Trasa

Drábsko, časť Sedmák – sedlo pod Dlhým grúňom (Rudná magistrála) – vrch Sedmák – osada Kysuca – Kusuca, rázcestie Uhliarka – Tri chotáre – Šopisko – Machnáčov grúň – Klenovský Vepor – sedlo pod Vartou – útulňa Varta pod Klenovským Veprom (nocľah) – Klenovské Blatá – Rozsypok – sedlo Machniarka (samota Machňarka) – sedlo Chlipavica (Gazdovský dvor) – Zadné Krátke – Predné Krátke – Pohronská Polhora

Na planinu

Pôvodne to mal byť víkend strávený v Bratislave, ale predpovedný model Aladin ukazuje pozitívnu predpoveď, tak nám viac netreba a za chvíľu máme hotový plán na výlet. Keďže jesenné dni sú veľmi krátke a času nie je kvôli práci nazvyš, rozhodujeme sa pre skorý sobotný ranný presun z hlavného mesta do Brezna. Tam nechávame auto a už autobusom pokračujeme smerom na Sihliansku planinu. V Brezne je okolo nuly, čiže celkom chladno, zamračené, koná sa miestny Ondrejský jarmok, všade je veľa ľudí.

Ešte netušíme, že o niekoľko cestných serpentín a cca 400 výškových metrov nás čaká úplne iný svet. So stúpaním na planinu sa začínajú predierať aj prvé slnečné lúče, takže po vystúpení na Sedmáku sme milo prekvapení, ako je príjemne teplo. Hodinky ukazujú niečo okolo pol jedenástej. Dohadujeme si jemný časový rozvrh, pretože hoci nás nečaká dlhá trasa, nocovať chceme v útulni pod Vartou. A tam je to podľa mapy cca 4 hodiny. My ale chceme ešte zostúpiť do osady Kysuca a tiež si užívať lúčne krásy Sihlianskej planiny, takže budeme mať čo robiť, aby sme to do zotmenia o štvrtej stihli. Však úseky lesom prinajhoršom preletíme.

Túlanie sa planinou

Prechádzame pomedzi domy osady Sedmák, ktorá katastrálne patrí pod Drábsko a hneď začíname stúpať lúkou k hrebienku pod Dlhý grúň, kde by sme mali naraziť na červenú značku Rudnej magistrály. Neprejdeme ani pár metrov a už zhadzujeme vrstvy. Je tak teplo, že môžeme ísť len v tričkách. Celkom fajn pocit, keďže je skoro koniec novembra. O chvíľu sme na značke a opäť stojíme. Vychutnávame si pohľady na vzdialenú Poľanu, Ľubietovský Vepor a Hrb, tiež Sihliansku planinu máme ako na dlani. Foťáky sú v permanencii, polarizačný filter sa krásne chytá. Ach, toto môžem. Ďakujem v duchu sebe aj Matúšovi, že sme neostali "lemriť" v meste.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ďalší úsek trasy vedie príjemným terénom s výhľadmi po planine. Listy sú po októbrovom ochladení opadané, takže krajina pôsobí trochu smutne, ale slnko sa to snaží vylepšiť. Cestou míňame zopár chát a chalúp a ja si hneď predstavujem, aké by to bolo mať nejakú vlastnú chalúpku práve tu (a to ešte netuším, čo ma čaká zajtra na Krátkom). Južná expozícia svahu je pre chalupu priam ideálna. Nedržíme sa striktne značky, ktorá v jednom úseku vchádza do lesa, radšej si vychutnávame cestu lúkami. Je to úžasné, nikde ani nohy.

Prechádzame cez kopec Sedmák, za ktorým sa pokúšame nájsť cestu dole do osady Kysuca. Možno sa pýtate, že prečo tam tak veľmi chceme ísť. Nuž, navnadil nás už dávnejšie kamarát Tomáš tvrdiac, že to je jedno z miest, kde sa zastavil čas a kde je pár krásnych dreveníc. A to my môžeme. Cesta, ktorá je naznačená aj v mape, je však zarastená, takže sa vydávame rovno dole. Kolienka cítia strminu, predsa len, osada je zarezaná hlboko v údolí. Zostup však stál za to. Schádzame kúsok od opravenej zvonice. V okolí je zopár už opravených dreveníc, niektoré však na svojho spasiteľa ešte čakajú. Opäť fotíme, pričom jednu mini drevenicu si pozrieme aj zblízka. Tak tu museli bývať liliputáni! Vrchársky život bol ťažký, tak sa niet čo diviť, že domček je tak malý. Veď život na planine je drsný aj v dnešnej modernej dobe.

Po krátkej pauze pokračujeme po zelenej značke naspäť na hrebienok, presnejšie na rázcestie za Kysucou. Je krátko po obede, tak sa rozhodneme pre občerstvenie. Čajík z termosky, k tomu klobáska s paprikou a ako bonus výhľad na Klenovský Vepor. Paráda! Niet divu, že je Vepor súčasťou národnej prírodnej rezervácie, je čo chrániť.

Na Vepor!

Nechce sa mi dvíhať, ale do zotmenia máme ešte pred sebou kus cesty. Kopneme teda do vrtule. 200 výškových metrov na 2,5 km úseku z rázcestia na Tri chotáre zvládame za cca 40 min, pričom sa nezastavujeme, ale podľa rád Tomáša schádzame na lúky poniže značku, kde sa ukáže opäť Vepor v celej svojej kráse. V týchto miestach sú patrné zaujímavé skalné medze, skoro ako niekde na anglickom vidieku. Vidieť, že ľudia sa tu v minulosti nadreli.

Dlho sa ale nezdržiavame, chceme totiž stihnúť západ slnka na 5,5 km vzdialenom Vepri. Nahadzujeme pekelné tempo a hoci trasa vedie až na malé výnimky lesom, tak to celkom ubieha. Na poslednom úseku sa nielen že zapotíme, keďže sa musíme na túto malú stolovú horu strmo vydriapať, ale si aj overíme orientačné schopnosti, keďže značený chodník sme stratili v množstve vyšliapaných či skôr len naznačených cestičiek. Ale podarilo sa, sme hore! Rýchlo nachádzame geoskrýšu, ktorá, hoci tu je už od roku 2006, má okrem nás len 13 nálezov. Aj to svedčí o návštevnosti tejto lokality. Potom už len prebiehame na samotné označenie vrcholu, odkiaľ hneď mažeme na vyhliadku, ktorá je na východnej strane Vepra. Obloha má ružový nádych a zdá sa, že ideme jemne neskoro. Pod nami už kopčeky začínajú strácať kresbu. Rýchlo urobíme pár záberov južným smerom vrátane tradičnej vrcholovky a už za šera sa poberáme na zostup. Hoci to má byť k útulni len pol hodina, nechcem ísť týmto medveďovom potme.

Ach, tá Varta...

Zbiehame to tak rýchlo, ako sa len dá, no napriek tomu prichádzame na útulňu už takmer potme. Nikde ani nohy. So západom slnka klesá aj teplota, a tak sa vzdávame posedenia pri ohníku a radšej zalezieme do otvorenej útulne. Tu však nachádzame povytŕhané piecky, takže teplejšie asi nebude. Varíme večeru a keďže je celkom zima, tak hneď po jedle lezieme do spacákov. Je len pol šiestej večer. Premýšľam, že si budem aspoň pri čelovke čítať časopis, ktorý som si pribalila, ale keď počujem Matúša, ako vedľa mňa odfukuje po dobrej večeri, tak sa vrhám tiež do ríše snov. Ani si nepamätám, kedy som šla naposledy tak skoro spať. Takto na horách nikdy nemám celonočný nerušený spánok, a tak sa pocitovo niekedy uprostred preberám. Vrhám sa na hodinky, že koľko ešte ostáva do rána. Ale do kelu, ono je len pol desiatej večer! No, tak toto bude dlhá noc. Viackrát sa ešte do rána budím, sníva sa mi asi 5 snov a keď konečne začne do útulne presvitať denné svetlo, tak sa teším, že je konečne ráno. Asi si do budúcna rozmyslím takéto spanie počas najkratších dní.

Deň v znamení Krátkeho

Hneď vedľa útulne je studnička s chutnou vodou. Varíme čaj na ráno aj na cestu, raňajkujeme. Všetko s výhľadom na skalné bralá Klenovského Vepra. Dnes sa nemusíme ponáhľať, čaká nás len niečo cez 10 km, aj to prevažne klesania. Neviem sa dočkať chalúpok na Krátkom, ale vraj aj na Machniarke (Machňarke) by malo niečo byť.

Hodinový úsek červenou značkou zo sedla pod Vartou na Machniarku vedie kúsok cez prírodnú rezerváciu Klenovské Blatá, na ktoré upozorňuje aj tabuľa v teréne. Botanici tu majú vo vegetačnom období malý raj. Hoci mal chodník viesť prevažne lesom, nemilo nás prekvapuje holorub na kopci Rozsypok. Zasa raz krásna ukážka starostlivosti o les. Bohužiaľ nie sme v národnom parku ani chránenej oblasti, a tak sa môžeme sťažovať asi jedine na lampárni. Jedinou výhodou je netradičný pohľad na Klenovský Vepor. Aj značku strácame, ale po konverzácii s jedinými turistami tohto víkendu ju aj potom nachádzame.

Zanedlho sme v sedle Machniarka (Machňarka). Stojí tu chalúpka, od ktorej je tiež výborný pohľad na dominantu okolia, už viackrát spomínaný Klenovský Vepor. Kúsok od Machniarky je zopár dreveníc, ale keďže majiteľom asi veľmi záleží, aby ostali neobjavené (celý turistický chodník je obitý „home made“ ceduľami „Súkromný pozemok!!! Nevstupovať!!!“), tak ich nebudem presnejšie opisovať.

Z Machniarky je to už len kúsok po modrej na Chlipavicu. Tu začína malebná horská osada nazývaná Krátke a tiež žltá značka do Pohronskej Polhory. Krátke je typické svojím lúčnym charakterom a krásnymi výhľadmi na hrebeň Nízkych Tatier. Jednoducho idylka pre všetkých, čo sa radi túlajú. Na Chlipavici bolo minulé leto vybudované malé gazdovstvo, ktoré by malo slúžiť aj na nocľah, tak uvidíme, či sa plány podarí zrealizovať. V čase nášho prechodu je ale zatvorené. Ani sa nedivím, kto by v tomto období čakal nejakých turistov, že.

Prechádzame Zadným Krátkym. V tejto časti je viac dreveníc opravených, prípadne pribudli nové chaty, keďže oblasť je prístupná aj autami. Vítajú nás dva hravé psy, ktoré idú kúsok s nami, v jednej z chalúp visia cez okno periny. Toto je čistá jar a nie zima, ktorá má čoskoro nastať! Rozhodujeme sa pre trasu mimo značený chodník, aby sme toho videli čo najviac, keďže je dostatok času. Nestúpame rovno na kopec, ale mierime poľnou cestou jemne vľavo, úbočím okolo chát a chalúp. Je to tu naozaj nádherné, opäť neviem, čo skôr fotiť, či chalúpky, či Klenovský Vepor, ktorý je ale trochu v protisvetle. Od poslednej chalúpky musíme rovno hore na kopec. Tu sa nám otvára výhľad na Nízke Tatry. Škoda len, že nie je úplne čistá viditeľnosť. V ďalšom výhľadovom mieste sa rozkladáme a dávame obed. Sme asi v strede Krátkeho, od chalúpok pod nami k nám mieri stádo kráv. Opäť idylka a pohoda.

Po jedle sa necháme zlákať črtajúcim sa hrebienkom na bezmenný kopec, kadiaľ ale cesta nevedie, tak sa rozhodneme križovať terén až k žltej značke. Mám pocit, že už nemáme veľa času, takže dáme už len pár chalúpok na Prednom Krátkom a začíname klesať do dediny. Škoda, nechce sa mi opustiť taký krásny kraj. Chodník dole vedie striedavo lesom a rúbaniskom. V dedine sme prekvapivo rýchlo. Keby som to tušila, tak ešte sedíme hore v tráve, autobus do Brezna nám totiž ide až o hodinu a pol. V miestnej krčme pri nealkoholickom pivku to ale ubieha a s poslednými lúčmi slnka odchádzame.

Zhodnotenie

Opäť je za nami krásny a hodnotný víkend. Hneď v aute spriadame plány na ďalšiu túlačku niekde v okolí Zbojskej, keďže tentoraz sme to až tam nestihli. Možno sa zadarí už túto jar, držte palce!

P. S.: Ak vás v článku zaujala oblasť Krátkeho, tak je tu pozitívna správa – na jeseň bude jedno z Hiking.sk foto stretnutí práve v tejto lokalite. A ak všetko dobre dopadne, tak budeme pri tom.

Túra bola absolvovaná v dňoch 21. - 22. 11. 2009.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek