Ešte pred dvomi hodinami som sedel v roztrasenej V3S-ke a šialenou rýchlosťou, približujúcou sa ku 60-ke, rútil som sa Slovenskom s komunikatívnym šoférom a v ohlušujúcom hluku kabíny som reval na neho trápne reči o kamarátoch, ktorí ma čakajú na táborisku nad priehradou. Vedel som, že tam ešte nikto nemôže byť, lebo tentokrát som bol majster stopu ja a karta mi padala akoby zázrakom. Takmer na prvé mávnutie mi zastavovali všetky autá idúce okolo mňa a chvíľu som si myslel, že sa asi podobám na nejakú svetovú, alebo aspoň slovenskú televíznu hviezdu. Ale nebolo to tak. Skrátka mal som len normálne šťastie. A tak som sa z Trnavy do Zvolena dostal za päť hodín, čo bol môj rekord. A teraz sa trasiem od strachu.

Z "vétriesky" som vyskočil už kdesi na začiatku Zvolena a potom som sa ťahal večerom a nocou ku priehrade Môťová a dúfal som, že nad brehom nádrže nájdem, ako býva zvykom, dostatok turistov, či trampov pri ohni, kde by som sa porozprával, zahral na gitaru, rozhodil spacák a do rána prespal pod celtou. A teraz mám strach. Naozaj nie som žiadny "posera", ale ani hrdina. Život mám rád a nechcem ho ani za nič „hrdinsky“ obetovať pre nejakých debilov. Stúpal som od brehu priehrady, pomaly a šikmo hore a potom som zacítil dym. Natiahol som vietor a hneď mi bolo jasné, odkiaľ to asi ide. V pohode vystupujem hore úbočím a teším sa na nejakú bezchybnú partiu. Len ma prekvapuje, že táborisko je takmer prázdne. Stále však cítim dym, ale oheň nevidím. Dostal som sa až na okraj lesa, ale dymová stopa ma ťahá ďalej. Postupujem len pomaly a pozerám sa v nočnom svetle po slabučkom chodníku. A potom už vidím žiaru malého ohňa a vidím aj štyri, či päť postáv sediacich pri ohni. Tri, štyri stany sú ukryté v lese a malá čistinka slúži ako táborisko. Potichučky zabočím z chodníka bokom do lesa, urobím ešte pár krokov, nehlučne si sadnem na zem a pozerám sa. Táborisko mám ako na dlani. Dá sa povedať, že táborníci driemu pri ohni.

Vždy to tak robím. Najprv pozorujem tých, ku ktorým sa chystám prisadnúť si a hodnotím, ako to tam asi vyzerá. Už párkrát sa mi to vyplatilo a ja som radšej v pohode a potichu zmizol, ako by som mal byť tvrdo konfrontovaný nejakými opilcami. Už -už sa chystám vykročiť z tmy a poprosiť o trochu tepla a na oplátku ponúknuť pesničky s gitarou, keď začujem hlasný lomoz po chodníku. K táborisku prichádzajú ďalší traja, štyria táborníci a zdá sa, že tí sediaci sa poriadne prebrali z letargie. „Tak čo, dostali ste ho?“ znie otázka. Hlavy sa točia k prichádzajúcim a ja, anonymný pozorovateľ, sa začínam posúvať hlbšie do lesa. „Máme ho,“ hovorí jeden, a ostatní sa pridávajú. „Ležali sme na ňom a bili ho, sviniara, pichali ho nožmi, až z neho krv tiekla. Ale už je po ňom. Tak poďte dolu, musíme to nejako zamaskovať, lebo inak je po nás beda.“ Chlapci vstávajú, berú si akési veci, čo nedokážem vo svetle ohňa rozoznať a odchádzajú dolu chodníčkom. U ohňa zostali len dvaja. Kolenačky cúvam do lesa, ťahajúc za sebou gitaru, a pohybujem sa ako indiánsky zved. Po tele mám husiu kožu a v duchu si hovorím: “Len pokojne, len pokojne.“

Dostal som sa z lesa takmer späť nad lúky a vtom už v tme vidím, že skupina ľudí sa vracia a nesie niečo veľké v deke či celte smerom k táboru. Najradšej by som sa stratil a zmizol niekde v tme, ale zvedavosť je sviňa. Zaľahnem pod lesom a viem, že ma nemôže nikto vidieť. Tvár otočím k zemi a ruky pod seba, aby v tme nesvietili a ani sa nehnem. Partia prejde vari len tri metre odo mňa a ja počujem ich hromženie: „Tak mu treba sviniarovi, nemal provokovať. Už to má zrátané. Nuž čo, život za život." Potom sa sprievod stráca na chodníku k táborisku a ja mám tú najlepšiu možnosť stratiť sa a zmiznúť preč. Ale to by som nesmel byť zvedavý ako stará baba. Batoh a gitaru schovávam na kraji lesa a potichučky sa zasa kradnem lesom a štvornožky sa pomaly približujem k táborisku. Dočerta, prečo to robím? Oheň už horí oveľa viac ako predtým, partia je zhromaždená na jednom konci lúčky, kam ani nevidím a kde je akýsi provizórny stôl s petrolejkou a ja začínam lesom obchádzať tábor v kruhu, ktorý mi zabezpečí dostatok informácií i anonymity. A potom vidím mihnúť sa sekeru v tme, počujem tupý úder a chlapi hovoria: „Daj mu sviniarovi, nič iné si nezaslúži. Odsekni mu hlavu. Črevá zakopeme a nikto nič nenájde.“ Jeden z mužov berie niečo v papieri do ruky a s lopatkou sa norí len asi päť metrov odo mňa do lesa. Párkrát kopne do zeme a už aj zahŕňa inkriminované vnútornosti. Snažím sa zapamätať si miesto a v duchu sa trasiem strachom. Je mi jasné, že ak ma títo maniaci odhalia, tak ma na mieste zabijú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Mrknem na hodinky a vidím, že takmer o hodinu bude polnoc. Zdá sa ale, že partia iba teraz ožila. Zrazu sa zjavila fľaša kolujúca z ruky do ruky a ktosi zavesil nad ohnisko poriadny kotlík. Z dvoch stanov, postavených úplne na okraji lúčky, vyliezajú dve či tri ženy a chalani im hovoria: „Baby, dostali sme ho.“ Ženy sa hneď chytia pálenky a hovoria: „Ste blázni a pamätajte, že vás za to zabasnú.“ A vtedy mi po prvý raz niečo nesedí. Obzerám si bandu, skrytý tmou lesa, a zdá sa mi, že som to s tou mojou fantáziou trochu prehnal. Baby sa odoberú k provizórnemu stolu a hovoria niečo ako: „To je ale kus“ a potom „konečne poriadny úlovok“.
Jeden z chlapov sa svižne zvŕta pri stole a plní kotlík nejakým mäskom a zeleninou a moje vyhladované zmysly zaznamenávajú prvé vône. Joj, bože môj, to mi roztrhne pľúca. Čo to je za úžasnú vôňu? Slintám ako Pavlovov pes, v žalúdku mi to začne vŕzgať a kňučať a tak krok za krokom sa vraciam potichučky lesom na lúku, beriem si veci a potom, aby ma bolo z diaľky počuť, sa spievajúci začínam ponárať zasa späť do lesa k partii, ktorá ulovila niečo veľké. Najprv všetci stíchnu, chalani na mňa pozerajú ako na votrelca, ale ja veselo pozdravím a dobrosrdečne sa pýtam, či ma prichýlia na noc k ohňu, sľubujúc, že im za to pekne zahrám a zaspievam.

Napätie povoľuje, podáme si ruky a predstavíme sa, a ja viem, že už som zasa doma. Nenápadne sa spýtam na obsah asi 10-14 litrového kotlíka, ktorý si brble svoju úžasnú pieseň a na rozdiel odo mňa vydáva pri tom nádhernú vôňu. „Varíme halászlé“, vravia. „A to je už čo?" pýtam sa. „Ty si, chlapče, ešte nikdy nejedol halászlé? Veď to je, ako keby si doteraz ani nežil. Halászlé je tá najlepšia rybacia polievka zo všetkých polievok na svete,“ tvrdia mi. „Veď uvidíš.“ Zatiaľ čo okolo prebiehajú prípravy na túto polnočnú hostinu, vyťahujem z batohu tri pivá, čo sa mi podarilo kúpiť v otvorenej krčme, dám ich kolovať a večer, či skôr noc, začne byť úžasná. A dozvedám sa, že už štyridsaťosem hodín mali chlapci nastražené na sumca na priehrade a dnes večer im to vyšlo. Už len takou maličkosťou sa zdá zistenie, že vlastne lovili načierno. V kotlíku to vrie a vôňa sa šíri lesom. A potom šéfkuchár zavelí: hotovo. A my, už trošku pripití, sa berieme pre nádielku do ešusu. Poviem to takto: Jedol som odvtedy už veľakrát túto vynikajúcu rybaciu polievku, ktorej hovoria halászlé. Ale to, čo som jedol tej noci, na to nikdy nezabudnem. Bola to báseň, bol to sen, bola to fantázia chutí. No niečo úžasné. Kŕmili sme sa, chrochtali, grgali, mrnčali a neustále si chodili ku kotlíku priložiť. A potom sme už boli úplne plní, prežratí, nafúknutí. Poskladali sme sa do spacákov a hoci sme si sľúbili, že budeme spievať a hrať až do rána, sila halászlé nás zložila ako nič.

Ráno bolo ešte lepšie. V kotlíku zostalo ešte asi tak 4-5 litrov a keď sme to prihriali, bolo to nádherné. Až teraz som mohol chytiť gitaru do rúk a vlastne si zarobiť na to, čo som už včera „prežral“. No a potom som sa "akoby nič" začal vypytovať. „A čo vám ten sumec vyviedol, keď ste ho s takou pomstychtivosťou ulovili?“ „Nuž predstav si, čo sa nám stalo,“ hovoria mi. „Pred dvomi dňami sme sa boli v noci kúpať na jazere a člnkovali sme sa na loďke. Tuto Vierka mala so sebou také malé psíča, čo sa ku nám pripojilo dolu v dedine, čistá uličná zmes. A ako si tak plávame, tak Vierka hovorí: "Počkajte, ja toho malého dám do vody, nech si trochu zapláva. Ten malý pekne plával s nami vedľa loďky a zrazu len zmizol pod vodou. Vierka začala kričať a my sme skákali do vody a potápali sa, ale psa nebolo. A potom sa asi po dvoch minútkach vynoril a bol mŕtvy. Ten sviniar sumec ho stiahol pod vodu. Ale bolo to pre neho priveľké sústo a tak ho pustil zasa späť. Lenže už neskoro. A tak sme si povedali, že ho musíme dostať, keby ako. Nuž a včera v noci sme ho konečne dostali. Sviniara jedného.“

Tak takto som sa zoznámil s mojimi novými priateľmi. Ja zo Záhoria, oni z dolného Hontu, ale rozumeli sme si skvele. Ešte celý deň som čakal na kamarátov, ktorí sa postupne trúsili k Môťovej tak, ako im išiel stop. Na táborisku sme strávili spoločne ešte jednu noc a potom sme sa rozlúčili a ponorili sa do lesov Javoria. Bohužiaľ, hoci sme si vymenili adresy, nikdy sme sa už nestretli. Párkrát sme si zatelefonovali, vymenili si novoročné želania, ale čas nás napokon rozdelil a nám zostala iba spomienka. Škoda. Avšak to halászlé cítim na jazyku až doteraz.

Knižky Karpatské horské a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.