Chianti (čítaj [kianty]) je región v rámci talianskeho Toskánska, rozprestierajúci sa približne medzi mestami Florencia a Siena. I napriek malebnej zvlnenej krajine a kamenným domčekom zasadeným do prírody a obklopeným olivovými sadmi či vinicami ho preslávilo predovšetkým červené víno Chianti, ktoré sa tradične predáva v zaujímavých baňatých fľašiach. Za množstvom viníc ani najmenej nezaostávajú olivy, ktoré pokrývajú nejeden tamojší vŕšok. Preto sa nemožno čudovať, že medzi tradičné suveníry zo srdca Toskánska patria okrem vína aj olivové oleje či celé olivy. Taktiež si možno pochutnať na vynikajúcej olivovej alebo hroznovej focacci (tenký taliansky chlieb, často s olivami, bylinkami alebo kadečím iným na vrchu).

Kraj je tu vskutku čarovný. Precízne obrábané svahy a romantické farmy sa vo zvlnenej krajine postarajú o nejeden pekný pohľad. Len vodiči sa veľmi nepokochajú, pretože cesty, hoci kvalitné, sú patrične úzke a kľukaté, obľúbené okrem iného aj cyklistami.

Prvý výlet – po stopách minulosti

Poggio alla Croce (496 m n. m.) – Abbazzia di Montescalari (729 m n. m.; 3,7 km; 1.10 h) – Castello di Celle (485 m n. m.; 2,3 km; 0.55 h) – Celle (401 m n. m.; 1,3 km; 0.25 h) – Pian d´Albero (698 m n. m.; 3,1 km; 0.55 h)– Poggio alla Croce (496 m n. m.; 2,5 km; 1.00 h)

Tento rok bolo jedným z cieľov našej dovolenky práve Toskánsko so svojimi vinicami a malebnými mestečkami. Po jednom celom „mestečkovom“ dni to však chcelo zmenu. Otvorili sme teda mapu, fundovane sa do nej zahľadeli a vysoko odborným okom vybrali trasu, ktorá by mohla byť zaujímavá a nenáročná, pretože predpovede sľubovali aj nejakú tú kvapôčku z neba. Dokonca začínala v dedinke Poggio alla Croce, kde sme bývali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Doružova vyspinkaní sme teda po neskorých raňajkách vyrazili turistickou značkou č. 00 spoznávať aj inú tvár Chanti. A veruže sa tým pohľadnicovým obrázkom z tejto oblasti ani zďaleka nepodobala. Žiadne vinice, žiadne olivy, len „našský“ les a v ňom široká lesná cesta vysypaná kameňmi. Práve tento úsek bol v mape označený ako cyklistický, no po akejkoľvek cyklistickej značke nebolo v teréne ani chýru, ani slychu. Zato cesta bola tak kamenistá, že by som po nej môj bicykel nechcela miestami ani tlačiť.

Počas stúpania lesom sme prešli okolo dvoch studničiek – Fonte di san Giovanni a Fonte ai Trogoli. V mape sú síce pomenované inak (Fonte agli Aceri a Fonte del Faule), no smädnému na tých zopár písmenách asi sotva bude záležať. Už od začiatku nášho výletu sme pod nohami objavovali zelené ostnaté guľôčky – gaštany. A nie hocijaké. Počas gaštanovej sezóny môže turista prísť z tohto výletu pokojne i s plným batohom jedlých gaštanov. My sme však mali tak trošku smolu – na gaštany ešte bolo priskoro a aj tie padnuté, ktoré sa mi podarilo rozrýpať, boli vo vnútri ešte stále biele.

Po trochu prudšom výstupe sa cesta vyrovnáva a začína sa jemne zvažovať. Čoskoro míňame kaplnku la Capella dei Boschi, ktorá je už značne zdevastovaná, no na stenách sa predsa dajú nájsť zvyšky fresiek. Prítomnosť kaplnky nás ani najmenej neprekvapila, a to nielen preto, lebo je zaznačená v mape. Naším prvotným cieľom bolo totiž opátstvo Abbazia di Montescalari.

Prv, než prídeme k samotnému kláštoru, nachádzame ďalšiu sakrálnu stavbičku (hneď vedľa nápisu „Attenzione api“ – pozor, včely) s výklenkom akoby na sošku. Tiež už má svoje lepšie časy za sebou, rovnako ako opátstvo. Hoci zvonku vyzerá celkom zachovalo, dodatočne som sa dočítala, že je veľmi zanedbané. Celkom ma prekvapila jeho vskutku dlhá história – jeho prvopočiatky siahajú už do roku 1040, kedy bola na mieste dnešného bývalého opátstva vybudovaná kaplnka zasvätená svätému Cassianovi, ktorá okrem iného poskytovala prístrešie cestovateľom a pútnikom. Postupne jej význam rástol a v roku 1135 bola prestavaná na opátstvo. Koncom 2. svetovej vojny však opátstvo padlo za obeť nemeckému besneniu a odvtedy chátra.

Samozrejme, všetky tieto informácie sme sa dozvedeli až dodatočne za výdatnej pomoci googlu a google prekladača, pretože nájsť informácie v inom než talianskom jazyku je takmer nemožné. Priamo na mieste sme nemali ani poňatia „čo a ako“. Opátstvo bolo oplotené, pred ním boli do zeme doslova vrastené dve staré autá a povyše neho v malých domčekoch na nás nie veľmi priateľsky štekal veľký pes. Rozhodli sme sa teda pre taktický ústup a keďže to na sľubovaný dážď stále veľmi nevyzeralo, trúfli sme si predĺžiť náš výlet o návštevu Castella di Celle, dedinky Celle a tajomného miesta Pian d´Albero.

Na zostup sme si vybrali trasu číslo 23 vedúcu do Celle. Istotne fungovala ako cesta k opátstvu už nejaký ten piatok, pretože miestami sa dali rozoznať staručké kamene, ktorými bola kedysi vyložená. Kúsok poniže opátstva stojí ďalšia kaplnka, ktorá má zboku integrovanú studničku. Cesta ďalej pomerne strmo klesá až k potoku, ponad ktorý sa ešte stále klenie starý oblúkový mostík, pripomínajúci svetlé časy neďalekého opátstva. Ku zámku Castello di Celle je to však ešte cez malý kopec a menšiu prekážku v podobe križovatky bez jedinej turistickej alebo akejkoľvek inej značky. Intuitívne sme si vybrali cestu najviac vľavo a trafili sme. Za odmenu sme mohli naštartovať predstavivosť, keď sme prechádzali popri opustenom dome uväznenom v nepriechodnej spleti všakovakých kríkov a burín. Škoda len, že na Castello di Celle práve prebiehala komplexná rekonštrukcia, takže sme namiesto malebnej panorámy zámočku, vsadeného do viníc a olivových sadov, mohli obdivovať vskutku utešený žeriav a vkusné drôtené oplotenie. Aspoň sme ale našli figovník a prvýkrát ochutnali figy priamo zo stromu (a boli naozaj vynikajúce).

Kvôli prebiehajúcej rekonštrukcii nebolo vôbec jednoduché nájsť pokračovanie našej cesty. Napokon sme došli na to, že treba prejsť okolo zámočku zľava tesne pri plote a cez novo budované terasy zísť do malej dolinky. Odtiaľ to bolo do dedinky Celle naozaj na skok a čoskoro sme sedeli pod olivou a baštili bagetu i miestny hroznový koláč.

Po príjemnom oddychu sme presedlali na turistický chodník č. 21 a začali prudko stúpať. Našťastie nebolo viac než 25 °C a slniečko sa čas od času schovalo pod mráčik, pretože hoci chodník ide viac-menej v lese, slnko tam na hlavu páli vcelku kvalitne. So stúpajúcou teplotou teda výrazne stúpa i náročnosť výletu. Vďaka priaznivým podmienkam výškové metre po prevažne pieskovom chodníku utešene pribúdali a ani sme sa nenazdali, ocitli sme sa na lúčke, ktorá na našej mape nesie meno Pian d´Albero a akýsi symbol, ktorý z mne neznámeho dôvodu chýba v legende našej mapy. Preto sme nemali ani tušenia, čo nás na lúke čaká.

Výrazne viac tušenia sme nemali, ani keď sme k Pian d´Albero došli. Chátrajúci dom uprostred lúky. Spočiatku nás zaujali dve tabuľky pripevnené na dome – samozrejme, obe v taliančine. No keďže platí „čím viac rečí vieš, tým skôr porozumieš taliančine“, po dôkladnom preštudovaní sme pochopili, že tu počas druhej svetovej vojny došlo k akejsi vražde (particiana, nazisti, assassinato – naše 3 kľúčové slová). Kúsok za domom sme objavili ihličnatý lesík s básničkami na drevených doskách, ktoré boli pripevnené na stromoch. Cesta lesíkom nás doviedla k neďalekému pamätníku tým, ktorí sa postavili na odpor fašizmu.

Tajuplné miesto v nás vzbudilo nemalý záujem, no kvôli neľahkej situácii s internetom, ktorá v Toskánsku vládne, sme sa k zrozumiteľným informáciám dostali až doma (aj to jedine vďaka google prekladaču). Okrem iného sme sa dozvedeli aj to, že naše dedukčné schopnosti nie sú najhoršie:
20 júna 1944 sa na farme, patriacej rodine Cavicchi, odohral jeden z najkrvavejších masakrov v okolí Florencie. Zahynulo pri ňom 39 ľudí, z toho 20 partizánov a 19 obyčajných ľudí. Rodina Cavicchi pomáhala počas vojny partizánom a ich dom bol akýmsi centrom odboja. Okrem partizánov sa starali aj o ranených vojakov a ľudí, ktorí sa chceli k partizánom pridať. Nemci však toto nepriateľské hniezdo odhalili a v noci z 19. na 20. júna napadli farmu. Hoci ju obyvatelia farmy i partizáni bránili s vypätím všetkých síl, farmu sa im ubrániť nepodarilo. Nemeckí vojaci partizánov zavraždili a rodinu obyvateľov farmy obesili na moruše pozdĺž cesty na výstrahu... Najmladšou obeťou bol len 14-ročný Aaron Cavicchi, ktorý bol zavraždený spolu so svojim otcom aj dedkom a o osude ktorého bol natočený film s názvom Aronne).

Farma je dnes opustená a už najmenej 10 rokov chátra, a to i napriek tomu, že sa objavujú snahy o jej rekonštrukciu a premenu na múzeum odporu. Zostáva však stále symbolom boja proti fašizmu, za slobodu a mier. Opustenosť a schátranosť budovy však takémuto miestu paradoxne svedčí a len umocňuje jeho tajomnú atmosféru. Pamätník na spôsob českej Ploštiny mi tam nechýbal.

Z Pian d´Albero to už do Poggio alla Croce nebolo ďaleko. Spočiatku príjemný zostup sa postupne zmenil na celkom adrenalínový zážitok. Pomerne strmú cestu „spríjemňovali“ tisíce kameňov a kamienkov tých najrôznejších veľkostí, pričom takmer žiaden z nich nedržal pevne. Preto sa veľmi neoplácalo kochať sa okolím. Ešteže veľmi nebolo na čom. Napokon sme šťastne zliezli až na cestu, odkiaľ to bolo do Poggio alla Croce už skutočne len kúsok.

Výlet bol príjemným spestrením popri stredovekých mestečkách a kľukatých cestičkách a vskutku nás príjemne prekvapil. Hoci nás opátstvo, ktoré malo pôvodne byť akýmsi vrcholom programu, trošku sklamalo, tento nedostatok vysoko vykompenzovala farma Pian d´Albero. Trasa síce zväčša neprechádza klasickou pohľadnicovou krajinou, tak typickou pre Chianti, no o to viac predstavuje aj jeho inú tvár a pomáha odbúravať klišé o tom, že Chianti je len víno v baňatých fľašiach.

Druhý výlet – prechádzka k zámku Sezzate

Mugnana (290 m n. m.) – mlyn (210 m n. m.; 0,5 km; 0.10 h) – Sezzate (273 m n. m.; 0,5 km; 0.15 h) – Sezzatte po zablúdení (273 m n. m.; 0,3 km; 0.07 h) – Sezzate po nájdení značky (273 m n. m.; 1,2 km; 0.30 h) – mlyn (210 m n. m.; 0,5 km; 0.10 h) – Mugnana (290 m n. m; 0,5 km; 0.10 h)

Po krátkom občerstvení na izbe sme sa rozhodli využiť zvyšné hodiny dňa výletom k zámku Sezzate. Vzdušnou čiarou je od dedinky Poggio alla Croce vzdialený len čosi cez 5 kilometrov, autom sa vzdialenosť vyšplhá minimálne na 15.

Zaparkovali sme neďaleko zámku Mugnana, ktorý dnes funguje ako B&B. Odtiaľ schádza značka č. 18 celkom prudko k potoku, ponad ktorý sa klenie pekný oblúkový mostík. O kúsok ďalej stoji starý polorozpadnutý mlyn. Cezeň prechádza aj turistická značka, ktorá sa následne viac-menej stráca na neďalekej lúčke. Intuitívne sme však usúdili, že treba pokračovať stále rovno do kopca cez terasovitý svah, ktorý bol nepochybne kedysi využívaný na pestovanie buď hrozna alebo olív. Teraz pomaly, ale isto zarastá obyčajným lesom. Nie však na dlho.

Po chvíli chodník ústi do olivového sadu pod zámkom Sezzate. Pribúdajú aj vinice a skúšame tunajšie vynikajúce hrozno. Po prudkom odbočení doľava chodník vystúpa takmer až pred bránu zámku, kde má byť križovatka turistických ciest. Križovatka by aj bola, len tá turistická značka sa nie a nie rozdeliť. Ideme teda doprava tak, ako nám káže značka, a prechádzame nádhernou zámockou cestou ponad olivový sad. Čo tam však po kráse, keď ideme zlým smerom! Zámok Sezzate je na mape kreslený na opačnej strane. Boli sme z toho trošku zmätení. "Zámkoidnú" budovu, pri ktorej sme stáli, sme automaticky považovali za zámok Sezzate, no ten mal byť podľa mapy ešte o pol kilometra ďalej.

Vybrali sme sa teda cestou, ktorá najviac zodpovedala mape, a pokračovali v hľadaní turistickej značky č. D00 a 47. Tá sa, samozrejme, nekonala, no cesta to bola skutočne malebná, vedúca k romantickým vilám uprostred olivovo-hroznových sadov. Niečo na štýl obľúbenej Rosamundy.

Keď sa naša cesta napojila na inú, väčšiu a asfaltovú, zjavila sa zrazu zázračne aj naša značka. Zdalo sa, akoby prichádzala z cesty takmer súbežnej s tou našou, len o niekoľko výškových metrov vyššie. Rozhodli sme sa ju teda vyskúšať ako návratovú cestu. Značky nás utešene viedli pomedzi viac či menej honosné brány k ešte honosnejším vilám, len v ľavotočivej zákrute značka akosi zmizla. Z cesty však odbáčal malý chodníček, ktorý viedol práve naším smerom. Vybrali sme sa teda po ňom dúfajúc, že trafíme dolu k zámku Sezzate (asi), či už po značke, alebo nie. Značka sa na všeobecné potešenie znova zjavila, aby sa napokon zasa raz stratila na mieste, kde sa chodník roztrojoval na menšie chodníčky. Kompromisne sme si vybrali ten stredný, zdolali zopár nižších konárov a hľa, boli sme v slepej uličke, ktorá viedla od zámku Sezzate nahor. Dokonca sa nám nesmelo ukázala aj značka, takže sme sa potešili a hrdinsky zišli dole.

Spätne sme potom skúmali, kde sme prvýkrát spravili chybu a prehliadli značku. V skutočnosti však nič nenasvedčovalo tomu, že by práve na tomto mieste mala byť križovatka turistických ciest. Teda až na jednu výrazne nejednoznačnú značku šikovne schovanú v kríčkoch. O to hrdší sme mohli na seba byť, keďže sme napokon predsa našli niečo, čo sme asi ani veľmi nájsť nemali.

Na návrat sme výnimočne použili rovnakú cestu, ako na príchod, takže sme si ešte raz pozreli olivy, hrozno a malebný mlyn. Hoci bola prechádzka krátka a nenáročná, určite nebola nezaujímavá. Na rozdiel od predchádzajúceho výletu sme mali možnosť vychutnať si pravú chiantskú atmosféru aj s malebným zámočkom, ktorý, ako sa ukázalo, bol naozaj tým hľadaným Sezzate, aká je vykreslená na nejednej fotke či pohľadnici.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek