Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Príbeh Už sa začína to pravé dobrodružstvo

Nesprístupnená jaskyňa dáva človeku zažiť nádherný pocit skutočného objavovania. Objavovania niečoho, čo neuvidí drvivá väčšina ostatných ľudí. Niečoho, kde nie je aspoň na chvíľku súčasťou sivej masy, niečoho, čo dá človeku len v skutočne absolútnej tme s kulisou padajúcich kvapiek pocit jedinečnosti, skutočného okamihu a dôkaz jeho bezvýznamnosti. A pokore. To hlavne. Toto všetko som chcel dopriať našej dcére v tom správnom veku, ktorý práve má.

Obdobie

Tento vznešený plán som si chystal dlho a so všetkou vážnosťou, pretože pevne verím tomu, že základ, ktorý dáme deťom, je základ, na ktorom stavajú v budúcnosti. Nastal ten magický deň "D" a večer sme spolu s brato-kamarátom rovnakého zmýšľania, ktorého syn je rovesníkom našej dcéry, zbalili všetky potrebné veci, ktoré takémuto významnému dňu v živote bývalých jaskyniarov patria.

Ráno, plný eufórie, vbehnem do detskej izby a snažím sa zobudiť krpca. Snažím. Hm, hundrem si v duchu, asi si neuvedomuje vážnosť tohoto dňa. Ako to, že ma už nečaká a oblečená? O takú trištvrte hodinu mierne nervózny motivujem ospalé dieťa pri raňajkách rečami o tajomných ríšach, ktoré sa ukrývajú tam niekde v podzemí. Asi to troška aj zaberá, lebo raňajky trvajú len 25 minút a nie 40, ako obvykle.

Nastal čas prezliekania a balenia. Vysvetľujem, čo všetko sa do jaskyne berie a prečo. Súhlasné prikyvovanie vo mne umocňuje vzdelávací otcovský pud a rozprávam, rozprávam a rozprávam. Zabrzdím sa až niekde pri Barabášovom filme Tepuy a aj to len preto, lebo si uvedomím, že dieťa ešte stále sedí na zemi len v tielku s holým zadkom. Konečne je oblečená a začína sa to pravé balenie. Bábika, podkovička, sponka, gumka, nejaké malé zvieratko, o ktorom už dlhšie vedieme rodinnú hádku o určenie druhu, pravidlá cestnej premávky, pastelky... A došlo aj na lampu, lebo aj tato má. To už ubehlo ďalších tridsať minút. Keďže je už obed, dostávame príkaz sa pred takou veľkou expedíciou najesť. Mamke sa neodvráva.

Konečne vyrážame. Už sme na schodoch druhého poschodia z troch. "Treba mi cikať", počujem. Neprekáža, som predsa chápavý otec a je to náš veľký deň. Zložím bábiku (asi Čoučinka), batoh s jedlom (nabalené máme naozaj ako na expedíciu - mamke sa neodvráva), fotoaparát, pršiplášť, dáždnik - nutná vec na ceste do jaskyne, prilbu a kamarátovu kameru. Keď už sedíme v aute, zvoní nám telefón a v ňom hlas s inštrukciami: "Nezabudnite kúpiť chlieb!". Až sa mi nechce veriť, keď z okna auta vidíme hrebeň Volovských vrchov a neskôr Turniansky hrad. Pozriem dozadu a vidím, že malá sedí s meetingovým výrazom a otázkou "Kedy tam už budeme?". No, hovorím si, kľud. Hádam dovtedy nezaspí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hurá, sme na mieste. Čerstvý vzduch (približne 10°C) deti poriadne prebral. "Je nám zima", ozvú sa spoločne. Darmo im vysvetľujeme, že sa stačí pohnúť a cibuľa oblečenia na ich tele sa o nich postará. Okrem toho sa pozvoľne začína hra na "kto z koho". Tematické zameranie dnešného kola je "čižmy a dáždnik vs. topánky". Z pozície moci vyhrávajú topánky. Vyrážame. Po odhadom tak 50-tich metroch sa mi malá zavesí na ruku s tým, že nevládze. Na túto fintu som pripravený. Stačí správne motivovať. Aby nikto nezistil, kde sa nachádza tajomné kráľovstvo, treba predsa zahladzovať naše stopy! Riešením je ťahať za sebou veličizný papek. Tým sa naša rýchlosť mení pre GPS-ko na takmer nemerateľnú. Našťastie k jaskyni to je ležérnou chôdzou polhodinka. S deťmi tak hodinka. Na planine to vyzerá ako na bagrovisku či novostavbe. V diaľke počuť minimálne dva traktory. Správny čas pre výchovné okienko o ochrane prírody a vandaloch. Počas rozprávania nám aspoň ujde cesta k jaskyni.

Už ju vidieť. Už sa začína to pravé dobrodružstvo. Pred vchodom dávame deťom čelovky na prilbu. Je škoda, že pre ne nemáme poriadne karbidky. Z tmavého otvoru už cítiť klasickú vôňu podzemia, ktorá človeka navždy opantá. Deti majú očiská dokorán. Únava je minulosťou. Už len ten krok dnu spraviť. Sledujem, ako zareagujú deti. Treba sa im už len odhodlať. Teraz je tá chvíľa, na ktorú som tak čakal. Naša malá sa nadýchne a sama vchádza dnu. V jej očiach vidím presne to isté, ten pocit, ako keď ma kamarát, s ktorým sme práve tu a teraz spolu, prvýkrát zobral pred 14-timi rokmi do jaskyne. Do jaskyne, pred portálom ktorej práve teraz stojíme. Viem, že aj keby jednoducho odmietla vstúpiť, nič by sa nezmenilo. Že nejde o nič vážne. No som šťastný, že to dopadlo, ako dopadlo. Je to jedna z tých drobných chvíľ, ktoré si človek navždy zapamätá.

Spoločne vchádzame do podzemia. Do sveta, v ktorom našťastie nežijú ľudia. Tento svet dúfam zostane navždy utajený a neverejný, nie náš. Iba tak sa pred nami ochráni. Lebo ešte aj tých málo čriepkov, ktoré sme objavili, sme zničili. Stopy po nás vidieť všade. Primitívne odkazy, mená bezduchých úbožiakov s bezvýznamným číslom, udávajúcim rok. Malou odplatou prírody je, že pre každého má svoj vlastný rok, ktorý nám napíše do kameňa. Nechávam tieto pochmúrne myšlienky, veď dnes sme tu pre niečo iné.

Jaskyňa má v týchto častiach nie viac ako 1,5 metra a mierny spád. Deti to ťahá nižšie a nižšie. Snažím sa ich odfotiť, no nestíham. Prichádzame k prepílenej mreži a zamknutej zámke bez kľúča. Iným príbehom je, prečo. Otvor, ktorým sa musíme prepchať, je akurát taký, že som rád, že mi časť priznaného nie platničkového brušného svalu dávnejšie zmizla. Idem posledný a dcérka ma čaká. Keď vyliezam, potľapká ma po pleci a povie: "Nevzdávaj sa, tato, ty to zvládneš." Vždy sa mi páči, keď si uvedomím, že si deti niečo zapamätali.

Za mrežou sa už nám dospelým dá chodiť vzpriamene. Je krásne v lúčoch strohého svetla sledovať tie ich krásne, doširoka otvorené oči. Stretávame prvé netopiere. Myslel som si, že sa ich deti budú báť. Ale nie, malá ho chce pohladkať. Obzvlášť toho, ktorý nám visí priamo pred očami. Jaskyňa má takmer horizontálny priebeh, nie sú v nej pasáže, v ktorých by sa niečo mohlo stať. Objavujeme rôzne útvary, všade chcú vliezť. Všetko chytiť. Sme milo prekvapení, že v tej tme necítia absolútne žiadny strach. Tma ich ženie dopredu. Všetko chcú objaviť. Na všetko chcú mať odpoveď. Keď chcem malej pomôcť niekam vyliezť, iba odtiahne ruku a chce to dokázať sama. Človek takto vidí tie drobné kúsky povahovej skladačky toho malého človiečika, svojho dieťaťa, ktoré by možno za iných okolností prehliadol.

Tak, ako na túrach spoznávame sami seba a najbližších spolupútnikov, spoznáme aj svoje deti. Stačí ich len vziať. Nezáleží na mieste a už vôbec nie na kilometroch. Stačí ich len vziať a počúvať, čo hovoria, čo robia. Dozvieme sa o nich omnoho viac. Veď to poznáme sami na sebe. Dnes je ich sviatok. Oslávme ho po našom... v prírode.

Článok je súčasťou témy Deti v outdoore, ktorú pripravili členovia združenia 1.outdoorova.eu. Ostatné články:

Cestovatel.cz: S batoletem ve Zbrašovských aragonitových jeskyních
Cestovatel.cz: Štrádování po Štramberku
Cestovatel.cz: Baranec pro malé horaly
Cestovatel.cz: Z blogů: S miminkem na otočku na výlet k Baltu
SvetOutdooru.cz: Rostou outdoorové děti
Hydromagazin.cz: Jak pustit děti k vodě?
Hydromagazin.cz: Na vodě s dětmi
Hydromagazin.cz: Youngsters Camp České Vrbné 2010

Fotogaléria k článku

Najnovšie