Sázava je českou riekou, prameniacou pod Šindelným vrchom, pretekajúcou Vysočinou a Stredočeským krajom. Svoju 225 kilometrov dlhú púť končí pod Prahou pri dedinke Davle, kde sa vlieva do Vltavy. Práve vďaka blízkosti k Prahe a ľahkej dostupnosti (z Hlavního nádraží štýlovou lokálkou trvá cesta do Pikovic, ktoré sú prvou dedinou pred sútokom, jednu hodinu) sa Sázava (po trampsky Zlatá rieka) stala kolískou československého trampingu spolu s neďalekou Vltavou (Veľká rieka) a neskôr Berounkou (Stará rieka) a Kocábou (Hadia rieka).

Stručná história trampingu

Tramping ako taký však nevznikol v Čechách, ako by sa mohlo zdať, ale v Amerike, kde Ernest Thompson Seton v roku 1902 založil detskú organizáciu Woodcraft Indians (v preklade Zálesácki Indiáni). Z jeho učenia neskôr český i slovenský tramping prevzali mnoho zákonov i znakov. Súbežne so Setonovou činnosťou sa rozvíjajú aktivity podobného druhu aj v iných častiach sveta, u nás napríklad skauting (scouting), založený v roku 1911 A. B. Svojsikom, ktorý taktiež reaguje na čoraz civilizovanejší svet a hlása návrat k prírode. Prvými trampmi sa stávajú predovšetkým skauti, ktorým prekážala prílišná organizovanosť skautingu, preto začínajú vytvárať vlastné spoločenstvá riadiace sa svojimi zákonmi (v mnohom hľadali inšpiráciu práve u spomínaného E. T. Setona) a sami sebe hovoria „divokí skauti“. Až v roku 1918 sa prvýkrát objavuje pomenovanie tramp (pôvodne pochádza z angličtiny a označuje tuláka alebo vandráka pohybujúceho sa na okraji spoločnosti, nepodriaďujúceho sa spoločenským konvenciám – do češtiny prechádza predovšetkým z prekladov kníh Jacka Londona).

Rovnako, ako všetko ostatné, i tramping sa vyvíja a prechádza dvoma význačnými obdobiami – začiatkom 20-tych rokov dobou cowboyskou a v druhej polovici 20-tych rokov 20. storočia dobou kanadskou. Líšia sa predovšetkým štýlom obliekania, základná myšlienka trampingu však ostáva nezmenená – únik z civilizácie, návrat k prírode.

Tramping to však nikdy nemal jednoduché. Nenašiel sa režim, ktorý by bol trampov ochotný zniesť. Samozrejme, striedali sa pokojnejšie obdobia, kedy bol tramping tolerovaný, s obdobiami búrlivejšími, kedy sa vyvíjali viaceré snahy na zničenie trampov. Neodškriepiteľnou výhodou trampov však je, že nie sú nijako organizovaní (čo sa vládnucim kruhom neveľmi páčilo), preto nebolo možné ich kontrolovať alebo rozpustiť. I napriek mnohým úskaliam a ťažkostiam však tramping prežil dodnes a predovšetkým v Čechách sa teší celkom veľkej obľube (hoci mnohé osady už pôvodnú romantickú verziu trampingu takmer ani nepripomínajú).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pikovice – Klimentova vyhlídka – Raisova vyhlídka – Klimentova vyhlídka – Pikovice

Náš výlet údolím Zlatej rieky začíname na parkovisku v dedinke Pikovice, ktorá je takým malým koncom sveta. Je akousi slepou ulicou len s jednou príjazdovou cestou od Hradišťka. Motorizovaní návštevníci teda musia odísť tadiaľ, kadiaľ aj prišli, peší však môžu prejsť mostíkom cez Sázavu a pokračovať napríklad do dedinky Petrov ležiacej na kopci nad Sázavou.

Posázavský Pacifik

Ďalšou možnosťou je nastúpiť na vláčik motoráčik a viesť sa „Posázavským pacifikom“ – traťou č. 210 (Praha – Vrané – Čerčany) a traťou č. 212 (Čerčany – Kácov – Světlá nad Sázavou). Za tento romantickým názov možno vďačiť miestnym trampom, ktorí lokálku vinúcu sa údolím Sázavy hojne využívali a dodnes využívajú. Trať zohrala významnú úlohu pri rozvoji celej posázavskej oblasti, rovnako ako pri rozvoji trampingu, keďže sprístupnila nádherné nedotknuté zákutia. Aj jazda vláčikom je zážitok. Železnička sa kľukatí malebným údolím rieky a otvára nádherné výhľady na krásnu prírodu, ale aj na ľudovú tvorivosť miestnych „osadníkov“, ktorí si vybudovali úžasné chatky na tých najšialenejších miestach. Vláčik prechádza na úseku Praha Vršovice – Čerčany siedmimi tunelmi, ktoré Nemci počas 2. svetovej vojny používali ako továrne na výrobu leteckých súčiastok. I dnes, v čase rozmachu osobnej automobilovej dopravy, sa železnička teší nemalej obľube a predovšetkým počas víkendov praská vo švíkoch. Pravidelne ju zapĺňajú trampi, ale aj vodáci, ktorí splavujú najpodmanivejšiu časť Sázavy medzí Týncom nad Sázavou a Pikovicami.

Prv, než sme sa vybrali objavovať krásy rieky, nemohli sme vynechať miestnu vlakovú stanicu, ktorou už dlhé roky prechádzali stovky, možno tisíce trampov. Úplne ma uchvátilo, že k stanici nevedie cesta – jedine chodníky, jeden do kopca, druhý z kopca. Stanica je síce ošarpaná a škaredá, no i tak má svoju atmosféru. Jednokoľajka vkliesnená do skál, ľudia s batohmi porozvaľovaní na lavičkách, kde-tu nejaký „pravý“ tramp. Viem si úplne predstaviť kráčať po týchto koľajniciach v jedno vlahé ráno a spievať si „nohama stírám rosu na kolejích“.

Posázavská stezka

Keď sme prišli na stanicu, po rose už nebolo ani chýru, ani slychu (o tretej poobede ma to ani veľmi neprekvapovalo). Lokálka bola ešte v nedohľadne, takže sme konečne vyrazili proti prúdu. Vedie tadiaľto aj náučný chodník Medník) so 14 informačnými tabuľami, vďaka čomu sme sa o tomto kraji aj čo-to dozvedeli. Spočiatku vedie chodník poniže dediny kúsok od rieky, takže sme sa mohli zabávať pohľadmi na vodákov v raftoch, splavujúcich Sázavu (kvôli vysokému stavu vody – asi 165 centimetrov - požičovne kanoe nepožičiavali). Po chvíli však prídeme medzi domy, respektíve chaty. Takto som si veru tú ospevovanú Sázavu nepredstavovala, pomyslela som si. Čoskoro však domy skončia a krásne upravený chodník sa vnorí do lesa. Len kde-tu je nejaká chata (ponášajúca sa na tie trampské, na ktoré sme z okolia Bratislavy zvyknutí), na blízkej skale tabuľka oznamujúca, že ideme po Posázavskej stezke. Bola vybudovaná pozdĺž dolného toku rieky Sázavy v rokoch 1919 – 1924, meria 68 kilometrov a je označená ako turistická trasa č. 0001. Musíme zhodnotiť, že chodník je vskutku malebný, často vytesaný v skale, alebo naopak vystavaný z kamenia. Oproti tabuľke sa zas môžeme pokochať pohľadom na Pikovickú ihlu, skalný útvar medzi riekou a železničkou, obľúbený horolezecký cieľ.

Chodník sa i naďalej príjemne kľukatí popri rieke. V okolitých svahoch, ale i priamo pri vode sú učupené chatky a celá prechádzka je veľmi romantická. Udivuje nás vynaliezavosť tamojších „osadníkov“, ktorí dokázali vystavať chatky aj na tých zdanlivo najneprístupnejších miestach, a obdivujeme ľudovú tvorivosť. Chatky sú zväčša ukážkovo upravené, pri mnohých sa na vode hompáľajú loďky, alebo aspoň nejaké to kanoe odpočíva blízko brehu. Taktiež musíme uznať, že sa tu muselo trampovať naozaj super, keďže komár je v týchto končinách takmer neznámym pojmom.

Asi po štyroch kilometroch sa chodník odkláňa od rieky a stúpa lesom, kde pokračuje v podobe pomerne širokej lesnej cesty. Rieku už nevidno, k osadám smerujú len šípky a domovenky na stromoch a zvažujeme návrat. Mapa však hovorí ešte o troch neďalekých vyhliadkach, preto sa rozhodneme preskúmať aspoň tie a pokračujeme ďalej. Po prvej, Klimentovej vyhliadke, stretávame v protismere rodinku, ktorá sa nás pýta, či je to ešte ďaleko k vode, vraj idú z Kamenného přívozu a rieku ešte nevideli, na mnohých miestach dokonca ani nepočuli. Potešili sme ich, a oni zasa nás, keďže sme sa utvrdili v tom, že sme si vybrali naozaj najzaujímavejší úsek. Rozhodli sme sa teda zájsť ešte k Raisovej vyhliadke a tam to otočiť. Pri nej sme si nemohli nevšimnúť odbočku k bufetu Raisovka, ako aj cestovný poriadok miestneho vláčika vyvesený na strome.

Nechali sme sa zlákať vidinou niečoho dobrého pod zub a po krátkom zostupe sme boli milo prekvapení malebnou drevenou chatkou s nádhernou terasou a úžasným výhľadom na Luku pod Medníkem a veľký úsek rieky takmer až po Žampach. Posedeli sme teda pri čaji, červenej čapovanej malinovke, guláši a štrúdli, za výdatnej asistencie dvoch miestnych hafkáčov, ktorí skúšali všetky psie triky, aby od nás vymámili kúsok jedla. Pri tom sme sledovali niekoľkých rafterov a riešili, ako Zlatú rieku o dva dni splavíme my.

Naučná stezka Medník

Po dočerpaní síl sme zaradili spiatočku a po červenej značke sme sa znova vrátili k rieke. Nie však nadlho. Chceli sme pokračovať náučným chodníkom Medník, ktorý sme predtým opustili. Ten sa odkláňa od rieky a stúpa až pod vrchol kopca Medník (416 m n. m.), ktorý je pravdepodobne jedinou lokalitou v Českej republike, kde rastie ohrozená rastlina kandik psí zub (Erythronium dens-canis). Ten sme však nevideli, pretože kvitne na jar. Zato sme si užili miestnu tvár veternej kalamity. Veľká časť výstupovej cesty bola totiž ukážkovo zarúbaná popadanými stromami, takže sa výstup podobal skôr na hranie sa na preliezačkách. Našťastie sme ale i napriek pováľaným stromom (a tým pádom aj značkám) cestu bez problémov našli (čo sa nedá povedať o odbočke z Posázavskej stezky, ktorú sme hľadali na trikrát).

Chodník viedol príjemným lesom s mnohými krásnymi, no nám neznámymi hubami, rastúcimi v ukážkovo zelenom machu. Občas spestrila cestu tabuľa náučného chodníka, inak tam bolo celkom pusto. Po výstupe pod vrchol Medníka nebola politická vôľa na dosiahnutie úplného vrcholu (kam nevedie turistická značka), takže sme pokračovali náučným chodníkom ďalej, tentokrát smerom dole. Po ceste sme sa čo-to dozvedeli napríklad o ťažbe zlata alebo o trampingu v tejto oblasti. Miestami bolo kvôli napadaným listom dosť nejasné, kadiaľ chodník vedie, no napokon sme ho vždy bravúrne našli a znova sa napojili na červenú Posázavskú stezku. Odtiaľ to bol už len kúsok k pikovickému splavovému prístavisku a tiež k nášmu autu, ktoré poslušne čakalo na parkovisku.

Ďalšie možnosti

Vďaka Posázavskému Pacifiku, ako aj spoločnostiam, ponúkajúcim splavy Sázavy, je možné prispôsobiť trasu požiadavkám takmer každého. Či už predĺžiť výlet až do Kamenného přívozu a odtiaľ sa vrátiť vláčikom, alebo si požičať loďku a Zlatú rieku si pozrieť autenticky z vody. V tomto smere sú tu služby na úrovni a za primerané ceny je možné naplno si vychutnávať tunajšie krásy priamo z vody bez zbytočných starostí. Vo veľkom tu fungujú tri spoločnosti - bisport, Sázava-tour a Dronte.

Záver

Sázava je úžasným miestom pre všetkých, ktorí nehľadajú veľké vzrušenie, zato si však dokážu vychutnať pokojnú atmosféru prestupujúcu pesničky, ktoré už roky neúnavne znejú takmer pri všetkých táborákoch. Tramping v Čechách ani zďaleka nevymrel, len sa trochu zmenil. Z nedotknutého údolia sa stala turisticky zaujímavá lokalita, zo zapadnutých zrubov sú nádherné chatky, ktoré sa nemusia pred ničím a nikým skrývať. Čaro úteku z civilizácie však predsa stále pretrváva. Na osady sa stále chodí pešo, Posázavský Pacifik stále hrká po svojej jedinej koľaji na drevených pražcoch, rieka stále veselo žblnká a kanoe ešte vždy nezapadli prachom. Stále si teda môžeme spievať „jen ta má Sázava mi občas vrátí chuť se smát, někdy se zastaví tam přítel, děvče, kamarád, pak v rohu u skleničky zpíváme si o tom, jak dřív bylo líp“ a vedieť, že tá idylická Sázava tam ešte stále niekde je.

Zdroje

stručné dejiny trampingu
Wikipédia - Tramping
Zdeno Dočkal (Brčko) - Údolia nestíchli – Dejiny trampingu na Slovensku
Tabule náučného chodníka Medník

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek