Mali sme za sebou týždňové putovanie s plnou poľnou po Dolomitoch, prichádzal víkend a po ňom nás už čakali jabloňové sady v Tramine v údolí Adiže. V piatok podvečer sme sa vyviezli autobusom do horskej dediny Petersberg. Neďaleko nej sa nachádza údajne najvýznamnejšie pútnické miesto Maria Weissenstein. Je v malebnom prostredí uprostred zelených lúk a smrekových lesov a jeho história siaha do roku 1553, keď miestny roľník Leonhard Weißenstein našiel alabastrovú pietu. Kostol začali stavať v roku 1638 a vysvätili ho o 35 rokov neskôr. V roku 1722 tu postavili kláštor, v roku 1787 ho cisár Jozef II. zrušil a pútnická tradícia bola obnovená v roku 1836.

Geopark Bletterbach

Po chodníku označenom písmenom S stúpame za dedinu a pred blížiacou sa nocou staviame stany na rovinke uprostred smrekového lesa. Ráno zisťujeme, že sme mohli vyjsť kúsok vyššie, kde sú smrečiny preriedené lúkami, spásanými čriedami oviec. Na malé pivo sme sa zastavili v horskej usadlosti Schmieder Alm (1 680 m), ktorá je dnes samozrejme aj reštauračným a ubytovacím zariadením. Tieto zastávky počas nášho putovania s kamarátom Julom nerobíme len kvôli pivu, ale aj kvôli jeho mánii v zbieraní pečiatok. Okrem denníka nimi ozdobuje aj mapy a prospekty, ktoré súvisia s danou lokalitou. Po značke s písmenom G zídeme na ďalší salaš Lahneralm (1 583 m). Klasické pečiatkovanie doplnené malým pivom. Po chvíľke rozhodovania sa dohodneme s personálom, naše ťažké batohy nechávame v rohu reštaurácie a s malým batôžkom a s fotoaparátom cez plece ideme na exkurziu do kaňonu potoka Bletterbach, ktorý je geoparkom.

Za dve eurá si prehliadneme múzeum v návštevníckom centre. Poučí nás nielen o geologickej minulosti Bletterbachu, ale o predlhej histórii celej Zeme. Tento vchod do kaňonu sa nachádza v chotári lazníckej dediny Aldein. Geomúzeum môžeme navštíviť aj v Radeine na druhej strane údolia (vstupné 3,- €). Z oboch východiskových miest smerujú do rokliny náučné chodníky. Na exkurziu do kaňonu sa môžeme vybrať aj v spoločnosti odborného sprievodcu (10,- €), no vďaka informačným tabuliam sa mnohé pozoruhodnosti môže dozvedieť aj ten, kto sa vyberie na vychádzku sám. Treba jej venovať najmenej poldeň a určite bude nezabudnuteľným zážitkom nielen pre toho, kto nie je práve zbehlý v geologických vedách.

Výlet do kaňonu potoka Bletterbach je prechádzkou miliónmi rokov. Na prvý pohľad nenápadný potok, ktorý sa však dokáže poriadne rozčertiť pri topení snehu alebo po dažďových prívaloch, od poslednej doby ľadovej, teda asi za 15 000 rokov, sa na 8 km dlhom úseku zarezal do hĺbky až okolo 400 m. Za ten čas odniesol zo svahov Weisshornu údajne okolo 10 miliárd ton kameňa. V údolí môžeme sledovať vrstvy, ktoré sú skutočnou učebnicou geológie. Hrdzavé porfýry sú pamiatkou na pradávnu vulkanickú činnosť. Tvoria podložie Dolomitov a na povrch vystupujú najmä v údolí Adiže južne do Bolzana. V nich sa kedysi pokúšali ťažiť železnú rudu. Porfýry sa striedajú s polohami pieskovcov. Najpozoruhodnejším miestom kaňonu Bletterbachschlucht sú však polohy, v ktorých sa stretávajú usadeniny permu a triasu, presnejšie od spodného permu (asi 280 miliónov rokov) po stredný trias (235 miliónov rokov). Symbolom geoparku je plaz Pachypes dolomites. V kaňone sa našli skamenené stopy tohto 1000-kilového dinosaura. Samozrejme, že návštevníci blúdia očami nielen po divokej kráse rokliny, ale prehľadávajú aj skalky pod nohami či skalné vrstvy s nádejou, že sa im podarí nájsť nejaký fosilizovaný suvenír. Ani my sme neboli iní, čím sa prechádzka kaňonom pochopiteľne predlžuje. Vyšli sme naprázdno, ak nerátam kamienky so zaujímavou mozaikou a počas našej návštevy sa v rokline ozval len jeden výkrik nadšenia jedného turistu. Čo našiel neďaleko vodopádu, zostalo pre nás tajomstvom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vodopád (jeho výšku som odhadol na 20 - 30 m) obchádza náučný chodník rebríkmi vo svahu. Tie však boli zničené prívalom vôd a tak sme sa vrátili na začiatok kaňonu a vystúpili sme na okraj dediny Radein. Tento krátky úsek je súčasťou diaľkovej turistickej trasy E5. Zabočíme doľava po trase označenej písmenom W. Otvárajú sa nám pohľady do údolia Bletterbachu, ale aj na dominantný kopec Weisshorn. Uvažujeme, že by sme naň ešte dnes vystúpili, no dážď mení naše rozhodnutie a ideme naspäť do kaňonu, aby sme si prehliadli jeho hornú časť. Náučný chodník končí pod strmými zrázmi dolomitového Schwarzhornu. Po prehliadke sa vrátime k vodopádu a na salaš Lahneralm, kde sme naše batohy našli v úplnom poriadku.

Výstup na Weisshorn

Kaňon Bletterbachu splnil naše očakávanie, ba v mnohom ich aj prekonal. Aj preto sme si pivo, hoci za 3,60 €, určite zaslúžili. Dalo by sa prestanovať aj pri salaši, ale my chceme byť bokom od bežných turistov a ešte chceme využiť zvyšok dňa, aby sme dostali vyššie pod Weisshorn. Lesom sa dostaneme na novobudovanú lesnú cestu a po nej na lúčiny s osamelými smrekmi a smrekovcami a s výdatným prameňom.

Postavíme stany. Väčší Julov je nám spálňou, môj kilový ministan slúži na uschovanie batohov. Pohľady nám padli na drobné masliaky, ktorých klobúčiky vytŕčali z trávy a machu, a keď som po chvíli našiel skupinku zdravých pečiarok, o tom, čo bude na večeru, bolo rozhodnuté. V batohu som našiel guľášovú polievku, takže tentoraz sme deň zakončili svojským hubovým guľášom. Neviem, čím to je, ale na turistike mi chutí všetko a nie je to len tým, ako hovorí: "Keď je človek hladný, zje aj pečenú hus".

V súvislosti s hubami som sa až neskôr z turistickej ročenky Unterland-Berg dozvedel, že sme zbieraním húb vlastne porušili zákon. Zhruba by to malo fungovať tak, že skôr, ako sa vyberieme na huby, mali by sme zaplatiť miestnemu úradu fixný poplatok 8,- €, za čo môžeme v čase od 7.00 do 19.00 hod. nazbierať 1 kg húb. Inak by sme mohli dostať pokutu od 51,- € (+ 30,- € za každé kilo navyše). Pokuta by nás nemala minúť ani vtedy, ak huby zbierame na súkromnom pozemku, alebo ak pritom postupujeme nešetrne. Ak píšem v každej vete podmieňovacím spôsobom, je to preto, že my sme nikomu neplatili, nikto nás nepokutoval a osobne si ani neviem predstaviť, ako sa takýto zákon alebo nariadenie dá v praxi kontrolovať. Ale keď si predstavím tie hordy, ktoré sa v čase bohatej úrody húb nahrnú do našich lesov a neodídu dovtedy, kým nemajú plné kufre áut, tak som ochotný uveriť tomu, že takýto zákon má zmysel, a to asi viac na Slovensku ako niekde v Alpách.

Ráno stúpame lesom a lúkami v ústrety Weisshornu. Okolo nás sa pasie stádo oviec so zvláštnymi chobotovitými nosmi (pripomínali mi nosy sájg, ktoré poznám len z obrázkov). Čoskoro nás predbehol „bača“, ktorý sa vybral za svojím stádom na terénnom aute. Vyšli sme nad les do kosodreviny, výhľady sa rozšírili, púta najmä kaňon, v ktorom sme sa motali včera, majestátny Biely roh, ale i hradba Dolomitov, ktorú tu reprezentuje skupina Latemar. Chodník 5A, ktorým stúpame, nie je na mape označený ako klettersteig, no na niektorých úsekoch v závere výstupu sa bez pomoci rúk nezaobídeme. Chodník označený písmenom H, ktorý traverzuje západný svah Weisshornu nad záverom Bletterbachu, je na mape i tabuľou v teréne označený ako náročnejší. Nestihli sme ho vyskúšať, ale bodkami (čiže ako klettersteig) je na mape označený aj náš zostup, pritom - ako sme sa presvedčili, je to bežný vysokohorský chodník.

Na vrchole Weisshornu sme okolo 11. hodiny. Je tu rušno. Pekný septembrový deň (a navyše nedeľa) vylákal na tento dominantný kopec desiatky turistov. Výhľady občas zakryjú ťažké mračná, ale to len znásobuje horskú atmosféru. Pred nami je Čierny roh (Schwarzhorn), no je nám jasné, že vystúpiť naň už dnes nestihneme, keďže nás od neho delí 1 990 m vysoké sedlo Jochgrimm. A potom: hoci je Schwarzhorn o vyše sto metrov vyšší, nie je takým lákavým, vyzývavým. Podľa vlekov a zjazdoviek je na ňom zrejme rušnejšie v zimnom období. Na východ od nás sa dvíhajú dolomitové veže Latemaru s osamelým „predvrcholom“ Zanggen (Pala di Santa, 2 488 m). Zalesnený masív okolo Trudner Hornu je prírodným parkom, ktorý by sme počas našej brigády radi navštívili, nuž a naše pohľady môžu zaletieť aj ponad laznícky kraj okolo Aldeinu až do údolia Adiže a na hrebeň Mendelgebirge s dominantným kopcom Roen (2 116 m), ktorý je priamo nad naším juhotirolským domovom Traminom a o ktorého kráse sme sa už mohli presvedčiť pred rokom.

Samozrejme, že nemôže chýbať vrcholová fotka a pohárik brandy. Sú to posledné kvapky z fľaše, ktorú sme päť dní predtým našli pri poľovníckej chatke neďaleko Mendelpassu. Aj týmto sa neznámym poľovníkom chceme ospravedlniť a poďakovať, že sme ju nenechali ležať ľadom, ale priložili sme si ju do batoha. Zostupujeme k salašu Gurndin Alm (1 952 m), kde si doprajeme veľké pivo, no na bohaté porcie miestnych špecialít je už naša peňaženka pritenká. Napriek tomu si paradoxne trúfneme na malé pivo na terase hotela Zirmerhof v Radeine (malé fľaškové pivo stálo - tuším - 3,80 €). Ako čašníci tu pracujú dvaja mladíci z Prievidze a Kežmarku, sú tu už štyri roky a chvália si robotu, podmienky i zárobok. V ohrade pod hotelom sa popásajú zvláštne býky. Julo kdesi vyčítal, že je to plemeno, ktoré má svoj domov v škótskych horách.

Krkolomný nočný záver

Radein od susedného Aladeinu oddeľuje údolie Bletterbachu. A hoci v týchto miestach už nemá ráz rokliny, predsa nás trochu potrápi strmý zostup a ešte strmší výstup po chodníku č. 9. Únavu zaháňajú pekné spätné pohľady na Weisshorn a Schwarzhorn. V Aldeine zisťujeme, že posledný autobus do Aueru v údolí Adiže odišiel pred hodinou a keďže sa nám stop nedarí, zostávajú vlastné nohy unavené takmer dvojtýždňovým túlaním sa Dolomitmi. So šerom sa na nás navyše valí aj búrka, no tá nás, našťastie, zasiahla len svojím okrajom. Schádzame po chodníku č. 1, ktorý vedie lesom. Je to vlastne stará, veľmi strmá cesta, ktorá prekonáva príkre zrázy. Je vyložená kameňmi, ktoré sú po daždi neskutočne hladké, šmykľavé. Nečudo, že čítame tabuľky, ktoré nás upozorňujú, že zostupujeme na vlastnú zodpovednosť. Stačí chybný krok do tmy a človek sa ľahko môže skotúľať až k svetielkam hlboko pod nami, ktoré nie a nie sa priblížiť. Situáciu navyše skomplikovala Julova baterka, ktorá vypovedala poslušnosť v tej najnevhodnejšej chvíli. Konečne „pevná zem“ pod nohami. Zišli sme ku kempingu Markushof v dedine Auer, prejdeme ňou a mostom ponad Adiže k známej krmičke - „imbissu“, o ktorej viem, že je otvorená aj teraz, po desiatej hodine. Mne pre zmenu vypovedala baterka v mobile, takže sa nemôžem dovolať priateľom do Traminu. A tak skôr, ako sa dostaneme pod sprchu a do teplej postele, musíme prešliapať vari tri kilometre po asfaltke pomedzi jablkové sady, v ktorých v čase úrody počuť slovenčinu.

Niekoľko odporúčaní

Unikátny kaňon potoka Bletterbach môžem odporučiť všetkým turistom, ktorí vyhľadávajú romantické prírodné zákutia. Najlepšie je vybrať sa sem na dva dni. Jeden z nich venovať rokline a druhý výstupu na Weisshorn. Orientácia nie je náročná, sieť značiek pomerne hustá, my sme využili mapu vydavateľstva Kompass č. 74 Tramin / Termeno Cavalese v mierke 1 : 50 000. Návštevnícke centrum geoparku Bletterbach za dedinou Aldein a Geomúzeum v Radeine sú otvorené od začiatku mája do 1. novembra. Na vychádzku po náučnom chodníku odporúča oficiálny prospekt 3.20 h (ak vychádzame od návštevníckeho centra, dĺžka 6 400 m, prevýšenie 250 m) až 4.20 h (ak je východiskom Radein, 7 500 m, prevýšenie 250 m).

Okolo Besuchzentra v Aldeine vedie aj ďalší nenáročný náučný chodník (dĺžka 1 200 m, prevýšenie 40 m, jedna z 10 zastávok je aj na salaši Lahner Alm), ktorý nás poinformuje o napr. o miestnych hubách, machoch, lišajníkoch, hmyze, obojživelníkoch, vtákoch, ale aj o včelárstve a ovčiarstve. Pri jednom z panelov nás zaujala možnosť, že po stlačení gombíka sa ozve hlas príslušného vtáka. Vyskúšali sme, ale nepochodili sme. A neprišli sme ani na to, kde je chyba: či zlyhala technika kvôli nečasu alebo ruke vandala.

Vlani sme sa s Julom túlali po Alpách zhruba mesiac. V tej kope zážitkov sú Bletterbach a Weisshorn určite na jej vrchole. Uvažujeme, že sa tam vrátime aj tento rok. Kto chce, môže sa pridať a prípadne, tak ako my spojiť príjemné (turistiku) s užitočným (jablkovou brigádou).

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek