Dvadsiatehosiedmeho júla o 7.00 vystupujem z vlaku v Harmanci-jaskyni (650 m). Okrem výpravcu je na stanici len mladý český pár so sotva jeden a polročným turistom. Pán mi ochotne ukazuje cestu zo zanedbanej stanice. Je zaujímavé, keď sa výstup na hrebeň začína prudkým zostupom až k ceste na Šturec. Popri frekventovanej ceste pokračujem po zelenej značke našťastie len pár metrov, potom cesta zabočí doprava na miestnu komunikáciu vedľa píly cez Harmaneckú tisinu (rezervácia) až k smerovníku Veľký tunel. Práve medzi Čremošným a Harmancom sa nachádza najdlhší železničný tunel na Slovensku (4697 m). Neodolám a nazerám do jeho útrob. Na rozdiel od náprotivného tunela, ktorý má len pár metrov, sála z neho len stopercentná tma.

Pri tuneli značka opúšťa lesnú cestu a vchádza do úzkej, strmej a vlhkej doliny. Malý potok, ktorý ňou preteká, je po búrke rozvodnený a niekoľkokrát ho je potrebné prekračovať. Neskôr sa predieram omladinou a brodím sa vo vlhkej tráve. Až po hodnej chvíli sa ocitám na rozľahlej čistine Nad túfnou, kde je malá útulňa, zrejme pre lesných robotníkov. Na nocľah by však sotva stačila pre jedného. Raňajkujem, suším si ponožky, rolák a odzipsovné nohavice. Okolo prechádza mikrobus a kúsok povyše vyloží tri lesné robotníčky. Pokračujem ďalej, teraz už svižným krokom po drťou spevnenej úpäťovej lesnej ceste s miernym stúpaním. Otvárajú sa pohľady do susedných Kremnických vrchov – na takmer rovnakú cestu. Po chvíli ma minie stará vojenská sanitka (z kopca ide rezko), lesný robotník a za zákrutou rámusí lesný traktor. Cesta sa skrúca o 180 stupňov a pripája sa na červenú (Košiarisko 1210 m). Smerovník uvádza pol hodiny k hotelu na Kráľovej Studni. Ráz krajiny sa pomaly mení, les redne a je už vidno nezalesnený chrbát Krížnej. Hotel (1270 m) sa nachádza práve na začiatku hôl a je z neho pekný pohľad na Kremnické vrchy.

Po krátkej prestávke určenej protislnečnej ochrane vyrážam do hôlneho terénu, ktorý je mi srdcu najmilší. Predo mnou sa teperí Lada Niva s nákladom na streche. Počkám až vysmradne vzduch a pokračujem až k rázcestiu pri prameni (1340 m). Za chvíľku sa mi otvorí rozhľad, ktorý vyráža dych: na ľavo partia zalesnených a skalnatých vrchov turčianskej strany (Smrekov, Drienok, Ostrá, Tlstá) a na pravo hole Ostredku a Krížnej. Priamo v strede tróni skalnatá Kráľová studňa. Stúpam hrebeňom na Krížnu a predbieham zvláštnu dvojicu turistov – pár v dôchodkovom veku. Ako v každých hoľnatých horách, samotný pohyb po hrebeni je menej namáhavý ako výstup z doliny. Vrch je oblý, takže nie je vidieť vrchol. Keď ho zazriem, som sklamaný. Vrchol padol za obeť technickému pokroku, je na ňom vojenský objekt (asi rádiolokačná stanica) a veselo sa tam stavia. Už viem, kam sa terigala Niva. Okrem nej tam pracuje aj starý autožeriav. V takej výške by som ho nečakal. Pod vrcholom Krížnej (1574 m) pribudlo turistov, ktorí sem vystúpili z Tureckej alebo Starých hôr. Od Krížnej sa otvára nádherný výhľad na liptovskú časť – hlavný hrebeň - Ploská, Čierny Kameň, Rakytov, bočný hrebeň Ostré Brdo, Zvolen – matne je vidieť Nízke Tatry - hrebeň Prašivej a Salatína. Pohľad smerom na Staré hory a na Banskú Bystricu je v silnom opare. Nezdržiavam sa a vydávam sa po hrebeni porastenom vysokou trávou smerom na Ostredok. Tento hrebeň je prerušený len jedným hrbom a výstup na Ostredok z tejto strany je skôr vychádzkou. Samotný Ostredok (1592 m) je obrovským holým kopcom bez jediného kra či skaly. Je to najvyšší vrch Veľkej Fatry.

Tu sa otvára nový výhľad na sever – masív Lysca, Bielej Skaly, Borišova, v pozadí v opare sa črtá Krivánska Malá Fatra. Na Ostredku je opäť plno, z Gaderskej doliny prichádzajú upachtení maďarsky hovoriaci turisti. Čuduj sa svete, mobilné telefóny oznamujú zmeškané hovory. Obedujem a vzdávam sa dlhšieho oddychu kvôli dobiedzajúcemu hmyzu. Odteraz ma čaká už len zostup – kvôli svojej výške a hmotnosti sa ho obávam viac ako výstupu. Po žltej zostupujem do Dedošovej doliny, ktorá je vlastne pokračovaním známej Gaderskej doliny. Zostup lúčnym kopcom Ostredku je pomerne pohodlný, po vstupe do zalesnenej časti však začínam chápať únavu maďarských turistov. Riedky les a lúky v ňom sú extrémne vlhké a miestami porastené vysokou žihľavou. Nižšie položná bučina nie je lepšia – pod lístím sa podmáčaná hlina šmýka ako ľad. V dolnej časti je chodník navyše zničený lesnou ťažbou. Asi po tri štvrte hodiny takejto cesty zostupujem do Drobkova (830 m), kde stretávam aj „ničiteľa“ chodníka - Peja s ľudským doprovodom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Teraz sa začína nekonečná cesta legendárnou Gaderskou dolinou (žltá značka, 14 km) po upravenej lesnej ceste, v závere pokrytej asfaltom. Dolina je skutočne pekná, miestami sa zužuje na pár metrov, niekde sa rozširuje do rozľahlých rúbanísk s výhľadmi na skalnaté bralá. Pocestného stále sprevádza vodnatý Gaderský potok, ktorý vymlel do susedných brál jaskyne. Na jednom mieste neodolám a schladzujem si nohy, ruky a tvár. V doline sa nachádzajú až tri horárne. Vždy hodinu chôdze jedna... Postupne pribúdajú cyklisti a neskôr aj peší výletníci. Ústie doliny je mimoriadne frekventované a nachádza sa v ňom Blatnický hrad, zrubová osada a reštaurácia. Robím výnimku a dychtivo pijem chladné pivo, dva litre minerálky mi až do ústia nevydržali. O štvrť hodiny, o 16.30 končím svoje putovanie na autobusovej zastávke v Blatnici (500 m).

Dnes sa mi splnil sen, prejsť aspoň časť veľkofatranského hrebeňa a súčasne Gaderskú dolinu. Nakoniec rada tým, čo by chceli ísť v mojich šľapajach – do Gaderskej doliny sa radšej vyberte v iný deň, prípadne na bicykli, končiť vysokohorskú túru diaľkovým pochodom nie je naozaj vhodné. Z túry som si neodniesol len zážitky a fotografie…

Fotogaléria k článku