Aktívny oddych

Naša jablková brigáda v juhotirolskom Tramine (taliansky Termeno) bola v plnom prúde a poriadne rozcvičila naše telá. A tak sme privítali, že sme v prvú októbrovú nedeľu nemuseli ísť do sadu, ale vybrať sa niekam do okolia. Hoci náš zamestnávateľ nad týmto naším fyzicky náročným relaxom nechápavo krútil hlavou. Na Roene, najvyššom kopci v chotári (2 116 m n. m.), som bol už trikrát a tak kamarátovi Julovi navrhujem, aby sme sa v tento príjemný slnečný deň išli prejsť do južnej časti hôr, ktorým Roen dominuje, a ktoré sa podľa ich najvýznamnejšieho sedla zvyknú nazývať aj Mendelgebirge. Cieľom bolo jazero Fenner See a jeho okolie. Neplánovane sme si túru okorenili zostupom po adrenalínovom klettersteigu, ale...

Dvojjazyčnosť

Nachádzame sa v dvojjazyčnej taliansko-nemeckej (tirolskej) oblasti a hoci sme na území Talianskej republiky, predsa len je tu nemčina bežnejšia. Aj preto v mojom článku používam nemecké názvy a talianske dávam do zátvorky.

Fajčivo

Z Traminu (276 m n. m.) stúpame po značenom chodníku č. 6 popri zastávkach kalvárie k včelínu, ktorý je malým skanzenom. Z informačných panelov sa môžeme dozvedieť kopu zaujímavostí zo života včiel, ako aj o ich význame pre prírodu i pre človeka, keďže včela - to nie je iba med. Značka nás dovedie na lúčinu Zogglerwiese s chatou, kde sa zvyknú prísť zabaviť obyvatelia Traminu. Neďaleko sú zrúcaniny pôvodnej samoty Zogglerhof. Brečtan, bežný ker tohto kraja, ich svojimi lianovými kmeňmi a konármi odel do svojej večnej zelene a navodil atmosféru pralesa. Julo sa zastavil aj pri prícestnej kaplnke so soškou svätice a objavil v nej škatuľku s cigaretami. Dnes má čo fajčiť. Ešte krátke stúpanie a necháme sa viesť vyššou z promenádnych ciest, ktoré vedú do horskej osady Graun (Corona, 823 m n. m.).

Mohutný zosuv

Z vyhliadok, na ktorých nechýbajú lavičky, sa otvára panoráma údolia rieky Etsch (Adige). Na jej druhej strane sa zdvíha pohorie s dominantným Trudner Hornom (1 817 m). Je zväčša zalesnený a od roku 1980 je prírodným parkom na ploche vyše 7 000 hektárov. Naše pohľady púta najmä mohutná stena kopca Madruttberg (1 507 m) - jeden z najnázornejších príkladov geomorfologickej tvorivosti prírody. Kedysi, z človečieho pohľadu pradávno, no z geologického len akoby včera, sa odtrhli podľa zlomu masy zeme a zosunuli sa do údolia. Ktovie, možno vtedy došlo k zemetraseniu, ktorého výsledkom je aj ďalší jav, na ktorý natrafili stavitelia priehrady Stramentizzo na rieke Avisio na druhej strane hôr - presnejšie budovatelia štôlne popod Trudner Horn, ktorou vody priehrady presmerovali na turbíny elektrárne pri starom kláštore sv. Floriána. Baníci tam natrafili na obrovský podzemný ľad, ktorý sa stal zásobárňou kvalitnej pitnej vody pre široké okolie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Živobytie

S pribúdajúcou výškou sa panoráma rozširuje a dominujú v nej kopce - dvojičky - Schwarzhorn a Weisshorn s Latemarom, ktorý je súčasťou Dolomitov. Osada Graun sa nachádza - podobne ako iné, jej podobné v tomto kraji - v čarovnom prostredí pod skalnými zrázmi, na jednom z „horných poschodí“ mohutných stien, ktorými spadá pohorie Mendelgebirge do údolia Adiže. Obyvatelia sa venujú tradičnému pestovaniu viniča a jabloní, ale významným zdrojom príjmov je v dnešnom čase aj cestovný ruch, čo však môžeme povedať vari o všetkých mestách, dedinách a osadách južného Tirolska.

Pečiatkovanie

Pôvodne sme uvažovali vyjsť na hrebeň ku krížu sv. Barbary. Ale sme akýsi ospalí, omámení teplým jesenným slnkom i pohľadmi okolo seba. Zatiaľ, čo Julo lieta po penziónoch a hoteloch za pečiatkami (táto jeho mánia ho drží už niekoľko rokov a má už naozaj slušnú zbierku), ja sa snažím zachytiť motýľa, ktorý poletuje nad sýtomodrými kvetmi. Napriek tvrdému asfaltu sa rozhodujeme pokračovať v túre po ceste, ktorá vedie ponad ďalšiu osadu Penon (Penone) k rekreačnej oblasti pri jazere Fenner See. Jazero i spomínané osady patria do chotára dediny Kurtatsch (Cortaccia), ktorej domy sú hlboko pod nami v údolí Adiže.

Sekvoje

Lesom sme vystúpili na hrebienok, kde nás pri ceste zaujali mohutné exempláre vysadených, vyše 40 m vysokých sekvojí i viac ako 400-ročné smrekovce. Deň sa prehupol do svojej druhej polovice a tak posadiac sa na kusy dreva doprajeme si skromný obed (chlieb, kúsok klobásy, kúsok syra a cibuľa - klasika), ktorý zapijeme najlacnejším 50-centovým pivom z plechovice. Miesto, kde sme sa usadili na krátky oddych, má romantický nádych. Podľa mapy je to Oberfennberg (Favogna di sopra, asi 1 150 m). Bolo osídlené už za čias Rimanov a kedysi tu bolo zrejme rušnejšie, čo naznačuje aj zámoček Ulmburg (dnes súkromný majetok) a kostolík zo 17. stor. V tom čase tu bolo jazero, dnes je na jeho mieste mokrá lúka (moor) a okolo nej štíhle smreky a jedle.

Hubárčenie

Po doplnení kalórií pokračujeme po chodníku č. 3. Pri odbočení z asfaltky si všimneme tabuľku so zákazom zberu húb. Ako sme sa už predtým mohli presvedčiť v inom kúte južného Tirolska, hubári sa tu riadia (alebo by sa aspoň mali riadiť) zvláštnymi pravidlami a skôr, ako sa na huby vyberú, mali by si kúpiť na miestnom obecnom úrade hubárske povolenie. Nuž, ako je to v praxi, neviem, ale my sme si bez problémov nazbierali chutné masliaky, pečiarky i bedle, z ktorých bola chutná praženica, guľáš či „šnicle“ a hoci sme napríklad masliaky (ešte neznalí zákona) smažili priamo uprostred dediny Wangen na autobusovej zastávke, nikto nám nepovedal ani mäkké f.

Fenner See (Lago di Favogna)

Nevšimli sme si značku namaľovanú na skale sporo čnejúcej z trávy a tak sme si urobili malý neplánovaný okruh. Odmenou bol pohľad ponad Pekelnú dolinu (Höllental, mimochodom, dosť častý názov v nemeckých a rakúskych horách) na štíty Wiggerspitz (Rocca Piana, 1 873 m) a Hohen Garten (Monte Cuc, 1 809 m). Pôsobia lákavo, až tak, že som ich zaradil medzi tipy výletov pre budúcu (teda tohtoročnú) jablkovú brigádu v Taliansku. Dnes nám však na ne už nezostáva čas. Zídeme na Unterfennberg (1 084 m). Tunajšie jazero Fenner See (Lago di Favogna) zatiaľ žije, má rozlohu okolo 1,3 ha a je chránené ako biotop vzácneho rastlinstva i živočíšstva. Je to príjemné miesto na oddych a zrejme - podľa dvoch člnov na vode - aj obľúbený cieľ rybárov, ktorí sa snažia dostať na háčik pstruhy či kapry. Na vŕšku nad jazerom sa vyníma románsky kostolík sv. Leonharda z 13. stor.

Rozhodnutie

Odbila už tretia hodina a my sa rozhodujeme, ako sa vrátiť do údolia. Máme dve možnosti: chodník č. 3 smeruje priamo do Kurtatscha (dedina, ktorá susedí s Traminom), my dáme prednosť značke, ktorá nás nasmeruje na klettersteig.

Uff!

Čo to je klettersteig (v taliančine via ferrata - železná cesta), to vysokohorskí turisti veľmi dobre vedia. Ide o chodníky, ktoré sú vybavené umelými pomôckami (laná, kramle, rebríky a podobne), vďaka ktorým môžeme zdolať aj tie najstrmšie zrázy a skalné steny. Chýrne sú najmä železné cesty v Dolomitoch. Ale čo to môže byť za klettersteig tu dolu, hlboko pod svetoznámymi horami? Azda omámený príjemným jesenným slnkom si vravím, že tam bude tak jedno - dve laná a za chvíľu sme dolu. Ešte v lese za domami osady Büchl som si batôžtek naplnil zdravými bedľami a spokojný s týmto úlovkom som vyšiel na okraj lesa. Uff! Zároveň sme sa totiž ocitli na okraji skalných zrázov, ktoré spadali k nive Adiže. Fantastický vtáčí výhľad! Ale v tej chvíli som si uvedomil, že medzi nami a dnom údolia, kam sme museli zísť, je 900-metrový výškový rozdiel. Hoci som na úpätie našej steny nedovidel, utešoval som sa, že to predsa len nemôže byť také zložité, že sa chodník bude prepletať schodnejšími úsekmi a teda že hravo dolu zbehneme.

Strach z výšok

Prvé laná nás presvedčili, že to nebude také ľahké, a že by sa hodili úväzy, najmä keď sme sa nešplhali hore, ale sme stenu zliezali dolu. Možno by bolo rozumnejšie ustúpiť, ale ani jeden z nás nemal odvahu povedať, že na niektorých miestach - ako sa u nás hovorí - by mu nezapichol ani vlas do zadku. Do vrcholovej knihy, ktorú sme našli po zlezení druhého či tretieho lana, som síce napísal, že je to „wunderbar“, ale vzápätí na voľnejšom lane, ktoré ma až príliš odklonilo zo steny nad priepasť pod nohami, som si na vlastnú adresu uštedril pár nepublikovateľných slov. Julo nado mnou si pohvizdoval a pospevoval. Mhm, to poznám, aj ja som si tak ešte ako dieťa zaháňal strach, keď som sa potme vracal do horárne, v ktorej som vyrastal. Priznávam, že nie som žiaden hrdina a že už od detstva nemám dobrý pocit z výšok, že mám divné chvenie už na balkóne ôsmeho poschodia a nohy sa mi roztrasú i na vyhliadkovej veži. A teraz tá hĺbka pod mnou.

Úľava

Ale keď som sa dal na boj, musím bojovať. Dnes, po štvrťroku, mi už všetky detaily zostupu vyšumeli z hlavy, viem, že zostup špárou, kde nás istilo lano, vystriedali rebríky, ktoré nám umožnili zliezť aj mierne previsnuté steny, že sme sa chvíľu mohli prejsť aj po normálnom chodníku po trávnatej, dokonca i krovinatej, no príkrej stráni, a potom ďalšia stena a ďalšie lano či rebrík a napokon niekoľko kramlí a posledný náraz kolenom do skaly a stojím na chodníku, ktorý sa prepletie cez krovie a zíde na asfaltovú cestu. Za ňou je konečne „pevná zem pod nohami“ - rovina vysadená jabloňami. V tej chvíli celým človekom prejde neuveriteľná úľava. Ešteže nás nezastihol dážď alebo tma, čo sa nám pri vlaňajších potulkách tirolskými Alpami bežne stávalo. A že sme nemali na chrbte „plnú poľnú“, s akou sme sa teperili Zillertalskými Alpami alebo Dolomitmi.

Istota nie je guľomet...

Ten zostup asi 900 m vysokou stenou z výletného miesta Unterfennberg do údolia Adiže pri dedinke Kurtinig (Cortina) nám trval dve a pol hodiny. Taký istý čas udáva aj smerovník, ktorý pozýva turistov k výstupu po tomto - dnes to už môžem napísať - impozantnom „železnom“ chodníku - klettersteigu. Tým turistom, ktorí chcú zažiť niečo nové a k tomu aj trochu adrenalínové - ho môžem odporučiť. Pochopiteľne, lepšie a logickejšie je ísť po ňom smerom hore a istota v tomto prípade nie je guľomet, ale úväz či iné horolezecké zaistenie.

Mapy

Výletné miesto Fennberg (Favogna), ktoré sa nachádza 14 km do Kurtatscha po kľukatiacej sa asfaltovej ceste, nájdete na bežných mapách Južného Tirolska a samozrejme na podrobnejších turistických mapách. My sme mali k dispozícii mapu Tramin/Termeno Cavalese 1 : 50 000 z vydavateľstva Kompass i staršiu, podrobnejšiu mapu 1 : 35 000 Der Süden Südtirols Weinstraße - Naturpark Trudnerhorn z rovnakého vydavateľstva.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek