Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Slovensko-poľské Rysy

V Tatranskom národnom parku sa dá spraviť viacero krásnych víkendových výletov. Dokonca sa môžete ľahko ocitnúť aj v inej krajine. V tomto článku vám ponúkam opis prechodu cez najvyšší poľský štit Rysy zo slovenskej strany Tatier do poľskej časti.

Vzdialenosť
23,5 km
Prevýšenie
+1144 m stúpanie, -1529 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 18.07.2009
Pohoria
Tatry, poľská časť Východných Vysokých Tatier (Polskie Tatry Wschodnie Wysokie)
Trasa
Voda
Štrbské Pleso, Chata pri Popradskom plese, Chata pod Rysmi, Chata pri Morskom oku (Schronisko przy Morskim Oku), Chata Stará Roztoka (Schronisko w Roztoce), Lysá Poľana (bufet)
Nocľah
Chata pod Rysmi
Doprava
Štrba - Štrbské Pleso (vlak, bus), Lysá Poľana - Poprad (bus)
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)

Trasa

Štrbské Pleso – rázc. pod Triganom – rázc. nad Popradským plesom – rázc. nad Žabím potokom – Žabie plesá – Chata pod Rysmi – sedlo Váha – Rysy – Čierne pleso (Czarny Staw pod Rysami) – Morské oko (Morskie Oko) – Chata pri Morskom oku (Schronisko przy Morskim Oku) – Droga (cesta) Oswalda Balzera – Miczkiewiczové vodopády (Wodogrzmoty Mickiewicza) – Palenica Bialczańska (parkovisko) – Lysá Poľana

Sobota

Na výstup sme sa chystali už dobrých pár týždňov, ale stále nám to nijako nevychádzalo. Raz nás odradilo priveľa pozostatkov snehu z tohtoročnej tuhej zimy, inokedy nám plány nabúralo daždivé a búrkové počasie, potom zas plne obsadená Chata pod Rysmi.

Na víkend 18 – 19. 7. sa ale priaznivé podmienky spojili, a tak sme ráno 6.10 h už sedeli v rýchliku z Bratislavy do Štrby. Na Štrbskom Plese nás síce privítali tmavé búrkové mraky, kým sme však zjedli obed v miestnej reštaurácií pri stanici a posilnili sa na cestu, odvial vietor mračná opačným smerom a namiesto pršiplášťov sme povyťahovali krátke rukávy a bermudy.

Štrbské Pleso plné poludňajšieho ruchu a turistov na vychádzke rýchlo opúšťame po červenej značke kúsok od bývalého liečebného domu Helios, z ktorého sú momentálne už len trosky vo výstavbe.
Zo Štrbského na Popradské pleso je to pohodová rovinka s miernym stúpaním na začiatku, a tak rýchlo obiehame skupinky rodín s deťmi a na rázcestie pri Popradskom plese prichádzame za necelú trištvrte hodinku. Vyberáme opaľovacie krémy, slnko pripeká, a to sme ráno opúšťali Bratislavu zahalenú sychravým chladným počasím. Niekedy je to počasie ozaj vrtošivé.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Odbočkou na modrú značku vľavo sa dostávame von z pásma lesa do kosodreviny, po polhodine sa pri rázcestníku nad Žabím potokom znova napojíme na červenú značku a rovinka sa postupne mení na stúpanie. Naľavo vidno chodník vedúci k Hincovmu plesu a Kôprovskému štítu, smerom doprava sa kde-tu v diaľke ukáže kľukatý chodník na Ostrvu. Koniec koncov, tesne pod Žabími plesami sa aj ten náš naň podobá. Vinuté serpentínky, na ktorých míňame turistov v opačnom smere. Predsa len je už pokročilá popoludňajšia hodina a väčšina turistov sa z chaty už vracia. Niektorí sa nás dokonca so záujmom pýtajú, či to ešte stihneme otočiť alebo nám rovno prajú úprimnú sústrasť. My máme ale iné plány, než vybehnúť na chatu a vrátiť sa rýchlo dole.

Pri Žabích plesách sú ešte pozostatky snehu a tak prekračujeme dve malé snehové polia. S obavami pozeráme na dlhočizný zástup ľudí na reťaziach a dúfame, že kým k ním prídeme, budú už všetci dolu.
Nakoniec nás púšťa dvojica Slovákov, a to len preto, že sa tešia, že po dlhej dobe stretli tiež krajanov. Inak sa okolo nás ozýva len poľština zmiešaná s češtinou a kde tu nejakým západným jazykom.

Smerom hore sa po reťaziach stúpa ľahko. O chvíľu sme už pár metrov pod chatou, kde nás víta oblúk z modlitebných vlajočiek a znak Slobodného kráľovstva Rysy. Dozvedáme sa, že chata bude na noc plná, ale pretože sme vopred objednaní a prišli sme relatívne skoro, ujde sa nám útulné miesto vzadu v rohu nocľahárne, tak vybaľujeme spacáky a hybaj dole sa občerstviť.

S pribúdajúcimi hodinami pribúda aj hostí, niektorí ako my majú ubytovanie zabezpečené, niektorých čaká noc na podlahe a laviciach v jedálni, ale všetci vyzerajú byť spokojní. Stmieva sa, a tak poslední odvážlivci vybiehajú na najvyššie položenú latrínu na Slovensku, ďalší otužilci absolvujú večernú toaletu v ľadovej vode potoka, čo vyviera zo snehu pri chate a my ostatní si užívame atmosféru pri petrolejových lampách a gitare.

Nedeľa

Ráno ma budí vytrvalé klopkanie dažďa na strechu chaty. Moja budúca zákonitá polovička aj naďalej spokojne odfukuje vedľa v spacáku, až kým sa neozve zvučný hlas jednej z pomocníčiek na chate, že raňajky sú už nachystané a že kto neskôr vstane, tomu sa neujde. Vzápätí sme svedkami, ako hlad vyburcuje zo spacákov aj tých najväčších spachtošov a už sa všetci tlačíme v jedálni a sŕkame výborný chatový čaj. Taký ten, ktorý si ani za svet neviete spraviť sami doma a aj keby sa vám náhodou podaril, tak vám zaručene chutiť nebude, lebo chutí tak dobre len vždy tu v horách.

Vonku za oknom zatiaľ vytrvalo leje, ale keď zdvihneme hlavu od raňajok, tak sa zdá, že pršať prestalo a dokonca sa oblačnosť trhá. Posmelení týmto výhľadom rýchlo zavrhujeme plán B (návrat na Štrbské Pleso), rýchlo balíme veci a o ôsmej vyrážame smer vrchol Rysov. Okamžite, ako opustíme chatu, nás zahalí hustá oblačnosť, ale našťastie je chodník v snehovom poli riadne vyšliapaný a čoskoro sme v sedle Váha. Odtiaľ po červenej ďalej na vrchol. Začína mrholiť, a tak vyťahujeme pršiplášte. Mrholenie sa mení na dážď a než prídeme na samotný vrchol, steká z nás voda prúdom. Ani sa neodvážime vytiahnuť foťák, a tak ostávame bez vrcholovej fotky, čo je zas ale dobrý dôvod, prečo sa sem znova vrátiť.

Skúmame terén, hľadáme pokračovanie červenej dole na poľskú stranu a rozhodujeme sa, čo ďalej. Zmoknutí sme už tak či tak, ostáva sa len rozhodnúť, či budeme v daždi šliapať kratšie, dole na Štrbské Pleso alebo dlhšie do Poľska k Morskému oku. Chvíľu nerozhodne „beháme“ okolo vrcholu, zvlášť potom, čo sa nám podarí nájsť pokračovanie červenej s reťazami do Poľska a trojica, ktorá odtiaľ k nám šplhá hore, nám veselo oznamuje, že ďalej je to ešte horšie. To, že nevieme, čo nás ďalej čaká a neistý výhľad nám rozhodovanie značne sťažuje. Najmä mne sa nechce riskovať na klzkých skalách a visieť rukami na reťazi na skale, ktorá mi, neviem prečo, pripomína slovenský Baníkov. Padne konečné rozhodnutie pokračovať a s prekvapením zisťujeme, že to s tou obtiažnosťou nebude až také zlé, ako sa to v tom daždi a malej viditeľnosti zdá. Reťazí je tu síce dosť, ale stupy na nohy sú veľkorysé a zostup sa nám darí bez zbytočného riskovania alebo pošmyknutia. Po pol hodine dokonca dobiehame skupinku mladých Poliakov, s ktorými sme sa zoznámili predošlú noc na chate a ktorí nás na vrchole predbehli, kým sme zvažovali všetky možnosti.

Ďalej sa rozhodneme pokračovať s nimi, predsa len, v skupine sa ľahšie zdolávajú prekážky. Reťazí stále neubúda, naopak, za každým rohom sa vynára nový a nový úsek. Po troch hodinách na reťaziach nakoniec prichádzame na turistický chodník. Unavení, adrenalín nám ešte stále zurčí z uší, ale šťastní, že sme to aj napriek počasiu zvládli. Jediné, čo nás mrzí, je nedostatok výhľadu, ale akoby sa nad nami nebo zľutovalo, a tak trocha nadvihne mraky a my vidíme aspoň masívy brál okolo nás. Zdajú sa mi strmšie ako naša slovenská strana, ale možno je to už nastupujúcou únavou a rešpektom z prejdenej trasy a toho, čo nás ešte čaká.

Nasleduje nekonečný zostup po klzkých skalách, kde si všetci dávame dobrý pozor na každučký krok, a tak sme už po polhodine vyčerpaní a ozývajú sa prvé bolesti svalov. Okolo poludnia sa nám konečne naskytne pohľad na Čierne pleso (Czarny Staw pod Rysami). Znova akoby nám príroda chcela dopriať odmenu za našu námahu, dvíha pomaly oblaky ako nejakú oponu, až sa nám ukáže celé pleso olemované strmými svahmi z jednej strany, hlbokým masívom, z ktorého zostupujeme a zrazom dolu do doliny k Morskému oku.

Vďaka oblačnosti, chladu, neutíchajúcemu dažďu, ale nádhernej zeleno-modrej scenérii si pripadáme ako v Škótsku. Už len nejaká ta Lochneska chýba. Trasa vedie ďalej okolo celého jazera po jeho pravej strane a na jeho konci je krásny výhľad na nižšie položené pleso Morské oko (Morskie Oko). K nemu je to ešte krátky strmý zostup po skalných schodoch, ale akonáhle sa nám naskytne pohľad na chatu na druhom brehu Morského oka, únava opadá a vidina suchého oblečenia a dobrého obeda nás rýchlo ženie ďalej. Lúčime sa s našimi poľskými kamarátmi, ktorí majú časový sklz, a tak si nestihnú dopriať ani krátky oddych na chate, ale pokračujú ďalej do Zakopaného.

Cestou hore po schodoch do chaty sa modlíme, aby sa dalo platiť aj eurami, inak budeme musieť ďalej pokračovať hladní. Našťastie sú naše prosby vypočuté, keď si však všimneme hodiny, musíme čas obeda rapídne skrátiť. Je pol druhej, nás podľa mapy čakajú ešte minimálne dve a trištvrte hodiny cesty po asfaltke a 15.40 nám z Lysej Poľany ide autobus do Popradu. Ak ho nestihneme, nestihneme ani vlak a predstava neskorého príchodu do Bratislavy nie je veľmi lákavá. Zvlášť, keď na druhý deň treba vstávať do práce. Únava, neúnava, vstávame a s prekvapením zisťujeme, ako parádne nám za ten krátky čas stuhli svaly na stehnách, a tak troška ťarbavo, ale náhlivo zabáčame na asfaltovú cestu za chatou.

O „radostiach“ dlhej chôdze po asfaltovej ceste asi nikomu hovoriť netreba. Po náročnom zostupe z Rysov nám to ale dokonca na začiatku príde ako celkom príjemný oddych. Po hodine rovnakej monotónnosti už taký nadšení nie sme, ale čas je neúprosný a ženie nás ďalej. Červená značka nás nakoniec dovedie až k záchytnému parkovisku Palenica Bialczańska a kúsok od neho nám v aute zastavuje mladý Poliak s rodinkou, s ktorým sme sa dali do reči posledných pár metrov na asfaltke.

Záchrana prichádza práve včas, od parkoviska sú to do Lysej Poľany k autobusu ešte také dva kilometre a nám ostáva už len nejakých 15 minút. Autom sme tam ale za okamih, lúčime sa s našimi poľskými záchrancami a 15.40 už unavení a plní zážitkov sledujeme z autobusu panorámu Belianskych Tatier.
Poľské Tatry nám učarovali a odchádzame spokojní a odhodlaní sa vrátiť a pokoriť aj ďalšie krásne cesty.

Fotogaléria k článku

Najnovšie