Leto sa prehuplo do jesene, ale nám sa stále nechce sedieť doma. A tak som pohľadal nenáročnú trasu pre mašu rodinku. Máme malého 3-ročného šintra a treba ho pravidelne unavovať. Považský Inovec sme už prešli, tak som vsadil na Vršatec v Bielych Karpatoch. Máme blízko a je sa tam na čo pozerať.

Trasa

Vršatské Podhradie (bus) - Vršatec (sedlo vo Vršatských bradlách pod hradom) - sedlo Chmeľovej - Červený Kameň - sedlo Chotuč - Vršatské Podhradie (bus)

Vyrazili sme ráno o deviatej autom. V Pruskom sme museli chvíľku počkať, až prejde pelotón pretekárov a potom šup ho už do Vršatského Podhradia. Obloha tu bola ešte zatiahnutá, ale mraky sa už trhali a slniečko už vykukovalo.

Auto sme zaparkovali na prvom parkovisku nad Vršatským Podhradím. Prišli sme medzi prvými. O chvíľku dorazil mladý párik turistov. Trasu sme si naplánovali smerom na Vršatec. Odtiaľ na Červený Kameň a potom cez sedlo Chotuč späť do Vršatského Podhradia. Zobrali sme si trochu jedla a vodu na občerstvenie. Od auta sme prešli k hornému parkovisku pomedzi skalné bralá. Naskytol sa nám pekný pohľad na okolie. V diaľke vysielač Trenčianskej Závady, derivačný kanál Váhu, Ilava a okolie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na začiatku bol trošku problém nájsť žltú značku. Smerovník ukazoval vpravo no žltej nikde. Preskúmal som okolie, no nikde žiadnej stopy. Pri dolnej časti parkoviska som našiel jeden chodník, ktorý išiel zarastenou lúkou do kopca a pripadal mi ako najvhodnejší. A aj tak bolo. Po pár metroch som našiel mladý stromček označený značkou. A tak sa moji nasledovníci vybrali za mnou. Malého Miška som radšej posadil do sedáku, aby sme ho v tej vysokej tráve nestratili a vyrazili za prvým cieľom našej túry - Červeným Kameňom. Chodník bol síce zarastený a po predchádzajúcich dažďoch mokrý, ale celkom schodný. Až na tú žihľavu miestami vyššiu ako my. Slniečko už svietilo, okolo lietali motýle a skákali lúčne koníky. Na malých informačných tabuliach sme si kadečo prečítali o faune a flóre žijúcej v okolí.

Po chviľke sme vošli do lesa. Do cesty sa nám priplietla malá žabka. Potom začala byť cesta trošku zarúbaná. Ale pár popadaných stromov nás nemohlo zaskočiť. Aj keď sa nám priplietol do cesty strom ako hrom. Potom začala cesta klesať a už len dolu kopcom do Červeného Kameňa. Pri chodníčku sme našli prameň vody. Zdalo sa, že je aj pitný. Bol tam čistý pohár a tak niet dôvod neveriť. Ešte kúsok a zrazu sme vyšli na peknú lúku nad Červeným Kameňom. Okolie bolo nádherné, slniečko svietilo, skrátka nádhera. Trošku sme si oddýchli, zajedli si, doplnili tekutiny a spravili pár fotiek. A poďme pohľadať modrú značku a pekne späť do Vršatského Podhradia.

Zbehli sme až takmer do dediny. Zpoza kríkov vykukla na nás lesná cesta a vedľa nej modrá značka. Pri ceste pekná chata, okolo ktorej sme prešli a vydali sa k cieľu. Cesta bola v tieni stromov. Vraj v tuneli, ako povedal malý Miško. Po chvíli prešla v novú asfaltovú cestu. Stúpanie bolo síce neustále, ale nie neznesiteľné pre malého. Okolo tiekol potôčik, ktorý bol napájaný aj malým machovým vodopádikom. Zákruta vpravo, vľavo a už sme boli v sedle Chotuč. Zase sme zbadali Vršatské bradlá, popod ktoré sme došli až do Vršatského Podhradia. Ešte pár fotiek okolia, pohľad na malofatranský Kľak v diaľke a sme v cieli. Teda aspom moja priateľka a syn Miško. Ja som vybehol hore na parkovisko po auto. Stálo tam niekoľko áut. Na jednom položený, asi zabudnutý ďalekohľad. Na skalách pár turistov. Autom som zbehol nižšie, vzal môj drahocenný náklad a vyrazil domov.

Záver

Čo dodať záverom? Na začiatku som sa obával, či to nebude príliš veľa na 3-ročné dieťa. Ale zdá sa že nie. Cesta bola miestami zarastená, ale dá sa to zvládnuť bez väčších problémov. Cestou sme stretli troch peších turistov a piatich cyklistov na ceste od Vršatského Podhradia do Červeného Kameňa. Inak nikde-nikto. Kľud a pekná príroda. Môžem vrelo odporučiť rodinkám s deťmi. No a na budúce možno výlet do Súľovských vrchov.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek