Zobúdzame sa do vymaľovaného rána a o pol ôsmej už vyrážame z kempu. Okolité lesy sú značne vykosené minuloročnou smršťou, popri ceste k električke sú navŕšené haldy kmeňov pekne podľa druhu – osobitne smreky, borovice, smrekovce... nie je to veselý pohľad. Od zastávky električky sa vydávame chodníkom popri Ceste slobody a v Tatranskej Lesnej sa napájame na žlto značený chodník vedúci k vodopádom Studeného potoka. Tadiaľto sme išli nespočetnekrát, teraz to však nespoznávame – všade naokolo spúšť. Chodník je pomerne vyčistený, miestami však prechádzame tunelom prerezaným popod kmene, miestami sú vychodené obchádzky...

Postupne sa dostávame do neporušeného lesa, ide sa nám ľahšie, aj nálada je lepšia. Prichádzame na križovatku so zelenou značkou pod Bilíkovou chatou – cez chodník sú skrížené dva smreky a z opačnej strany tabuľka, že žltá značka je uzavretá... Spolu so zelenou prichádzame na lúčku s Rainerovou útulňou, je krátko pred deviatou a práve prichádza chatárka. Veľmi sa nezdržiavame a pokračujeme červenou Magistrálou. Prechádzame mostíkom ponad Studený potok, stúpame k Obrovskému vodopádu a veľkými serpentínami prekonávame svah pod Zamkovského chatou.

Po krátkom oddychu pokračujeme zeleno značeným chodníkom hore Malou studenou dolinou. Les rýchlo redne, nahrádza ho hustý porast kosodreviny. Priamo pred nami vidno skalný prah s vodopádom a na jeho hrane rozoznávame Téryho chatu. Ako stúpame, postupne sa stráca aj kosodrevina a začína prevažovať skalnatý terén. Prah obchádzame serpentínami napravo od vodopádu, medzi skalami sa ozývajú pokriky – na platniach Prostredného hrotu vidno viacero horolezeckých družstiev. Ešte zopár zákrut a vchádzame na plošinu pred Téryho chatou.

Na zaoblených skalách (guliakoch) ukážkovo vidno činnosť ľadovca v dávnych dobách. Okolo chaty nie je príliš čulý ruch, zaujme nás akurát veľká skupina rovnako odetých postarších turistov – ozýva sa francúzština. Na chvíľu vchádzame dnu, ale keď vidíme, že Francúzi sa zberajú na odchod, vyrážame – neradi by sme sa za nimi vliekli do Priečneho sedla. Míňame Spišské plesá a cez Pfinnovú kopu klesáme do dolinky, kde zelená pokračuje do Sedielka. Hoci je stred júla, svah pod ním je súvislou snehovou pláňou. My máme pred sebou strmý sutinový terén, ktorým sa vinú zákruty serpentín až pod skaly. Počasie je pravé horské – modrú oblohu striedajú chuchvalce mrakov, ale celkovo je príjemne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pestrofarebné postavičky ako korálky na náhrdelníku sa pomaly posúvajú a zreteľne vyznačujú cestu až do Priečneho sedla. Žľab spadajúci priamo zo sedla je vysnežený a zopár šialencov sa vybralo ním. Po pár metroch si zrejme uvedomujú nezmyselnosť svojho konania a traverzujú k reťaziam. Aj my sme čoskoro pri nástupe do strmých platní. Využívame váhanie skupinky turistov a chytáme sa reťazí. Vieme, čo nás čaká, závratmi ani jeden z nás netrpí... V strede dobiehame dvojicu Poliakov, Miloša po chvíli prestáva baviť čakanie na voľnú reťaz, prelieza popod nich a ako kamzík pokračuje až do sedla. Ja sa zdržujem fotením lomikameňov, ale potom podobne doliezam za ním.

V sedle nie je veľa priestoru, neustále prichádzajú ďalší, počuť poľštinu, češtinu, ruštinu (ukrajinčinu?) – Slovákov je asi najmenej. Vidno aj Zbojnícku chatu a vieme, že hoci sa zdá byť blízko, potrvá to k nej vyše hodinku. Dávame sa na zostup po nepríjemnom suťovisku, chodníkov je tu vychodených neúrekom, značenie sa sleduje ťažko. Netrvá to však dlho a vchádzame doprava pod skaly. Prekvapuje ma množstvo a rozsah snehových polí, aké si tu nepamätám – nuž čo, zima bola dlhá aj v Tatrách.

Motáme sa kľukatým chodníkom pomedzi skaliská na Streleckých poliach, klesáme k Sivému plesu. Potom sa stáčame na severozápad – úplne od nášho cieľa, vzápätí však širokým oblúkom cez veľké snehové pole naberáme správny kurz a po niekoľkých zákrutách okolo plies prichádzame k Zbojníckej chate. Rozbaľujeme si obed a Miloš sa priznáva, že mu nie príliš často nosené topánky začínajú otláčať achilovky. Usudzujeme, že nemá zmysel trepať sa takto ešte cez Prielom a Poľský hrebeň – zídeme Veľkou studenou dolinou...

Plán sa nám posúva, odrazu máme more času. Voľným tempom schádzame dolu dolinou, fotím kvetenu... pomerne veľa ľudí smeruje ešte len nahor k chate. Nasleduje obvyklý scenár vysokotatranských dolín: skaliská, alpínske lúky, pásmo kosodreviny a po dlhšom lesnom úseku sa ocitáme na križovatke chodníkov nad Rainerovou chatou. Pohodlnou širokou lesnou cestou smerujeme na Hrebienok, ktorý je už tradične preľudnený. Chvíľu sledujeme novú atrakciu – zjazd po asfaltke na kolobežkách, a vydávame sa na poslednú časť túry smrekovým lesom popri dráhe pozemnej lanovky do Starého Smokovca. Teda kedysi to bolo celé smrekovým lesom. Teraz od polovice akoby uťal – polom, rúbanisko, navŕšené haldy dreva – je to na nepoznanie. Po príchode do kempu balíme stan a odchádzame do Popradu, aby sme chytili večerný rýchlik.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek