A potom je tu piatok a ja sa už dvadsať minút pred odchodom vlaku motám po stanici s batohom na chrbte a vyzerám svojich dvoch kamarátov. Minútka po minútke ubieha a ja som stále sám. Pre istotu si kupujem lístok a stále verím, že kamaráti sa objavia na poslednú chvíľu. Veď ich poznám, no nie? Lenže v diaľke už počujem hrkotať motoráčik, ale kamoši nikde. Že by to obaja vzdali? To sa mi nechce veriť. Veď ešte včera sme boli spolu na pive a všetko sme si dohovorili. To, kde budeme spať prvú noc, kadiaľ pôjde naša trasa, kde sa zastavíme na pivo, no skrátka a dobre, kompletný plán víkendu. Plán, ktorý samozrejme, tak ako vždy, nikdy nedodržíme, ale je to radosť takto pekne si to vymýšľať. No a teraz už vlak brzdí v stanici a ja mierne napajedený nastupujem a hovorím si, že idem aj sám. Ale priznám sa, som sklamaný. Keby vypadol jeden, dobre, stane sa, ale obaja? Tak veľmi sme sa tešili a teraz je všetko preč.

Od jedu vyťahujem ťapku s rumom a poriadne si glgnem. Vlak opúšťa mesto a ja sa veziem sám. Pomaly sa zmierujem s tým, že ma kamaráti takto opustili a vtĺkam si do hlavy, že isto museli mať na to poriadny dôvod. Prejdeme pár staníc a o chvíľu už vystupujem v Kútoch z vlaku a hneď prestupujem na vlak do Jablonice. Chcem sa odpútať od myšlienok na mojich kamarátov, ale nejde to. Už ma to aj hnevá, lenže čo sa dá robiť. O pol hodinky vystupujem v Jablonici a tam zasa šup sa do motoráčiku smer Brezová pod Bradlom. Po pár minútach hrkotania lokálkou vystupujem na stanici Hradište pod Vrátnom. Je okolo 17. hodín a v dedine je rušno. Hrkocú domáce traktory, kvília cirkulárky a vidno, že sa ľudia chystajú na zimu. Hneď pri stanici je miestna krčma a tak rovno zamierim tam. Dám si jedno otrasné pivo, k tomu jeden rum do seba a dva na doplnenie do ťapky. No čo, veď som bol riadne napajedený a tak som mal asi väčší glg. Naplním si fľašu vodou, vo vedľajšom obchode ešte kupujem polovicu vychýreného hradištianskeho guľatého chleba a už aj vyrážam.

Nálada sa mi trošku zlepšila a ťahám sa hore dedinou smer Dobrá Voda. Prechádzam medzi domami a pri rázcestníku si zvolím zelenú značku. Nemám na to žiadny extra dôvod a hoci viem, že môj cieľ je na červenej značke, poznám trasu dosť dobre na to, aby som vedel, kde mám odbočiť lesnou cestou a napojiť sa na červenú. Hoci je jasno, krátke dni jesene mi nedávajú možnosť pomaly sa flákať. A tak radšej prišliapnem a o chvíľu som hore. V lese opustím zelenú značku a zabočím vľavo. Lesná cesta ma o chvíľu privedie na trasu červenej a po nej sa dostávam k odbočke na hrad. Ešte pár minút a som pod hradom. Na hrad nevystupujem, len sa slabučkým chodníkom prešmyknem okolo múrov a o pár minút som na táborisku. Prístrešok ešte stále stojí. Je však už trošku poškodený časom a ja sa nezdržiavam jeho opravou. Odkladám batoh a norím sa do lesa. Večer ma už dobehol a s posledným svetlom ťahám čo najviac dreva k ohnisku. Našťastie dreva je dosť. Keď už uznám, že zásoba je dostatočná, nalámem konáre a uložím si poriadnu kopu dreva, čo najbližšie k ruke. Oheň sa rozhorí jedna - dve. Až potom sa starám o nocľah. Spacák v celte rozhodím pod prístrešok, vytiahnem malý varič na pevný lieh a do ešusu nalejem tak asi pol litra vody. Na čaj to bude tak akurát. Než zovrie voda, urežem si velikánsky, možno aj 25 centimetrový krajec toho najlepšieho chleba na svete a namažem ho domácou voňavou masťou. Nakrájam si cibuľu, osolím a už aj sa kŕmim. Je to dobrota. Zapíjam to sladučkým čajom s rumom a je mi dobre. Ale mohlo by mi byť lepšie. Lenže čo už. Som sám.

V žalúdku je pohoda, okolo mňa tma a ja sedím pri ohni, ktorý vonia borovicou. Poriadne sa ochladilo, lenže ja mám dobrú bundu a spredu ma hreje oheň. Chvíľu počúvam zavýjanie vetra v korunách stromov a lístie strhávané vetrom sa zjavuje vo svetle ohňa, preletí nado mnou ako netopiere a vzápätí mizne niekde v tme. Ale tu dolu je závetrie. Pomaly, ale isto sa ma zmocňuje sentiment jesene a ja sa mu vôbec nebránim. Myšlienky mi letia kdesi za mojimi kamarátmi, kdesi za mojimi príbuznými a deťmi a kdesi za horami a dolami, kde som nechal svoje stopy. Vynárajú sa mi spomienky na chvíle, ktoré som strávil pri ohni, na chvíle, ktoré sa pevne zakotvili do mojej duše a ktoré ma už asi nikdy neopustia.

Občas sa natiahnem za ťapkou s rumom, zapijem ho čajom a potom si začínam pospevovať. Pesničky sa mi samy derú do úst a ja rumom posmelený a nočnou scenériou inšpirovaný, vyspevujem si ostošesť. Dreva mám ešte stále dosť, náladu mám výbornú a noc je úžasná. Lenže všetko má svoj koniec a mňa sa postupne začína zmocňovať únava a tak pomaly začínam myslieť na spacák. Vyzujem si topánky, do ohňa priložím to najhrubšie drevo, aké mám a začínam sa chystať na noc. Zrazu to vo mne hrkne a ja hľadím na dve postavy, ktoré sa vynorili z tmy a rehocú sa nad mojou vyľakanou tvárou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

„Hej chlape, čo je to tu, vianočná besiedka alebo trampský oheň? To sme mohli zostať doma a nie sa trepať nocou za tebou.“

„Dočerta, ale ste ma naľakali. Kde ste sa tu vzali?“, hovorím šťastný ako decko na Vianoce. Usmievam sa od ucha k uchu na svojich kamarátov, ktorí sa tu znenazdajky zjavili a už ma aj driemoty prešli.

„No veď sme ťa nemohli len tak nechať, keď sme ti to včera sľúbili, no nie?“

„A kde ste boli doteraz, vy čerti?“

Chalani sa smejú a potom vysvetľujú: „Človeče, nebudeš veriť, ale my sme to zmeškali, lebo keď som sa na chodbe obúval, tak som sa zabuchol a nechal som v byte batoh. A tak som musel za ženou do roboty pre kľúče a vlak už bol ten tam. Tak sme si posedeli v staničnej krčme a ďalším vlakom sme cestovali za tebou.“

„Lenže to by ste tu boli už najmenej o poldruha hodiny skôr“, vravím.

„Boli, čo by nie, ale to by nesmeli mať otvorené v Hradišti v krčme“, chechocú sa tí moji najlepší a trošičku pripití kamaráti. A ja sa smejem s nimi.

Tak, a všetko je zachránené. Zasa sme spolu. Zasa sedíme pri jednom ohni a reč sa rozbieha ako záplava krajinou, myšlienky sa prepletajú jedna s druhou a čas letí ako voda. Nálada je skvelá a noc nás prikrýva milosrdnou tmou. Tak či tak, únava postupne prichádza a my si stelieme pod prístreškom. Vietor rozfukuje posledné iskry z ohňa, žiara pahreby postupne mizne a my sa strácame v našich snoch. A je mi krásne. Znovu mám so sebou svojich kamarátov, znovu sme spolu a čakajú nás ešte dva nádherné dni. Čo viac by som si mohol želať.

Titulná fotografia: archív Bora Tomisa - Pri Dobrovodskom hrade okolo roku 1965

Knižky Karpatské horské a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.