Budíme sa do krásneho rána. Nad Monte Vallecetta, ktorý vidíme rovno z okna, niet ani mráčika. Počasie vyzerá opäť veľmi sľubne. Vyrážame pomerne neskoro, prepletáme sa úzkymi uličkami Bormia, ale cestu, ktorá vedie do lyžiarskeho strediska Bormio 2000, kde plánujeme zaparkovať, nachádzame pomerne ľahko. Niekoľko serpentín, ani sa nenazdáme a sme vo výške 1952 metrov. Okruh, ktorý máme na pláne, vyzerá maximálne na šesť hodín a už teraz sa tešíme na pivo v bufete, ktorý tu je ktovie pre koho otvorený.

Už zdola sa zdá, že výstup to bude veľmi nezáživný. Podľa mapy by trasa z väčšej časti mala kopírovať zásobovaciu cestu vedúcu k najvyššej stanici lanovky. Prvý smerovník nachádzame asi po pätnástich minútach, ukazuje úplne iným smerom ako potrebujeme, o vrchole ani zmienka. Vitajte v Taliansku, ak to bude takto pokračovať ďalej, čaká nás orientačne veľmi zábavný deň. V jednej zo serpentín, kde by podľa mapy mala značka opúšťať cestu, sa vydávame na zjazdovku. Značky nikde nevidieť, ale ak sa budeme držať zjazdovky, zablúdiť by sme nemali. Spočiatku stúpa iba pozvoľne, opäť sa nám do cesty pletú kravské lajná a čo je horšie, začínajú nás otravovať muchy. Najprv dve, tri, ale o niekoľko minút máme každý okolo hlavy celý roj. Zjazdovka je čoraz prudšia, múch je stále viac a zdá sa mi, že ešte aj slnko sa do nás silnejšie opiera. Z výstupu sa stáva boj. Boj s muchami, aj so sebou samým. Tie beštie nedajú ani chvíľku pokoj, nemáme čas ani nabrať dych, nieto sa ešte napiť. Palice používame viac na ich odháňanie ako na podporu pri výstupe. Muchy nás sprevádzajú, aj keď sa znovu napojíme na zásobovaciu cestu. Až pri medzistanici lanovky Cimino Valbella vo výške 2600 metrov, kde začína mierne pofukovať vietor, si všimneme, že zmizli. Pri šialenom mávaní paličkami som si ani nestihol uvedomiť, že stúpame po zjazdovke, na ktorej sa jazdí Svetový pohár.

Za medzistanicou sa stúpanie zmierni, narastá však množstvo snehu. Na niektorých miestach okolo cesty je ho stále viac ako dva metre. Po dvoch hodinách stúpania prichádzame na vrchol Cima Bianca, kde stojí posledná stanica lanovky. Dorazili sme v najvhodnejšom čase, začína mrholiť. Mrholenie sa mení na hustý dážď a dokonca sa pridávajú aj krúpy. My pod strechou obedujeme, neskôr sa vydávame na obhliadku celého objektu, ktorý vyzerá byť úplne opustený. V hornej časti budovy je otvorená miestnosť, ktorá slúži ako núdzový úkryt pre turistov. Je tu stôl, niekoľko lavíc, na stenách sú celkom podrobné mapy okolia.

Asi po hodine pršať prestáva, a tak sa vydávame k vrcholu Monte Vallecetta. Podľa smerovníka je to pol hodinu po pomerne ostrom hrebeni. Tu sa konečne objavujú značky, dokonca pomerne frekventovane, a tie nás bezpečne prevedú aj technicky mierne náročnými pasážami. Problémovým sa ako tradične stáva prekonávanie snehových polí. Pod snehom je blato a kamene a každé pošmyknutie môže končiť hlboko v údolí. Na vrchole je jednoduchý kríž, celé Bormio máme ako na dlani. Z druhej strany sa na nás hlboko pod nami pozerá zelené oko jazera Bei Laghetti, ktoré je našim ďalším cieľom. Príliš sa nezdržujeme, zdá sa, že v okolitých údoliach prší a je len otázkou času, kedy prehánka opäť zastihne aj nás.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po rovnakej trase sa vraciame k lanovke, kúsok pred ňou odbočujeme doprava a začíname zostup do údolia Valle di Sobretta. Chodník klesá iba mierne, vedie väčšinou po sutine, pri orientácii podobne ako vo Švajčiarsku okrem značiek pomáhajú aj kamenní mužíci. Snehu je tu oveľa viac ako v porovnateľnej výške vo Švajčiarsku. Cez snehové polia nevedú žiadne stopy, vyzerá to tak, že posledných niekoľko týždňov sem ľudská noha nevkročila. Asi po pol hodine klesania nás dobieha dážď, prvý raz navliekame pončá. Pršať prestáva až kúsok pred jazerom. Zisťujeme, že jazerá sú vlastne dve, to druhé nebolo zhora vôbec vidieť. Zaujímavé je, že zelenú farbu, ktorú bolo tak jasne vidieť z vrcholu má iba časť väčšieho jazera. Dávame si prestávku, vychutnávame si ticho a samotu. Po túrach vo Švajčiarsku som myslel že ma tu už nič neprekvapí, ale opustenosť a divokosť tohto údolia ja až zarážajúca.

Po pauze pokračujeme podľa značiek, brodíme sa cez množstvo výdatných odtokov z väčšieho jazera a prichádzame ku smerovníku, z ktorého zisťujeme, že k autu to máme takmer tri hodiny. Z vedľajšieho údolia sa v chuchvalcoch valí hmla a tak sa nezdržujeme a začíname zostup. Prvý raz vidíme v snehu ľudské stopy, údolie ale skutočne nepatrí medzi príliš navštevované, pretože tu chvíľami chýba akýkoľvek chodník a naše kroky vedú po mäkkej tráve. Asi po dvadsiatich minútach nás opäť dobieha dážď. Tentoraz bude oveľa silnejší ako ten predošlý. Kráčame v hustom lejaku, ale jediné, čo ma mrzí, je, že nemôžem fotiť tú krásu všade naokolo. Z prudkých zrázov na pravej strane stekajú mohutné potoky, značka nás vedie pomedzi skalné útvary všetkých možných veľkostí a tvarov. Pršať prestáva, až keď prichádzame na obrovskú a nádherne zelenú lúku. Opäť túra, kde zostup vo všetkých ohľadoch prekonáva výstup. Ani mi nevadí, že mi čvachtá v topánkach.

Na lúke sa objavuje aj cesta, pod vysokým zrázom po ľavej strane stojí budova, ktorá vyzerá ako salaš. Potoky z okolitých kopcov a jazier sa už stihli zliať do hučiacej rieky, ktorá kúsok za salašom mizne v úzkom kaňone. Našťastie cez rieku vedie most. Keby sme ju mali prekonávať po vlastných, nemuselo by to dobre dopadnúť. Za mostom sa cesta rozdeľuje, chvíľu dumáme nad mapou, pretože značky niekde zmizli. Ale pokiaľ sa budeme držať stále vľavo, ku zjazdovkám nad Bormiom by sme mali doraziť bez problémov. Poslednú hodinu a pol cesta vedie ihličnatým lesom, prechádzame okolo malej osady (na Slovensku by sme povedali lazu), kde zdravíme talianskeho baču, ktorý vyzerá pomerne prekvapený z toho, že vidí turistov. Občas sa na strome zjaví šípka z nápisom Bormio 2000, takže smer máme dobrý. Navzdory všetkým očakávaniam vychádzame z lesa priamo pri stanici lanovky, kde sme nechali auto. Bufet už je bohužiaľ zavretý, ale teší nás aspoň pocit z ďalšej krásnej túry.

V oblasti okolo Bormia turistika zjavne nepatrí medzi najobľúbenejšie aktivity. Kým vo Švajčiarsku sme každý deň stretli malé skupinky väčšinou postarších turistov, tu za dva dni ani nohu. V obidvoch prípadoch to však bol po skúsenostiach z preplnených fatranských hrebeňov veľmi potešujúci fakt. Čo sa týka značenia, vo vyšších polohách je talianske značenie kvalitné, keď však turista zostúpi pod hranicu 2000 metrov, musí sa spoľahnúť na mapu alebo vlastnú intuíciu.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek