Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Zimný výstup na Veľký a Malý Rozsutec

Je krásne nedeľné popoludnie, koniec septembra, slniečko sa usmieva na krajinu. A my s Adushkou zakončujeme klasickú hrebeňovku výstupom na Veľký Rozsutec. Jeho vrchol teraz pripomína stavbu mraveniska, ľudia sa hemžia, ďžavotajú, hojdajú na reťaziach a tlačia vrcholové chlebíky. Skôr ako okolité krásy vnímam svoju potrebu vrátiť sa sem, do epicentra krás našej prírody, v príhodnejší čas. Ale kedy to bude? Za dažďa, či skoro ráno? Odpoveď prišla čoskoro, s výberom miesta našej zimnej dovolenky. Využijeme to, že sezónna uzávera chodníkov na Veľký Rozsutec trvá len od 1. marca do 15. júna.

Vzdialenosť
15,7 km
Prevýšenie
+1313 m stúpanie, -1313 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 29.12.2009
Pohoria
Malá Fatra - Krivánska Fatra (Národný park Malá Fatra)
Trasa
Voda
prameniská pod sedlom Medziholie
Nocľah
Terchová, Vrátna, Štefanová
Doprava
Žilina (vlak, bus) - Terchová, Vrátna-Štefanová (bus)
SHOCart mapy
» č.1085 Malá Fatra (1:50.000)

Trasa

Štefanová – Šlahorka – sedlo Medziholie – Veľký Rozsutec – sedlo Medzirozsutce – sedlo Zákres – Malý Rozsutec – sedlo Zákres – sedlo Medzirozsutce – modrým traverzom do sedla Medziholie – Šlahorka – Štefanová

Po prebudení – vyzerá to nádejne

Počasie už od polovice decembra nestálo za nič, vždy na dva-tri dni prituhlo, čo po následnom oteplení zmyl dážď. Preto je náš včasný budíček s otáznikom, či nesmelá predpoveď o jasnej oblohe a slnečnom dni vyjde. Okolo ôsmej vyrážame v pätici po zelenej značke z parkoviska v Štefanovej a už je nám to jasnejšie – vrcholky Bobôt a Sokolia sa kúpu v oranžovom rannom slniečku. Chalani nahadzujú rovno plné tempo a ani sa nemusím obzerať na Adushku, aby som videl, ako naťahuje krok na zmrznutom chodníku s tichou vzburou v očiach. Vo dvojici sme si už zvykli na “foto-friendly” tempo. Skupinka sa tak nevyhnutne trhá, aby si každý zachoval svoju prevádzkovú teplotu. Po vstupe do lesa už nie je veľmi čo fotiť, takže naše zaostávanie je len mierne. Spôsobujú ho najmä nezbedné pramienky, čo vybehli až na chodník a tam zamrzli, na jednom mieste nám treba cestu kompletne obísť. Pod Medziholím otáčame hlavy a objektívy vľavo, zmrznuté skalné ryhy Rozsutca zalieva zlato zo slnka, vrchol má v jemnom oblaku.

Z Medziholia sami

V sedle kvalitne fučí. Doprajeme si len hlt čaju, kúsok vianočného pečiva, dve-tri fotky a vyrážame za cieľom dňa. Už len v trojici, Merhornovci to totiž otáčajú na Osnicu, keďže na prípadný ľad na skalách by neboli pripravení. Snehu je máličko, akurát na to, aby sme videli, že dnes tadiaľto pred nami kráčal len maco. Sledujeme jeho stopy pár desiatok metrov chodníkom, následne odbočujú doprava smerom k modrému traverzu. Už sa teším na večerný návrat, pomyslím si.

Prechádzame lúčkou, prvým mierne namrznutým rebríkom a chodník sa začína výrazne dvíhať v krátkych serpentínkach. V tej chvíli poskytne aj prvé výhľady, dolu na “kruháč“ Medziholia, na Oravu bez snehu, ovenčenú Tatrami, zatiaľ sú zahalené závojom oparu. Impozantný je stokilometrový hrebeň Nízkych Tatier, ale aj desiatky vrcholov Veľkej Fatry a kľukatá linka malofatranského hrebeňa. Jedno z odpočívadiel na “schodoch do neba“ využívam na prehadzovanie objektívov a nasadenie mačiek. Niežeby boli nevyhnutne potrebné, ale aspoň nemusím venovať všetku svoju pozornosť koordinácii ťažiska tela na miestami šmykľavom povrchu. Kvôli foteniu výhľadov, ktoré sa rýchlo čistia do bezchybnej viditeľnosti, mi Aďka so Žúbrom odbiehajú dopredu, predbieha ma aj dvojica, ktorá zo sedla vyštartovala po nás.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Božský kľud na slovenskom Olympe

Skala aj pomocné istiace prvky pod vrcholom sú skoro celkom suché a tým padá aj predposledná obava z výstupu. Tou poslednou je vetrisko, ako sa zdola zdalo, no pri kríži nás víta síce mrazivá, ale slnečná tíš. To isté miesto a taký kontrast oproti septembru! Užívame si jednu z tých výnimočných chvíľ, keď možno pohľadom obísť polovicu krajiny. Viac by jej pristala záľaha snehu, ale to je len smietka na jej kráse. Západné Tatry máme ako na podnose, Babia hora je akoby na skok, spoza Lysej hory sa tiahne zasnežený hrebeň 165 km vzdialených Jeseníkov.

Nevoľky dole

Žúbro to už otočil naspäť do Medziholia so zámerom prejsť cez Stoh na Poludňový grúň a dole k Chate na Pasekách a Aduš ma tiež ťahá, mali by sme pokračovať. Nie veľmi ochotne nahadzujem batoh, ale treba ísť, keď chceme stihnúť aj menší z Rozsutcov. Chodník k Medzirozsutcom je vysnežný na zamrznutom podklade, mačky teda zostávajú na nohách. Z vyhliadok cestou ešte cvakám panorámy, hlavne smerom na členitý východ. Míňa nás niekoľko skupín turistov, miestni, ale aj Česi a Poliaci. Aďka opäť odbieha, no do sedla prichádzame vedno a obedujeme medzi smrečkami s výhľadom na náš ďalší cieľ.

Stolová hôrka

Tento skalnatý krpec sa nezdá, ale nechce nás len tak k sebe pustiť. Síce je len niečo po druhej, ale dlhé tiene krátkeho dňa navodzujú chlad zimného večera. Obzvlášť na poslednej reťazi treba preukázať istú silu v rukách a mrštnosť tela. Skrehnutí a v zimných vrstvách to nie je nič jednoduché. Morálnou oporou nám je výkon ujca a tetuše, ktorých sme tu dobehli. Už ich výskyt v týchto končinách a ročnej dobe si neviem veľmi vysvetliť, viac by mi s ich “vybavením” pasovali na piešťanské korzo.

Opäť som to ja, kto sa z vrcholu najmenej ponáhľa. K ojedinelej viditeľnosti sa teraz pridalo aj krásne mäkké svetlo podvečera, nuž opäť zapĺňam pamäťovú kartu. Čaká nás už len adrenalínový “zošplh“ naspäť do sedla Zákres a čo ďalej? Dierami nadol sa nechodí dobre, tak si vyberáme modrý traverz Veľkého Rozsutca popod jeho východné svahy.

Návrat potme

Cesta ubieha rýchlo a jednotvárne, cez riedky bukový les vidíme červenajúce sa Tatry a súmrak nad Osnicou. Chodník lístím v lese postupne klesne, aby neskôr na odlesnenom svahu naspäť stúpal do sedla Medziholie, odkiaľ sme ráno vyrážali. Križujeme niekoľko zmrznutých snehových polí a pramenísk a k prístrešku prichádzame spoločne s tmou. Drzo sa s ňou pasuje mesiac v splne, no v lese nás už pomáhujú len kužele svetielok z čeloviek a pocit naplnenia z bezchybne využitého dňa. V zime sa teda Rozsutcov netreba báť, stačí si počkať na správne počasie, pre každý prípad obstarať výstroj a výzbroj, len malých turistov by som vzal radšej inam.

Fotogaléria k článku

Najnovšie