Nájsť voľný pekný slnečný víkend bez búrok nebolo minulé leto veru vôbec jednoduché. Naplánovať si ho vopred bolo takmer nemožné, preto rozhodnutie pokúsiť sa o reparát prišlo na poslednú chvíľu. V piatok večer, sediac pri pivku a príjemnej hudbe, sme plánovali, čo s nadchádzajúcim víkendom a po chvíľke uvažovania sa zhodli, že to ráno znova skúsime. Tentokrát po osvedčenej trase z dedinky Puchberg am Schneeberg.

Vyrážame

Reparát výstupu sme začali pomerne úspešne. Ak odmyslím zabudnutú mapu, po ktorú sme sa museli vrátiť, išlo všetko podľa plánu. Vstali sme, nachystali poživeň, pobalili sa a vyrazili v pomerne rozumnom čase o 7.45 už aj s mapou. Tentokrát sme dokonca zainvestovali aj do diaľničnej známky, čím sme síce prišli o nezabudnuteľnú jazdu rakúskymi dedinkami, no na oplátku sme ušetrili nejakých pár minút. O 9.30 sme teda vystupovali z auta na parkovisku pod údolnou stanicou sedačkovej lanovky. Nad nami sa čnel Schneeberg v celej svojej kráse a pri pohľade na jeho veľkosť a majestátnosť som zapochybovala, že dnes naše nohy vkročia na vrchol.

Trasa

Hinterm Faden (871 m n. m.) – Edelweißhütte (1248 m n. m.; 1 h) – Kaiserstein (2061 m n. m.; 1.30 h) – Klosterwappen (2076 m n. m.; 0.15 h) – Kaiserstein (2016 m n. m.; 0.15 h) – Schauerstein (1870 m n. m.; 0.25 h) – Fleischer Gedenkstein (1561 m n. m.; 0.35 h) - Edelweißhütte (1248 m n. m.; 1.05 h) - Hinterm Faden (871 m n. m.; 0.50 h)

K Edelweißhütte

I napriek tomu, že sme hneď od začiatku presne videli, kam ideme, sa ticho bzučiacej lanovke nepodarilo nalákať nás do svojich sedačiek. Odhodlane sme sa teda vydali po stopách žltej značky, ktorú sme úspešne po prvých 100 metroch stratili. Ešte chvíľu sme si vykračovali po širokej lesnej ceste, kým sme pochopili, že tade sme ísť nechceli. Nasledoval prvý krátky zostup, vďaka ktorému sme prišli o úvodné výškové metre, ktoré sme stihli nabrať. S očami otvorenými dokorán sme napokon žltú odbočku predsa našli, preliezli kravskú ohradu a malým lesíkom medzi dvoma zjazdovkami stúpali, až kým nám cestu neskrížili kravy (súdiac podľa rohov aj býky). Keďže tento raz problémy s orientáciou neboli a výnimočne sme vedeli, kam ideme (stačilo ísť priamo hore), neváhali sme ani chvíľku a sprevádzaní zaujatými pohľadmi kravičiek (a býčkov) sme zamierili na lúku-zjazdovku, ktorú sme mali po pravej ruke. Po nej sme pokračovali priamo hore, až sme sa znova stretli so žltou značkou. Tá po chvíli odbočovala do lesa, čo som si ako predjazdec zabudla všimnúť. Zo solidarity ku mne pokračovali aj ostatní neznačeným chodníkom priamo hore. Občas sme síce museli, či už podliezaním, alebo preliezaním, prekonávať elektrické kravské ohrady, chodníček nás však vytrvalo viedol ďalej. Napokon sa aj ten stratil. To už sme ale mali na dohľad vrcholovú stanicu lanovky, takže sme sa vydali jej smerom. Občas sme aj narazili na nejakú cestičku vyšliapanú kravičkami, no keďže kravy zjavne uprednostňujú traverzovanie pred poriadnym výstupom, nakoniec sme si museli spraviť cestu vlastnú. Po chvíli sme už ale boli pri lanovke a čoskoro aj pri Edelweißhütte (1248 m n. m.), pre našincov chata Plesnivec. Cesta od parkoviska nám aj s blúdením a kochaním sa trvala čosi menej než hodinu, čím sme miestne značenie predbehli o viac než 15 minút. Možno to bude ale tým, že sme značenú cestu opustili pomerne skoro.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

K vrcholom

Na Edelweißhütte sme začínali mať pocit, že sme už pomerne vysoko, pritom nás čakalo ešte pekných 800 metrov hore. Chvíľu sme si ešte tento pocit vychutnávali, zatiaľ čo sme usilovne pracovali na odľahčovaní ruksakov – padla prvá časť proviantu, paličky putovali do rúk a vibramy na nohy.

Nasledoval už známy výstup najskôr lesom, neskôr makadamom a napokon aj po skalách. Tu už paličky začali mierne zavadzať, keďže voľné ruky boli miestami celkom výhodou. Jediným rozdielom od minula bolo, že sme konečne išli s davom. Nevravím, že je to vždy ten najlepší smer, no na takýchto miestach som ho celkom dokázala oceniť.

Pomaly, ale isto sme sa nakoniec vyškriabali spolu s „autobusom“ Maďarov nad skaly, odkiaľ nás už čakalo posledných 300 výškových metrov k vrcholu. Verní tradícii sme tu založili tábor. Tentoraz predvrcholový a znova presunuli záťaž z ruksakov do žalúdkov. Ešte som sa verne vrátila k sandálkam, keďže pohľad hore sľuboval prechádzku zelenou vysokohorskou lúkou, a mohli sme pokračovať.

Maďarský „autobus“, z veľkej miery dosť výrazne zničený predchádzajúcim výstupom, sa postupne roztrhal, no tak či tak nahor putoval celkom slušný hadík. Pridali sme sa teda kdesi do jeho brucha a celkom príjemne stúpali lúkou. Napravo sa nám otvárali výhľady na prístupnejšiu stranu Schneebergu do údolia riečky Voisbach, vpravo sme si za strmými zrázmi mohli (kvôli nie úplne najlepšie viditeľnosti) predstaviť, „našu“ Devínsku Kobylu.

Kaiserstein, Klosterwappen

Ani sme sa nenazdali (teda aspoň ja, nie každému je totiž takéto „nudné“ stúpanie po chuti) a boli sme na križovatke kúsok pod vrcholom Kaiserstein (2061 m n. m.). Kým som čakala zvyšok výpravy, vypočula som si okrem iného rozhovor akéhosi Čecha s nejakou rakúskou turistkou o použiteľnosti odbočujúcej zeleno značenej cesty ako vhodnej zostupovej trasy bez zákerného makadamu a skál. To ma celkom presvedčilo, druhej tretine výpravy zas zažiarili očká pri predstave novej nepoznanej cesty a okruhu a tretia časť sa podľa princípov demokracie prispôsobila.

Najskôr nás ale čakali kochacie, fotiace a v neposlednom rade aj geocacherské povinnosti na vrcholoch. Kaiserstein, ako najbližší, sme zdolali ako prvý. Podľa tabuľky na pamätníku na vrchole nás už dávnejšie predbehol cisár František Jozef, dokonca dvakrát. Určite však nemal šťastie na skupinku mníšok meditujúcich na okraji zrázu. Mamina ich najprv identifikovala ako akýchsi zvláštnych ľudí, ktorí si zabudli dať dole kapucňu, postupne však zmenila názor a napokon ocenila ich fotogenickosť.

Okolo Fischerhütte učupenej pod vrcholom sme len prefrčali mieriac na druhý vrchol Klosterwappen (2076 m n. m.) odkiaľ bolo krásne vidieť lúku, rozprestierajúcu sa na juhovýchod medzi nami a chatou Damböckhütte. Aj tadiaľto sa plazili nekonečné hady turistov. Súdiac podľa ich veku, dĺžky nožičiek a výbavy, nejeden z nich využil služby miestneho salamandra. Hore mnohí založili vrcholový tábor a vychutnávali si odmenu v podobe krásnych výhľadov. Aj my sme zakotvili kúsok pod vrcholom a znova zaslúžene odľahčili náklad. Zákon schválnosti bohužiaľ ani v takýchto výškach fungovať neprestáva, preto bol úplne najlepší čas na príchod zblúdilého mraku, ktorý nás ochránil pred hrejivým slnkom a namiesto toho nechal pocítiť, ako chutí vysokohorských 18 °C okorenených trochou vetra. Dolinná 30-tka bola vtedy takmer nepredstaviteľná, ešte nepredstaviteľnejšie bolo, že sa tam o niekoľko hodín vrátime.

Zeleno-žltý zostup

Mráčik trochu urýchlil záverečnú kochaciu fázu, ktorá predchádzala dlhému zostupu. Po rodinnom hlasovaní sme sa nechali inšpirovať radou neznámeho Čecha a pod Kaisersteinom prestúpili z červenej cesty na zelenú. Tá celkom zhurta klesala parádnou mäkkučkou lúkou a my sme sa rýchlo vzďaľovali od oboch vrcholov. Po krátkej prestávke na skale Schauerstein (1870 m n. m.), kde čakal zvláštny „trolko“ z kameňov a všemožných mušličiek a morských potvor, sa cesta postupne menila z krásne mäkkej na zradne kamienkovú, takže bolo lepšie radšej dávať pozor pod nohy, než skúmať výhľady.

Pohľad späť nás presvedčil o tom, že hoci ako zostupová trasa je táto zelená vcelku fajn, smerom nahor by nikto z nás nemenil za exponovanú červenú, ktorá je predsa o dosť pestrejšia. Vystúpať 500 výškových metrov priamo hore s pohľadom upretým na vrchol musí byť náročné predovšetkým psychicky. Ani slovensky hovoriaci pár, ktorý sme stretli na (ich) začiatku tohto bezútešného úseku, nevyzeral veľmi nadšene.

Nám sa však tiež celkom uľavilo, keď sme pred sebou na malej lúčke zbadali pamätník Ferdinanda Fleischera (Ferdinand Fleischer Gedenkstein). Ten totiž znamenal, že prudký zostup už skončil. Pred nami bol príjemný lesný chodník ako vystrihnutý z rozprávky, kde by nás hádam ani partia trpaslíkov s krompáčikmi neprekvapila.

Čoskoro nás zelená značka opustila a nechala napospas žltej, ktorú sme dočasne adoptovali pri Fleischerovom pamätníku. Tá klesala prevažne po širokej lesnej ceste až k Edelweißhütte. Odtiaľ sa nám výstupovú cestu veru kopírovať nechcelo. Našťastie sme pri studničke za chatou objavili šípku ukazujúcu cestu k „Parkplatz“. Tiež nebola ktovieaká, no aspoň to bola cesta. Znova prišli na rad paličky ako posledná záchrana pred zradnými kamienkami. Našťastie ich nebolo treba dlhšie než pol hodiny aj so zbieraním šťavnatej alpskej trávy pre andulky (neofialoveli). To sme sa už ocitli na asfaltke, kde sa konečne nič nešmýkalo, a celý okruh napokon uzavreli.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek