Trasa

Remetské Hámre – Lysák – sedlo Rozdiel – Tŕstie – Malé Tŕstie – sedlo Poľana, prístrešok – Vihorlat – Jovsianska dolina (VO Valaškovce) – Jovsianska hrabina – Jovsa

Na Lysák

Začíname skoro ráno v Remetských Hámroch. Sú dve možnosti, ako sa odtiaľ dostať na Vihorlat. My volíme červenú značku, ktorá je o čosi dlhšia ako žltá a vedie vrcholom Lysák. Sľubujú sa z neho pekné rozhľady a tak sa na neho tešíme. Pomerne dlhý úsek cesty vedie dedinou a potom asfaltkou. Až po pár minútach sa odpája značka z asfaltky a bočí do lesa. Takmer vôbec nestúpame, a pritom nám treba vystúpať pomerne vysoko. Je nám jasné, že stúpanie raz začať musí, a že asi nebude najmiernejšie. Dávame si rýchle raňajky na okraji lesnej cesty a rátame si čas, ktorý máme na zdolanie vytýčenej trasy.

S bratom sme dohodnutí, že nás s autom počká v Jovse, približne okolo tretej, to by sme mali bez problémov stíhať. To ale ešte netušíme, ako sme sa zmýlili. Ukrajujeme z cesty, ktorá pozvoľna stúpa, miestami sa zase prudko zdvihne.
Práve tento kus Vihorlatu mi akosi neučaroval, je tu dosť veľa vyrúbaných stromov a tiež je cesta dosť zarastená malinčím, žihľavou a černicami, avšak tento môj zlý dojem sa postupne mení každým ďalším krokom. Les naberá na stratenej kráse, začínajú sa objavovať pekné duby aj buky a pred nami sa zjavujú prvé skalné steny vrcholu Lysák. Vrchol bol v roku 1993 vyhlásený za prírodnú rezerváciu z dôvodu ochrany teplomilných lesných spoločenstiev a tiež je tu známy výskyt chránenych druhov rastlín ako ľalia zlatohlavá, skopolia kranská či hadí jazyk.

Vystúpame strmo až na vrchol a sme unesení výhľadmi na Zemplínsku Šíravu a okolité kopce. Výhľady sú trocha obmedzené porastami dubov, ale aj tie sú na pohľad krásne, akosi mi stále pripomínajú veľké bonsaje. Sadáme do mäkkučkého machu a opäť sa posilňujeme vodou a jedlom. Čas máme vynikajúci a tak sa vôbec ponáhľať nemusíme. Kľudne posedávame, vychutnávame si ranné slnečné lúče a vnímame vône, zvuky a pohodu naokolo. Chtiac-nechtiac vstávame a držíme sa aj naďalej červenej značky. Tá vedie hrebeňom a neskôr zostupuje do mladého lesa pod ním. Cesta tu je úzka, akoby vtesnaná medzi mladučké liesky a smrekovce.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pod Vihorlat

Prevýšenia sú teraz minimálne, takmer stále kráčame len po rovine. Nachádzam krásne kusy hríbov a hoci nemám košík, beriem ich aspoň do batoha. Cesta stále vedie mladším lesom a dovádza nás k malej drevenej chatke, učupenej na okraji vykosenej lúky hlboko v lese. Zrejme je to nejaká poľovnícka chata, v prípade potreby by sa určite dala použiť aj ako útočisko pred dažďom. Cesta je ozaj príjemná a vedie ľahkým terénom.

Prichádzame až k prírodnej rezervácii Pod Tŕstím, ktorá je vyhlásená za účelom ochrany slatino-rašelinných spoločenstiev. Troška blúdime. Strácame značku a hustým blatom sa predierame pomedzi popadané stromy. Okolo rezervácie je veľa vyrúbaných stromov a vzdávame sa hľadania značky, jednoducho volíme smer, ktorým by sme mali dôjsť na hrebeň. Nakoniec sa to podarilo a prichádzame priamo k sedlu Rozdiel. Tu sa odpájame od červenej značky a smerom na juhozápad pokračujeme príjemnou, nie náročnou cestou, až k smerovníku Malé tŕstie. Nachádza sa tu aj prístrešok pod Vihorlatom. Celou cestou počujeme akési výbuchy a streľbu z priestoru vojenského obvodu Valaškovce, ktorý máme po pravici.

Zrušená značka do Jovsy

Tu trocha oddychujeme a tešíme sa na posledné dnešné stúpanie na vrchol Vihorlatu. Odtiaľto je to už len pár minút. Nevedie tu značená cesta, ale stačí sa vydať vpravo do lesa, ak prichádzame od sedla Rozdiel a ak z opačnej strany, tak vľavo. Posledné stúpania a už sme na vrcholovom hrebeni Vihorlatu. Mrzia nás pokazené rozhľady, pretože nad hlavy sa nám prihnal tmavý mrak, z ktorého trošku aj zapršalo. Pretiahnutý vrchol Vihorlatu núka parádne rozhľady na Zemplínsku Šíravu a Východoslovenskú nížinu, avšak nám neboli dopriate v plnej miere. Chvíľku sa ešte zdržujeme na vrchole, zapisujeme sa do vrcholovej knihy a hľadáme značku, ktorá by mala viesť do Jovsy. Je nám dosť podozrivé, že značka je veľmi neudržiavaná, a že ju vidno len sem-tam, stále sa zamotávame viac a viac.

Značku strácame. Nestalo sa to prvýkrát a tak nevešiame hlavy. Chvíľu ešte beháme po lese a hľadáme aspoň náznak vychodenej cestičky, ale nachádzame len husté porasty hrabov, liesok a bukov, no značky nikde. Začína pršať a dokonca sme na tom aj časovo horšie, ako sme chceli. Nemáme veľa času a tak volíme tú najjednoduchšiu alternatívu – priamo dole svahom zostupujeme k potoku, ktorý by nás k značke mal neskôr doviesť. Čím nižšie zostupujeme, tým viac vyrúbaných stromov nachádzame. Už si uvedomujeme, že sme vo vojenskom obvode, a že tu nemáme čo hľadať, ale predstava návratu na vrchol Vihorlatu je pre naše unavené nohy nelákavá. Držíme sa koryta a prichádzame na spevnenú cestu, ktorá sa zjavne využíva na zvoz dreva. Dokonca narážame aj na značku, avšak všetky sú zamaľované zelenou farbou. Až teraz nám dochádza, že značka je zrušená.

Turistika v ohrade

S nádejou, že práve táto premaľovaná „značka“ nás dovedie priamo až do Jovse, s dobrým pocitom kráčame po spevnenej ceste. Sme ostražití, neradi by sme tu stretli lesnú stráž, alebo niekoho, kto by nebol nadšený z našej prítomnosti v miestnom lese. Už nám je jasné, že nestíhame, avšak zrýchľujeme tempo a stále sa držíme zrušenej značky. Prichádzame k akémusi plotu, ale nevenujeme mu pozornosť, stále sledujeme značky. Do pozoru sa dostávame až po polhodine šľapania popri plote, ktorého koniec ani nevidno. Značku sme znova stratili, tá mala viesť okolo potoka a my už dokonca nepočujeme ani jeho žblnkot. Odpájame sa od spevnenej cesty a skúšame, kam vedie lesná cesta. Prichádzame k veľkej bráne s nápismi, ktoré by dali najavo každému, že tu nemáme čo hľadať. Neradi by sme platili nejakú pokutu, prípadne mali problémy a tak radšej mizneme preč.

Popravde, už sme boli zúfalí, nestíhali sme, nemali sme kompas a dokonca ten nekonečný plot, v ktorom, ako som sa neskôr dozvedel, sa chová divá zver, nás dokonale zmiatol. Potok, ktorý nás mal priviesť priamo do Jovsy, tečie priamo stredom ohradeného územia a takisto aj značka. Neostáva nič iné, iba plot obchádzať. Nikdy v živote sme zo seba toľko nadávok nedostali ako vtedy. Už som mal dojem, že ten plot nikdy neskončí. Dokonca, Tomáš pri preskakovaní potoka spadol celý aj s mobilom do vody a napätie vo vnútri nás sa stále stupňovalo a plot nemal konca kraja. Tempo sme mali veľmi rýchle a na oddych nebol čas.

Vyprahnuté v ústach a rozpálený asfalt

V diaľke sa na strome zjavila červená značka, ktorá vymedzuje chránené územie Jovsianska hrabina, hranice územia vedú popri ceste z Jovse do Poruby pod Vihorlatom. Uľavilo sa nám, stačilo už len sledovať hranice územia. Hodnú chvíľu sme boli už bez vody a v ústach sme mali vyprahnuté, vidina oroseného pivka nás hnala dopredu. Najhoršie boli posledné metre po rozpálenom asfalte, no predstavy sú najlepším hnacím motorom a tak kroky nestrácali na rýchlosti.

Poznámka:

Vstup do vojenského obvodu Valaškovce je zakázaný, modrá značka, ktorá sa nachádza v starších mapách z Jovsy na vrchol Vihorlatu, je zrušená, a za vstup do tohto územia hrozia finančné postihy. My sme sa to dozvedeli už neskoro, a tak sme sa nechtiac ocitli v tomto území.

Údaj o celkovej vzdialenosti sú trocha skreslené, pretože sme veľký úsek kráčali mimo ciest.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek