Túra

Psychicky na dne: Zimný Gerlach 13. júna

Michal Buberník 05.08.09 Dva roky túžby, hľadania parťáka a spolulezca, dva mesiace príprav a štyri týždne čakanie na dobrý termín a správne počasie. Tak vyzeralo časové obdobie „okukávania“ Gerlachu. Dlhé, dlhé čakanie sa zmenilo na tešenie sa pri balení a na čistú radosť pri ceste za naším najvyššým kopcom, vysokým 2654,6 metrov. Dátum výstupu vyšiel na 13. 6. 2009, sobotu. SHMÚ sľubovalo krásne počasie, model Aladin predpovedal minimum zrážok, nejaké mraky, ktoré sa mali na poludnie rozplynúť. Aká bola skutočnosť, sa dočítate už o chvíľku.

12. 6. 2009

Z Bratislavy odchádzame o cca 16.30. S frajerkou som sa rozlúčil už ráno, tak môžeme fičať závratnou rýchlosťou 80 km/h v ústrety piatkovým kolónam a zúženej diaľnici smerom na Trnavu. Pri Senci nás to prestalo baviť, tak sme cestu preplánovali cez Nitru, Donovaly a Ružomberok. Neviem, ako iní horomilovníci, ale ja osobne začínam mať strašnú radosť, keď za chrbtom nechávam rovinné pláne Podunajskej nížiny a okolia Nitry a pred sebou mám kopce meniace sa na hory. Po ceste stíhame zazrieť Vysoké Tatry, Kriváň a dokonca sme stihli pred zotmením pohľadom pohladkať aj náš cieľ. Parkujeme vo Vyšných Hágoch na štrkovisku hneď pri stanici električky. Navštevujeme miestny bufet, „zoznamujeme“ sa so štamgastom, ktorý nás vystríha pred kostrami v kosodrevine a posiela nás späť do civilizácie, aby sme nezahynuli. Musím povedať, že tieto slová nás výnimočne pobavili a úsmevná nálada vydržala až do rána. Rozhodli sme sa prespať v aute na predných sedačkách v spacákoch. Nebol to ideálny nápad, neviem, či sme vôbec spali. Dva-tri krát som sa otočil a už nám zvonil budík o 3.00 ráno.

13. 6. 2009

O tretej ráno sme sa vyplazili z auta, dolámaní, unavení, ale nabudení a plní očakávania. V Bratislave bolo horúce leto, vo Vyšných Hágoch boli 3 stupne Celzia. Uvariť liter vody na čaj v takej teplote a vo vetre bez závetria bolo 20-minútové trápenie. Čaj v termoske, jedlo v batohu a materiálu ako na Annapurnu. Okolo 4.00 sme vyrazili plní elánu smerom k Batizovskému plesu. Cesta ide po úseku, kde sa ťaží drevo a neskôr sa ťahá cez krásnu kosodrevinu a milióny čučoriedok. Vyššie v kosodrevine bolo cítiť intenzívne klesanie teploty úmerne k stúpajúcim metrom. Pri Batizovskom plese navyše poriadne fúkalo smerom od plesa, takže sme boli úplne skrehnutí. Pod plesom sme sa prezliekli, dali termo a nepremokavé veci, nasadili sedáky, na hlavy helmy a vytiahli všetok materiál, okrem lán z batohov, nech nemusíme neskôr. Vyrazili sme napravo okolo plesa smerom hore do konca Batizovskej doliny. 100 metrov pred nami boli horskí vodcovia s klientami. Tí mierili do Batizovskej próby. Batizovská próba je zostupovou cestou pre horolezcov a vodcov s klientami, väčšinou vodcovia vystupujú Velickou próbou z druhej strany Gerlachovského štítu. Na tento deň bol však hlásený silný nárazový vietor zo severu, tak sa asi vodca rozhodol vystúpať po záveternej strane.

Stúpali sme smerom ku Kostolíku, čo je skalnatý vrcholček na konci Batizovskej doliny, v strede medzi Končistou a Gerlachovským štítom. Napravo od Kostolíka na konci doliny je Tetmajerov žlab, kam sme mali namierené. Pod "Tetmajerákom" sme vytiahli laná, nasadili mačky, naviazali sa a tešili sa na horolezecký Rock & Roll. Ja som bol už mierne uťahaný, no tempo sme dali pohodovkové, aby sme sa úplne nevyšťavili.

Pri lezení do "Tetmajeráku" bolo krásne čisté počasie, úplné azúro, akoby Taliani povedali. Nastúpili sme do žľabu (na farebnej fotke sprievodcu označený číslom I) a šli variantom v ľavom rebre v jeho ľavej časti (akoby ste viedli na fotke čiaru tesne vľavo pri červenej čiare) a tesne pred Tetmajerovým sedlom sme nastúpili cez hrebienok späť do žľabu. Vtedy sme si ešte lezenie užívali, bol to nádherný mix v obtiažnosti max III. až IV. UIAA. Tesne pod sedlom sa ukážkové azúro zmenilo na prave zimné počasie, zahalili nás mraky - mlieko a začalo snežiť. Všetky skaly boli zaliate ľadovým pancierom; kde nebol sneh, tam bol ľad. Naši najlepší kamaráti boli mačky a cepíny, začalo sa riadne mixové zimné lezenie. Erik šiel prvý, ja 25 metrov za ním. Postup nebol rýchly, zaseknúť cepín, krok, krok, oddych. Cepín, krok, krok, oddych. Ku všetkej námahe a únave sa pridala bolesť brucha, taký divný pocit, ktorý mi Erik okomentoval: „To mám aj ja, to je normálne, to máš z výšky.“ Ďakujem pekne, počas príprav mi nikto nepovedal, že výškový rozdiel cítiť na tele aj v našich Tatrách. V sedle sa k tomu všetkému pridal poriadný fičák. Keď som zažil "fekál" na hrebeni v Malej Fatre, tak to bola prechádzka rajom oproti gerlachovskej zúrivici.

V takomto nádhernom počasí sme sa vydali hrebeňom od Zadného Gerlachu smerom na vrchol štítu (cesta hrebeňom odzadu sa nazýva Martinovka). Na hrebeni bola mrazivá zima, kráčali sme (driapali sme sa) priamo v oblakoch, čo prakticky znamená, že zdroj „ozviežujúceho“ sniežiku bol priamo pri našich tvárach. Raz za päť minút vždy prišiel náraz vetra. Počas lezenia hrebeňom som spoznal nárazy, vždy chodili vo dvoch. Najprv varovné dvihnutie vetru, potom prvý náraz, silný, pársekundový. Chvíľku kľud a po tichu druhý náraz omnoho silnejší, dlhší. Naučil ma, že nesmiem veriť chvíľke ticha, vždy som počkal na druhý. Erika som už dávno nevidel, 25 metrov po hrebeni, skalách a zákutiach v mlieku je dostatočná vzdialenosť, aby som ho úplne stratil. Jediným spojením bolo lano, ktoré mi signalizovalo, či Erik stojí, hýbe sa, či na mňa čaká alebo ide dopredu. Mojím jediným kamarátom bol nepriateľský vietor, ktorému som nadával, chválil ho, kričal naň. Verím, že hrebeň Martinovky je v ukážkovom počasí nádherná lezecká cesta s krásnymi výhľadmi. Ja som z Martinovky mal nervy a strach. Psychika mi klesala každým krokom po ľadovej skale, každým zahučaním vetra. Čas neúprosne bežal, bežal rýchlejšie, než by sme chceli. Z hrebeňa som videl pár metrov vpredu, a kolmé hlboké zrázy napravo aj naľavo. Nechcel som spadnúť, nechcel som dôverovať lanu a zakladaným smyčkám, na testovanie istenia som naozaj nemal náladu. Každý krok dôkladne premýšľam, skúšam skaly pred tým, než sa na ne zavesím (Erik tesne povedľa mňa zhodil cca 10-kilový šuter). Niektoré skaly sa lámu, iné držia.

Na hrebeni cepín odkladám, viac mi zavadzia, ako pomáha. Na niektorých úsekoch mám fakt „v gaťoch nasrané“. Prekročiť metrovú priepasť sa môže zdať ako pohodička, vo vetre to sranda nie je. S vetrom som sa už zoznámil, prichádza a odchádza ako pravidelná milenka. Varovný zvuk, dvih vetra, hruďou a bruchom sa prilepím na skalu, ako úchyl rukami zovriem, čo sa dá (niekdy sa zovrieť nedá nič), a čakám. Náraz, batohom mykne, potom kľud. Nepúšťam sa, viem, že príde ešte jeden. Do tváre mi fukné spŕška mrazivého snehu, zahaľujem si ústa, nos aj oči do vysokého golieru GORE Tex pancieru a chytím sa ešte pevnejšie. Prichádza druhá vlna nárazu, myká mnou o kamene. Vďaka mačkám, vďaka rukám v pevných rukaviciach a vďaka fantastickému pancieru v podobe bundy s vysokým golierom, kapucou a nepriestrelným materiálom. Psychika mi klesá, útechou sú mi myšlienky na návrat k mojej priateľke, myšlienky, že sa proste MUSÍM vrátiť. V hlave mi roja tri pesničky dokola, ani neviem prečo, proste sa tam vzali a nechceli ísť preč (Som dnes chorý a neviem čo ma bolí, Lojzo; Horolezci, horolezkyně, horolezčata, Ivan Mládek; Je to paráda, lehnout si na záda a číst si...a být čísi). Psychiku som si dvíhal nadávaním vetru a rozprávaním sa s ním. Kam som ho posielal, písať nebudem, sem-tam som mu aj vravel: „Dooobrý vietor, doobrý si, máš silu, šikovný. Ešte nám ukáž, aký si frajer, zafúkaj si!“ Neviem, či to bol len môj pocit, ale ten sviniar dal vždy po takejto pochvale 5 minút pokoj. Keď sem-tam poriadne fúklo, nad nami sa rozplynuli mraky a chrbát mi zalialo TEPLO. Na 5 sekúnd som zazrel párkrát slnko. Vážení, to je krásny pocit, náladu mi to dvihlo o 100 bodov, mal som konečne dojem, že nie som v pekle, ale v normálnom svete.

Po čase som zbadal v diaľke vrcholový kríž a vedel som, že sme za chvíľku hore. Z chvíľky sa stala minimálne pol hodina krkolomným terénom, čo mi bolo ale úplne jedno. Psychicky som už bol troska, fyzicky som nebol úplne rozbitý, ale iba tak na 60 %, čiže silu som ešte mal. Jedol som len pol klobásky, jednu papriku a parenicu, aj to bolo ešte v Batizovskej doline. Čokoládové tyčinky Deli, napchaté po všelijakých vreckách, aby boli poruke, keď to bude najviac treba, som nepoužil vôbec. Bolo mi na vracanie, hladný som nebol, ale energia mi chýbala. Dvakrát som si nasilu odhryzol zo zmrznutej tyčinky, horko-ťažko prežul a zhltol.

16.00 – vrchol Gerlachovského štítu

Prišiel som na vrchol, cvakol sa do oka. Erik ma volal, nech idem ku krížu kvôli fotke, povedal som len, čo mi ten kríž môže. Bol som nahnevaný, na Gerlachovský štít, na ten sprostý kríž, na debilné počasie, na celé SHMÚ aj s ich blbým Aladinom, bol som nahnevaný na celý svet a najviac som bol nasrdený sám na seba, že som sa pustil do takej hnusnej činnosti. Kríž nekríž, chcel som byť dolu, doma, v teple a na pevnej zemi. Na priateľkine SMS-ky som odpovedal len sporadicky, aj to bezpohlavné odpovede typu: „Sme ok, je to tazke, davame pozor.“ V rukavici sa mi písalo ťažko, bez rukavice mi v sekunde mrzli prsty. V niektorých momentoch som odpisovať nemohol, cítil som len vrnenie na prsiach vo vrecku, a vedel som, že najbližšie dve hodiny neodpíšem. V takom momente som dúfal, že nikto z píšucich nespanikári a nebude sa báť. Stačilo, že som mal strach ja.

Zostupová cesta mala viesť Batizovskou próbou. Sprievodca Puškáš & Kroutil píše, že zostupová cesta na Batizovskú próbu je juhozápadne od vrcholu. Keďže viditeľnosť bola absolútne žiadna, museli sme sa spoľahnúť na sprievodcu a kompas. Kompas ukázal jasne, smerom na juhozápad bol krásny žľab, kde bola dokonca nejaká železná tyč. Mysleli sme teda, že pôjde o Batizovskú próbu. Po hodine a pol zostupu sme prišli ku kolmej stene, bez možnosti zostupovať po nohách. Naštastie sme na skale našli zlaňovací popruh, ktorý bol očividne používaný miestnymi horolezcami. Vedeli sme teda, že dolu vedie cesta, a že by nám malo 50 metrov lana na zlanenie stačiť (2 x 50 m dvojičky lano). Keby tam zlaňák nebol, asi sa vraciame na vrchol. Príprava lana odhalila jedno lano preseknuté mačkou, asi 10 metrov od jedného konca. Na zlanenie nám teda ostávalo iba 40 metrov dlhé lano. Aj to sa dá. Prvým núdzovým zlanením začal kolotoč ôsmich zlanení. Každým zlanením som bol zúfalejší a zúfalejší. Monotónnosť nutných prác pri zlanení hrozí zanedbaním niečoho dôležitého, ale napriek otupenosti a únave som sa snažil upriamiť všetku pozornosť na podstatné veci. Rozmotať lano, prekontrolovať celú dĺžku, spraviť istenie, zlaniť, posťahovať lano dolu, a všetko odznovu. Väčšinu vecí vrátane zakladania istenia robil Erik. Na jednom mieste sme museli zlaňovať z frienda, nebolo tam miesto na založenie slučky. V tomto momente som mal asi najväčší strach.

Po dvoch hodinách zostupovania a zlaňovania, keď sa zrazu vyjasnilo a my sme videli, kam klesáme a ako sme vysoko, som zbadal vrchol Končistej oproti cez Batizovskú dolinu. Vrchol bol trošku vyššie než my, a to vo mne naštartovalo zúfalé pocity. Dolu to bolo ešte cca 400 výškových metrov a čas sa nám krátil. Rezignovane a tupo som zostupoval, kým sa dalo, chytal sa skál, ktoré sa neustále lámali pod rukami. Potom, keď sa už dalej nedalo a ja som mal pocit, že na večné zlaňovanie nemáme čas, som si sadol a rozmýšľal, či zavolám HZS. Po vybratí mobilu som zistil, že nezavolám, pretože nie je signál. Zúfalstvo sa začalo zvyšovať každým klesnutím slnka. Potom Erik objavil erárny zlaňák a my sme mohli bezpečne zlaniť na predposledné stanovište, odkiaľ posledným zlanením sme sa dostali na firnové pole, vedúce až do doliny. V tomto momente som už vedel, že sme v relatívnom bezpečí, že si slnko môže kľudne zapadnúť, že si môže vietor fičať, mrznúť a snežiť. Už som vedel, že nás nečakajú žiadne kolmé steny, žiadne zlaňovanie, žiadna hrozba pádu do ticha. Začali sme kráčať firnovým poľom až k balvanom nad plesom (kde sme vyzuli mačky) a zastavili sa až pri značke. Tam sme sa nejako dali do kopy, vybrali čelovky a za tmy odtrpeli 3 hodiny cesty do Vyšných Hágov. Zavolali sme domov, že sme v poriadku a prespali v penzióne v Tatranskej Lomnici. Druhý deň ráno sme dolámaní a šťastní vyrazili na cestu domov....

Po príchode sme zistili, akou cestou sme to vlastne zostupovali. Zostup viedol presne v zľabe, v ktorom vedie na fotkach značená cesta č. 4, pričom približne v jej polovici sme odbočili na cestu č. 1 (na ciernobielej fotke je), ktorou sme sa vrátili do "Tetmajera". Informácie sme mali zo sprievodcov ako Puškás a Kroutil (ktorého mimochodom horolezci volaju "Bloudil") a títo dvaja experti, ako aj stránka tatry.info opisujú našu zostupovú cestu (v smere výstupu) ako I-II pohodove lezenie, čo sa nám teda moc pri zlaňovani nezdalo.

Štatistiky výstupu na Gerlach

2 roky túžby
2 mesiace príprav
4 týždne čakania na počasie
1 hodina spánku
20 hodín trápenia sa
20 hodín bez jedla
5 minút neskutočnej radosti, že som zdravý a dolu
1 nalomený malíček (odtrhnutá skala padnutá na ruku)
1 pár dotrhaných „extra“ pevných rukavíc
1 diera v návleku
1 dierka v GORE Tex Bunde (neviem kedy a ako???)
4 dyneema slučky nechané na štandoch pre budúcich zlaňujúcich horolezcov
1 friend nechaný na štande pre budúcich zlaňujúcich horolezcov
3 pesničky, ktoré nechceli zmiznúť
1 zážitok, ktorý si zapamätám na veky vekov
1 kamarát, na ktorého sa môžem kedykoľvek spoľahnúť
10 minút nadáviek od priateľky cez mobil
2 hodiny po príchode tichá domácnosť
Pár jaziev a škrkancov
Kopa dobrých príbehov na rozdávanie

P.S. Obaja sme členovia horolezeckého spolku JAMES. Cestou hore sme šli ťažšou ako je stupeň II a dolu (napriek plánovanému zostupu Batizovskou próbou) sme šli opäť ťažšou ako II stupeň. Žiadne pravidlá návštevného poriadku TANAP-u sme neporušili.

Zdieľaj:  
Reakcie
Psychicky na dne: Zimný Gerlach 13. júna 14/04/14 12:55 172 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Predstavenie adidas Terrex Fast R Mať na nohách adidasky a tvrdiť, že mám poriadne outdoorove topánky, zatiaľ v mysliach ukotvené napevno nie je. Nová outdoor obuv adidas Terrex Fast R, určená na rýchle turistické jednodňové túry, je spojením pekného vzhľadu a ideálneho použitia v prírode. Poďme si ju predstaviť - je to zaujímavý kúsok obuvi a určite sa oplatí o nej vedieť viac. 19/06/13 Michal Buberník Obutie
Reportáž Soirée s Reinholdom Messnerom Dňa 8. novembra 2012 sa Reinhold Messner ukázal na pozvanie spoločností Slovak Telekom a Samsung v bratislavskej Redute. Účasť len na pozvánky, kopa manažérskych hláv, VIP klientov, celebrita Adela a načančané hostesky. Úplne iná atmosféra, ako sme zvyknutí z horských festivalov. Nuž, vlk v rouše beránčím sa vydal na partizánčinu medzi „smotánku“ vyvolených. 09/11/12 Michal Buberník Správy
Reportáž 10 rokov – stretnutie na Jahňacom štíte Kroky turistov pomaly odkrajujú z metrov nádhernej slovenskej prírody, stúpajúc k špičke, peaku, najvyššiemu bodu, vrcholu daného miliónmi rokov nahromadeného kopca. Partie kamarátov, v hlúčikoch nahromadených za pomoci spoločných spomienok stoja, utierajúc kvapky potu z čela, fotografujúc okolitú nádheru či odkusujúc zo sójovej tyčinky či polovičkou pripraveného lepeňáku. Scenár padnúci na mieru hociktorému z výstupov na dôsledne vybrané nádherné kopce zo série 10 rokov – 10 vrcholov s HIKING.SK. 20/09/12 Michal Buberník Hiking akcie
Najnovšie články na titulke
 
Cyklotúra Okolo Nových Zámkov Uzatvárať zimnú cyklosezónu na najteplejšom mieste Slovenska môže vyzerať ako potrhlý nápad. No zatiaľ čo skialpinisti vyplakávajú nad vysokohorskou čľapkanicou, ja si uprostred marca balím kraťasy, tričko a slnečné okuliare. „Služobný“ výjazd do Hurbanova sme sa totiž rozhodli spestriť cyklistickým odlovom geocacherskej série okolo Nových Zámkov. dnes Palo "Axel" Gomboš Podunajsko
Túra Kresaná skala, Malý Milič a Suchá hora Dlhší čas sa zapodievame s priateľmi plánom o spoznaní Suchej hory (806 m), čnejúcej nad hríbikom Malá Marovka v prírodnej rezervácii Marocká hoľa, ktorou prechádza zelená značka č. 5744 Skároš – Kuzmice. Dnes nás čaká tropická teplota 30 °C, ale v tieni lesa to snáď nebude až také zlé, aby sme nenaplnili plán prechodu a skúmania nových miest. dnes Marián Jaššo Slanské vrchy
PR Slovenské dni v NP Donau-Auen Národný park Donau-Auen (Dunajské luhy) sa rozprestiera medzi európskymi hlavnými mestami Viedňou a Bratislavou a chráni posledné veľké územie pririečnej lužnej krajiny v strednej Európe. Životodarnou tepnou tohto územia je prirodzený tok Dunaja, ktorý vytvára životné prostredie pre mnohé vzácne rastliny a živočíchy. Ponuka vzdelávania v národnom parku je pestrá a rôznorodá: počas peších túr či splavov vás skúsení sprievodcovia zasvätia do tajov čarovnej prírody Dunajských luhov. včera PR článok Správy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Psychicky na dne: Zimný Gerlach 13. júna 14/04/14 12:55 172 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Tatry - Východné Tatry - Vysoké Tatry
  • Nadmorská výška
    • max: 2654,6 m n. m.
    • min: 1100 m n. m.
  • Náročnosť
    • II. - IV. UIAA
  • Počet dní
    • 1
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 13.06.2009
  • Nocovanie
    • mesto Vysoké Tatry
  • Voda
    • Batizovská dolina
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Tatranská Polianka (vlak, bus) alebo vlastné auto
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1006 ľudí
0.7 (0.33)