2. deň

Osrblie – Tri vody – Červená jama-munička – Chata pod Hrbom – Hrb – Chata pod Hrbom – Včelinec – Starý majer – Podlipa – Ľubietová – sedlo Chotárne – Slovenská Ľupča

Petrova žena sa venuje hľadaniu minerálov a tak sa rozhodla ísť v sobotu s nami v nádeji, že bude čas prehľadávať nejaké haldy popri trase. Žiaľ, čas na to napokon nebol a dosť ma to mrzelo, lebo by som ju rád videl v akcii. Autom sme šli do Slovenskej Ľupče, odtiaľ vlakom do Chvatimechu a z neho autobusom do Osrblia. Túru sme začali dosť neskoro, bolo skoro desať hodín. Ja som sa pokúsil získať pečiatku v obchode, no nepodarilo sa mi to a ani mierne veselí mládenci pri hasičskej zbrojnici mi ju nedali. Akurát ma pozvali o týždeň na výstup na Hrb. Túto trasu sme v roku 2005 šli s Bjatekom, nuž som vedel, že nás čaká asfalt story.

Vykročili sme uličkou s pár starými drevenicami. Niektoré boli zrekonštruované, no dve už len čakali na rozpadnutie. Po hodine kráčania po asfaltke sme prišli na Tri vody k bývalej vysokej peci. Cykloznačka na stĺpe nás upovedomila, že nás ešte čaká 6 km na Chatu pod Hrbom. Deň bol slnečný, no fúkal silný, studený vietor a veru sme kráčali vo vetrovkách. Prezreli sme si zvyšky pece, niečo pojedli v altánku a podebatovali s tromi cyklistami, ktorí nás dobehli. Po krátkom odpočinku sme vykročili ďalej. Na chvíľku sme sa pristavili pri pamätníku vojakom, ktorí tu padli v bojoch II. svetovej vojny. Marta si odborným mineralogickým okom prezrela kamene, z ktorých je pomník postavený.

Kráčajúc po asfaltke pomedzi vrchy, prišli sme k miestu, kde sa nám otvoril výhľad na pekný skalnatý hrebeň. Zo svahu na ľavej strane vytekal prameň hodne čerstvej vody. Na niektorých svahoch bolo vidno stopy po veternej smršti, ktorá tu vyvrátila všetky stromy. V pamäti mám stále otrasnú túru v roku 1996, keď sme chceli z Chvatimechu prejsť cez Chatu Bernardín do Osrblia a skončili v obrovskom polome. Po vyše troch hodinách trápenia sme sa našťastie dostali do rekreačného strediska na ceste do Osrblia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prešli sme popri peknej drevenici a došli na Červenú jamu, kde počas SNP vyrábali míny. Peter so ženou si zasadli v altánku a ja som sa vybral na prieskum terénu. Hoci som tu už bol, udivila ma zemľanka, ktorú si nejako nepamätám. Pohodlne by sa tu vyspalo osem ľudí. Po dva a pol hodine od začiatku túry sme prišli k rázcestiu s pekným prístreškom. Cestou doľava sme konečne začali záverečné stúpanie k Chate pod Hrbom. Vietor ustal a slnko začalo pražiť plnou silou. Peter s Martou ma posielali dopredu, pochopili, že sa asi precenili a túra je na nich pridlhá. No spoločne sme došli na chatu. Peter objednal pre každého z nás klobásu. Keď sme dojedli, ja som sa vybral hore na vrch a oni zostali regenerovať. Peter totiž vyhlásil, že keďže sa sem dá dostať autom, tak oni sa nabudúce dovezú a zostanú im sily na výstup.

Pred štyrmi rokmi sme tadeto kráčali v daždi a veľmi som cestu nevnímal. Teraz som si ju vychutnával. Sprvoti výstup lúkou, potom lesom a napokon skalami pod skalnú stenu, ktorá mi trošku pripomínala Kalamárku. Záverečný výstup je uľahčený drevenými schodíkmi. Konečne som stál pri smerovníku a neskôr na vyhliadkovej plošine nad chatou. Naskytol sa mi prenádherný výhľad na zasnežené Nízke Tatry a more kopcov pred nimi. Lúka s chatou a vlekom boli ani na dlani. Rodinka s deťmi ma ochotne odfotila pri vrcholovej schránke, do ktorej som sa zapísal a dal pečiatku Biateca. Potom už len rýchly zostup na chatu a odchod po ceste.

Takí sme boli zarozprávaní, že sme si ani nevšimli, že značka nevedie po ceste. Vracať sa nám už nechcelo a ja som veril, že na značku cestou narazíme. Po pár serpentínach som zbehol šikmo lesom na cestu a tu už modrá bola. Keď sme došli na lúky Včelinec s kravínom, Marta zistila, že to tu pozná. Tu vraj odstavujú auto, keď idú na nejaké haldy pátrať po mineráloch. No boli s Petrom už tak ustatí, že nemala síl nás tam zaviesť. Zaujala nás dosť rozsiahla výstavba na okolitých lúkach a Peter dokonca spoznal partiu, montujúcu nejakú chatu. Vraj pre nich robí súčiastky do infrasauny.

Keby som bol sám, vybral by som sa asi šikmo neznačene na Poniky, takto sme klesali asfaltkou na Starý majer. Ovečky na lúke už boli v ohrade a tvorili mliečko na májovú bryndzu. Starý majer je pár domov, pričom aj tu sa stavia. Pod cestou tečie potok v dosť strmom a úzkom žľabe. Keď sme sa blížili k smerovníku Podlipa, zavolal Peter domov dcére, aby zistila na internete autobus do Slovenskej Ľupče. Mali sme šťastie, za asi 30 minút mal ísť. Prešli sme okolo farmy s poníkmi a došli na rázcestie, kade sme pred rokom pri putovaní z Donovalov na Detvu pokračovali do rekreačného zariadenia Poľnohospodár.

Rozhodol som sa Petra s Martou nechať na zastávke a dôjsť peši až do Slovenskej Ľupče k mostu cez Hron. Rezko som teda vykročil konečne sám svojím tempom. Potešil ma pohľad na mohutné koníky ťahajúce rebriniaky hore dolinou. Ľubietovou som len prešiel, nezastavil som sa v krčme. Nezabudol som však fotografovať pomník bojovníkov v SNP, radnicu i pomník Jozefa Messerschmidta a evanjelický kostol. Potom už začalo stúpanie lúkami s krásnymi spätnými výhľadmi na Ľubietovú. Po kúsku cesty v lese som znovu vyšiel na lúky a tam boli opäť ovečky. Okolo nich kopa automobilov moderných bačov a neprekročiteľný kruh strážnych psov, ktorí ma vítali ohlušujúcim brechotom.

V sedle Chotárne sa cesta naklonila konečne dolu a po mini daždi sa mi naskytol opäť krásny výhľad na Ďumbierske Nízke Tatry. Vykračoval som si po ceste a čudoval sa, že tade vedie značka. Mal som dojem, že sme v auguste 2008 sme išli inakšie. Avšak pri odbočke z cesty do lesa som si uvedomil, že sme šli tadeto. Proste krátka pamäť. Pri betónových žľaboch so strieškou som si znovu uvedomil, že by sa tu krásne vyspali dvaja ľudkovia. Prekvapil ma však zachytený prameň, ktorý si naozaj z minula nepamätám. Zrazu mi zazvonil mobil a Peter sa pýtal, kde som. Vraj ma čakajú v aute pri moste cez Hron. Nuž bolo to chvála Bohu 10 minút od nich a tak som pridal do kroku, aby zbytočne nečakali dlho. Ľupčiansky hrad v diaľke som len evidoval zrakom a bol som u nich. Vraj po vystúpení z autobusu zašli na kofolu a nechceli ma nechať trmácať sa do Banskej Bystrice spojmi. Milé od nich. Cestou domov sme predbiehali parnú lokomotívu Čiernohronskej železničky a ja som sa pokúšal ju odfotografovať za jazdy. Druhí zastavovali a bolo vidno, že to jednoznačne atrakcia pre mladú generáciu. Nuž ja som zamladi tak cestoval bežne.

3. deň

Slovenská Ľupča – ústie doliny Driekyňa – Šalková – Podryba – Banská Bystrica, SAD – Banská Bystrica, centrum - sídlisko Podlavice

Na poslednom úseku ma už nesprevádzal nik z Banskobystričanov. Vraj sú uťahaní. Marta šla ráno s priateľmi pátrať po mineráloch v haldách nad Ľubietovou a tak ma autom zaviezli k mostu cez Hron pri Slovenskej Ľupči. Naivne som si myslel, že budem kráčať po brehu rieky. Omyl, skoro celú cestu som Hron nevidel a kráčal som po lesnej ceste uprostred lesa. Zato som si pekne odfotografoval vďaka zoomu Ľupčiansky hrad. Za mostom sú nad cestou božie muky, no cesta mne žiadne nepriniesla. Veľmi rýchlo som prišiel k smerovníku Driekyňa. Slnko pieklo snáď najviac z troch dní a bol som rád, že idem lesom. Občas šli proti mne cyklisti. Za celý deň som tu bol jediný peší turista.

Opäť krásne spätné výhľady na Slovenskú Ľupču, jej hrad a zasnežené Nízke Tatry nad nimi. Po dosť veľkej pravotočivej zákrute, asi 4 km od Slovenskej Ľupče, som našiel peknú zemľanku s kvalitnou strechou. Dva potoky pri nej a dostatok dreva v okolitom lese z nej robia nádejné nocľažisko pre náhodných pocestných. Z lesa som vyšiel na lúky a ovanul ma neskutočný smrad z farmaceutického závodu Biotika. Teda to je sila! Cítili sme to aj v aute, ale veď ja som bol omnoho ďalej! Vraj sa s tým nedá nič robiť, maximálne zrušiť prevádzku. No a to nik neurobí, veď je hospodárska kríza.

Na ľavej strane sa v kopci ukázal kameňolom a to už som pomaly popri výrobni umelohmotných okien dochádzal do Šalkovej. Miestni turisti organizovali na dnes pochod k hrobu rumunského vojaka, aspoň tak som si prečítal z plagátiku na hasičskej zbrojnici. Z kostolíka práve vychádzali ľudia po omši a keď som fotografoval párik bocianov v hniezde, prihovorila sa mi jedna starenka. Mali sme spoločnú cestu a ona mi stihla, kým sme prišli na koniec obce, porozprávať skoro celý svoj životopis. Narodila sa v obci pod Hiadeľským sedlom a ešte vraj raz do roka chodí s miestnymi na Prašivú.

Za obcou pri vleku som odbočil z asfaltky na lesnú cestu a kráčal zase lesom. Minul som skalný útvar a konečne som uvidel Hron. V lese nad cestou som objavil záhradkársku osadu a o chvíľu som bol v Banskej Bystrici. Červený most, postavený asi kvôli plynovému potrubiu ponad Hron, mi núkal možnosť prejsť na druhú stranu. Pokračoval som však po svojej a došiel na koniec značky so smerovníkom Podryba. Predtým som ešte kráčal nad celkom romantickým miestom so slepým ramenom Hrona, spomínaná Podryba.

Ulicou som došiel k typickej drevenici, ktorá sa na pozadí panelákov vynímala celkom divne. Miestna krčma. Zahol som doprava a cestným mostom prešiel Hron k stanici SAD. Po protiľahlom modrom moste práve prechádzal červený vlak a tak tvorili pekný protiklad. Podchodom som prešiel na druhú stranu cesty a prešiel k Múzeu SNP. Popozeral som si vystavené tanky a delá so skupinkou Japoncov. Pokračoval som k expozitúre NBS v historickej budove na Národnej ulici a napokon som došiel k mrakodrapu a nákupnému centru Európa.

Slnko na asfalt vysielalo zničujúce salvy žeravých lúčov. Staveniskom novej cesty som došiel k Štiavničkám a areálu s bazénom. Práve tu prebiehala výstava psov. Keby som sa vtedy poriadne pozrel do mapy, zistil by som, že mám ísť inakade. Takto som sa vyštveral pomedzi paneláky k ulici nových rodinných domov Belveder a uberal sa k budove Roosveltovej nemocnice. Keď som prišiel k smerovníku Podlavice, vedel som, že som si zašiel. No bol som v Banskej Bystrici na začiatku nejakej značky do okolitých hôr a tak som považoval svoje putovanie za ukončené. Zavolal som Petrovi, tak ako sme sa dohodli, aby pre mňa prišiel. Nasledoval ešte obed s otcovou sestrou a cesta domov autobusom o 15.30 hodine. Doma potom bolo spracovanie údajov a ďalší graf mohol putovať na nástenku.

Predchádzajúca etapa (Banská Bystrica - Kremnické Bane)

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek