Cesta

Obavy z toho, či sa jazykovo nevzdelaný, nestratím cestou, sa ukázali zbytočné. Lístky sme kúpili cez internet z pohodlia nášho bytu. Samozrejme, kupovala ich dcéra, anglicky neviem. Ale presun Blagbusom spod Mostu SNP v Bratislave do Viedne, let z Viedne do Osla, nákup vo Free Shope a prestup na let do Aalesundu so spoločnosťou SAS, som zvládol sám bez straty desiatky.

Odchádzal som zo slnečnej Bratislavy s rozkvitnutým orgovánom a vystúpil som do sivého, uzimeného a daždivého Nórska. Všetko čo bolo v nadmorskej výške 200 m a vyššie, sa belelo. Ešte že som dal na dcérine rady a vzal si kompletnú zimnú výbavu.
Z Bratislavy som odchádzal 10.05 h autobusom a na ostrove Vigra pristávam 19.55 h. Dcéra ma čaká s autom a ideme mostom na ostrov Valderoya, podmorským tunelom na ostrov Norvoya k trajektu z Magelhormu cez Storfjord do Ornesetu na pevnine. Netrvá dlho a sedím vo Vik, kde zať s priateľmi pozerá semifinále Ligy majstrov Barcelona : Inter Miláno.

1. deň - zasnežená túra

Ráno cez okno pozerám na kopce, ktoré komúnu Sykkylven obklopujú zo všetkých strán. Kopec oproti cez Sykkylvsfjord mi silne pripomína tvarom Gerlachovský štít. Dcéra nás pred deviatou odváža ku škole v Aure. Ona sa ide učiť po nórsky a ja zoznámiť sa s mestečkom. Drobno mrholí a musím si zvykať, že takto a ešte horšie tu bude počas celého môjho pobytu. Nepremokavé oblečenie a obutie mám na sebe celý týždeň a nesklamalo ma. Horšie je to s fotoaparátom. Skrývam ho pod bundou a neustále musím utierať objektív. V mestečku je najvyššia trojposchodová budova Sykkylven Naturhistoriske Museum s Galeri Elvetun.

Od školy prechádzam k cintorínu a kostolu, postavenému v rokoch 1940 – 1945. Na pozemku oproti našli stopy osídlenia od doby kamennej. Žiaľ informáciám o Aureparken Sykkylven nerozumiem, no podľa zaťa, tu vraj našli zvyšky jedného z najväčších vikingských domov. Od kostola pokračujem hlavnou ulicou a cez 860 m dlhý most ponad Sykkylvsfjorden prechádzam na druhú stranu do Ikornnes. Ja zadarmo, motoristi platia mýto. Prichádzam ku pomníku manželov Petrine a Jens E. Ekornes. Začiatkom minulého storočia tu založili nábytkársku fabričku. Dnes sú tu tri a prosperita komúny sa odvíja od ich úspešnosti na svetovom trhu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Skoro všetky domy tu stoja vo svahu dvíhajúcom sa od mora. Prepracoval som sa až k najvyššie položenému a štrkovou cestičkou za ním som pokračoval do lesíka. Tušil som dobre. Na strome je turistický smerovník na Skopshorn a Stavekollen. Neskôr mi zať vysvetlil, že oba sú kopce a koncovky vyjadrujú ich tvar. Čas, ani vzdialenosť tam neboli napísané, nuž som sa vybral po zasneženej cestičke naslepo. Značku som samozrejme po celý čas nevidel. Z predchádzajúceho pobytu v Nórsku viem, že červené T sa nachádza na skalách. Tie sú však pod snehom. Nemal som ochranné návleky a hoci nepremokavé nohavice mali dolu suchý zips, neustále sa zabáram v goretexových teniskách po lýtka do snehu a ten sa mi cez vyhrnuté nohavice naberá dnu. Takže to po prekročení potoka v nadmorskej výške 365 m n. m. pri červenej chatke vzdávam.

Pred návratom sa ešte poteším pohľadom na zamrznuté jazero podo mnou v borovicovom lese a ostrovy v diaľke na mori. Keď som sa vrátil k prvým domom, zazvonila mi vysielačka. Dcéra skončila školu a pýtala sa, kde som. Dohodli sme sa, že prídem za ňou do štúdia v Galleri Elvetun. Neďaleko, na brehu Sykkylvsfjordu, sa nachádza maličký a jediný v širšom okolí, Sjobakken kemp so šiestimi väčšími a piatimi menšími chatkami, recepciou a sociálkami.

Počas celého pobytu som na spojenie s dcérou používal vysielačku Binatone s dosahom 5 km. S výnimkou výstupu na 795 m vysoký Borgurkollen, keď som bol krytý kopcom, sme mali perfektné spojenie. Na mobile mám len kredit a pri cenách roamingu, by som sa nedoplatil.

2. deň - k jazeru

Na druhý deň ma zať vzal autom na obhliadku širšieho okolia. Zo Sykkylvenu sme šli k zamrznutému jazeru Andestadvatnet. Mladí tu na autách skúšajú svoju šoférsku zručnosť, bez toho, žeby ohrozovali druhých. Do výšky nad 860 m sa tu vypínajú kopce Sandvikhorn a Romehorn. Cez maličké osady v údoliach Ranstaddalen a Fasteindalen sme sa po lesnej ceste popod 1202 m. vysoký Ausekaret dostali do lyžiarskeho strediska na brehu jazera Nysetervatnet. Domáci tu majú svoje letné domy (chaty), pod zjazdovkou parkovisko karavanov, je tu horská chata Fjellseter a ideálne podmienky na bežky.

Pokračovali sme do obce Fet, kde končí Sykkylsvfjord a nad ktorou sa vypína 1586 m vysoký Rona. Videl som tu padať lavínu a veru narobila parádny hukot. Našu pánsku jazdu sme zakončili na brehu Hjorundfjordenu, kde sa na druhej strane vypína k oblohe 1419 m vysoký Jonshornet. Z dedinky Gjevenes, kde sa končí Sykkylven komunne, sme sa vrátili do Vik a cestou sme sa zastavili v malej opravovni lodí a stolárskej dielni, kde pracujú zaťovi známi.

3. deň - rybačka

Ďalší deň som absolvoval morskú rybačku. Napriek mrholeniu a zime, sme ôsmi vyplávali na sympatickej drevenej jachte z prístavu v Aure do Storfjordenu, ktorý končí v známom Geirangeri. Až tam sme neplávali, lebo plavba by vraj trvala šesť hodín. Stretli sme však výletnú loď Midnatsol linky Hurtigruten, ktorá tam plávala.
Držal som udicu prvýkrát v živote a tak som pokukoval po ostatných, čo s ňou robia. Udivilo ma, že na háčik, ako návnadu, nič nedali. Jednoducho sme hodili do mora háčik, povoľovali lanko, až sa prestalo odvíjať a potom v pravidelných intervaloch dvíhali a púšťali prút. Asi ani rybám sa nechcelo do toho mrholenia a tak sme chytili len päť rýb, z čoho iba dve sme si nechali.

Podrobne som si však prehliadol jachtu. Je na nej spálňa pre štyroch a salónik so sedačkou, kuchynským kútikom, WC a sprchou. Kormidelník mal vedľa seba hĺbkomer, kde sa na obrazovke ukazovali skaly, morské dno a okolitá hĺbka. Na druhej obrazovke GPS sa ukazovala mapa, naša pozícia a smer kam plávame. Kormidlovali skoro všetci, teda okrem nás Slovákov. Po piatich hodinách sme sa vrátili do prístavu a na moje počudovanie ryby zostali nám, lebo vraj ostatní ich nejedia. Zať ich vypitval, nakrájal na kúsky, uvaril a jedli sme ich so zemiakmi. Z hláv a nezjedených zvyškov som uvaril našu vianočnú rybaciu polievku. Po prvýkrát som však robil aj zásmažku a kupoval polievkovú zeleninu. Jeden maličký petržlen stál 21,90 Nok (cca 2,5 € ). Už viem, čím sa budem živiť, až ma vyhodia z práce. Budem dovážať do Nórska petržlen.

4. deň - akvárium

Ďalší deň sme navštívili akvárium Atlanterhavsparken za Aalesundom. Majú tu teráriá, obrovské podmorské akvárium, kopu ďalších malých a Humboltových tučniakov. Chodia sem detičky zo škôl, aby spoznali morské živočíchy. Potápač tu kŕmi z ruky malými sépiami ryby, ktoré by asi zlomili udicu, ošetrovateľ vo fraku zase tučniakov malými rybkami tiež priamo z ruky. Pritom sú deti oboznamované s jednotlivými druhmi. Napokon si môžu v jednej miestnosti vziať do ruky ježovku, morskú hviezdicu, morskú uhorku, morského raka, či na udičke s krevetou chytenou do štipca na prádlo, chytať kraby.

Po prehliadke akvárií sme sa odviezli na ostrov Giske, ktorý je mostom prepojený s ostrovom Valderoya a podmorským tunelom s ostrovom Godoya. Je tu vtáčia rezervácia, námornícky kostol, cintorín a pieskové pláže. Nad hlavami nám vzlietali lietadlá z letiska na ostrove Vigra a v diaľke sa z mora dvíhal maják na ostrove Erkna. V lete tu môže byť fajn, teraz fičal taký studený vietor, že sme utekali do auta. Deň sme zakončili prehliadkou centra Aalesundu, ktorý v roku 1904 skoro celý vyhorel a bol obnovený v štýle Jugendstil. Domáci sú pyšní na „najželeznejšiu“ ženu sveta, ktorá sama prešla Antarktídou a vystúpila na kopu osemtisícoviek. No a hlavne na futbalistov, ktorí momentálne vedú nórsku futbalovú ligu. V ten deň vyhrali 2 : 0 a celé mesto bolo ovešané oranžovo-modrými vlajkami.

Záverečná hostina

Môj pobyt sme ukončili krevetovou hostinou, čo bola odpoveď na slovenský večer. Z domu som doniesol bryndzu, slaninku, údené i neúdené oštiepky a parenice, 4-putňový Tokaj, horkú Demänovku a pre malú Viktóriu tých pár slovenských keksov, ktoré ešte vyrábame. Dcéra narobila horu pravých halušiek a bolo nám fajn. Mladým Nórom halušky nechutili, oni vraj skôr pizzu, či hamburger. Hja globalizácia!

Slnko nám ešte večer o 21.00 h pražilo do okien (ukázalo sa v posledný deň môjho pobytu). Keď som šiel o polnoci spať, videl som hory na druhej strane fjordu a ráno keď som vstával 3.50 h, aby som o 4.50 h stihol trajekt, už som ich videl zase. Odchádzal som s túžbou v srdci navštíviť tento nádherný kraj, kde sa ešte stále nezamykajú domy ani autá a bicykle či lyže sú voľne pohodené pred domami, niekedy v lete. Ono tie tri pokusy o výstupy na okolité vrchy ma navnadili až moc.

Užitočné informácie:

Mapa Sor-Norge nord (1 : 335 000) - 129,- NOK
Cena spiatočných leteniek Viedeň – Oslo – Aalesund - 318,60 €
Ubytovanie: v súkromí obec Vik
Cena autobusového lístka Vigra – Moa – Sykkylven - 160,- NOK
Cena pecňa chleba - 25 - 30 NOK
Cena trajektu Magerholm – Ornesetu za auto a dve osoby - 100,- NOK
Cena vstupenky do Atlanterhavsparken - 130,- NOK
Cena červeného španielskeho vína Rijocha vo Free Shope - 76,- NOK
Cena 250 g nórskej čokolády vo Free Shope - 31,- NOK
Cena 400 g Reinsdyr-snabb (saláma zo soba) - 75,- NOK

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek