Voľné pokračovanie seriálu o malokarpatských prameňoch v lesoch nad Bratislavou.

Trasa

Bratislava, časť Rača, Detvianska ulica – Suchá hora – Piesky – Biely kríž – Červené Božie muky – Brezová lúka – Skalná hora – Zarúbané – Mníchov vrch – Duby – Rača Komisárky

Presne o 9.00 hod. vystupujem z električky v Rači a vyrážam hore po modrej. Od záchytného parkoviska odbočujem na lesnú cestu k Haluzického pamätníku. Chcem sa na Suchej hore presvedčiť, či občasný potok teraz pri topení snehu ožil. Moje tušenie sa ukázalo byť správne. Potok vyviera kúsok pod cestou na dvoch miestach. Pod koreňmi stromu je dokonca malý gejzír. Takže jediný pravý prítok Mlynského potoka ožil. Spokojný kráčam ďalej. Na moje prekvapenie mi čoskoro skríži cestu ďalší potok, ktorý však asi 15 m pod cestou zaniká v zemi. Keďže na mape nie je o ňom žiadna zmienka, samozrejme, že idem proti jeho prúdu. Prichádzam ku krásnej kamennej studničke. Z kruhu s otvorom uprostred vyteká silný prúd a na môj úžas ho stráži reliéf kamenného rytiera. Tak to je objav ako hrom.

Nadšený z krásne sa začínajúcej túry sa nevraciam na cestu, ale idem do kopca horou. V starom pni nachádzam odloženú, samozrejme prázdnu, fľašku. Asi už ju nevládali odniesť do smetného koša. Na obzore sa zrazu objaví mohutná veža posedu. Určite nový, lebo priam svieti do okolia. Pod ním rozhádzaná kukurica a na moje prekvapenie pecne chleba a rožky. V pni je uložená kocka soli. Neďaleko stojí nový krmelec bez stebla sena. Samozrejme, že k posedu vedie cesta, nuž po nej pokračujem. Po chvíľke chôdze na pravej strane na malom vŕšku objavujem zvyšky zrubu. Zostali z neho len posledné tri rady klád. Uprostred je ohnisko. Cesta ma za chvíľu doviedla k asfaltke na Biely kríž.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez cestu mi prebehla líška, čo až také bežné nebýva. Prichádzam k bufetu Včelín. Majiteľ už varí kotlíkový guláš pre hladných turistov. Lesníci práve kŕmia v ohrade štyri divé svine. Zaujme ma súboj dvoch o válov. Víťaz žerie, porazený sa túla po ohrade. Sneh sa tu udržal a ledva prejdem bez pádu zľadovatený úsek okolo altánku na žltej. Začínam pátrať po kríži, lebo podľa mapy tu musím odbočiť doprava do lesa. Prichádzam k Božím mukám z červených tehál, venovaným sv. Jozefovi. Sneh na moju radosť po pár metroch končí a hora je suchá. Vybral som sa totiž len v teniskách, aj keď goratexových.

Po piatich minútach nachádzam v lese malý gejzír a myslím si, že stojím pri prameni Fanglovského potoka. Sledujem nádejný tok, križujem cestu, no stačí však asi 50 m a nádejný potok mizne v zemi. Nič to, pokračujem po evidentnom koryte dolu lesom. Míňam miesto, kde voľakedy asi stál zrub. Dnes je tu však už len pár polien a nové stromčeky. Desať minút od prvého prameňa nachádzam ďalší a tiež svoje prvé tohtoročné snežienky. Zaujme ma niečo červené a po odhrabaní lístia sa na mňa pozerá červená huba. Voľakedy v časom woodcraftu nám ju popísala Maťa. Pamätám si len, že parazituje na spadnutom dreve a je prvá v roku. Aj tento nádejný potok po pár metroch mizne v zemi. Križujem ďalšiu cestu a po desiatich minútach som konečne pri naozajstnom prameni. Silný potok nemizne v zemi a obdivujem na ňom prvé z mnohých dnešných výtvorov pani Zimy a deda Mrazíka. Cencúle, strieborné závesy a pocukrované spadnuté konáre.

Znovu mi trvalo desať minút a stál som pri sútoku. Potok pritekajúci z ľavej strany mal podľa mapy vyvierať niekde pri žltej a tak ma čakalo štveranie z 380 m do 530 m. Postupoval so proti prúdu, občas štvornožky, občas sa predierajúc húštinou mladých stromčekov. Križovali sme cestu a nad ňou bol prítok sprava. Vybral som sa proti jeho prúdu a prišiel som na malú lúčku. Keď som chcel odfotiť prameň, ktorý bol v malinčí, prepadol som sa cez sneh doň a len vďaka bunde a nohaviciam som sa celý nedoškriabal. Povyberal som si tŕne z dlaní a len dúfam, že protitetanovka ešte funguje. Ani krásne bahniatka ma tu už nezdržiavali a vrátil som sa k pôvodnému potoku, aby som pokračoval k jeho prameňu.

Stúpajúc popri potoku som došiel k trampskému fleku. Okrem ohniska s kovovými stojanmi tu je stôl, štyri lavice. Chalani tu majú odložené autoplachty, ktorými na noc asi prekrývajú lavice a vytvárajú tak stany, ako aj karimatky. Rozhodol som sa, že keď nájdem prameň, vrátim sa sem a najem sa. Zišiel som k potoku, preskočil ho a pokračoval lesom proti prúdu. Na ľavej strane sa objavila veľká kaluž vody, ktorú vytváral tryskajúci pramienok a voda z nej po 15 metroch vtekala do hlavného toku. Nie veľmi ďaleko bolo zase bahnište a svah nad ním sa „potil“. Takto vzniknutý potôčik nemal naozaj dlhú životnosť a po pár metroch končil v „mojom“ potoku. Že je zem plná vody, ma presvedčil priam gejzír medzi koreňmi stromu, snáď meter od hlavného toku. Konečne po štyridsiatich minútach od sútoku som stál pod cestou so žltou značkou medzi Stupavou a Svätým Jurom. Z jej svahu vyvieral mnou sledovaný hlavný prítok Fanglovského potoka.

Vrátil som sa na trampský flek, najedol sa a zišiel k sútoku. Spokojne som si vykračoval po ceste a myslel si, že štveraniu sa k prameňom prítokov je koniec. Omyl. Po pár metroch sa objavil silný prítok z ľavej strany. Na malej ploche stál posed – rozhodcovský stojan z volejbalového ihriska, krmelec a plechová strieška, tesne nad zemou, chránila seno. Naozaj som sa už prítoku nepotešil, ale čo nespravíš pre zahasenie objaviteľského smädu. Cesta skončila v potoku a tak som sa vybral svahom. Vyšiel som na cestu a mal som dosť problém sa predrať cez malinčie ďalej hore svahom. Za 25 minút som stál pri skale, spod ktorej vyvieral celkom silný prameň. Túžba po poznaní bola ukojená a mohol som sa vrátiť dolu.

Pokojná cesta popri potoku netrvala dlho. Za 13 minút sa zjavil na ľavej strane nový prítok a tak zase do svahu. Výstup mi trval 25 minút a bol som pri mokradi s rozmermi snáď 50 x 50 m. Tu na veľkej ploche vymokala voda, aby odtekala dolu do doliny. Za mokraďou sa spájali dve cesty, no nešiel som študovať, kam vedú, ale som sa vrátil do doliny. Fanglovský potok pretekal popod cestu a z ľavej strany sa zase zjavil prítok. Ako som popri ňom stúpal, objavil som na zemi srsť. Neviem, či bola jelenia, či srnčia, no bolo jej tam dosť.

Potok ma priviedol k ďalšiemu prekvapeniu dnešného dňa. Objavil som studničku vo svahu. Bola celá zapadaná listami a konármi. Dokonca ju prehradzoval betónový stĺpik. Pomocou konára som vode prečistil cestu a ona sa veselo vybrala silným prúdom dolu kopcom. Doteraz len premokala cez zátarasu. No a mám za sebou jarné čistenie studničiek. Vrátil som sa dolu na cestu a dúfal, že už žiadny prítok nebude. Bol som skoro na rovine, keď v 220 m n. m. prišiel z pravej strany prítok. Fanglovský potok bol už tak veľký, že som ho horko-ťažko preskočil. Čakala ma ešte hodinová zachádzka plná objavov.

Za celý deň som stretol len troch turistov hore na žltej pri druhom prameni. Tu som narazil na dvoch trampov, budujúcich mostík cez potok tečúci v dosť hlbokom koryte a dokonca k nemu vysekali vo svahu chodník. Pokračoval som popri potoku a keď sa zjavil sútok, vybral som sa po pravom prítoku. Prišiel som k veľkému senníku plnom sena. Potok pramenil kúsok nad ním, hoci koryto pokračovalo hore, ale suché. Oblúkom som prešiel horou a narazil som na cestu. Pod ňou na pravej strane pramenil druhý potok. Keď pretekal popod cestu, napájajúcu sa na tú, po ktorej som kráčal, vykročil som popri ňom. Čoskoro som vytušil vo svahu nad nami cestu a tak som sa vyškriabal na ňu a vďaka tomu som čoskoro zbadal pod sebou dvierka studničky. Už som pochopil, prečo trampi stavali ten mostík. Vo svahu pod mojou cestou, ale nad hlbokým korytom potoka bola krásna studnička aj s dvierkami. Zišiel som k nej a neďaleko som našiel sekeru zaťatú v pníku a maskáčovú bundu. Trampi si evidentne odskočili na flek a veci nechali len tak. Veď kto by tu chodil a kradol.

Keďže naokolo boli veľké kamene s rovnou plochou, vybral som termosku a keksy a najedol som sa. Potom som pokračoval ponad potok lesom po zarastenej ceste. Keď som pomedzi stromy zazrel normálnu poľnú cestu, prešiel som na ňu a ocitol som sa vo vinohradoch. Dolu na obzore sa mihali autá na výpadovke z Bratislavy. Vykročil som svižnejšie, veď už bolo skoro 17.00 hodín. Čakal ma však ešte jeden prítok, priam uprostred vinohradu.

K mojej ceste sa pripájala cesta z vinohradu a vedľa nej tiekol potôčik. Nuž som vykročil popri ňom. Čoskoro zahol v pravom uhle doprava medzi šteky. Doviedol ma k mláke – prameňu. Ak funguje aj v lete, celkom fajn občerstvenie. Vrátil som sa na hlavnú a netrvalo dlho a bol som na asfaltke. Tá ide okrajom vinohradov z Rače do Svätého Jura. Po ľavej ruke som mal malý žltý kostolík, po pravej dva domy, označené na mape ako horáreň. Vykročil som doprava. Zaregistroval som Fanglovský potok, ako vteká do kanála popod cestu a železnicu. Na druhej strane má byť Šúrsky kanál a rybník. Nemal som sa tam ako dostať a tak som už doslova upaľoval k Rači.

Prešiel som popod vedenie vysokého napätia, čo ide hore na Biely kríž a na ľavej strane sa objavil nápis „Bratislava hlavné mesto SR“. Oproti nemu cez cestu totálne rozbitá budova a za ňou more áut čakajúcich na kupcov. Došiel som ku krížu postavenom „poctivou obcou Vajnorskou“ v 19. storočí. Teraz popri ňom vedie nadjazd na Opičí ostrov. Keďže sa už fakt stmievalo, pridal som do kroku a len na chvíľu som sa pristavil pri Račom potoku, ktorý tu tiež končí v kanáli a popod cestu a železnicu sa dostáva do Šúrskeho kanála. Niečo pred 18.00 hodinou som vcelku ustatý nastúpil do električky na konečnej v Rači-Komisárky.

Predchádzajúce časti:

Pramene Račianskych Karpát I.
Pramene Račianskych Karpát II.
Pramene Račianskych Karpát III.
Pramene Vajnorskej doliny
Pramene Račieho potoka (Javorník)
Pramene Fofovského potoka

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek