Túra

Folkmarská skala - cesta za slnkom

21.12.09
Blatisté, hmlisté, nevľúdne – jednoducho klasické jesenné počasie, ma i napriek svojej pochmúrnosti dokázalo vytiahnuť do prírody. A možno to bolo i kvôli tomu, že sedieť za počítačom sa celý týždeň jednoducho nedá. A ako sa dočítate neskôr, vôbec som nespravil zle. Ba priam naopak.

Trasa

Ružín, most – Gregorov prameň – Folkmarská skala – Sedlo Zemička – ATC Turistclub – Ružín, most

Mliečna hradba

Budík nastavený na 6.00 nekompromisne spustil rádio a do izby sa začala šíriť symfonická hudba. Možno na sekundu–dve sa mi aj zazdalo, že je to len sen a vstávať netreba. Rýchly pohľad do okna a klasika - už štvrtý týždeň hmlisto, mokro a blatisto. Pesimizmus som vytesnil z hlavy a celý čas som si nahováral, že veď tam hore to bude iné. Rýchlovka na prípravu horúceho čaju, nejaké žemle, jablká a horká čokoláda. V pokluse rýchlo do auta, lebo svetla je cez deň poskromne a treba využiť každú minútu denného svitu. Aj keď pod hmlou, ktorá sa prevaľovala po meste, som hádam už ani neveril, že nad tou mliečnou hradbou môže ešte existovať tá horúca guľa, ktorú niektorí aj slnkom volajú.

Reset mozgu

Trasu som si pripravil ešte včera a keďže sa mi nikoho nepodarilo presvedčiť, že sobota si priam pýta nejakú prechádzku, vybral som sa zresetovať mozog sám, ako hovorím mojim sólo prechádzkam. Štart trasy som si zvolil hneď pri moste cez Ružín. Keďže rázcestník „Ružín – most“ je obkolesený smetiskom a burinou, ktorá by pohodlne skryla aj ruského boxera Valujeva, rozhodol som sa, že miesto na parkovanie bude posunuté o 300 metrov ďalej – za mostom, pri Reštaurácii Bradan. Miesto, ktoré pozná takmer každý, kto si bol niekedy v lete schladiť telo vo vodách priehrady. Obligátne som do okna vycapil papier s nápisom „Kontrola turistického značenia pre účely Geocaching“ so slovenským štátnym znakom uprostred. Ten vzbudzuje rešpekt pred nechcenými návštevníkmi a je mojim verným spoločníkom na všetkých cestách.

Červík pochybnosti

Vydávam sa lesnou cestou miernym stúpaním po žltej TZT, ktorá je vcelku husto a kvalitne značená. V blate cesty je množstvo koľají od oceľových tátošov, lebo začiatok trasy vedie chatárskou osadou. Po oboch stranách samé chaty. Keďže je skoré ráno, všade dookola je dokonalý kľud. Žiadne cirkulárky, rozbrusovačky, ani kosačky, či motorové píly. Čochvíľa opúšťam zónu víkendových domčekov a prichádzam na lúku. Teda, tá lúka sa dá hádam len tušiť. Hustá hmla s viditeľnosťou tak 30 metrov veľa potechy mojim očiam nerobí. Tu začína svoju prácu i červík pochybnosti a mysľou mi začínajú prebiehať kacírske myšlienky, že dnes sa výhľady asi nebudú konať.

Lúka končí, predo mnou je niekoľko rozrytých koľají od štvorkoliek a ja si v duchu spomínam na pieseň Jany Kocianovej – Hádam, kadiaľ ísť. Pristavujem sa pri vedení vysokého napätie a môj tip na jednu z tých troch ciest sa ukázal ako správny. Odbočujem takmer kolmo doľava, súbežne s lesom a potom priamo na juh. Vchádzam do bukovo–hrabového lesa a všade vôkol mňa sa rozprestrelo desivé ticho. Uvedomujem si, že je bezvetrie, a ja nepočujem ani jemný šuchot. Nič, okrem svojho dychu. A toto si viem vychutnať. Na GPS-ku si všimnem, že niekde v mojej blízkosti sa má nachádzať „osamelá budova“. Idem si oči vyočiť, ale hmla mi vonkoncom v mojom hľadaní nepomáha. Po 2 minútkach sa predo mnou objaví osamote stojaca chatka, vzdialená od ostatných budov. Míňam ju po ľavej ruke a pokračujem po bahnistej ceste smerom ku Gregorovmu prameňu.

Gregorov prameň

Vchádzam opäť na lúku a z diaľky sa začína ohlasovať civilizácia. Ticho sa nekoná a hmla je prerezávaná zvukom motorových píl a vzdialeným hvizdom pneumatík. Je to neklamným znamením, že sa čoskoro napojím na hlavnú cestu. Neďaleko cesty sa nachádza drevený prístrešok, ktorý môže poslúžiť v núdzi na prečkanie nečasu. Prechádzam okolo liatinového kríža, ktorý dala postaviť v roku 1947 obec Veľký Folkmar a čaká ma asi 400 metrov kráčania po krajnici, ktorá zriedkavo prekračuje šírku 20 centimetrov. V ostrej zákrute skladám batoh a dopĺňam tekutiny do fľaše. Stojím totiž pri prameni sv. Gregora. Nespočetnekrát som okolo neho prefrčal autom a až teraz sa mi naskytla príležitosť zložiť si pri ňom na 5 minút kosti. Popri odpočinku očami rekognoskujem terén, kadiaľ povedie chodník a po chvíli sa vydávam v ostrej zákrute opäť do terénu. Lenže sa ocitám vyše členkov v riedkom bahne zmiešanom s lístím, ktoré dokonale maskovalo, že sa pod ním vlastne skrýva Trnkov jarok. Začínam stúpať a po prvý raz sa dostávam do situácie, že nieto cesty a nieto ani značenia. Pokračujem však ďalej a po krátkej chvíli sa v hmle objaví predo mnou ďalšia zablatená lesná cesta. Postupujem po nej, po vrstevnici, a obchádzam tak Predlipový vrch (712 m). Postupne pribúda zo strán viacero lesných ciest, ale značenie už je znova v poriadku a ja sa postupne myšlienkami dostávam do Silvestra 2008, kedy sme si práve z tohto miesta, neďaleko Kamenného hŕbku vyšli na prechádzku na vrchol Folkmarskej skaly. Vtedy v meste nebolo ani pamiatky po snehu, avšak my sme už v týchto miestach narazili na prvé snehové stopy a radovali sme sa z nich ako malé deti. Keď sme vtedy dorazili na vrchol, očakávalo nás slnkom zaliate široké okolie, s viditeľnosťou až na Vysoké Tatry. Snehu bolo hádam aj po členky. A teraz? Teraz som už mal blato snáď aj na chrbte a viditeľnosť sa zlepšila. Už bolo vidieť aj na 50 metrov. Bol som zúfalý, ale vnútorne som sa ukájal, že aspoň niečo spravím pre svoje lenivé telo, keď už nič neuvidím.

Cestami náučného chodníka

Na chvíľu sa pristavujem pri informačnej tabuli náučných chodníkov „Folkmarská a Murovaná skala“ a „Brána Spiša“. Niečo sa dozviem, ako sa vyrábalo v miestnych lesoch drevené uhlie. Nikde sa však nedočítam, čo má znamenať názov „Diľovaná dráha“. Avšak ja znam, co to bulo, kec mi moja stara mac hutorela, že co to diľe...

Začína príjemný pochod lesom a ďalšie tabule o histórii baníctva v tejto oblasti, či o priebehu bojov počas II. svetovej vojny. Onedlho sa dostávam na križovatku lesných ciest, kde sa nachádza malý prístrešok s ohniskom neďaleko neho. V lete sa tu dá v tieni starých stromov príjemne odpočinúť. Skonštatujem, že malý pamätník, venovaný bojovníkom v SNP, je znova na mape zakreslený úplne niekde inde, ako je skutočnosť.

Svitá na lepšie časy

Pokračujúc po značke si dôkladne prehliadnem i jednu opustenú banskú kutaciu štôlňu, ktorá je neďaleko chodníka. Vyťahujem čelovku, prejdem si celú, asi 40 metrov dlhú dieru, pozdravím hibernujúcich netopierov, založím pre budúcich hľadačov kešku a pokračujem ďalej. Zrazu sa mi zdá, akoby bolo nejako vôkol viac svetla ako inokedy. Žeby to bolo tým rozdielom v štôlni a vonku? Nie, už v diaľke vidím, že niekde tam, za tými sivobielymi kopami vodnej pary, to slnko predsa len existuje. A vtedy už som vedel, že tam hore, kam idem, bude iný svet. Pridá mi to viac sily a ja už takmer v pokluse míňam tabuľku s označením „územie európskeho významu – 2. stupeň ochrany“. Ešte kúsok a už vidím slnkom zaliatu lúku a vrchol Folkmarskej skaly. Rýchlo vyťahujem foťák. Veď, čo keď to slnko tam je len na jednu minútu? Cvakám a zabúdam zatvoriť ústa. Všade dookola sa predo mnou roztvorila krajina, ako z iného sveta. Achkám, jojkám, vzdychám a prichytávam sa pri tom, že sa smejem od ucha k uchu.

Na vrchole (blaha)

V diaľke na skale vidím dvoch objímajúcich sa mladých ľudí. Po mojom príchode, akoby sa im už znepáčilo stískať sa v niekoho prítomnosti, pomaly odkráčali preč. A celá skala tak bola moja. Len moja! Zobliekol som zo seba dve vrstvy oblečenia a behal som ako splašený kamzík z jednej skaly na druhú. Len tak, v krátkom tričku. Potom som už len nastavil svoju tvár slnku, zatvoril oči a oddával som sa príjemných chvíľam blaženosti. Koľko málo treba človeku, aby sa cítil ako v nirváne, či v siedmom nebi. Kojšov i Veľký Folkmar sú skryté pod nepreniknuteľnou bielou perinou inverznej oblačnosti a v diaľke jasne rozpoznávam Tisícku i Kojšovskú hoľu. Z jednej doliny do druhej sa rozlievajú, sťa široké rieky, biele chuchvalce oblakov a tak spúšťam kameru a nechávam plynúť nahrávku na 10 minút. Doma, v prehrávači, na zrýchlený posun, to skutočne vyzerá ako mohutný biely riečny tok. Spokojný balím asi po hodine veci a vydávam sa na druhú polovicu cesty, späť ku ružínskemu mostu.

Zostup

Žltou značkou sa vraciam znova ku informačnej tabuli a po lúke miernym klesaním sa začínam vnárať do lesa. Ešte posledné pohľady smerom ku skalnému vrcholu a nechce sa mi pokračovať ďalej. Lebo viem, že vojdem do lesa, vojdem do oblačnosti a krása, ktorú vie vyčariť len jeseň, natrvalo dnes pre mňa zmizne.

V lese je značka takmer každých 20 metrov, aj z toho dôvodu, že chodníček je takmer neviditeľný. Úplne sa stráca pod nánosom napadaného lístia. Svah veľmi príkry a zostupujem dolu len veľmi, veľmi opatrne. Šmýka sa riadne a ja nechcem riskovať. A ani ponáhľať sa nieto kam. Po chvíli zazriem, už znova v hmle, rázcestník „Sedlo Zemičky“. Tu, po dlhej dobe, dám zbohom žltej značke a zelenou sa začínam spúšťať do doliny. Značka už vedie po lesnej ceste a pri výdatnom prameni potoka Zlatník sa mení na cestu s asfaltovým podkladom.

Dolinou Zlatníka

Celou cestou po doline už len vlastne rekapitulujem dnešný deň a nevdojak si uvedomujem, aké množstvo potôčikov a potokov sa zlieva v tejto doline do jedného toku, ktorý nakoniec skončí ako jeden z prítokov napájajúcich Ružín. Opadané lístie okolitých stromov mi dáva možnosť nahliadnuť hlbšie do lesa a všímam si skalné útvary po oboch stranách. V jednom skalnom záreze potoka Zlatník som to miesto prirovnal k Sopotnickej doline. Samozrejme však, že v zmenšenej mierke. V diaľke vidím prvé chaty, a viem, že príroda končí a nastupuje civilizácia. Vchádzam na štátnu cestu, vedúcu z Opátky pri rázcestníku „ATC Turistclub“ a len ruina neďaleko stojacej stavby mi pripomína, po čom bolo rázcestie pomenované. Ale ani besné psy, brešúce spoza plota, revúca motorová píla, kosačka a v diaľke na plné gule pustený Deep Purple mi nedokážu pokaziť môj dnešný krásny zážitok z vrcholu Folkmarskej skaly.

Túra sa uskutočnila 21.11.2009.

Diskusia
Folkmarská skala - cesta za slnkom 27/12/09 17:19 11 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Zemplínska Teplica – Maliniak – Ruskov Týždeň po tom, ako som absolvoval s Mirom trasu Dargovský priesmyk – Slanec, som si opäť sadol k mape a hútal, kam sa vybrať, s cieľom zmapovať skutočné priebehy TZT. Prechádzal som prstom hore-dole, skúmal papierové mapy i mapy na internete, pozeral si predpoveď počasia na víkend a potom mi zrak padol na Bogotu. Najprv som to hneď zamietol – veď som tam bol minulý víkend. Ale počasie sľubovalo krásne výhľady a tak som si povedal: "Prečo nie?" 15/03/10 Richard Poláček Slanské vrchy
Túra Dargovský priesmyk – Bogota – Slanec Chladným ránom sa s Mirom blížime k autobusovej stanici, kde si pri okienku pre istotu nechám potvrdiť, že „náš“ spoj naozaj zastane v Dargovskom priesmyku. Keď som sa v okienku spýtal na zastávku „Dargov-Ružový sad“, evidentne som informátora priviedol do pomykova. Nuž, pomyslel som si, nejdeme predsa do Tatier, ideme na okraj civilizácie, má právo nevedieť. 22/02/10 Richard Poláček Slanské vrchy
Túra Folkmarská skala - cesta za slnkom Blatisté, hmlisté, nevľúdne – jednoducho klasické jesenné počasie, ma i napriek svojej pochmúrnosti dokázalo vytiahnuť do prírody. A možno to bolo i kvôli tomu, že sedieť za počítačom sa celý týždeň jednoducho nedá. A ako sa dočítate neskôr, vôbec som nespravil zle. Ba priam naopak. 21/12/09 Richard Poláček Volovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Chorvátsko – horné kaskády Plitvických jazier V minulom článku ste si mohli prečítať o tom, ako sme si prešli severnú časť Plitvických jazier aj s ich najväčším vodopádom. Dnes sa zameriame na juhozápadnú časť jazier, kde je veľa kaskád a príroda viac zodpovedá tomu, čo si väčšina ľudí pod Plitvicami predstavuje. Čaká nás neopakovateľná krása a doprajeme si celý deň pod modrým nebom vrcholnej jesene. dnes Pavol Timko Svet
Príbeh Pokladní z Kauflandu Obstarožná Karosa s noblesou a hrdosťou bojuje s kilometrami na nočnej diaľnici niekde v maďarských pampách. Mieri na juhovýchod. Transylvánsky expres plný dobrodružných klientov dobrodružnej cestovky. Štyridsať ľudí natiahnutých vo funkčných bielizniach podriemkava v rozpálenej plechovej krabici. S nimi štyria sprievodcovia, som jedným z nich. Noc je dusná a horúca. Ráno, na konci mučivej jazdy, vystúpime v doline riečky Riu Mare na mieste zvanom Gura Zlata. Po dvaja sprievodcovia si vezmeme po dvadsiatke klientov a vydáme sa na púť rumunskými pohoriami Retezat a Vilcan. Odkázaní len na seba, bez kontaktu s civilizáciou, len s tým, čo máme v batohoch. 09/12/16 Michal Diviak Príbehy
PR Nanomembrána NANODRY v ponuke Prabos Spoločnosť Prabos plus a.s. v spolupráci s firmou Nanomembrane vyvinula textilný laminát novej generácie NANODRY® určený špeciálne pre obuvnícke účely. Jeho základnou súčasťou je klimamembrána na báze nanovláknových materiálov, t.j. vlákien s priemerom menším než 500 nm. 08/12/16 sponzorovaný článok Obutie

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Folkmarská skala - cesta za slnkom 27/12/09 17:19 11 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie, časť Volovské vrchy
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 912 m n. m.
    • min: 339 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 718 m
    • klesanie: 718 m
  • Vzdialenosť
    • 18 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jeseň
  • Dátum túry
    • 21.11.2009
  • Štart trasy
    • šírka: 48.83196 ° SŠ
      dĺžka: 21.07467 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.83196 ° SŠ
      dĺžka: 21.07467 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • v okolí vodnej nádrže Ružín viacero objektov hotelového a penziónového typu
  • Voda
    • Prameň sv. Gregora
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Košice - Košické Hámre
      Veľký Folkmar, Kojšov, Opátka (autobus)
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 3620 ľudí
1.49 (1.07)