Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Malé Karpaty - Vápenná

Pohľadom z diaľky alebo nazretím do mapy sa Malé Karpaty môžu niekomu zdať málo atraktívne na podnikanie túr. Určite to však neplatí pre strednú časť pohoria s najvyššími vrchmi bohatými na výskyt vápenca. Trasa tejto túry začína aj končí na Záhorí – z Plaveckého Podhradia do Sološnice cez Vápennú, tretí najvyšší vrch Malých Karpát.

Vzdialenosť
15 km
Prevýšenie
+677 m stúpanie, -677 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 1.10.2005
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 752 m n. m.
  • Najnižší bod: 210 m n. m.
Voda
Amonova lúka, Mesa?ná lúka
Doprava
tam aj spä? - bus Malacky alebo prestup v Rohožníku z/do Bratislavy
SHOCart mapy
VKÚ ?. 128 Malé Karpaty - Záruby

Z Plaveckého Podhradia vyrážam pomerne neskoro, o pol deviatej, vďaka obmedzenému prístupu verejnou dopravou. Do oblasti záhorského podhoria ešte nedávno premával motorový vlak; v časoch môjho detstva býval plný chalupárov, turistov, trampov, hubárov. Momentálne sa do tejto oblasti inak ako autobusom nedostanete. Z autobusovej zastávky treba zísť trochu nižšie na modrú značku smerujúcu na Plavecký hrad. Chodník vedie najprv obcou, neskôr cez lúku vstupuje do hustého lesa. Asi po 30 minútach stúpania prichádzam k odbočke na zrúcaniu Plaveckého hradu – odporúčam aspoň pol hodinku na prehliadku a výhľady. Je vidieť od Vysokej cez Borskú nížinu až po hrebeň Zárub.

Po prehliadke hradu a krátkych raňajkách pokračujem po modrej takmer bez prevýšenia po severnej časti susedného vrchu Pohanská (495 m). Terén vedie typickým malokarpatským bukovým lesom. Súbežne ide aj náučný chodník venovaný Plaveckému krasu, jeho značka niekedy nahrádza chýbajúcu modrú. Asi po desiatich minútach chôdze je vpravo odbočka na zvyšky keltského oppida (archeologické nálezisko). Pokračujem ďalej, chodník mierne klesá do doliny a následne stúpa až na lúku na Báborskej (542 m). Tento nevýrazný vrch tvorí z jeho južnej strany vápencová terasa pokrytá lúkou, umožňujúca krásne výhľady na Plavecké Podhradie, Sološnicu a okolitú krajinu. Z Báborskej nasleduje už len mierne stúpanie na rázcestie pri Amonovej lúke, kde sa modrá spája s červenou (Štefánikova magistrála). Na Amonovej lúke je odbočka k prameňu. Neviem, aký je výdatný, vodu si nosím vždy so sebou.

Po chvíli stúpania sa ocitnem pred tabuľou označujúcou národnú prírodnú rezerváciu Klokoč. Ide o hrebeň s nevýrazným vrcholom – možno tu obdivovať zaujímavé zdeformované stromy, asi následok vetru otvorenej juhovýchodnej strany. Cez rúbanisko a preriedený les sa otvárajú výhľady na „prístupovú cestu“ – Pohanskú a Báborskú, ale aj na vzdialenejšiu Čiernu skalu a Záruby. Na vrchole sa nachádza oceľová schránka a „vrcholová knižka“, zošit s „duchaplnými“ odkazmi. Zaujímavý je drevený kríž s kladivom na retiazke, pribíjajú sa naň klince (ak máte) – zrejme ako obeta za hriechy. Je tu aj malá schránka s blokom a perom, kde možno nechať odkaz. Z vrcholu sa otvára výhľad do vnútra pohoria, zaujme najmä Geldek (695 m), Vápenná (752 m) a Vysoká (754 m).

Zostupujem veľmi peknou lúkou s roztrúsenými stromami až do sedla Uhliská. Je tu rázcestie a pekný mariánsky stĺp s lavičkou. Ako rázcestník slúži starý skrútený strom, jedna zo starých tabuliek mu padla za obeť, takmer celú ju obrástol. Po modrej možno opustiť hrebeň a vydať sa dovnútra pohoria. Napravo od stromu-smerovníka sa v mladom poraste týči tabuľka – NPR Roštún (je to starší názov Vápennej). Pod tabuľkou je pripevnená značka prečiarknuteho bicykla. Chodník prudko stúpa omladinou, ale len krátko, potom miernym stúpaním pokračuje peknou Mesačnou lúkou. V strede lúky je prameň a práve pri ňom míňam trojčlennú rodinku na bicykloch! Žiadni exrémni jazdci, vlhké brzdy im pískali doďaleka. Od studničky sa k červenej pridáva zelená značka vedúca z Harmónie. Cesta pokračuje malinčím, treba uznať, že chodník je pekne vysekaný. Po vstupe do lesa opäť strmé stúpanie, ale opäť len krátko. To som už na kilometer dlhom hrebeni Vápennej. Na rozdiel od Klokoča, ktorý je široký, pripomína tento hrebeň žiletku. Sprava strmý les, zľava vápencové bralá porastené skutočnou džungľou. Pod bralami niekoľko metrov kolmej steny. Chodník miestami vedie traverzom v lesnom svahu, v jednej chvíli vedie priamo po hrane skaly (viď titulná fotka) a niekoľkokrát klesá a stúpa cez skalné hrebienky, porastené skrútenými a klzkými koreňmi. V daždivom počasí a s ťažkým batohom na pleciach (veď je to vlastne „tranzitná“ cesta) tu možno zažiť väčší adrenalín ako v Tatrách. V týchto partiách stretávam starší pár, ktorý buď blúdi, alebo hľadá „súkromnú“ skalu. Chvíľu blúdim aj ja, ťažko rozoznať, čo je chodník a čo len redšia vegetácia. Je jasné, že značka na každom strome byť nemôže. Vychádzam z džungle, stretávam mladý pár a o chvíľu sa ocitám na vrchole Vápennej. Je tu betónový stĺp s povzbudzujúcim nápisom a na ňom miesto po chýbajúcej vrcholovej knižke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Usadím sa na skale, obedujem a obdivujem scenériu okolitých hôr, najmä smerom na Vysokú. Žiaľ, je silný opar a protisvetlo, fotky nestoja za zverejnenie. Na hrebeni sa občerstvujú traja chalani z „Predhoria“, vraj je to opak Záhoria, teda oblasť od Trnavy. Jeden z nich je vyznávač diaľkových pochodov, v Malých Karpatoch je ako doma a sám označuje úsek okolo Vápennej za ich najkrajší kút. Navzájom sa odfotíme a rozlúčime. Pod vrcholom sa červená značka stáča doprava a opúšťa hrebeň dlhším strmým klesaním cez bukový les. V prieseku je krásny výhľad na sever až severovýchod od Pohanskej až po hrebeň Zárub. Kúsok pod hrebeňom by mala z červenej odbočiť doľava žltá značka, po ktorej sa dá vrátiť do Plaveckého Podhradia (výhodné hlavne pre motorizovných turistov), ja som si ju síce teraz nevšimol, ale pred pár rokmi som po nej šiel. Po dlhšom zostupe nasleduje rázcestie, zelená značka sa skrúca doprava a vedie do Sološnice. Aj keď mám rovnaký cieľ, pokračujem po červenej, odmenou mi je výhľad na Malú Vápennú a do ústia Sološnickej doliny. Zo skalnej vyhliadky už len chvíľu zostupujem do doliny, kde je rázcestie so žltou. Opúšťam červenú odbočením doprava a po asfaltovej ceste vchádzam do Sološnice. Tu je možné túru ukončiť na autobusovej zastávke.

Keďže zo susedného 4 km vzdialeného Rohožníka mám už priame spojenie autobusom až domov, idem tam pešo s nostalgiou po opustených koľajach a za mostom popri ceste. Odmenou mi je pohľad späť, na všetky vrchy, ktoré som prešiel. Vápenná od Sološnice skutočne pôsobí dosť nezáživne. Ale zdanie často klame...

Fotogaléria k článku

Najnovšie