Slovenský Matterhorn

V najťažších úsekoch sú umiestnené reťaze, ktoré uľahčujú ich prekonanie. Bez nich by bol prechod možný iba pre horolezcov alebo skúsených vysokohorských turistov. Obťažnosť terénu sa totiž v niektorých miestach pohybuje v rozmedzí I. až II. stupňa medzinárodnej stupnice obťažnosti horolezeckých výstupov UIAA, čo neskúseným ľuďom môže spôsobiť dosť značné obtiaže. Náročnosť obidvoch trás je porovnateľná a ktorá z nich je ťažšia, býva častým predmetom diskusií širokej turistickej verejnosti. Ostrý Roháč pri pohľade zo severu z Deravej (v hlavnom hrebeni pohoria na slovensko–poľskej štátnej hranici), nápadne pripomína svetoznámy alpský Matterhorn – osamotenú, strmú a neprístupnú skalnú vežu, ktorá vzbudzuje zaslúžený rešpekt.

Smrtiaci susedia

Tento rešpekt je možno hlavným dôvodom prekvapivej skutočnosti, že Ostrý Roháč vykazuje podstatne menej smrteľných nešťastí ako Baníkov. A keby len Baníkov, ale aj iné, o hodne dostupnejšie vrcholy Západných Tatier – napr. Volovec. Podľa zoznamu obetí Západných Tatier na HZS.sk (Pietne miesto obetiam horských nešťastí v Žiarskej doline – Motto: „Mŕtvym na pamiatku, živým na výstrahu“) sa na Ostrom Roháči stalo doteraz „iba“ 5 smrteľných úrazov. Z toho dvaja poľskí horolezci ešte v pionierskych časoch dobývania Tatier v roku 1911 a potom s odstupom času 3 ďalšie obete z radov turistov (1963, 1978 a jeden nepresný údaj, pravdepodobne rok 1989). Čo je ale zaujímavé, potom 20 rokov nič, aj keď ide o jeden z najťažších a najnavštevovanejších vrcholov pohoria. Rešpekt voči tomuto vrcholu pravdepodobne núti návštevníkov viac sa sústrediť na lezenie počas jeho zdolávania a smrteľné úrazy prichádzajú na rad až v podstatne ľahších terénoch, kde už každý „vypne“.

Nedýchali od strachu

Vďaka schengenskej hranici sa značne zvýšila návštevnosť Roháčov zo strany poľských turistov. Ešte donedávna mohli poľskí turisti, ktorí vystúpili na Volovec z Chocholovskej doliny, Ostrý Roháč iba túžobne obzerať z diaľky. Dnes to už neplatí a takmer každý poľský návštevník Volovca si „odskočí“ aj na tento susedný vrchol. Tým sa veľmi zvýšila jeho návštevnosť a rovnako sa zmenila aj skladba návštevníkov. Skúsených vysokohorských turistov prevýšili zástupy neskúsených, sviatočných turistov, často s malými deťmi, čím prudko narástlo riziko zvýšenej úrazovosti. Ako strážca Správy TANAP-u sa v tejto oblasti pohybujem veľmi často a tak pravidelne pozorujem hororové scény pri preliezaní najťažších partií neskúsenými návštevníkmi, ktoré občas „smrdia cintorínom“. Preto som oslovil Horskú záchrannú službu Západné Tatry, ktorá splnila svoj sľub a podobne ako na Baníkove a Troch kopách doplnila reťaze aj na Ostrom Roháči. V utorok 29. 9. 2009 profesionálni horskí záchranári Dušan Trizna a Milan Madaj zo Žiarskej doliny vykonali kompletnú revíziu všetkých reťazí na Ostrom Roháči. Najopotrebovanejší úsek v najspodnejšej časti trasy v smere od Jamníckeho sedla nahradili novou pozinkovanou reťazou. Verejnosť ale asi najviac ocení, že záchranári doplnili reťaze aj na 2 problémových, zhruba 5 – 8 metrových úsekoch, ktoré až doteraz neboli nijako zabezpečené. Pri ich prekonávaní neskúsení turisti často ani nedýchali od strachu, lebo nie každému robí dobre pohyb nad priepasťou bez istenia. Čiže pri výstupe na Ostrý Roháč od Jamníckeho sedla bude odteraz turistov čakať zaistený úsek bez akéhokoľvek prerušenia od doterajšieho začiatku reťazí až po prvý z dvojice vrcholov Ostrého Roháča. Skončí sa kŕčovité prekonávanie nezaistených úsekov medzi jednotlivými reťazami a rovnako sa skončí aj blúdenie na trase. Nie každý dokázal trafiť do správnej línie výstupu a potom vliezol tam, kam nemal. Tým sa zmenší riziko prípadného pádu a následne smrteľného úrazu, lebo pád na Ostrom Roháči by sa inakšie skočiť ani nemohol. A za to patrí vďaka Horskej záchrannej službe. V hmle, silnom vetre a nepríjemnej zime odviedli skutočne dobrú prácu, o čom svedčí zhruba 20 – 25 metrov nových pozinkovaných reťazí na tejto obávanej trase.

