Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Extra Dramatický večer na Baníkove

Po lavíne storočia v roku 2009 postihla Žiarsku dolinu ďalšia pohroma v podobe zimy s totálnym nedostatkom snehu. Už dávno sa nestalo, aby boli v prvej dekáde februára spodné partie doliny takmer bez snehu. Cesta na Žiarsku chatu bola dokonca ešte donedávna pre lyžiarov nezjazdná a to už je naozajstná rarita, pretože na to stačí úplné minimum snehu. Zvyčajne sa na nej začína lyžovať už na konci novembra. Teraz bola nielen že nezjazdná, ale pre vyliaty ľad na asfalte dokonca aj ťažko schodná.

Nepriaznivé snehové podmienky

Ešte horšie na tom boli ale horné partie doliny, pretože 50 – 70 cm snehu na normálne lyžovanie rozhodne nestačí. Následná minimálna návštevnosť Žiarskej chaty a takmer nulová prítomnosť ľudí vo vysokohorskom prostredí v tomto ročnom období boli v takej frekventovanej doline niečo úplne nezvyčajné. Počas mojej strážcovskej služby som sa celé dni túlal hore väčšinou iba sám. Široko ďaleko nebolo živej duše, samozrejme okrem kamzíkov, ktorým naopak takáto pre nás mizerná zima veľmi vyhovovala.
Zima ako keby chcela nedostatok snehu nahradiť inými atraktivitami. Počas krutých januárových mrazov zamrzli potoky a vodopády a natiekli krásne ľady vo viacerých žľaboch. Kamkoľvek sa človek pozrel, všade sa našiel nejaký ten „sopeľ“, ktorý by stál za prelezenie.

Zamračených dní s drobným snežením bolo ako šafranu a veľakrát sa stalo, že sa z pochmúrneho a hmlistého zimného dňa dole v kotline vykľul pekný slnečný deň hore na hrebeňoch. Len sa bolo treba prekonať, pretože nešlo o klasickú inverziu typu „dole zima, hore teplo“. Prežiť ukrutnú kosu na vrcholoch si žiadalo dosť veľké sebazaprenie, ale pohľady do dolín utopených v mori hmiel ho určite vykompenzovali. Ako bonus za výdrž som dostával aj ďaleké výhľady, opakované pozorovania vidma v najrozličnejších podobách a prekrásne západy slnka. Len sa bolo treba hore aj nejako dostať. Takú drinu som kvôli zlým snehovým podmienkam už dávno nezažil. Vďaka silným mrazom boli snehové vrstvy nestabilné, napriek malému množstvu snehu hrozili v závere doliny doskové lavíny už na trošku strmších svahoch a celkom hore na hrebeňoch bolo tvrdo, miestami až čistý ľad. Tam sa tak pošmyknúť, neviem, či by človek vôbec stihol zareagovať a použiť čakan. Mačky namiesto lyží tak boli mojim nerozlučným spoločníkom každý deň.

Hazardéri na Baníkove

V stredu 13. 1. 2010 som sa vydal do oblasti Lúčneho sedla a Hrubej kopy obzrieť kamzíky. Vďaka tejto raritnej zime som bol možno prvým človekom, ktorý sem v novom roku zabrúsil. Stredisko lavínovej prevencie na tento deň predpovedalo dosť veľké nebezpečenstvo doskových lavín a tak som trasu svojho výstupu z Terasy do Lúčneho kotla musel vyberať naozaj obozretne. Keď vám pod nohami pukne celý svah, až vás pri tom zvuku zamrazí. Poctivo som poobchádzal všetky väčšie plochy po vyfúkaných rebrách, do Lúčneho sedla som prišiel zľava cez Lúčny hrb a zhruba o 14.00 h som dosiahol vrchol Hrubej kopy. Tentoraz som ale nebol hore sám. Takmer súčasne prišli na vrchol susedného Baníkova dvaja ťažko naložení „hrebeňovkári“. Okamžite ma zaujali a bol som zvedavý, čo idú podniknúť. Nechcelo sa mi veriť, že si v takýchto tvrdých podmienkach trúfnu na Baníkov. Podmienky na lezenie boli zlé, dá sa povedať nevhodné. Vďaka nedostatku snehu a silným mrazom išlo skôr o skalu obalenú silnou námrazou, v ktorej zle držia mačky a nemáte do čoho zaseknúť čakan. Oproti tomu reťaze už bývajú v tomto čase väčšinou celé pod snehom a nijako vám nepomôžu. Jednoducho podmienky „ani ryba, ani rak“ – ani na lezenie a ani na bezpečnú vysokohorskú turistiku. Bolo navyše dosť neskoro, do západu slnka ostávali zhruba 2 hodiny a to je v prípade zimného Baníkova na doraz. Napriek tomu o 14.15 h vyrazili.

Zimná uzávera a kamzíky

Ako strážca by som na nich mal teraz spustiť hromy a blesky, lebo porušili sezónnu uzáveru turistických chodníkov platnú v zimnom období. Už dávno som ale prišiel na to, že to nemá absolútne žiaden efekt. Z času načas pozorujem takéto pokusy, ktoré sa väčšinou konajú v „hlbokej ilegalite“. Na tejto „ilegalite“ je asi najnebezpečnejší nedostatok informácií. Keďže je to zakázané, málokto sa dostane k serióznym informáciám o aktuálnych podmienkach na horách, pretože sa na to jednoducho neodváži spýtať. Pritom podmienky doma v čase rozhodnutia bývajú často diametrálne odlišné a následná realita vo vysokohorskom teréne býva potom krutá. Najserióznejšiu informáciu by mohli poskytnúť ľudia, ktorí sa v tomto prostredí pohybujú častejšie – napr. strážcovia TANAP-u alebo pracovníci HZS. Výsledkom takejto situácie sú potom rôzne pochybné návody, ktoré kolujú na internete, napr. že na Západné Tatry stačí kus špagátu a odvaha vyraziť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nestačí, čo o chvíľu uvidíte na príklade mnou pozorovanej dvojice. Ako strážcu a dlhoročného člena horolezeckého spolku ma takýto stav mrzí, pretože pre skúsených lezcov znamená prelezenie Baníkova a ďalších vrcholov hrebeňa Roháčov naozajstný zážitok. Prípadný negatívny vplyv takýchto návštevníkov na citlivú vysokohorskú prírodu, ak sa v nej vedia pohybovať a správať, je podľa môjho názoru prakticky nulový. Kamzíky si žijú svoj ťažký zimný život na tradičných zimných stanovištiach, väčšinou na vyfúkaných trávnatých rebrách, kde sa ľahšie dostanú k skromnej potrave, a nemajú dôvod zdolávať hrebeň Baníkova. Načo by to aj robili? Podstatne väčším rizikom sú pre nich neskúsení a nepripravení turisti, ak sa im niečo stane. Dramatické úteky z hrebeňa cez spomínané kamzičie teritóriá v prípade zhoršenia počasia alebo náročné záchranné akcie s množstvom záchranárov a s hučiacim vrtuľníkom v prípade nehody môžu byť pre kamzíky naozajstnou pohromou. Preto nie je jedno, kto a ako na zimný hrebeň vyrazí. Na Baníkov, Tri kopy alebo Ostrý Roháč v zime by si mal trúfnuť iba taký človek, ktorý má skúsenosti so zimným horolezectvom, inakšie môže veľmi ľahko prísť o život. Nie je to naozaj žiadna sranda.

Nebezpečné preliezanie Baníkova

Už od prvého momentu som videl, že ide o neskúsených ľudí a hneď som vedel, že takýmto spôsobom to za svetla určite nestihnú. Baníkov je ťažký sám o sebe, ale v zostupe smerom nadol do Lúčneho sedla treba prirátať k jeho obtiažnosti ešte jeden stupeň navyše, pretože zliezanie je oproti výstupu vždy o dosť ťažšie. A ak máte navyše na chrbte obrovský batoh zabalený na niekoľkodňovú zimnú hrebeňovku, s lezením to má už len máločo spoločné. Ide o ďalší stupeň obtiažnosti navyše, lebo takéto "hebedo" výrazne zhorší koordináciu vašich pohybov. Naša dvojica mala problémy s lezením od samého začiatku. Liezli veľmi pomaly, neisto a najmä druholezec sa mi zdal byť veľmi kŕčovitý. Pri zväčšení fotografie zhotovenej o 14.56 h po zlezení vrcholového komína a na začiatku extrémneho vodorovného úseku druholezec v ľavej ruke zjavne nemá čakan a ten mu visí iba na pravej ruke. Ak sa v týchto „ľadových“ podmienkach pustili do Baníkova bez kvalitných zbraní v každej ruke, potom to bol naozajstný hazard. Možno aj preto im lezenie trvalo tak neuveriteľne dlho. Spájalo ich aj veľmi krátke lano, ktoré výrazne obmedzilo ich možnosti bezpečného istenia. Pravdepodobne ani nepoznali dobre terén, pretože zlezenie vrcholového, zhruba štvormetrového komína (kde je v lete reťaz), im trvalo neskutočne dlhých 40 minút – do 14.55 hod. Toto miesto sa pritom dá pohodlne obísť spodkom popod vrcholovú stienku a za 5 minút to mohli mať za sebou. Od turistického pútača na vrchole stačilo zísť trošku dole žliabkom a potom podísť doprava rovno na začiatok vodorovného úseku hrebeňa. Samozrejme s prihliadnutím na lavínovú situáciu, aby pri tom neodtrhli nejakú dosku, a s patričným istením, na čo ale mali príliš krátke lano. Skúsený lezec, aj keby o tejto obchádzke nevedel, určite by sa s tým tak dlho nebabral a v rýchlosti by tie 4 metre zlanil. A práve skúsenosti z lezenia sú v takýchto ťažkých podmienkach potrebné ako soľ a môžu rozhodnúť o vašom ďalšom bytí a nebytí. Skúsený lezec si väčšinou dokáže poradiť aj v úplne neznámom prostredí, aj keď sa doň dostane prvýkrát v živote. Celkom najhoršou kombináciou, ktorá v Roháčoch býva pomerne častá, je dvojnásobná premiéra – nebol som tu nikdy v živote ani v lete a je to aj moja prvá skúsenosť so zimným lezením. Potom už treba mať len kopu šťastia a dobrých anjelov strážnych, pretože často ide o život!

O 14.55 h – zhruba hodinu a štvrť pred západom slnka sa tak naša dvojica dostala na začiatok jedného z najťažších miest v Roháčoch – pred vodorovný, nesmierne exponovaný, žiletkový úsek hrebeňa, kde sú v lete reťaze a kde HZS v lete 2009 dopĺňala chýbajúce reťaze. V zime sú reťaze pod snehom, bývajú tu obrovské preveje a nie je ľahké ich preliezť. V týchto podmienkach so skalou olepenou námrazou by som nechcel byť v ich koži. Ich súboj s horou ma natoľko zaujal, že som sa rozhodol vyčkať na vrchole Hrubej kopy až do jeho rozuzlenia. Predpokladal som aj nádherný západ slnka a nesklamal som sa - také veľkolepé prírodné divadlo hocikto nezažije ani za celý život. Popri jeho sledovaní som ďalekohľadom neustále obzeral aj dvojicu lezcov a systematicky fotil ich postup, aby som mohol doma v teple pri zväčšení fotografie v počítači lepšie zistiť, čo to tam vlastne stvárali. V miernom vetre a pri mraze – 9 °C som na vrchole Hrubej kopy nakoniec vydržal zhruba do 16.30 hod. Oblečený som bol síce dobre, ale skúste stráviť 2,5 hodiny na takom exponovanom mieste. Fotil som ich aj preto, lebo fotoaparát má optický stabilizátor obrazu na rozdiel od ďalekohľadu a eliminuje chvenie rúk zmrznutého človeka. Moja zvedavosť bola naozaj veľká. Takže, ak som ďalekohľadom dobre videl, mám za to, že tento ťažký úsek preliezli iba vďaka reťaziam, ktoré si prácne vykopali spod snehu. Trvalo im to totiž neskutočne dlho a nad ďalší ťažký úsek - komín v severnej stene dorazili až o 15.45 h.

Zliezanie komína v severnej stene

Chudáci asi netušili, že to najťažšie majú ešte len pred sebou. Ide o miesto, kde HZS tiež v lete 2009 dopĺňala chýbajúce reťaze a kde sa vďaka náročnosti terénu zabilo už niekoľko ľudí. V zime sú reťaze v komíne pod snehom a treba zísť po úzkom hrebienku so zle vrstvenou skalou priamo do úzkeho sedielka. Hrozí pritom riziko zrútenia sa buď do severnej steny alebo do Baníkovského kotla, ak sú zlé podmienky. A tie veru aj boli. Prejsť tadiaľ za dobrých snehových podmienok pritom nie je v porovnaní s ostatnými ťažkými miestami nijako obtiažne. Museli sa tu asi krvou potiť, lebo tu neskutočne šachovali. Obával som sa prípadnej tragédie a tak som pre istotu upovedomil HZS, že možno budú mať nejakú prácu. Rovnako som bol po celý čas v kontakte so svojím kamarátom Makom, ktorý ma očakával v chate dobrovoľných členov HS Alpina povyše Žiarskej chaty. Podľa priameho pozorovania a podľa fotografií som usúdil, že mali neuveriteľnú kopu šťastia.

Po dlhšom váhaní začal prvolezec zliezať dole hrebienkom, ale pre príliš krátke lano sedielko nedosiahol. Som presvedčený, že na hrebienku pokrytom silnou námrazou a so zle vrstvenou skalou, kde by ste nezaložili istenie ani v lete, ostal stáť celkom bez zaistenia. Následne začal zliezať druholezec, ale nie v smere zostupu svojho predchodcu. Pustil sa dole v smere novo osadených reťazí po platni a potom vliezol do reťazou zaisteného komína v severnej stene. Som ale presvedčený, že reťaze boli pod snehom a že po celý čas nebol nijako istený, o čom svedčí voľne visiace lano medzi obidvoma lezcami viditeľné pri zväčšení fotografie. Ak by sa bol v tú chvíľu druholezec pošmykol, takýmto zliezaním zrušil jedinú aspoň psychologickú možnosť istenia medzi nimi – t. j. že by v prípade pádu ostali visieť na lane každý na opačnej strane hrebeňa. Takto by išli obidvaja rovno dole do tristometrovej kolmej severnej steny.

Po zotmení

Slnko zapadlo o 16.12 hod. a tma ich zastihla práve počas tohto dramatického zliezania. Nenechali si nijakú rezervu a teraz sa im to vypomstilo. Akákoľvek chyba v tejto situácii by mala pravdepodobne tragické následky. Ťažko povedať, ako boli naviazaní, predpokladám, že mali iba sedacie úväzy. Ak by pri tak krátkom lane druhý z dvojice aj stihol zareagovať a zachytil pád partnera, predstava, že visíte v sedačke nad priepasťou dole hlavou, lebo vás prevážil obrovský batoh, je silný mráz a tma, pričom váš kamarát visí na opačnej strane hrebeňa v rovnakej polohe ako vy a nevie vás dostať hore, nie je bohvieaká. Navyše je noc, horská služba v nedohľadne a vrtuľník priletí len veľmi ťažko. Takto nejako vznikajú smrteľné úrazy na horách a videl som to v priamom prenose.

Pred 16.30 h som ich kvôli tme stratil z dohľadu. Celý zmrznutý som opustil vrchol Hrubej kopy, zbehol do Lúčneho sedla a vybehol na Lúčny hrb nad Baníkovskú ihlu, či ich náhodou odtiaľ nezazriem. Sláva, komín v severnej stene úspešne prežili a nasledoval relatívne ľahší terén – traverz strmých snehových svahov ponad Baníkovský kotol. Celý deň do toho ale pražilo slnko vďaka nízkej oblačnosti a keď som videl, ako naviazaní na kratučkom lane postupujú obidvaja súčasne vo viditeľnom časovom strese krížom cez snehové polia, iba som sa modlil, aby som nemusel bežať dole do Baníkovského kotla vykopávať ich z lavíny. Bola takmer úplná tma, keď sa dostali na začiatok pomerne náročného zliezania k Baníkovskej ihle. Myslel som, že keď zvládli to najhoršie, s týmto si už nejako poradia, kým nenastane absolútna tma. Vôbec to ale nebolo ľahké. Zliezanie k Baníkovskej ihle je pomerne náročné, prechod okolo ihly síce v lete uľahčujú reťaze, tie sú ale v zime pod snehom. Svahy a žliabky nad Baníkovským kotlom sú navyše slušne exponované. K tomu tvrdý, zľadovatený terén, na ktorom by akékoľvek pošmyknutie znamenalo pád až do kotla a zrejme istú smrť. V kombinácii s ťažkými batohmi a s lezením potme pri čelovkách to bola vražedná kombinácia. V takejto situácii za takmer úplnej tmy som ich opustil a začal zostupovať pri svetle čelovej lampy z Lúčneho hrbu späť smerom na Terasu a Žiarsku chatu. Ešte že som si dopoludnia prešliapal stopu a nemusel hľadať cestu. Pred tým, ako som sa kúsok povyše Terasy vo výške asi 1700 m ponoril do hustej oblačnosti, ešte som ďalekohľadom skontroloval mojich večerných spoločníkov. A ostal som v šoku, pretože ich čelovky svietili stále iba na začiatku nebezpečného zliezania k Baníkovskej ihle. Na Žiarsku chatu som zišiel niečo po 18.00 h – ani po 4 hodinách boja nedokázali prekonať nástrahy Baníkova a ešte stále prežívali krušné chvíle. Ich anjeli strážni si v ten večer určite užili svoje.

Šťastné zakončenie

Mňa čakala vykúrená chata HS Alpina, horúci čaj a výborná večera od môjho kamaráta Maka. A potom zostup nočnou Žiarskou dolinou k autu. Rozuzlenie celého príbehu som sa dozvedel neskôr od chatára zo Žiarskej chaty. Nasledujúci deň zhruba o 15.00 h zostúpili na chatu dvaja Poliaci, pravdepodobní aktéri celej drámy. Nakoniec sa im výstup podarilo dotiahnuť do víťazného konca, čakal ich mrazivý, ale bezpečný bivak v Lúčnom sedle a na druhý deň sa pokúsili pokračovať v hrebeňovke ďalej. Tri kopy, ktoré sú hádam ešte ťažšie ako Baníkov, už ale boli nad ich sily a vzdali to. Mali našťastie toľko rozumu, že sa nepustili prvým žľabom rovno dole a neskončili v doskovej lavíne. Vrátili sa naspäť do Lúčneho sedla, odtiaľ zišli na chatu a po prenocovaní odcestovali domov do Poľska. Bol som rád, že nakoniec všetko dopadlo dobre a že som mohol v priamom prenose sledovať ich dramatický súboj s Baníkovom okorenený nádherným západom slnka. Tá ukrutná zima na vrchole Hrubej kopy nakoniec stála za to.

Ústup z hrebeňa - nebezpečné žľaby

Západné Tatry dokážu byť veľmi nebezpečné, ba priam zradné, a nie vždy to dopadne takto šťastne. Človek musí rátať s každou maličkosťou, pretože za každú chybu sa tu draho platí. Nakoniec, stačí navštíviť symbolický cintorín v Žiarskej doline a presvedčiť sa o tom na vlastné oči. Najľahšie je rozhodnúť sa a vyraziť, ťažšie je už preliezť a úplne najťažšie je vrátiť sa dole so zdravou kožou, ak sa zhoršia podmienky alebo nastane nejaký problém. A podmienky sa tu menia naozaj často a niekedy aj dramaticky rýchlo. Strážcovia sú často svedkami rozličných napätých situácií a drám na hrebeni, pričom medializované úrazy a tragédie sú až tou poslednou špičkou ľadovca. Zimná hrebeňovka je ťažká a nebezpečná od samého začiatku, ale chlieb sa začne lámať zvyčajne až na Baníkove. Hodne ľudí až tu zistí, že ďalej už to nejde a najlepšie by bolo vrátiť sa dole. Lenže ako sa odtiaľ dostať? Baníkovské sedlo je dokonalá lavínová pasca – svah smerom na oravskú stranu je strmý a nebezpečný a zostup dole Parichvostom je totálna samovražda. Hovorí sa, že najväčším lavínovým žľabom u nás je Maselná z Malého Baranca do Jamníckej doliny. Parichvost je niečo medzi žľabom a strmou a úzkou dolinkou a o jeho nebezpečnosti svedčí asi najviac to, že si tu počas zimy len málokto trúfne porušiť sezónny uzáver. Dokonca aj miestni extrémni lyžiari sem zabrúsia len výnimočne. Jediný ako-tak bezpečný ústup odtiaľ, ktorý vedie cez zimné teritóriá kamzíkov, z taktických dôvodov pochopiteľne neprezradím. Aj ten je ale v prípade zlej viditeľnosti dosť problematický.

Keď občas človek sleduje dramatické úteky ľudí z hrebeňa v tejto oblasti, vlasy na hlave mu stoja „dupkom“. Mnohých zláka aj vidina blízkej Žiarskej chaty so zostupom cez Príslop, ale je to taká zradná blízkosť. Centrálny žľab Príslopu spadajúci do Žiarskej doliny je jedným z najväčších a najnebezpečnejších žľabov na Slovensku, čo potvrdila lanská lavína storočia – najväčšia v histórii krajiny. Ak sa z vrcholu Príslopu pustíte rovno dole po JV rebre, o chvíľu vás čaká povestný lavínový svah Krásno povyše Žiarskej chaty, kde dokáže lavína spadnúť aj vtedy, ak o lavínach nikde inde ani len nechyrujú. Jediný ako-tak bezpečný zostup z Príslopu je druhým rebrom ohraničujúcim centrálny žľab sprava pri pohľade zhora, v mieste začiatku klesania do Jaloveckého sedla. Len sa naň musíte v hmle trafiť – jeho začiatok je totiž podobne plochý ako susedný centrálny žľab. A že ani toto nie je až taká výhra, potvrdila lavína storočia, ktorá vyvrátila mýtus, že vytŕčajúce rebrá bývajú o niečo bezpečnejšie. Potom nasleduje Jalovecké sedlo a žľab, ktorý je len „mladším bratom“ centrálneho žľabu Príslopu a stvára podobné zbojstvá. Ak sa v hmle, víchrici a zhoršenej lavínovej situácii bojíte zostúpiť dole a rozhodnete sa pokračovať ďalej cez Jaloveckú kopu a Ráztoku, čaká vás náročný test orientačných schopností. Hociktoré rebro vás totiž pomýli a nasmeruje do pekiel Parichvosta. Ak to všetko úspešne prekonáte, posledným vrcholom masívu Ráztoky je Široká. Naozaj priliehavý názov – v jej rozsiahlych planinách v difúznom svetle pochopíte, čo znamená výraz biele peklo. Tam budete definitívne stratení a pochybujem, že vás GPS zachráni (ak ho samozrejme budete mať). A aj tam hrozia nebezpečné lavínové žliabky, napr. Lučivník, aj keď sú o niečo menšie.

Ak preleziete Baníkov, široké Lúčne sedlo, obľúbený cieľ skialpinistov v zime, umožňuje pomerne ľahký ústup z hrebeňa. Ale aj tu na vás číhajú rôzne nástrahy. Musíte dodržať smer skialpinistickej trasy – to znamená ťahať sa doľava popod meteostanicu SLP smerom pod svahy Prostredného grúňa a odtiaľ cez Terasu dole ku Žiarskej chate. Aj tu ale môžete skončiť v lavíne – či už priamo v spodnej časti Lúčneho kotla, v strmých svahoch pod rebrom Hrubej kopy alebo pod Prostredným grúňom. Ak netrafíte správny smer, skončíte pre zmenu v rozsiahlych planinách pod Lúčnym a Baníkovským kotlom a v hmle tu platí to isté, čo pre Širokú – ste stratení. Celé sa to nakoniec zvažuje lavínovými svahmi do potoka a poslednú smrť v lavíne tu zaznamenali 27. 2. 2005. Minutie Terasy v zime vtedy pripravilo o život skialpinistu, ktorý zahynul v hrdle potoka tesne nad jeho vyústením na poľanu nad Žiarskou chatou. Ak je naproti tomu tak málo snehu ako teraz, trafiť sa v dvojmetrovej kosodrevine na chodník cez Terasu môže byť tiež ťažký oriešok. Ak to nezvládnete, predrať sa cez takúto džungľu vás následne môže pripraviť o posledné zvyšky síl.

Ak ste siahli na dno svojich schopností na Baníkove, preliezť cez Tri kopy je hádam ešte náročnejšie. Zabudnite na reťaze, budete to musieť preliezť len s pomocou mačiek a kvalitných zbraní v obidvoch rukách. Budete musieť možno aj zlaňovať, lebo nie všetko sa bude dať zliezť. Ak sa rozhodnete ustúpiť v relatívne ľahkom Smutnom sedle, aj tam musíte byť v strehu. Každý kúsok územia Západných Tatier má svoje špecifiká, pričom vo výhode je ten, kto o nich vie a ráta s nimi – tým sa opäť vraciam k nedostatočnej informovanosti spomínanej na začiatku. Smutné sedlo a najmä Prostredný grúň, popod ktorý budete zostupovať na Terasu, majú trávnatý podklad, po ktorom padajú lavíny ako namydlený blesk. Nazval som to „lavínová tráva“ – dlhé steblá chlpane (po česky bika), ktoré po uľahnutí a najmä pri premočení profilu vytvoria ideálne šmykľavý terén. Posledné lavínové nešťastie pod Prostredným grúňom sa stalo 14. 12. 2007 a zahynuli pod ním veľmi skúsení domáci skialpinisti, ktorí toto prostredie dôverne poznali. Nakoniec pomerne veľká dosková lavína tam samovoľne spadla aj teraz, pri akútnom nedostatku snehu.

Ak sa vám podarí prekonať všetky lezecké nástrahy Roháčov vrátane obávaného Ostrého Roháča, ešte sa neradujte. O čo menej lezenia vás bude čakať vo východnej časti Západných Tatier, o to viac lavínovej problematiky budete musieť riešiť. Zvyknú tu padať naozaj veľké kúsky. A ak budete opúšťať pohorie v tejto časti, treba rátať s tým, že doliny sú tu nekonečne dlhé a ak ide do tuhého, deň je na ich zvládnutie niekedy prikrátky. Netreba preto podceniť ani túto zdanlivo ľahšiu východnú časť. Veď nie nadarmo taký navonok príjemne trávnatý Volovec vedie spolu s Baníkovom rebríček smrteľných obetí Západných Tatier, pričom ich vzájomná bilancia je takmer rovnaká. Treba občas zájsť aj na symbolický cintorín, je sa tam nad čím zamyslieť.

Autor titulnej fotografie: Pavol Gavlák - Baranec z Hrubej kopy počas romantického západu slnka

Fotogaléria k článku

Najnovšie