Bežky

S bežkami cez Volhovisko na Somár

25.02.10 Nestáva sa veľmi často, že by v Malých Karpatoch poriadne nasnežilo. Nestáva sa veľmi často, že by pekné počasie vyšlo na víkend. Je preto jasné, že ak náhodou nastane kombinácia oboch spomenutých nepravdepodobností, bolo by veľkou škodou nechať bežky zapadávať prachom kdesi v skrini.

Trasa

Košarisko (Chata Cementárka) – chatová osada Košarisko – sedlo medzi Volhoviskom a Kozím chrbátom – Kozí chrbát – Somár – Kozí chrbát – dolina Prepadlé (Stupavský potok) – Košarisko (Chata Cementárka)

Odchod

Je síce pravda, že keď som ráno natierala chlebíky, slniečku sa ešte spoza mrakov nechcelo aspoň tak, ako mne sa nechcelo z postele, no SHMÚ vytrvalo tvrdilo, že má byť cez deň pekne. Kto by mu neveril? My sme verili, alebo skôr dúfali. Zbalili sme teda lyže a všetko ostatné, viac či menej potrebné a hajde na Košarisko. Cesta bola krásne zasnežená, koľaje ešte krajšie vyjazdené, no po menšom peelingu podvozku sme sa predsa dostali hore. Meteorológovia naozaj neklamali. Hore svietilo slniečko.

Volhovisko po prvé

Štartovali sme od Chaty Cementárka, ktorej neodhrnuté parkovisko dočasne prichýlilo naše auto. Na naše pomery sme sa tentokrát vybrali netradičným smerom – k chatkám. Chvíľku sme si to razili panenským snehom po cestičke nad Cementárkou, až kým sme nestretli bežkárov v protismere. S nimi na dlhší čas skončilo naše prvojazdectvo a my sme sa nechali viesť stopami niekoho iného. Po prekrižovaní chatárskej osady sme, po vzore neznámeho predchodcu, zabočili popri potoku do lesa a namierili si to na Volhovisko. Celý deň zostalo len pri mierení a vrchol sme ani raz nedosiahli. Existuje na to jedno veľmi jednoduché a pragmatické vysvetlenie: nechceli sme ho dosiahnuť. Z čoho vyplýva, že sme boli v dodržiavaní plánu nemálo úspešní. Pekná stopa popri potôčiku nás však neomylne viedla do sedielka medzi vrcholom Volhoviska a iným, menším, podľa mapy bezmenným vrcholkom. Tam sa nám cez rôzne rúbaniská a prieseky otvárali krásne výhľady na biely les, kde sa ujo Mrázik nepochybne vyšantil. My sme sa na oplátku vyšantili s fotoaparátmi. Po zeleno značenom chodníku pod nami fičali bežkári a nás od nich oddeľoval len mierny (no na nabratie pomerne slušnej rýchlosti celkom uspôsobený) svah a pod ním mostík cez potôčik, na ktorý bolo v ideálnom prípade celkom vhodné trafiť. Keď je šťastie unavené, sadne si aj na... (doplniť podľa ľubovôle), takže sme prvý zjazd absolvovali v zdraví (fyzickom i psychickom) a pripísali to našim zlepšujúcim sa bežkárskym schopnostiam.

Somár

Po pokojnom stúpaní pod vrchol Volhoviska nás celkom prekvapila premávka na zelenom chodníku. Od stretnutia spomínaných bežkárov ešte na Košarisku sme na ľudí akosi nemali šťastie, takže nám ani vo sne nenapadlo, aký „Václavák“ bude na Štefánikovej magistrále (túto neznalosť miestnych pomerov hádam ospravedlní fakt, že sme s bežkárskou kariérou začínali len minulý rok, aj to v čase, kedy tu už všetok sneh mal byť dávno roztopený). Stačilo aj tých pár stovák metrov, ktoré sme absolvovali na „hlavnom ťahu“, aby som pochopila, že väčšina ľudí chodí z Pezinskej Baby na Kamzík a nie opačne. Verím však, že kým človek nejde v protismere, asi si to ani až tak veľmi neuvedomuje. Neprekáža, bežkári sú národ družný, a podľa hesla dobrých ľudí sa všade veľa zmestí to ani v protismere nebolo také zlé. Okrem toho som pochopila, že ísť proti prúdu môže mať aj svoje výhody. Napríklad pri strmších dlhších výstupoch je neraz zaujímavé a v neposlednom rade i veľmi poučné sledovať všetky možné a nemožné zostupové techniky oprotiidúcich. Bolo zbytočné myslieť na to, že po dosiahnutí Somára sa aj my premeníme na podobne neriadené strely a s najväčšou pravdepodobnosťou sa postaráme okoloidúcim o podobné divadlo. Oveľa výhodnejšie bolo trochu pobaviť seba a pri zostupe na oplátku ostatných.

Po tom, ako sme neodbočili na obchádzku Somára, bežkárov viditeľne ubudlo. Dokonca sa vynorili aj akísi ľudia bez lyží, ktorí v tom bežkovom eldoráde pôsobili dosť netradične. Pokračovali sme teda zanovito po červenej pomerne strmým výstupom najskôr na akýsi menší, no tiež veľmi pekný vrchol pred Somárom, po ktorom nasledoval zaujímavý zjazd po úzkom chodníčku okorenený halúzkami kríkov a stromčekov, ktoré sa nám všemožne stavali do cesty. Tieto nástrahy sme však premohli a pomaličky, s mnohými foto-pauzami, dosiahli vrchol, kde sme rozložili na pníčku vrcholový tábor a odmenili sa za dobre vykonanú prácu. Krásne výhľady, biele stromy, trošku inverzia. Ideálne miesto na obed.

Po trošku dlhšom postávaní však človek aj na Somárovi celkom vychladne, takže sme po spracovaní proviantu zavelili na zostup. Slniečko s nami súcitilo a tiež sa šlo schovať za mraky. Kopce s nami ale nesúcitili vôbec a všetko, čo sme predtým pracne vystúpali, sme teraz museli hádam ešte pracnejšie zošmýkať. Šťastie muselo byť asi vážne dosť unavené, keďže sme sa nielen dopravili šťastne dole, ale popri tom sme ani neohrozili žiaden strom a dokonca ani žiadneho bežkára (vrátane nás samotných).

Volhovisko po druhé

Povzbudení nevídaným úspechom sme sa nechali unášať prúdom a pokračovali cez Kozí chrbát ďalej po červenej. Nie však na dlho. Čoskoro odbočovala doprava cyklistická značka, ktorú sme sa rozhodli nasledovať. Nebolo mi jasné, prečo sú na tak super ceste s príjemným sklonom jedine stopy od auta, no riešenie na seba nenechalo dlho čakať a čoskoro nám cestu skrížil potôčik. Teda, slovo skrížil by sa v tomto prípade hodilo i v inom kontexte hádam ešte viac. Potôčik sa totiž rozhodol, že sa skríži s našou cestou a veselo si po nej žblnkotal. Takáto drobnosť nás však pochopiteľne nemohla odradiť a riadiac sa heslom „keď sa chce, tak sa dá,“ sme potôčik obišli.

Odmenou za tento takmer akrobatický výkon nám bola odbočka na Volhovisko. Keďže nám do západu slnka ešte nejaký čas ostával, rozhodli sme sa ju využiť a celkom príjemným stúpaním sme sa znova dostali pod vrchol Volhoviska, tentoraz však na inú malebnú lúčku. V snahe nájsť cestu, ktorou sme išli prvýkrát v ten deň hore, sme naďabili na doposiaľ neobjavenú chatku, od ktorej viedli bežkárske stopy presne tam, kam sme potrebovali. Aby bol náš okruh úplný, museli sme výstupovú trasu prekrižovať a pokračovať inou, dovtedy neprebádanou cestou. Našťastie smerovala tam, kde sme sa chceli dostať. Okrem toho nám ju odobrila i múdra mapa, takže nás v jej skúmaní neodradila ani skutočnosť, že všetky stopy už dávno kamsi odbočili.

Ako prví od posledného sneženia sme teda pomerne zjemna klesali kúsok za Cementárku. Tam sa náš tím rozdelil a zatiaľ čo jedna polovica išla po zelenej značke, druhá polovica vyskúšala cestičku nad Cementárkou, čo bolo vcelku populárne riešenie, keďže sme si ako prizerajúci mohli vychutnať čerešničku na torte v podobe ukážky brzdenia zjazdárskym spôsobom, samozrejme neúspešného.

Zdieľaj:  
Reakcie
S bežkami cez Volhovisko na Somár 03/03/10 21:22 5 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Záruby, Čelo a Veterlín cez Ostrý kameň Malé Karpaty, ako i názov napovedá, sa nemôžu popýšiť veľkou nadmorskou výškou či závratnými prevýšeniami. Dokonca na niektoré z najvyšších vrcholov nevedie ani turistická značkovanná trasa. To však neznamená, že by turistovi nemali čo ponúknuť. Vybrali sme sa teda odkliať Veterlín a Čelo, dvoch bratov, čo by kameňom dohodil od najvyšších Zárub. 28/04/14 Jitka Švarcová Malé Karpaty
Cyklotúra Jamník – Grúň – Lysá hora – Jamník „Když to shrnu, nejtěžší je Lysá hora,“ čítam v cyklistickej diskusii o najväčších stúpaniach v Českej republike. Zatiaľ si síce sedím s vyloženými nohami v Rožnove pod Radhoštěm, no počítač, ktorý mi ticho pradie na kolenách, mi v psychickej príprave na ďalší deň veľmi nepomáha. Podľa reakcií diskutujúcich sme si totiž vybrali výlet, ktorý sa úspešne drží na popredných priečkach v rebríčku o najťažšie stúpania. Minimálne české. 13/02/14 Jitka Švarcová Západné Beskydy
Cyklotúra Chorvátsko – Istria – Parenzana Pedálmi krútime pomaly, výnimočne však nie preto, lebo by to pre strmý kopec rýchlejšie nešlo. Z výšky s úžasom hľadíme na neveľké, no strmé kopce, uprostred prúžkov viníc sa krčia kamenné domčeky a nad tým všetkým sa v diaľke dvíhajú siluety nehostinného pohoria Učka. Neuveriteľná krása, ktorá vyráža dych a pritom je na dosah ruky. 01/10/13 Jitka Švarcová Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Vápeč, Suchá hora, Hrubá Zliezajňa a Homôľka Nedávno sa na Hikingu objavili dve reportáže o prechode Cesty hrdinov SNP z Dukly na Devín. Cesta bola pred niekoľkými rokmi v Strážovských vrchoch preložená kvôli nezhodám s majiteľom pozemkov, pričom nová trasa vedie nezaujímavými zvážnicami. To ma motivovalo konečne sa vybrať na kopec, ktorého názov ma fascinoval. Volá sa Hrubá Zliezajňa. Keď sa vyberiete hrebeňom cez kopec alebo cez lazy v okolí Valaskej Belej, pôjdete oveľa zaujímavejšou trasou, než Cesta hrdinov SNP. dnes Martin Knor Strážovské vrchy
Rozhovor Ultra Fatra - výbehy a zbehy sú výzvou Ultra Fatra je bežecké podujatie v kategórii ultra trail, tento rok sa organizuje po prvýkrát. V sobotu 30. júla budú mať prihlásení bežci možnosť okúsiť divočinu Veľkej Fatry – extrémne bežecké podmienky, adrenalín, jedinečný pocit slobody – to všetko a ešte oveľa viac sľubuje pretek vedúci naprieč hlavným hrebeňom Národného parku Veľká Fatra. V rozhovore s organizátormi Stankou Balážovou a Filipom Plánkom sa dozviete, čo ich viedlo k organizácii Ultra Fatry a tiež, čo bežcov na preteku čaká. včera Valéria Jurkovská Rozhovory
Túra Zo Sološnice do Častej za dobrotami Rozloha Malých Karpát dáva predpoklad možnosti na nenáročné túričky, ktoré vedú napríklad zo západu na východ alebo inak, zo Záhoria na Podunajsko. Zakaždým, keď sme na Veľkom Petrklíne, rozmýšľam, že aj zo Sološnice by mohlo byť zaujímavé prejsť cez hory na druhú stranu hôr. Už si len vybrať, kde túričku ukončiť. Doma trasu študujem na mape. Rozmýšľam a kombinujem, ako spojiť žltú s inou značkou. Dlho moje kombinovanie netrvá a je tu nápad. včera Andrea Grunská Malé Karpaty

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
S bežkami cez Volhovisko na Somár 03/03/10 21:22 5 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 646 m n. m.
    • min: 436 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 400 m
    • klesanie: 400 m
  • Vzdialenosť
    • 14 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 23.01.2010
  • Štart trasy
    • šírka: 48.29303 ° SŠ
      dĺžka: 17.1265 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.29303 ° SŠ
      dĺžka: 17.1265 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Bratislava
  • Voda
    • Chata Cementárka
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • vlastné auto
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1650 ľudí
0.51 (0.13)