Na cestách bola kalamita a než sa dostali pod kopce, bolo už odpoludnie. Auto zaparkovali dolu pri chate s vlekom a „svojím“ chodníkom sa vybrali hore. Obidvaja mali nabalené najmenej 30 kíl a ženy, ktoré išli za nimi, mali v batohu tiež aspoň 15 kíl. Sneh bol hnusný. Prakticky sa nedal ušliapať, ubiehal pod nohami, podšmykoval sa a chlapi ho vlastne iba premiešavali a prehŕňali. V duchu a občas aj nahlas ho preklínali, ale vedeli, že do chatky už majú maximálne dve hodinky a tak sa striedali na špici a šliapali a šliapali. Ich ženy sa držali asi 15 – 20 metrov za nimi a napriek námahe si aspoň občas vymenili pár slov. O chvíľu vyšli nad hranicu lesa. Stúpanie sa zmiernilo a viedlo mierne šikmo po svahu, takmer po vrstevnici.

„Počkaj, Paľo, trochu si vydýchneme. Aj baby už toho majú dosť. Čert nám bol dlžný ten sneh.“ „Minulý týždeň by to bolo ešte v pohode, ale vieš, že som nemohol. Šéf ma nechcel pustiť ani za nič.“ „Ale, kašli na to,“ povedal Ivan a potom sa obrátil na ženy, ktoré ich už dobehli. „Tak čo, babule, vládzete ešte?“ „Vládzeme, ale je to makačka. Dúfam, že si hore uvaríme aspoň čaj, než pôjdeme nazad.“ „No neviem,“ povedal Ivan, „veľa času mať nebudeme. Aj tak prídeme k autu až za tmy. Dni sú krátke. Ale veď uvidíme.“ Chlapi sa zasa pustili snehom a ženy, akoby im nechceli zavadzať, počkali pár minút a až potom sa pustili za nimi. Chodník kopírujúci bočné hrebienky sa ponoril do svahu a chlapi vedeli, že im ku chatke zostáva nanajvýš hodina cesty. Po dvadsiatich minútach sa Ivan obzrel dozadu, aby skontroloval ich polovičky, a po tele mu prebehol mráz. „Paľo, nenápadne sa obzri dozadu, ale nerob paniku. Máme asi problém.“ Paľo hneď pozrel nazad a zahrešil: „Do riti, medveď.“ Asi stopäťdesiat metrov za ženami si vyšliapaným chodníkom vykračoval medveď. Občas sa zastavil a dvíhal hlavu do výšky, aby nabral vôňu dobrôt, ktoré im ťažili batohy. Náhlivé sneženie mu zobralo aj posledné možnosti obživy a on ešte nestačil zaľahnúť na zimu. A teraz ho zvábila vôňa, ktorá vychádzala z batohov od ľudí. Mal pred nimi rešpekt, ale hlad je hlad. „Poďte, baby, pridajte, o chvíľu sme hore,“ vyšlo z Paľa. „Ale hej, veď makáme, no nie?“ veselo odpovedali ženy. „Len nech sa preboha neobzrú,“ povedal Ivan, „lebo zahodia batohy a ušľapú nás. Máš svetlice?“ spýtal sa Paľa. „Mám, ale sú v batohu.“ „No nič, ty pridaj, hen za skalou ich vytiahni z batohu a počkaj na nás. Ja zasa počkám na baby a uvidím, čo sa dá robiť.“ Paľo sa zasa pustil do zápasu so snehom a Ivan čakal na ženy. „Čo je, Ivan, nevládzeš?“ oslovila ho jeho žena Marta. „Trochu ma pichá v boku,“ ospravedlňoval sa Ivan. „Pôjdem s vami. Paľo povedal, že už to dobojuje sám.“ Medveď za nimi zastal a hoci vzdialenosť medzi nimi sa nezmenšila, Ivan mal z toho zlý pocit. „Tak poďme,“ povedal a vykročil snehom. Ku skale im chýbalo už iba asi 150 metrov. Ivan sa stále obzeral a kontroloval situáciu a ženy v nevedomosti sa smejúc a klebetiac sa trepali za ním. Keď už boli len pár metrov od skaly, ozval sa výstrel, do vzduchu vyletela raketa a vzápätí vybuchla. „Jáj, tak toto ste pripravovali, vy beťári,“ smiali sa ženy, „my sme si hneď mysleli, že niečo vymýšľate.“ Ivan sa obzrel dozadu a zazrel už len zadok medveďa, miznúceho za hrebienkom. „Nuž, chceli sme vás prekvapiť, to je pravda,“ povedal Ivan. „A ešte máme pre vás prekvapenie,“ doložil Paľo, „zostaneme na noc a dolu ideme až zajtra. Keď už napadol ten sneh, tak zahájime sezónu už dnes.“ „Hurá,“ ujúkali baby a tešili sa na pekný večer. Ani nie o desať minút boli na chatke. Dreva bolo nachystané na celú zimu a tak o chvíľu už horel v piecke oheň a teplo sa šírilo chatkou. Ženy vybalili potraviny z batohov, chlapi naliali po štamperlíku a začali ukladať jedlo do plechovej skrine v komore, do ktorej sa im nikdy nedostala ani myš. Na piecke sa zohrievala voda na čaj a chlapi nanosili dovnútra dostatok dreva na celú noc. Keď sa najedli, rozostlali šalandy, aby sa zohriali studené a zvlhnuté prikrývky, vytiahli karty a pri sviečke, čaji a štamperlíku hrali a rozprávali sa dlho do noci. Milovali tie večery a celé leto sa na ne tešili. A potom zaľahli do postelí a nastala noc.

Ivan a Paľo boli bratia a vždy, keď prišli na chatku, si nevdojak spomenuli na svojho otca. Ako šéf na lesnej správe tejto oblasti kúpil chatku, ktorá kedysi slúžila najprv na ubytovanie drevorubačov a neskôr pre lesníkov a horárov. Keď otca, ešte v produktívnom veku a navidomoči zdravého ako repa, skolil srdcový záchvat a oni šokovaní zo straty sa aj s mamou presťahovali za príbuznými na dolniaky, vôbec netušili, že tu v centre krásy slovenských hôr vlastnia chatku. Až pri vysporiadaní dedičstva im to oznámil notár, a oni, vtedy 14 a 16-roční, sa po prvý raz vybrali tam, kde ich otec plánoval prežívať chvíle oddychu na dôchodku. Najprv tam chodili s priateľmi a neskôr už s partiou, v ktorej boli aj dievčence. Ale priatelia sa vytratili kamsi do zabudnutia a z celej partie zostali iba Elena a Marta. Tak to samo prišlo. Dve výborné baby a kamarátky, turistky a lyžiarky, pekné, vysmiate a príjemne prítulné. Ako sa hovorí – do koča i do voza. Chalani vedeli, že majú šťastie. A tak sa oženili. A mali šťastie aj preto, že tie dve milé dievčatá si navzájom rozumeli rovnako dobre ako oni, že spolu vychovali svoje deti a že ich nikdy neopustila láska k horám a k tejto chatke. Postupne chatku vylepšovali, ale nie tak, aby to bola nejaká pánska fajnová chata, ale tak, aby im poskytla primerané pohodlie v rámci možností a bez straty romantiky. V lete chodili na chatku zväčša už ich deti, ale v zime tu boli výhradne oni a celá dolina ich dávno dobre poznala. Všetci sa na nich tešili a ak mali cestu aspoň trošku okolo, radi sa zastavili. Horári i lesníci, chalani z Horskej služby i ochranári, lyžiari z miestneho oddielu, všetci mali u nich otvorené dvere a všetci boli ich dobrí priatelia. Neraz u nich na zemi spalo aj 7 – 8 ľudí a na oplátku im zasa oni pomohli občas vyniesť materiál na opravu chatky. A pár z nich aj vedelo, kde sú ukryté kľúče. Ich otec mal medzi lesníkmi a ľuďmi pracujúcimi v lese povesť vynikajúceho odborníka a skvelého človeka, a to im vždy, i po rokoch, otváralo cestu k srdečnému vzťahu. Boli mu za toto nepriame dedičstvo úprimne vďační a zo všetkých síl sa usilovali, aby nenaštrbili povesť svojho otca.

V piecke už takmer nebolo vidno plamene, keď sa ozval hlas: „Ivan, Paľo, vstávajte, niekto je vonku a búcha na dvere,“ zobudila ich Elena. Chlapom nebolo treba nič vysvetľovať. Zošmykli sa z šalánd rovno do topánok a v rukách mali baterky. „Paľo, počkaj, nesvieť,“ povedal Ivan. „Čo robíte?“ pýtala sa rozospatá Marta, „veď otvorte, to bude nejaký zablúdený turista.“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

„Čerta turista, medveď je to. Celú cestu sa ťahal za nami,“ vyletelo z Paľa. Zobral do ruky svetlicu a pomaly odklopil okenicu. Maco stál asi dva či tri metre od chatky a vyzeralo to, že sa mu vôbec nechce odísť. Vôňa jedla ho ťahala do chaty a on to nechcel len tak ľahko vzdať. Ale Paľo už nemeškal, škrkol svetlicu a napálil ju rovno do medveďa. Vletela mu priamo do kožucha, potom sa odrazila do snehu a vzápätí vybuchla. Ale to už medveď trielil priamo dolu svahom a sneh za ním víril ako za ratrakom. Obe ženy sedeli na posteliach a bolo vidieť, že sú dosť nervózne. „Čo si to povedal o tom medveďovi?“ spýtala sa Elena. „A kedyže sa to ťahal za nami?“ pridala sa Marta. Muži sa pozreli na seba a Ivan začal vysvetľovať: „Bol za nami už od Pustého smreka, ale nechceli sme robiť paniku a tak sme vám nič nepovedali. Preto sme ho odplašili svetlicou, ako aj teraz, a radšej sme zostali, ako ísť nocou dolu.“ „Teraz sa už nemusíte báť. Medveď zdrhol a zajtra cez deň sa isto neodváži,“ pridal sa Paľo. Ženy vedeli, že je zbytočné o tom kecať, ale noc už taká pokojná nebola.

Ráno bola modrá obloha, sneh sa trblietal na slnku a bolo takmer úplné bezvetrie. Spoločne sa so smiechom naraňajkovali, vyčistili piecku a pripravili nové drevo. Potom skontrolovali okenice, vyliali vodu, pozamykali skriňu s jedlom a kľúč od skrine ukryli na svoje miesto. Napokon poriadne pozatvárali oplechované masívne dvere na chatke, kľúč zasa ukryli a vyrazili. Chlapi popredu a ženy takmer tesne za nimi. Chodníkom pred nimi sa ťahala včerajšia široká stopa medveďa a oni zo skúsenosti vedeli, že to bol veru riadny maco. Chvíľu ešte vládlo napätie, ale krásne počasie a aj nádherná noc na chatke a v neposlednom rade dobrodružstvo s medveďom im dalo dostatok námetov a po čase znel chodníkom chichot žien a rehot mužov. Keď sa dostali do lesa a začali trochu prudšie klesať, zbadali, že oproti nim niekto kráča. Bol to miestny horár, ktorý ich občas navštevoval na chatke a stalo sa, že párkrát u nich aj prespal. Zvítali sa ako starí známi, ktorí sa tešia zo stretnutia po dlhom čase. „Ondrej, neskoro ideš, všetko sme vypili aj zjedli. Iba ak by si chcel vodu zo studničky. Ale to by ťa asi zabilo, nie?“ Ondrej sa zasmial, podali si ruky a on pobozkal na líce ich manželky. „Pozerám sa, že ste mali sprievodcu,“ povedal. „Ten medveď išiel za vami už od horného mostíka.“ „Bol u nás aj na návšteve. V noci sa sviniar dobýjal do chaty, museli sme ho svetlicou odplašiť.“ „Dajte si naňho pozor, je to problémový medveď. Už máme povolenie na jeho odstrel. Lenže je prefíkaný a stále nám uniká. Ak zaľahne, už ho do jari nedostaneme a na jar nám ženy nebudú chcieť ísť robiť do hory. Ak im nenecháme poblíž skriňovú Aviu, tak ani za nič nezostanú v lese. Už aj chlapi sa ho boja. Narobil škody a kone sa ho boja tak, že sa až trhajú z liací. Nuž ale aj na neho príde. Idem sa pozrieť hore až k vašej chatke a ak by dačo bolo, zavolám vysielačkou na horskú. Zdržíte sa dolu v chate?“ „Nuž, aspoň na kávu sa zastavíme. Je tam chatár? Včera sme prišli dosť neskoro a tak sme leteli rovno hore. Ten sneh je naozaj veľmi zlý. Ale s chatárom a s chalanmi si chceme chvíľu pokecať. Teraz už máme času dosť.“ Potom ešte prehodili pár slov, zaželali si k blížiacim sa Vianociam a rozišli sa. Horár hore chodníkom a oni dolu k autu. Na parkovisku si odložili prázdne batohy do auta a vbehli ešte do chaty zvítať sa s chatárom a dať si kávičku na cestu. Hodinku posedeli, debatujúc na zimnú nôtu, porozprávali o medveďovi a potom sa pobrali na parkovisko k autu. Ešte nebolo naštartované, keď začuli ranu z guľovnice, ktorá sa odrážala od okolitých kopcov a takmer vzápätí dve ďalšie. Nebolo treba ani veľmi premýšľať, odkiaľ to bolo a kto to strieľal. O chvíľu z chaty vybehol chatár len tak v trepkách a košeli a bežal k ich autu. „Počkajte, počkajte,“ kričal na nich, „volal Ondrej, vysielačkou, že už sa vraj nemáte báť toho medveďa. Ten medveď bol pri vašej chatke a rozbil vám okenicu a oblok. Ondrej ho chcel odplašiť, ale medveď po ňom vyštartoval a tak ho buchol. A vraj vám okenice zatlčie doskami a máte si nabudúce priniesť nové sklo. A už musím bežať, ideme mu pomôcť stiahnuť ho dolu. To bude makačka.“ Potom celá štvorica nasadla do auta a mlčky začali schádzať dolu dolinou. Nikto nič nehovoril, nikto nič nekomentoval. Len vedeli, že ten mohutný starý medveď, ktorý už nestačil zvládať svoj život bez pomoci človeka, odišiel skôr, ako ho stačili zabiť nemilosrdná zima a hlad. A bolo im to úprimne ľúto.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Autor ilustračnej fotografie: Ján "janci" Duchaj