod Bukovým vrchom. Bukový les redne, blížime sa k menšej rázsoche. Po polhodine prichádzame pod Bukový vrch. Mávame bežkárovi pod nami a vychutnávame si prvý výhľad. Opäť čaj, tentokrát bez výmeny batérii.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pokračujeme hrebeňom severozápadne a po chvíľke prichádzame k stratenej žltej značke, ktorá končí pár metrov pod Bukovým vrchom. Prechádzame ďalej, tentokrát po červenej, pričom nás vedú nie len stopy ľudské (značka, bežky), ale aj zvieracie. A že si to zvieratko cestu uľahčilo, keďže cupitalo priamo za bežkárom po jeho stope. Nad ihličňanmi začínajú prevládať buky a tak je lesom vidieť peknú snehovú pokrývku. Červená nám zo začiatku mierne klesá, no potom sa vyrovná a takmer vodorovne nás vedie na krásnu, veľkú lúku - „križovatku“ pod Chochulkou. Bežkárske stopy, turistické stopy, zvieracie stopy. Každé iným smerom. Každá však priama. V diaľke vidíme oddychovať bežkára, mávame mu a on nám. Ostali sme sami. Zložíme sa na naukladané drevá pod stromom a obedujeme. Nikde ani nohy, len stopy po bežkároch a pár turistoch. Slnko, 20-30cm snehu, už je teplejšie. Ideálny kľud. Prichádza prvý turista, odzdraví a schádza dole do doliny potoka Pastevník. Vyberiem sa za ním a v lese, poniže lúky zbadám chatu. Podľa mapy, chatu Encián. Zamknutá. Krízovo je pri nej zrejme možné prespať, je tam altánok a malá krytá teraska. V týchto miestach strácame červenú, takže na Chochulku sa dnes bohužiaľ nejde. No, strácame. Nechám sa zlákať a nepozerajúc sa poriadne, brodiac sa snehom, pokračujeme po bežkárskej stope. Sledujem červenú na mape, je len pár výškových metrov nad nami. Pár je pre dnešok 100. Rišo mi tú stovku hodnú chvíľu nechce odpustit. Ponuku na výšľap lesom odmieta. Ešte netúší, že tam dnes ešte predsa len bude. Po hodine kľudného traverzu červenej značky v hlbšom snehu prichádzame k rázcestníku Čierne Blato (895m). Z chuti sa smejem, keď mi Rišo hovorí, aby som ustúpil, lebo ma zrazí auto. Započúvam sa a ... hore cestou si to valí v snehu auto bez reťazí, zjavne domáci. Strata rýchlosti by pre neho znamenala nutnosť pešieho, zhruba 15minútového presunu na chatu Čergov. A sobotu mu predsa pokaziť nechceme. Tak ustupujem. Veď tá asfaltka je tu asi pre nich. O 2O minút, pri chate Čergov (919m), vidím zatiaľ svojich najviac - 9 - smerovníkov na jednom rázcestníku. Je tu trocha neporiadok, no chata má nové okná. Všade parkujú autá. Zložíme sa na chate, dáme si polievku, pivo, keksy.

Pri odchode zachádzame ešte k soche Sv. Floriána, patróna požiarníkov. Prekvapí nás vlek, ktorý ťahal lyžiarov aj dole kopcom. Kombinovaná, priesvitno-modrá značka nás neskôr ťahá hore lúkami, popri chate Čergovianka (963m), k cieľu dnešného dňa, vrcholu Čergov (1050m). Po 30tich minútach v mokrejšom, no plytšom snehu si vychutnávame konečný výhľad. Tieto lúky a hrebeň mi pripomínajú obľúbenú Fatru. Schovávame tu aj niečo pre tých druhých a v duchu sa lúčim. Pri odchode ešte stretávame troška netradičnú partiu. Partiu s lukom. Zdravíme sa a odchádzame. Chrbát ma doteraz šteklí pri predstave, že mám medzi lopatkami zapichnutý ostrý šíp. Opäť Čergovianka, opäť chata Čergov, opäť Čierne Blato. Rišo sa tu ešte naje a po chvíľke nás už zelená značka posiela domov úzkou, peknou rázsochou s nádhernou scenériou, ktorú tvoria staré krásne pokrivené buky. Sneh je mokrý, no našťastie po chvíľke ho ubúda. Klesáme, klesáme, klesáme až po Strakov (723m), kde prehliadame značku a pokračujeme až na polia Hertníka lesnou cestou. Z dediny odchádzam s istotou, že sa na hrebeň Čergova sa ešte vrátím a že na Čergov už nezabudnem.


Fotogaléria k článku

Najnovšie