Túra: Túry na chaty nad Arolla IV.

Túra Túry na chaty nad Arolla IV.

22. 9. 2009

Vždy po večeri sme krátko zhodnotili deň a dohodli sa na programe na nasledujúci. Vedeli sme predpoveď počasia vďaka informačnej tabuli pred TIC a veru im to počas nášho celého pobytu vychádzalo na 100 %. Tak sme sa rozhodli v šiesty deň nášho pobytu ísť do Zermattu. Znamenalo to síce skorý budíček, no ak sme chceli byť do desiatej hodiny pri lanovkách v Zermatte, inak to nešlo. Deň sa vydaril fantasticky. Okrem štyroch šli všetci lanovkou na Kleine Matterhorn. Keďže som pred tromi rokmi z neho vystúpil na Breithorn, moju jedinú štvortisícovku, vedel som im dať všetky potrebné rady a ôsmim sa to aj bezpečne podarilo. My štyria sme sa vyviezli na Rothorn vysoký 3103 m a pohodovo s fantastickými výhľadmi sme z neho zišli do Zermattu. Tu som si kúpil snežnice a po návrate do Arolla sme sa štyria dohodli, že na druhý deň pôjdeme na Cabane de Bertol.

Vzdialenosť: 22 km

Prevýšenie: +1330 m stúpanie, -1330 m klesanie

Náročnosť: stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice

Čas: 1 deň

Pohoria: Švajčiarsko: Alpy – Západné Alpy – Vnútorné kryštalické Alpy - Penninské Alpy - Walliské Alpy - Val d´Arolla

Trasa

Najvyšší bod: 3311 m n. m.

Voda: chata Sporting a Bertol

Nocľah: Arolla chata Sporting

SHOCart mapy: Kűmmerly + Frey Val d´Hérens 1 : 60 000

4. deň

Arolla – Plans de Bertol – Glacier de Bertol – Cabane de Bertol (3 311 m n. m.) a späť

V športovej predajni na mininámestíčku Arolla požičiavali za 11,- CHF mačky na jeden deň. Kto nevidel, ako Láďo komunikoval s francúzsky hovoriacou predavačkou, prišiel o veľa. Postavil sa k pultu, z prstov spravil drápy, začal s nimi chodiť po pulte a do toho mňaučal. Reakcia bola okamžitá. Pani doniesla mačky. To, že ich nechceme kúpiť, ale len požičať, už nebol problém vysvetliť. Takže mačky by boli a mohli sme sa vrátiť k našej chate a od nej sa vybrať po asfaltke proti prúdu La Borgne d"Arolla. Vykročili sme piati, dve ženy a traja chlapi. Vierka však od začiatku avizovala, že na ľadovec nejde.

Prišli sme k budove prečerpávacej stanice vody do Grand Dix. Obišli sme závoru a už po kamenistej ceste vykročili k čelu Bas Glacier d´Arolla. Mont Collon sa majestátne vynímal aj so svojou snežnou čiapočkou na azúrovej oblohe. Po našej pravej strane z neho klesal Dolný Arolský ľadovec, ktorý postupne z bielej a sivobielej prechádzal v špinavú šedú, až z neho zostal potok a kopa kamenia. Mostíkom ponad hrádzu sme prešli na druhú stranu údolia a pomedzi ovečky sme začali stúpať svahom hore. Na protiľahlom svahu Roc Noir sa zo sivého povrchu dvíhali malé pyramídy, vzniknuté eróziou. Po širokom chodníku sa nám stúpalo pohodlne a ja som po prvýkrát v živote kráčal s podporou paličiek. Môže to byť rozumná vec, len ako s tým ešte aj fotiť. Každá fotka bol malý obrad. Rozopnúť na ľavej ruke pútko, chytiť paličku pod pravú pazuchu, prehodiť si fotoaparát z ľavého pleca na hruď, zapnúť ho, cvaknúť a celé to v obrátenom garde zopakovať. Aj keď som ho niesol zapnutý a na hrudi, s paličkami som nevedel fotiť a navyše ma búchal pri chôdzi. No a keďže bolo čo fotiť, samozrejme som zaostával.

Predsa sme len napredovali a dostali sa k pilierom podopierajúcim skalný previs, na ktorého vrchole stojí soška Panny Márie. Pod piliermi je otvor do skaly a vedie k nemu elektrické vedenie. Asi súčasť prečerpávajúcej sústavy pre priehradu Grand Dix. Na skale je pripevnená tabuľka s modlitbou. Veľmi nás zaujala značka na smerovníku. Zakazuje chodcom bez turistického vybavenia pokračovať týmto chodníkom na chatu Bertol, alebo k útulni Bouquentis. Už sme vystúpili do úrovne sedla medzi M. Collon a Roc Noir a začali sme stúpať prudšími serpentínami doľava. Všetci mi ušli a tak keď som prišiel k ďalšiemu smerovníku v zákrute, Láďo sa už štveral na Haut Glacier d´Arolla. Zavolal som ho späť a už sme potom šli pokope.

Onedlho sme došli k útulni na Plans de Bertol vo výške 2664 m. Dnu v podstate okrem dvoch stoličiek, stolíka a ohniska, v ktorom by neviem čím kúrili, nič nie je, no v nečase či na prenocovanie to bohato stačí. Dvaja zhora idúci turisti nám potvrdili, že na chatu je to ešte dve hodiny. Vierka sa rozhodla vrátiť do Arolla a tak sme v štvorici vykročili po malom občerstvení, odhodlaní čo najviac skrátiť udaný čas. Po hodinke sme sa zo skál dostali k prvému snehu. Práve tu dokončila skupina Španielov nazúvanie mačiek a ešte si dávali aj úväzky. To ma trochu zarazilo a vyvolalo reminiscencie na minulý rok a výstup na Monte Perdido v Pyrenejách. Dúfal som, že nezažijem pri zostupe to, čo pred rokom. Vybral som z ruksaku vak so snežnicami a začal sa mordovať z račňovým systémom upevňovania. Vôbec nelyžujem a tak som nejako nechápal tak jednoduchú vec. Nebol som v stave zväčšiť obvod popruhu a dostať vibramu dnu. Napokon som to však zvládol a mohol som vykročiť svojich prvých pár metrov vo vlastných snežniciach.

Spoluturisti tiež bojovali s mačkami a tak sme sa dosť zdržali. Podľa plánu sme už mali byť na chate a my sme ju ani len nevideli. Zato pred nami po ľadovci Bertol bolo pekne vidno štyri skupiny, ako serpentínovite stúpajú k obzoru. Nuž sme vykročili v ich stopách. V nových snežniciach sa mi perfektne stúpalo. Avšak len do okamihu, ako sme v už strmšom svahu museli ísť po vyšlapanom chodníčku. Proste bol pre snežnice priúzky. Nuž som si to namieril kolmo hore a ono to šlo! Zrazu sa nám na skale na obzore zjavila chata. Svah sa stal strmým a musel som aj ja držať sa vyšliapaného hada. Z ničoho nič ma ako blesk predbehol postarší chlapík len vo vibramkách a ešte mal frajersky v ruksaku zastoknuté kvetinky. Vraj chatár.

Keď sme došli pod chatu, značne mi klesli sánky. Ona totiž stojí na odhadom 50 m vysokej skale a hore sa najprv ide po reťaziach, ktoré vás v asi 15 m výške dovedú k úplne kolmému rebríku. Hodnú chvíľu som rozmýšľal, či vôbec pôjdem hore. Paličky, mačky i snežnice sme nechali tak ako ostatní pod skalou a keď už naokolo nik nebol, vybral som sa pomaly hore aj ja. Nemal som nasadené rukavice a veru ma od železa oziabalo. Po zdolaní rebríka som sa ocitol zase na reťazi, ktorá istila cestu okolo skaly. Dolu som sa ani nepokúšal pozerať. Za zákrutou boli ďalšie rebríky, ktoré pomaly vyviedli človeka popri stene chaty na železný rošt, pod ktorým bolo len 50 m prázdna. Pratal som sa dnu.

Opäť papučky a schody kolmo hore, dolu alebo ísť rovno do jedálne. Objednal som si polievku a dostal som pol litra vynikajúcej hrachovej, kusisko syra a dva krajíčky chleba. Jedáleň bola pomerne plná a obsluha roznášala rezervácie na piknik o 17.00 hod. Moji spoločníci si neobjednali nič, hoci Láďo dostal normálnu zimnicu. Asi z vyčerpania. Nuž som doňho nalial vlastný čaj a kázal mu rýchlo niečo zjesť. Tá chata má štyri poschodia, no na každom je snáď len jedna miestnosť. Ani na heliport tam nie je miesto. Na mini terase je ešte záchod, z ktorého ide potrubie do vakov zavesených pod chatou na skale. To som teda ešte nevidel. Neviem či to tam nechajú vyschnúť a potom to nejako likvidujú, či čo s tým robia.

Všade dookola bola biela pláň. Na obzore nad ňu vystupoval Matterhorn. Takto som ho ešte nevidel. O 16.00 hodine som začal tlačiť na odchod, čakala nás štvorhodinová cesta domov. Ešte spoločná fotka a mohol sa začať zostup. Poprosil som spoločníkov, aby nik nešiel za mnou a ako druhý som začal zostupovať. Šlo to celkom dobre, až na poslednom úseku sa mi šmykla noha a zostal som visieť na reťazi. No udržal som sa a v poriadku zostúpil k snežniciam. Opakoval sa problém s uvoľnením popruhov, no aj ten som zvládol a mohol som začať zostup.

A zrazu bol problém. Nezmestil som sa do vyšlapanej stopy a jedna noha musela byť stále na svahu. Chvíľu to šlo, keď zrazu som padol na ľavú stranu dolu svahom. Nepretočil som sa, ale som sa dostal do sedu, opierajúc sa o ruksak, paličky za chrbtom, súbežne s telom. Nespanikáril som a hoci som si to celkom slušne švihal dolu strmým svahom, začal som koncami snežníc korigovať dráhu. Vyhol som sa veľkej skale a po asi 500 m som to ubrzdil. Vyklepal som si sneh spod opasku a skonštatoval, že mi zas raz bol anjelíček strážniček na pomoci. Zamával som stvrdnutým parťákom a z terasy chaty sa ozval potlesk. Snáď si mysleli, že to bolo plánované? Zapol som si snežný pás na bunde a už naozaj plánovito som si sadol na zadok a zjazdil celý ľadovec až ku skalám.

Síce som sa musel od pása dolu celý prezliecť, lebo mi premokli nohavice, no stálo to zato. Keď došli moji spoločníci, hovorili, že Anka po mojom páde hodnú chvíľu odmietala pokračovať v zostupe. Napokon ju dostali z kŕča. Schovali sme mačky i snežnice do ruksakov a cesta späť už nepriniesla žiadne vzrúšo, ak nerátame odtrhnutý kus ľadovca z Dolného Arollského ľadovca a zlomenú Láďovu paličku. Tu už tretiu. Nuž 120 kg je váha.

Nasledujúci deň sme sa ešte vyviezli sedačkou z Lana do 2121 m a vyšli na 2998 m vysoký Pic d´Artsinol. Posledný deň bola úplne individuálna turistika. Osádka nášho auta napríklad navštívila soľnú baňu v Bex a historické mestečko Saint Maurice. Odskúšal som si na vlastnej koži, aké je to byť v zahraničí vedúci skupiny a nestarať sa len o seba. Vďaka manželke a sestre to dopadlo dobre a snáď o rok prostredníctvom JEKA navštívime inú európsku krajinu.