A tak sa budovalo. Veľké, 12-posteľové izby sa predelili na polovicu, obložili sa drevom, prerezali sa nové obloky, vykopala sa diera na denný bar a pivnicu, natiahla sa elektrina z doliny, atď., atď. A tým sa chata dostala na úplne inú úroveň. A tak sme makali a makali a už po roku bola chata ako tak v poriadku. Pozvali sme si našich kamarátov zo starej bandy, aby prišli za nami. Zvolili sme termín, kedy sme si boli takmer istí, že tu nebudeme mať domácich, t. j. firemných hostí a tešili sme sa ako blázni.

V tej dobe bola už chata pekne zariadená. Na izbách boli akumulačky, jedáleň bola celá obložená drevom a v bare to vyzeralo ako v horskej kolibe. Riaditeľ ŽOS-ky bol vášnivý poľovník a mal svoju predstavu o vybavení chaty. A pretože sa hovorí, že väčší pes má vždy pravdu, tak presadil niektoré prvky, ktoré mali chatu posunúť kamsi do romantického prostredia. Jeho hlavnou predstavou o horskej chate bolo to, že sme museli všade, kde to bolo možné, mať kukučkové hodiny. A tak sme aj mali. Jedny v kuchyni, jedny v bare, jedny v klubovni (čo bola v podstate jeho „šmajchelcimra“) a jedny úplne super kukučky v jedálni. Zatiaľ, čo prvé troje boli plastové falzifikáty ruskej, či skôr sovietskej výroby a vyznačovali sa najmä rôznou rýchlosťou merania času a tiež iba odkukávaním plných hodín, tie v jedálni boli dokonalosť sama. Jednoducho originál Schwarzwaldky, pašované z Rakúska.

Kukučky mali trojitý zvukový ohlasovací systém. V prvom rade prepelica svojím „fiťfiriť“ ohlasovala štvrťhodiny, potom kukučka svojím „kuku-kuku“ ohlasovala počet hodín a nakoniec to všetko zabil hlas zvonu, ktorý ešte raz potvrdil stav hodín. Viem, vyzerá to ako romantika, ale v skutočnosti to bolo hrozné. Pretože sa hodiny, samozrejme, rozbiehali, najprv začala kukučka niekde v bare, po dvoch, troch minútach sa pridala jedna v kuchyni, nato sa spustila tá komplikovaná v jedálni a nakoniec to zavŕšila tá sviňa v klubovni. Krútil som sa od jedu ako had, ale čo som mohol viac robiť? Naviac tá najkomplikovanejšia mrcha v jedálni nepoznala 12 hodinový cyklus, ale kludne si o polnoci odbíjala 24-krát. Poviem vám otvorene, že by som prijal, ak by nejaký Anton Špelec-ostrostrelec tú sviňu kukučku brokovnicou odpravil. Lenže miestni poľovníci boli šťastní, že sú kolegovia s riaditeľom a nikto z nich nechcel tú prepelicu aj s kukučkou odstreliť. Keď k nám prišli domáci rekreanti, vždy sa pýtali: "Tak čo chatár, kukučky kukajú presne? A ja som odpovedal: „Pravdaže, presne tak, ako aj naše železnice“. No úžasná sranda."

No a potom prišli moji kamaráti. Gazikom som ich vyviezol z Turčianskych Kľačian a poviem vám, že radosť zo stretnutia bola veľká. Privítali sme sa, pokecali si a potom sme vytiahli gitary a hrali a spievali až do rána. No a aj sme trošku popili skalického červeného, ktoré priniesli so sebou. My odvážnejší sme to občas preložili horcovou borovičkou, čo nám vtedy pripadalo ako skvelý nápad. Zatiaľ čo oni ráno vyspávali opicu, ja som vítal prvých prechodných turistov v bare a rozmýšľal som, kedy sa mi asi tak rozletí hlava na polovicu. A potom sa tí moji milí korheli prebrali, dali si segedínskeho gulášu, ktorý lieči všetky stavy duše, mysle a telá, na to položili jedno či dve pivká na popravky a súc takto všemocne osviežení, spoločne sme sa vybrali pozrieť nášho suseda, kamaráta Tóna, na Chatu pod Suchým. Čo povedať. Nevyzeralo to priamo ako turistický pochod. Skôr naopak. Niektorým kamarátom po ceste tzv. vyvrel chladič, niektorí stratili priestorovú orientáciu, ale napokon sme všetci šťastne a (teoreticky) zdraví dorazili na Chatu pod Suchým. Chatár Tóno a jeho žena Odeta nás už očakávali a poviem vám jednoznačne, že to vyzeralo skôr ako premyslená likvidácia a nie ako pohostenie. Keď sme sa okolo 16. hodiny brali nazad, boli sme veľmi vďační značke traverzom Suchého, pretože podaktorí už zasa neboli tak úplne páni svojho tela. Než sme však prišli nazad na našu chatu, takmer sme vytriezveli, dobre sme si zajedli a potom to začalo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pre vysvetlenie musím ešte povedať, že z dôvodu prílišného kukania na chate sme si zvolili takú oslobodzovaciu taktiku, že vždy v nedeľu spolu s odchodom rekreantov sme napr. o 16. hod. zastavili všetky kukučkové hodiny a pred ich príchodom sme zasa o 16. hod. brnkli do perpentiklu a oni usilovne kukali celý víkend. Lenže, keď sme sa vrátili s mojimi pripitými kamarátmi z Chaty pod Suchým, naše kukučky mlčali. Nebolo by na tom nič zlého, keby našu fantáziu nerozvíjala v tej dobe borovička kombinovaná s čučoriedkovým kompótom, ktorý v tejto kombinácii úplne jasne a nekompromisne neuveriteľne rozširuje technické schopnosti konzumenta. Aspoň vtedy to tak vyzeralo. A tak sa stalo, že pri vysokokvalifikovanej debate v jedálni chaty, si môj kamarát Čarly a jeho verný druh Olda, všimli, že kukučky stoja. Neviem, či sa dohovorili alebo to bolo mimozemské vnuknutie, ale zrazu poznali, že kukučky musia rozpohybovať, pretože isto iste sa ľudský vývoj riadi len podľa nich a ten sa veru nikdy nesmie zastaviť. Celý život planéty bol v tom okamihu v ohrození a oni nesmeli zaváhať. A tak začali točiť ručičkami, aby nastavili správny čas a potom spustili ten chronometer nášho života. Lenže kukučky, beštie jedny nemecko-rakúske vymúdrené, mali takú zvláštnosť, že sa museli pretáčať ručičkami po štvrťhodine a nechať trpezlivo odbíjať a odkukať, čo vôbec nebolo príjemné a už vôbec nie rýchle. Moji kamaráti na to úplne kašlali. Točili ručičkami ako kolotočom, z dier hodín vybiehala raz prepelica zo svojím fiťfiriť, potom bili hodiny a do toho všetkého kukala tá sviňa a bol z toho elegantný chaos. Lenže to som ešte nevedel, že mám v chate suverénne technické typy, ktoré dokážu opraviť úplne všetko, od atómového reaktoru cez mlynček na mak až po kukučkové hodiny. A tak sa do toho pustili. Chvíľu som ich od toho odrádzal, útočil na ich svedomie, zaprisahával ich. Lenže, čo je to slovo kamaráta oproti túžbe po technickom poznaní. A tak som rezignoval a asi za hodinu som mal na dvoch stoloch kompletne rozobraté kukučkové hodiny .Jeden kamarát chodil po chate a stískal v nepravidelných intervaloch kukučku a tým vnášal do nášho žitia nefalšovanú atmosféru lesa a ďalší ziapal za ním s prepelicou a hlasným škytaním doplňoval prepeličie fiťfiriť. Hodiny sa v ten večer bohužial zložiť nepodarilo.

A tak sme asi išli spať. Prišlo nedeľné ráno a svet bol stále bez fungujúcich kukučiek. Vošiel som do jedálne, kde už moji dvaja noční inžinieri skladali kukučkové hodiny. Dali sme si po pive a borovičke a tým sme získali úúúžasný prehľad o technike skladania kukučkových hodín. Nedeľa sa míňala ako študentské vreckové a keď som sa o 14. hod. rozlúčil s mojími kamarátmi, ktorí odchádzali do Turčianskych Kľačian, viseli kompletne zložené kukučkové hodiny na stene a fungovali. Lenže trochu divne. Ručičky hodín ukázali pol šiestej, jarabica urobila trikrát svoje fiťfiriť, čo je znak tri štvrte, kukučka odkukala 14 hodín a zvon odbil 21-krát. Prepitý a prejasaný som zastavil kyvadlo a skromne som si išiel ľahnúť do postele. Spal som do pondelka do 11. hod. Potom som sa zbalil a aj s debničkami od piva, zoznamom nákupu a s kukučkami v deke som zbehol gazikom do Vrútok. V Martine som našiel majstra hodinára a tomu som odovzdal mierne narušené kukučky a poprosil o opravu.

O dva týždne som si prišiel pre hodiny. Nechcem si fandiť, ale zdalo sa mi, že celá dielňa v počte dvoch ľudí už na mňa čakala. Hodinár mi posunul kukučky po stole a spýtal sa ma: „Pán chatár, a čo sa dialo s týmito hodinami?“ A ja neviniatko nevinné vravím : „A čo by sa dialo? Len z ničoho nič začali robiť somariny“. Hodinár zo dva razy prehltol, nadýchol sa a vraví: „No, ak ste do nich nešiahal vy a ani nikto iný, tak vám tam isto musel oknom vletieť nejaký kukučiak a ten vám tú kukučku aj s prepelicou pekne skur... Lebo, čo som už 32 rokov hodinárom, taký bordel v hodinách som ešte nevidel.“

Kukučky už nikdy nefungovali ako predtým. Ešte chvíľu sme ich spúšťali pred víkendovými turistami, ale keď si vtáci začali pliesť poradie a zvon sa začal spúšťať, kedy chcel, pokojne sme zvesili z nich závažie a bolo po sláve. No a konečne bol v chate kľud aj v noci.

Knižky Karpatské horské a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.