Zlatý kráľovský stôl

Trasa

Stará Voda - popod Grenier - popod Drahov - popod Kobyliar - Zlatý stôl a späť do Starej Vody

Kráľovský obed

Kráľovsky stôl kráľa Korvína? A čo ak nás hore čaká kostra posledného voľne žijúceho zubra, ktorého vraj sám kráľ zastrelil? Túžba poddaných sa v nás ozýva a vidina vidieť kráľovskú jedáleň je taká silná, že meníme cieľ pôvodne plánovanej túry. Čo ak budeme mať to šťastie vidieť aj ducha samotného kráľa, v tichu a kľude obedujúceho? Naše putovanie za kráľom začína v Starej Vode. A to na obed. Je nám teda jasné, že z kráľovského obedu sa nám už neujde. Nestretávame žiadnych poddaných, iba pár drevorubačov a hrobárov. Uprené, tiché pohľady a myšlienky, ktoré až cítiť. Kto to ide za kráľom? Začíname stúpať úzkym, no dobre značeným chodníkom. V tichu a vlhku smrečín je ten kľud doslova chytateľný. Škoda, že si ho človek nemôže, aspoň trošíčka, zobrať do práce.

Bezhraničné rozhorčenie

Prichádzame na lesnú cestu, kde zbadáme tzv. snežnú jamu v podobe malej štôlne, pravdepodobne slúžiacu ako sklad materiálu pre lesníkov. V prípade núdze sa v nej dá prespať. Cesta nás ďalej vedie doprava, miernym stúpaním a začínajú sa nám odkrývať prvé výhľady na okolité hory. Debatujeme a až časom si uvedomíme, že nám chýba turistická značka. Pohľad do mapy nás ukľudnil. Mala by byť niekde pod nami, na ceste nižšie. O čosi neskôr nachádzame mláky oleja z lesných mechanizmov. Naše rozhorčenie nemá hraníc. Hneď identifikujeme tých, ktorých by sme postihli, zavreli, odvolali. No nakoniec nás, ako vždy pleskne po líci realita. Nezmôžeme nič. Snáď iba o tom hovoriť, či písať.

Kde žijú medvede a sú neobžraté čučoriedky

Cesta sa však mení. Žeby to už bolo vplyvom kráľovských zvykov v minulosti? Po oleji a lesných štvorkolesových orkoch ani stopy, vystriedala ich krásna, zelená svieža tráva. Krásna zelená. Je jej všade naokolo. Sadneme si do nej a dávame si niečo pod zub. Ako vždy vedieme debatu o tom, kde by sme vo Volovských vrchoch žili, keby sme boli medveďom. A tak, ako vždy, prichádzame na to, že keď, tak práve tu. Tiché ľudoprázdno s neobžratými čučoriedkami. To by bolo! Pomaly sa poberáme ďalej šikmým lesných chodníčkom, neskôr križujúc lesnú cestu. Po približne 20-tich minútach sa dostávame na prvé rúbanisko. GPS-ko niekde vzadu na batohu, mapa odložená. Čiže netušiac, že sme niekde zišli zo značky. Predierame sa pováľanými a popílenými stromami. Vyštveráme sa na jeden z nich za prvým naozajstným výhľadom tejto značky. Sadneme si na ten strom a plánujeme viacdenný cyklovýlet lesným okolím. Končíme asi pri piatom návrhu, lebo takto by sme tu sedeli donekonečna. Po chvíľke sa vymoceme z pováľaných stromov a užívame si výhľadu, ktorý máme k dispozícii z cesty, na ktorú sme z tých stromov vyliezli. Preberáme si tohotoročnú viacdňovú cyklotúru a ani si nevšimneme, že stúpania nieto, ideme rovno, až klesáme. Debatujeme, debatujeme až nám konečne dôjde, že dole kopcom sa hore na Zlatý stôl asi nepôjde. Vytiahneme teda turistickú mapu a GPS-ko. Je to jasné. Od hrebeňa nás delí cez 100 výškových metrov a jedna veľká rúbaň.

Potenie, omyl a napokon majestátny les

Vrátiť späť sa nám veru nechce a kratšie ako kolmo hore to už nebude. Predierame sa teda hore konármi a stromami. Opäť naša téma - zhodli sme sa na tom, že byť medveďmi, tu by sme sa teda nemotali. Výhľad z hrebeňa však vynahradil celé toto potenie a omyl. Onedlho tu na hrebeni nachádzame stratenú značku, ktorá nás z tejto smutnej rúbane vedie k naozaj kráľovskému stolu. Akoby sme sa ocitli na inom kopci, v inom lese. Sme v pôvodnom, starom a majestátnom lese. Akoby sme boli v ihličnatej záhrade, kráľovskými vílami sadenej a s citom pestovanej. Naozaj krásne a kráľa hodné uvítanie. Čo mu ale ponúkneme my? Rozprávame sa úplne potichu, aby sme nerušili. Toto miesto si to ticho samé pýta. Kráľa pri olovrante nehodno rušiť. Prichádzame k stopám, v porovnaní s kráľovskou históriou, blízkej minulosti. Dvojchvostý lev s hviezdou nad hlavou, strážiaci geodetický bod - železobetónový pilier, ktorý bol postavený ako bod trigonometrickej siete I. rádu. Keď si odmyslíme leva a namiesto betónu predstavíme kameň, bolo by to ideálne mystické, napríklad obetné miesto. Kráľ nás dnes k stolu nepozval, sedíme bokom a jeme sami. To však neprekáža, dostali sme aspoň šancu pozrieť si jeho skrytý poklad. Vieme, že čas sa nám kráti a tak si vychutnávame obmedzený výhľad, ktorý za pár rokov už nebude. Je čas sa vrátiť.