Neskúsení turisti

Na záver ešte niekoľko mojich postrehov získaných pozorovaním správania sa ľudí vo vysokohorskom teréne. O nedostatočnej bezpečnosti vysokohorských trás v Roháčoch som písal už v článku o Baníkove a opäť sa k tomu vrátim. Myslím si, že vybavenie trás technickými prostriedkami a spôsob vyznačenia turistických chodníkov možno zodpovedal starým dobrým časom, keď sem chodili prevažne skúsení vysokohorskí turisti, ale v dnešnej dobe to už nestačí. S rozvojom cestovného ruchu vzrástol podiel neskúsenej klientely, často zahraničnej, pričom najmä cudzinci majú minimálnu šancu zorientovať sa v našich „tatranských špecifikách“. Nie je možné a ani účelné zaistiť reťazou každý problémový úsek na trase, ale určitú „štábnu kultúru“ by to malo mať. Aj preto som sa angažoval v tejto veci. Predstavte si, že sem prídete z ďalekého rovinatého Švédska, ako nás nedávno navštívil jeden kolega zo švédskeho národného parku. Okrem švédčiny mal základné znalosti angličtiny a prišiel s túžbou stráviť jeden deň v Roháčoch, lebo sa niekde dočítal, že je tu pekne. Mala to byť iba krátka zastávka na jeho ceste po Európe, čiže mal príliš málo času na získanie podrobnejších informácií o tom, čo ho hore vlastne čaká. Samozrejme zatúžil po Ostrom Roháči, lebo z informačnej brožúry vyčítal, že je symbolom Roháčov. O hroziacom nebezpečenstve nevedel vôbec nič. V ruke síce držal nejakú mapku, ktorú mu dali v informačnom centre, ale to je príliš málo. Priamo v teréne nijaké varovanie nenájde a aj keby si kúpil novú turistickú mapu, (ako už zaznelo v diskusii ku Baníkovu) z nej by nezistil vôbec nič. No a počet takýchto turistov veľmi narástol – Maďarov, Lotyšov, Litovcov, Nemcov, Angličanov, ale aj neskúsených turistov zo susedných krajín. Je naivné myslieť si, že bežný turista pred príchodom do našej krajiny presnorí internet, nakúpi mapy a turistických sprievodcov a vyzbrojený informáciami vyrazí zdolávať naše Roháče. Väčšina návštevníkov sem príde iba s kusými informáciami a keď už ich sem náš cestovný ruch naláka, je nemorálne tváriť sa, že „mali vedieť“ a nechať ich pozabíjať sa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvá reťaz bez lezenia

Ostrý Roháč má 2 zhruba rovnako vysoké vrcholy. Najľahší výstup na južný vrchol vedie zo Žiarskej doliny. Prechod z Plačlivého na Ostrý Roháč by mal podľa mapy trvať 1 hodinu, ale skúsenejší a zdatnejší človek to bez problémov stihne aj za pol až trištvrte hodiny. Na tejto trase je jeden jediný úsek s reťazou – zhruba desaťmetrový kút. Aj na tejto trase narazí náš Švéd na problém, o ktorom sa už diskutovalo v článku o Baníkove, a to nezmyselné vyznačenie trasy. Baníkov je na tom podstatne horšie, ale aj tu je značka často vedená po tých najväčších zrázoch s veľkým rizikom pádu dole do steny, zatiaľ čo kúsok vedľa ide v ľahšom teréne pohodlný chodníček. Myslíte si, že neskúseného človeka samo od seba napadne, že sa nemá striktne držať značky, ale že má ísť ľahším terénom ? Nenapadne! Ukážkou nezmyselnosti je práve tento jediný úsek s reťazou na výstupovej trase od Plačlivého. Celé miesto sa dá pomerne ľahko obísť sprava chodeckým terénom a lezenie je tu úplne zbytočné. Nie každý sa v lezení vyžíva a najmä cestou nadol tam mnohí ľudia majú veľké problémy. Ak o tom viete, pomerne ľahko toto miesto obídete a bez problémov dosiahnete vrchol. Ak o tom neviete a lezenie vám navyše robí problémy, po prelezení kúta s reťazou vleziete úplne nezmyselne do veľmi exponovaného terénu priamo nad severnou stenou. Nie vždy sú dobré podmienky a vždy ma fascinuje, ako tam rodiny s malými deťmi pobehujú po platniach priamo nad zrázmi. Stačí pošmyknutie na mokrej skale a dole pod stenou z vás neostane ani mastný fľak. Čo majú ale robiť, keď ich značka vedie práve tadiaľto?

Rozpor v najťažšom úseku

Z južného vrcholu zídete dole do sedla medzi vrcholmi zhruba desaťmetrovým komínom s reťazou. Tento komín patrí k najťažším úsekom na Ostrom Roháči, lebo veľa ľudí nevie liezť komíny. Vyvesiť sa za ruky do reťaze je pre starších ľudí, ženy a deti pomerne namáhavá záležitosť a riziko pádu veľké. Pri ich pozorovaní vždy myslím na to, ako zlepšiť informovanosť návštevníkov, aby sa v takomto teréne lepšie pohybovali - nástenka na chate, informačné panely alebo letáky, fotky v legende mapy a podobne. Stačí im pritom ukázať, že komín sa lezie rozporom a reťaze sa iba zľahka pridŕžam, a ide to samo.

Preklínanie autorov trasy

Najťažšia je výstupová trasa z Jamníckeho sedla, ktorá by podľa mapy mala trvať tiež 1 hodinu. Aj v tomto prípade ale skúsený a zdatný turista vybehne hore aj za pol hodiny. Na tejto výstupovej trase sa v jej hornej časti nachádza „gro“ reťazí, ktorými je trasa zaistená. Až doteraz bol turista nútený prekonávať medzi jednotlivým istením 2 celkom nezabezpečené úseky, ktoré sú slušne exponované. Za dobrých podmienok to s väčším či menším strachom zvládol každý, za mokra a námrazy sa ale zapotil aj skúsený turista. Po doplnení reťazí už tento problém odpadne a určite to ocenia všetci, ktorých som počul preklínať autorov trasy, prečo im to urobili a prečo ich tak trápia. V najťažšom mieste som z času načas zažil aj úplne paralyzovaných ľudí, ktorí neodhadli svoje možnosti, a ktorých bolo treba opatrne „dávať z reťazí dole“. V exponovanom traverze cez „koňa“, ktorý je dobre viditeľný zo severného vrcholu, zažijete názornú ukážku rôznych štýlov lezenia od ukážkových až po štýl na hranici pádu. Čím väčší strach zažíva turista, tým viac sa lepí na skalu a tým horšie je na tom jeho ťažisko. Odtiaľ už je len krôčik k pošmyknutiu. Rovnako máloktorý turista drží správne reťaz. Je to podobné ako pri narábaní s horolezeckým lanom. Vždy myslím na starých skúsených inštruktorov horolezectva, ktorí nám počas výcviku opakovane zdôrazňovali, že ho máme držať nadhmatom a nie podhmatom. Ak budete držať reťaz podhmatom a pošmyknete sa, ľahšie sa vám vytrhne z ruky a letíte dole.

Vymýšľanie variantov

Kým nebol tento úsek doplnený novými reťazami, vždy ma fascinovalo, že aj na tak krátkom úseku medzi isteniami dokáže niekto netrafiť smer výstupu a vliezť niekam celkom inam. Pritom sa stačí pozerať dole pod nohy – obchytaná a ochodená skala naznačí správny smer, občas treba nakuknúť aj za roh a ak nie som dobre, radšej sa vrátiť, ako vymýšľať svoje vlastné varianty. Nemusia sa skončiť dobre.

Bláznovstvo rodičov

Samostatnou kapitolou Ostrého Roháča sú malé deti. Niekedy neviem, či ide zo strany rodičov o odvahu alebo ide o nejaký trest za ich prehrešky. Ak ich rodičia normálne horolezecky zaistia, ešte sa to dá pochopiť, ale ak ich pustia iba tak na voľno tesne pred sebou, krv mi tuhne v žilách pri pozorovaní ich „kolenačkového“ štýlu. Ja by som na také niečo svoje dieťa nikdy nezobral. Ani za trest. Domnievať sa, že v prípade pošmyknutia ostane vaše dieťa visieť na reťazi, je čisté bláznovstvo.

Jelenia obchádzka

A ešte posledný postreh. Naše trasy v Roháčoch sú dlhé, fyzicky a psychicky náročné a v prípade zhoršenia podmienok s minimálnou možnosťou úniku. Ostrý Roháč je toho dobrým príkladom. Veľmi chýba trasa, ktorá by bola jeho logickou obchádzkou. Nie každý si na jeho prechod trúfne alebo ho neumožní počasie. Potom nastáva problém, čo s tým? Obchádzka Ostrého Roháča okolo Jamníckych plies so zostupom na dno Jamníckej doliny do nadmorskej výšky cca 1 300 m a následný výstup do Žiarskeho sedla vo výške 1 917 m je pre bežného človeka fyzicky nezvládnuteľný. Logický traverz od Nižného Jamníckeho plesa popod rozložitý Jazerný vrch (vodorovný chrbát vybiehajúci z Ostrého Roháča) v úrovni cca 1 600 m priamo do Kokavských záhrad pod Žiarske sedlo som ako strážca odkukal od jeleňov, ale s ohľadom na návštevný poriadok TANAP-u, náročný terén a komplikovanú orientáciu v kosodrevine ho rozhodne nikomu neodporúčam. Odbremenenie Ostrého Roháča od turistov, ktorí by ho v prípade možnosti radšej obišli, by určite prospelo kamzíkom. Ide o významné kamzičie teritórium a aj to je dôvod, prečo o takom niečom aspoň teoreticky uvažujem.

Záver

Zlepšenie možností pre turistov zákonite prinesie zvýšenie návštevnosti a spolu s tým sa zvýši aj počet rôznych nespratníkov, ktorých by bolo lepšie v horách nestretnúť. Až čas ukáže, čo to bude znamenať pre prírodu Tatier. Občas uvažujem, či by nebolo lepšie, keby všetko ostalo tak, ako bolo doteraz? Najmä počas rušných návštevných dní ma totiž kvári dosť slušná skepsa.

Ing. Pavol Gavlák
Strážca Správy TANAP-u – Žiarska dolina
Liptovský Mikuláš

Titulná fotografia: Chlapec by sa pri pošmyknutí určite neudržal, autor fotodokumentácie Pavol Gavlák

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek