Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Extra Cesta na Žiarsku chatu konečne prejazdná

Lavína storočia sa ukázala ako o hodne silnejší súper, než všetci očakávali. Sprístupnenie cesty na Žiarsku chatu bolo na začiatku júna už na spadnutie, ale všetko dopadlo ináč. V piatok 5. 6. 2009 nastúpila do roboty osvedčená, stará dobrá UDS-ka, ktorá sa pred tým dokázala prebiť cez najťažšie partie čela lavíny, aby nahradila menej výkonný stroj. Ostávalo sprístupniť nejakých 50 – 70 metrov trasy v poslednej zákrute cesty poniže chaty a všetko malo byť v suchu.

Lenže stalo sa to, čoho sa všetci báli. Lavína si poľahky poradila aj s hrubými železobetónovými nosníkmi mosta a zlomila ich ako zápalky. UDS-ka sa preto ďalej nedostala a prišiel na rad neželaný krízový scenár – vynášanie tovaru na chrbtoch nosičov. Tesne pred začiatkom letnej turistickej sezóny to bola veľmi zlá správa.

Posledný nosič

A tak sa začalo nosiť a turisti zažili ďalšiu atrakciu, s ktorou sa doteraz stretli iba vo Vysokých Tatrách. Niesť sedemdesiatkilový sud piva cez lavínu plnú nástrah a bez možnosti „štandovania“ nebola veru žiadna sranda, riziko úrazu bolo obrovské. Viacerí z nás sme oprášili svoje nosičské skúsenosti z mladosti a celkom slušne sa to rozbehlo. V sobotu 13. 6. 2009 som sa ponúkol chatárovi, že mu namiesto behania vynesiem zopár sudov. Ani vo sne by ma vtedy nenapadlo, že budem mať tú česť stať sa posledným nosičom v Žiarskej doline. Stihol som totiž vyniesť iba štyri sudy a piaty už sa viezol hore na chatárovom aute. Zhruba o 17.30 h sa totiž podarilo to, čo ešte pred vynáškou nikto nečakal. Bagrista definitívne prerazil cez lavínu a po dlhých siedmich mesiacoch sa tak dalo dostať na Žiarsku chatu autom.

Mačka v lavínisku

Všetko sa zomlelo celkom nečakane. Chatár vyskúšal poslednú možnosť a zavolal bagristu so strojom, ktorý sa volá CAT, čiže mačka, ktorý používajú poľnohospodári. Je to ľahký stroj, s nízkym ťažiskom a veľkými kolesami, s dobrými manévrovacími schopnosťami a pohyblivosťou, ktorý sa na lavínisku správal naozaj ako mačka. Jeho nevýhodou ale je, že ide o ľahký stroj, ktorý si nedokáže poradiť s hrubým drevom v lavíne a preto sa pri bagrovaní čela prednedávnom príliš neosvedčil. Teraz ale prišla jeho hviezdna chvíľa. Navyše bagrista bol človek, pre ktorého výraz „nedá sa“ zrejme neexistoval a z nášho pohľadu stváral neskutočné kúsky. Vyhliadol si miesto, kade spadla lavína z dvojitého žľabu spod Ráztoky a Jaloveckej kopy, kde bolo najmenej dreva a najviac snehu, a s pomocou rýpadla sa doslova krok za krokom postupne posúval hore svahom na druhú stranu lavíny. Keď sa dostal na miesto bývalého odpočívadla, bolo to v suchu. Pustil sa do lavíny z druhej strany a podarilo sa mu nad lavínou zvíťaziť. Potom prečistil aj posledné pozostatky lavín pod Jaloveckým žľabom a v centrálnom žľabe Príslopu a cesta bola voľná.

Provizórny most

Pozor, je to len čiastkové víťazstvo. Chatár prešiel cez zlomený most iba vďaka snehu, ktorý do priestoru pod mostom natlačil stroj počas roboty. Už na druhý deň v nedeľu počas horúčkovitého zásobovania, kým sneh držal a dalo sa prejsť, bol most na hranici prejazdnosti. Chatár je ale optimista a verí, že s pomocou provizórne položených dosiek sa jazdiť bude dať, až kým sa most definitívne neopraví. Vynášaniu, dúfajme, definitívne odzvonilo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Smrteľná hrozba

Táto nečakaná udalosť prišla v pravý čas. S jarným topením snehu sa totiž lavína začala meniť v nevyspytateľnú a neuveriteľne zákernú pascu a ak sa doteraz nikomu nič nestalo, teraz na viacerých miestach striehla na návštevníkov hrozba ťažkého úrazu alebo dokonca smrť. Ak voda až doteraz tíško pracovala niekde hlboko v útrobách lavíny a ani sme o nej nevedeli, teraz prišiel jej čas a zmenila sa na smrteľnú hrozbu. Nastal čas vytvárania čoraz väčších tunelov pod povrchom lavíny, ktoré sa postupne menia na tenké snehové mostíky a tie sa po čase oslabené roztápaním zrútia do rozvodneného jarného potoka. Chodenie po lavíne je teraz mimoriadne nebezpečné, lebo podobne ako na ľadovci často ani netušíte, že hmotnosť vášho tela je tým posledným impulzom na preborenie mostíka a padáte dnu. Potom potrebujete už len veľa šťastia alebo dobrého anjela strážneho, lebo ide o život. Stredisko terénnych služieb ŠL TANAP-u, ktoré sa stará o údržbu chodníkov a turistickej infraštruktúry v celom národnom parku, síce umiestnilo na oboch koncoch trasy upozornenie s výzvou, aby návštevníci chodili po tzv. Starej ceste, ale veľký efekt to nemalo. V mieste bývalého odpočívadla v poslednej zákrute cesty si najmä cestou nadol skracovali cestu krížom cez lavínu. Veď išlo len o nejakých 50 – 70 metrov a tak sa chodilo najkratším smerom nadol, kadiaľ to koho pustilo. Každý pritom hľadal cestu najmenšieho odporu, s čo najmenším množstvom dreva. Lenže tam aj najviac pražilo slnko a vrstva snehu bola najtenšia. V niektorých miestach už bolo počuť hučať vodu tesne pod povrchom. Nikto netušil, že v mieste skratky potok tečie nadol terénnou depresiou, takým kvázi minikaňonom, kadiaľ by ste ani v lete neprešli na druhý breh.

Snežné diery

V utorok 9. 6. 2009 sa v tom najlepšie schodnom mieste hneď poniže začiatku bagrovania objavila prvá diera po prelomenom mostíku. Čo bolo ale horšie, celý deň tade chodili desiatky turistov a čo je úplne najhoršie, aj školské výlety. Kúsok povyše diery vynášali nosiči tovar od auta cez lavínu a ďalej na chatu. Aj ja som to podcenil. Šiel som dole po stopách detí z nejakého školského výletu. Dole už pri asfaltke som si všimol nenápadnú dieru v snehu a šiel som si ju obzrieť. Keď som nazrel dnu, prešiel mi mráz po chrbte. A keď som sa naklonil a nazrel popod sneh smerom hore, kadiaľ sme všetci prešli 5 – 10 metrov od nej, prišlo mi až zle. Hrúbka mostíka nebola silnejšia oveľa viac ako 10 cm, pod povrchom klenba a slušne veľký priestor, možno až 4 metre na výšku. Bolo to navyše v tom najhoršom možnom mieste – presne nad vodopádom. Ak by ste spadli dnu, nikto by vás živého už viac nevytiahol a vaše telo by našli až po celkovom roztopení lavíny. Ak by ste to čisto teoreticky náhodou prežili a udržali sa nad vodou, nasledovalo by len o málo dlhšie čakanie na smrť podchladením. Spod tej klenby by ste totiž bez horskej služby určite nijako nevyliezli. Keby vám tam náhodou spadlo dieťa, ani nemusíte rozmýšľať nad tým, či by vôbec malo nejakú šancu. Videl som pritom v tomto mieste rozličné „psie kusy“, dokonca aj prenášanie detského kočíka s malým dieťaťom. Veľa ľudí totiž chodilo po asfaltke s cieľom obzrieť si lavínu a ak sa potom rozhodli ísť ďalej na chatu, nemali inú možnosť – len krížom cez ňu na asfaltku na druhej strane potoka.

Kŕdeľ anjelov

V ten utorok mali ľudia, ktorí prešli po tejto skratke, za vrece šťastia a musel tam celý deň poletovať celý kŕdeľ anjelov strážnych, pretože miesto, kadiaľ všetci prešli, sa už počas noci samo od seba prepadlo. A naozaj tam bol vodopád. Vedeli by ste sa vžiť do kože učiteľky, ktorej tam počas školského výletu spadlo nejaké dieťa? Zle pomyslieť. A to tie deti prešli tesne popri diere a išli aj po dve, po tri vedľa seba.

Bezprizorné blúdenie

Po mojom upozornení hneď na druhý deň vyznačila Horská záchranná služba červenými vlajočkami novú, bezpečnejšiu trasu prechodu cez lavínu, ale veľký efekt to nemalo. Veľa ľudí nepochopilo, na čo to tam je, a naďalej bezprizorne blúdili po lavíne. Videl som dokonca neznámeho muža, ktorý si to namieril ku chate priamo po lavíne. Šiel tým „najschodnejším“ terénom, čiže presne hore potokom. Aj on mal dobrého anjela strážneho. Preto je prebagrovanie lavíny veľmi dobrou správou pre bezpečnosť návštevníkov doliny a dúfam, že už nikoho nenapadne túlať sa po nej a riskovať tak smrť utopením v trhline.

Nebezpečné drevo

To ale nie je všetko. Ďalšou možnou hrozbou je kalamitné drevo. Ako strážca pendlujem hore dolinou niekoľkokrát za týždeň a všímam si meniacu sa lavínu. Sneh sa postupne topí a lavína pracuje. To, čo doteraz držalo pokope, to už onedlho držať nebude. Nebezpečný je najmä začiatočný úsek v mieste, kde sa bagrovalo čelo lavíny. Niektoré koreňové koláče visia nad cestou už len silou vôle, rovnako rôzne dlhé a rôzne hrubé kusy dreva. Niektoré ležia na svahu rovnobežne s cestou a ako keby čakali na povel, kedy sa majú zgúľať dole. Napríklad na deti z nejakého školského výletu, lebo koniec júna je obdobím školských výletov. No a čoskoro sa začne aj ťažiť kalamitné drevo a tam už by sa ľudia naozaj motať nemali. Stredisko terénnych služieb ŠL TANAP-u síce umiestnilo pred nebezpečnými úsekmi výstražné tabule, ale opäť to príliš veľký efekt nemá. Podobne aj Horská záchranná služba neustále robí všetky možné opatrenia na zaistenie maximálnej bezpečnosti návštevníkov, ale ak niekomu nieto rady, tak mu nieto ani pomoci. Príležitostí, ako sa zahlušiť v horách, je viac než dosť, a kto silou mocou potrebuje zahynúť v Žiarskej doline, teraz má ten správny čas. Určite by to ale bola škoda.

Ing. Pavol Gavlák
Strážca Správy TANAP-u – Žiarska dolina
Liptovský Mikuláš

Súvisiace témy

Lavína storočia v Žiarskej doline
Zápas s lavínou storočia na prahu leta
Žiarska chata po rekonštrukcii

Titulná fotografia: Hrozí padajúce drevo vďaka topeniu sa lavíny (12. 6. 2009), autor fotodokumentácie Pavol Gavlák

Fotogaléria k článku

Najnovšie