Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Po stopách minulosti zasneženým Čergovom

Skúškové obdobie sa blíži ku koncu, čaká nás už len posledná skúška a potom letný semester. Mesiac bez hôr sa odzrkadlil na psychike. Som podráždený a stále dookola mrzuto preklikávam celý hiking – aspoň aké také virtuálne cestovanie. Navzdory povinnostiam sa vo mne ohlásil neskrotný pud konečne niekam vypadnúť z mesta. Ideme na zasnežený Čergov. Pozrieť sa, v akých odľahlých končinách bývali naši prarodičia. A kedže v Čergovskom pohorí mám naozaj korene, bude to o to zaujímavejšie.

Vzdialenosť
20 km
Prevýšenie
+1030 m stúpanie, -1030 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 10.02.2010
Pohoria
Čergov
Trasa
Voda
horská chata Šport
Doprava
Sabinov (vlak, bus) - Drienica (bus)
SHOCart mapy
» č.1112 Prešov a okolie (1:50.000)

Trasa

Drienica, lyžiarske stredisko Lysá (údolná stanica sedačkovej lanovky) – sedlo Besná (chaty) – chatová osada Baranie – osada Ambrušovce – Oltár kameň (pútnické miesto) – Lysá (vysielač) – Drienica, lyžiarske stredisko Lysá

Preľudnený svah a opustené stredisko

Pribaľujem si ešte jeden vlnený sveter, pre istotu. Vonku vládne mráz a sneh, autá len unavene zavzdychajú a vzdajú sa. Našťastie, Tomášova stará dobrá škodovka nemá problém. Pár desiatok minút a už míňame obec Drienica. Pristavíme sa pri lyžiarskom svahu a dohadujeme lyžovačku, avšak plný areál ľudí nás odrádza. Trúfneme si autom výjsť až k dolnej stanici sedačkovej lanovky a odtiaľ začneme. Vonku je nádherne bielo a prvé kroky sprevádzajú obavy o počasie, pretože pri pohľade na Lysú vidíme len husté sivé mraky.

Neváhame, rýchlo ukrajujeme z cesty, ktorá vedie dosť zničeným lesom a takú pol hodinu sa viac-menej ani nie je na čo pozerať. Proste len automaticky kráčame za vidinou niečoho krajšieho, ako sú pováľané stromy. Krok za krokom, stále do kopca. Občas sa ukázal výhľad do údolia, kde leží Drienica, ale stromy a mraky boli husté a tak sme sa nezdržiavali obdivovaním okolia. Cesta nás doviedla až k chatám pod Lysou.

Oproti nám sa spoza zákruty vyrútil plnou rýchlosťou pes. Okamžite som zmrzol a čakal, čo bude nasledovať. Nakoniec sa z toho psa stalo hravé šteňa. Chvíľu sme sa s ním zabavili, neskôr prišiel jeho pán a každý šiel opačným smerom. Cesta ustavične stúpa, prichádzame k sedlu Besná a stále stúpame po modrej okolo lyžiarskych vlekov na Lysej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Je škodou, že nie sú v prevádzke. Sú tu nádherné príležitosti na lyžovanie. Možno by to chcelo nejakého iniciatívneho investora, ktorý by z tohto nevyužitého areálu urobil prosperujúce lyžiarske stredisko. Ale takto, bez ľudí, sa mi to páči viacej. Je tu ticho, kľud a pohoda. A vlastne, kvôli tomu tu som.

Ťažký život

Modrou značkou sa dostávame až do chatovej osady Baranie, ale moderné chatky nás nezaujímajú, my sme tu prišli hľadať obydlia našich predkov. Kedysi mi o teraz už zaniknutej osade Baranie rozprávala babka. Vravela, že domy tam boli roztrúsené po lesoch, a že tam kedysi dávnejšie ešte bola kupovať kravičku. Pozrel som do mapy a zistil, že naša turistika sa s povinnosťami našich starých rodičov ani nedá porovnať. Starká každé ráno osem rokov stále kráčala za prácou skoro cez polovicu Čergova. Fascinuje ma ten bezstarostný, ale ťažký život, aký žili moji starí rodičia.

Možno aj preto som sa vydal po stopách ľudí, ktorí vlastnými silami a ťažkou drinou dokázali prežiť v tak nádhernom prostredí uprostred hôr. Troška sme poblúdili, ale vďaka mape sme sa nakoniec ocitli presne tam, kde sme chceli. Priamo pri starých dreveničkách. Poobdivovali sme ich a vrátili sa späť na modrú značku, ktorá sa ovíja okolo malebného domčeka so sýpkou. Ten domček akoby bol ukradnutý zo skanzemu. Bol krásny a v duchu som dúfal, že si raz takýto domček, uprostred lesa, bez elektriny a mimo ľudí budem môcť dovoliť. Strávil by som tu všetok môj čas. Na terase tohto domčeka sa posiľujeme teplým čajom, čokoládou a chlebom so salámou. Nedá mi to, nakúkam cez okno do vnútra a všetko je tam zariadené krásne po starom. Stará pec, nábytok, dokonca vchodové dvere nemajú žiadny zámok, kedysi sa ľudia asi o svoj majetok až tak neobávali. Súčasný majiteľ ale rozumne dal na dvere aspoň kladku, inak by tento domček určite takto nevyzeral.

Lesné vily

Cesta už len klesá. Sledujeme vychodenú stopu od bežkárov a sme radi, že sa nemusíme brodiť hlbokým snehom, pretože to odoberá dosť energie. Modrá značka sa napája neskôr na žltú a bočíme doprava. Neoplatí sa nám kráčať až k smerovníku, aby sme sa potom zase po tej istej trase vracali. Tentoraz už len kráčame údolím okolo potoka Ľutinky v miernom stúpaní až k prvým domom v Ambrušovciach.

Pri turistickom smerovníku Ambrušovce sa odpájame od značky. Popri potoku kráčame v hlbokom snehu až k posledným dreveničkám, ktoré obdivujeme. Sú naozaj nádherné a vďaka patrí ľuďom, ktorí sa rozhodli zachovať ich pôvodný ráz a starajú sa o ne.
Muselo to vyžadovať kopec driny a úsilia vlastnoručne postaviť celý dom. Hlboko v lese, len s tým, čo príroda ponúkla. Tieto staré domčeky naozaj nie sú prepychové vily, ale krásou sa im nemôže žiadna moderná architektúra rovnať.

Brodenie snehom

Odteraz, už len za pomoci mapy a kompasu, kráčame stále na juh, priamo hore lesom, okolo potoka. Mali by sme na vrcholovom hrebeni naraziť na zelenú značku, ktorá nás dovedie späť na Lysú. Troška sme precenili svoje sily a už po pár stovkách metrov je jasné, že šliapať hore kopcom v hlbokom snehu je fyzicky náročné, ale nevzdávame sa. Les tu je nedotknutý a zasnežené smreky sa pod ťarchou snehu skláňajú až k zemi. Hľadáme si schodné cestičky pomedzi ne a postupne strácam sily. Dopĺňam si ich čokoládou. Neskôr sa potok zrazu prudko stáča na západ, takže už nesledujeme jeho koryto, ale šliapeme k vrcholu Ostrý kameň.

Dalo to zabrať, napájame sa na neznačenú trasu, ktorá nás konečne dovedie až k smerovníku. Ani neviem jeho názov, bol príliš starý a zničený. Dokonca aj značky na ňom boli presne naopak, nebol zakreslený ani v mape. Splietlo nás to, ale mapa a kompas nemôžu klamať a tak nedávame na rady tohto smerovníka.

Doba sa zmenila

Pred nami sa týči vysielač na Lysej a zas po bežkárskej trase už kľudným krokom smerujeme práve k nemu. Cestou ešte míňame pútnické miesto Oltár kameň. Z nápisov vyrytých v dreve som vyčítal, že toto miesto kedysi mali za útočisko Templári. A už len pár metrov a vychutnávame si úžasné výhľady na Čergov z Lysej. Dokonca vidno aj Tatry, ale vzdialenosť, opar nad krajinou a hlavne môj fotoaparát nedovolia, aby som si zvečnil tento neskutočný pohľad.

Cestou späť sa už nedržíme žiadnej značky, vybrali sme si síce dlhšiu, ale pohodlnejšiu cestu, ktorú využívajú miestni chatári. Stretávame pár ľudí so sánkami, lyžiara a unavení sa nakoniec zvalíme do pohodlných sedadiel v aute.

Je to ďalší deň, ktorý si budem pamätať, ďalší deň, ktorý nie je zahodený. Obdivujem život našich starých rodičov. Oni takéto „túry“ mali ako povinnosť a my sa vyberieme z mesta nabalení, oblečení, s mobilom, s nepremokavými topánkami a termoprádlom a máme z toho úžasný zážitok. Aj keď tak unavujúci. Prídem domov, ľahnem si do teplej vane, najem sa a celý večer presedím pri blikote televízie. Ešteže nemusím na konci dňa kŕmiť dobytok, rúbať drevo, umývať sa vo vode z potoka. Doba sa zmenila, ale sila obyčajných ľudí z hôr, ich tvrdá drina ostanú vo forme úcty vo mne stále.

Fotogaléria k článku

Najnovšie