Trasa

Sebesu de Sus – Refugiul Suru – Saua Surului – Lacul Avrig – Serbota – Negoiu – Balea Lac – Moldoveanu – Zarnei – Lutele – Comisul – Rudarita – Plaui Foii – Zarnesti

Presun

Rumunsko je jedna z mojich najobľúbenejších krajín, ktoré som doteraz navštívil a preto, keď je šanca sa tam opäť pozrieť, vždy ju využijem. Pravdu povediac, vôbec sme nevedeli, do ktorého pohoria sa dostaneme tentoraz, ale nechali sme to na spontánnosť. Všetko záviselo od podrobnej turistickej mapy, ktorú sme nemali. Kúpili sme si lístok Eurostar do Sibiu v centrálnom Rumunsku, kde sme sa dostali nočným vlakom cez Budapešť a Simériu. Jednoznačne najlepší cestovný prostriedok, pretože v takom vlaku sa kadečo zomelie. Napríklad sme sa dali do reči s rumunským Slovákom. Skvelý rozhovor, cesta ubiehala rýchlo a vďaka nemu a jeho radám som o rok neskôr navštívil komunitu krajanov v župe Bihor.

Pred obedom sa dostávame do Sibiu, kde kupujeme mapu. Keďže bola len jedna, nie je problém sa rozhodnúť. Najdlhší a najvyšší hrebeň rumunských Karpát, pohorie Fagaraš. Paráda. Ešte rýchlo nakúpiť klobásu, syr, zeleninu a po krátkom zjednávaní ceny s taxikárom asi za necelú hodinu vystupujeme v raji, alebo v dedine Sebesul de Sus, kde na ihrisku miestne devy hrajú loptové hry. Snažiac sa ignorovať tento jav sa rýchlo schladíme v miestom potoku a hor sa na hory.

Náročné úseky

Podľa našich prepočtov je nemožné dostať sa do dediny skôr ako pred štvrtou hodinou poobede, takže plán, že prídeme na hrebeň, nie je veľmi reálny. Ale radšej ako ostať v doline si pohneme kostrou a pri výstupe cez úžasný karpatský les prichádzame na menšie plató, kde stála chata Refugiul Suru (1450 m n. m.), alebo lepšie povedané jej štyri steny a funkčná strecha s malým podkrovím, čo je naozaj ideálne miesto na bivak. Hlavne, keď nám celú noc leje. Čo z toho plynie? Netreba vôbec plánovať, všetko sa vyrieši samo. Jediná vec, ktorá funguje na 100 %. A ešte „dezinfekcia“ hruškovicou každé ráno a večer.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Západná časť pohoria Fagaraš sa začína v údolí rieky Olt, ale z chaty Suru sa dostávame viac na východ, konkrétne do sedla Saua Surului. Od tohto bodu sa počas ďalších šiestich dní stále pohybujeme nad hranicou 2000 m n. m. Fagaraš by som prírodným charakterom prirovnal k Západným Tatrám, kde je takisto pár exponovaných miest, ktoré sú zabezpečené reťazami (podobne ako Baníkov alebo Tri kopy v Roháčoch). Tieto miesta sú pred a za Negoiu (2535 m n. m.).

Hlavne pri pohľade zo Serbota (2331 m n. m.) si hovoríme: „Toto teda nedáme.“ Dali sme. Objektívne treba povedať, že s napchatou sedemdesiatlitrovou Patagóniou dosť lietame na reťaziach, ale to bolo hádam prvé a posledné adrenalínové vzrušenie. Ináč pohoda, ideálne počasie, málo turistov, krásne miesta na bivakovanie. Až nám je podozrivé, že všetko vychádza, preto sa po troch dňoch nechávame zlákať grilovaným kurčaťom k jazeru Balea Lac. Šialená asfaltová cesta do srdca Fagarašu, stánkoví predajcovia kadečoho, neporiadok, hluk, smrad. Odporúčam pozerať na všetko z hrebeňa, kde budete ochránení pred kultúrnym šokom, keďže táto "trans-Fagaraš-highway" prechádza na druhú stranu tunelom.

Posledná vec na svete

V druhej časti pohoria je to veľmi rôznorodé. Väčšinou sa najvyššie štíty traverzujú z južnej strany a zo severnej sa objavujú divoké bočné rázsochy so zvyškami minuloročného snehu. Nebudem ani spomínať, že v každom sedle a na vrchole sme híkali a užívali si panorám na všetky strany. V diaľke rozpoznávame najvyšší štít Fagarašu – Moldoveanu (2544 m n. m.), ktorý je práve z Balea Lac relatívne ľahko dostupný. Moldoveanu leží v južnej rázsoche asi 15 minút od hlavného hrebeňa.

Vraciame sa opäť na hrebeň, ktorý prudko klesá na východ a potom mierne hore-dole ideme po značke ešte deň a pol po Lutele (2176 m n. m.), kde to už vyzerá veľkofatransky. Stáda oviec, tu a tam ovčiarsky pes. Podľa mapy by sme už mali byť na konci celého Fagarašu, a keď zrazu spozorujeme nádherné, zapadajúcim slnkom do červena sfarbené vápencové pohorie Piatra Cralului, ktoré pôsobí ako fatamorgána, padáme na zem aj s batohom a užívame si tejto chvíle, ako keby to mala byť posledná vec na svete. Staviame stan, varíme slávnostný puding, oslávime hruškovicou a šťastní zaspávame.

Odtrhnutá kľučka na aute

Nasledujúce ráno klesáme až k hranici lesa cez Comisul (1883 m n. m.), kde sme po prvýkrát stratili značku. Podľa mapy sa ale rýchlo zorientujeme a zostávame na zalesnenom hrebeni (východný smer), kde po hodine nachádzame značku, ktorá sa kolmo stáča na sever a dovedie nás do doliny k horárni Rudarita. Tam treba mať pevné nervy a dobrú podrážku na 13-kilometrový pochod k Plauil Foii, ktoré je miestom nástupu na pohorie Fagaraš a Piatra Cralului.

Dopĺňame vypotené minerály čapovaným pivom a stopujeme do mesta Zarnesti. Zastavujeme rozheganý Renault, kde sedia traja počernejší Rumuni. Pri nastupovaní ešte odtrhávam kľučku na aute, ktorú v tej istej chvíli nejako zavesím opäť na zhrdzavené dvere. Až na to, že si jeden chlapík s veľkým nožom nervózne vyrezáva niečo do opierky, to je veľmi veselá banda. Pár lei na pivo ide šoférovi, ktorý nás vykopáva na železničnej stanici. Máme šťastie, odchádza vlak, ktorým cestujeme do Brašova. Do odchodu nášho Dracula Expres máme ešte pár hodín, ktoré využívame na prehliadku mesta. Dávame si miestne špeciality, pivo, míňame posledné lei a zaspávame vo vlaku smer Slovensko.

Záver

Orientačne nie je prechod Fagarašu náročný. Problémom môže byť nástup a zostup z hrebeňa, kde sa značka ľahko stratí v lese. Prameňov je naozaj požehnane, ale my nenechávame nič na náhodu a pre naše 4 litre vody máme označenie „nezanedbateľná konštanta“. Medveďa sme nestretli, iba kamzíkov, stáda oviec a pár somárov. Použili sme mapu Munti Fagarasului v mierke 1 : 60 000 od vydavateľstva DIMAP Budapešť. Všetky fotografie z prechodu hrebeňa si môžete pozrieť v súkromnej fotogalérii.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek