Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Bežky Západný okruh Bielej stopy

Prívlastok „raj bežeckého lyžovania“ už Kremnickým vrchom akosi prischol. Po malokarpatskom bežkovaní a získavaní cenných skúseností sme sa teda na lyžovačku vybrali do raja presvedčiť sa, či toto honosné pomenovanie nie je len akýmsi lacným klišé.

Vzdialenosť
20 km
Prevýšenie
+600 m stúpanie, -600 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 09.02.2010
Pohoria
Kremnické vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1192 m n. m.
  • Najnižší bod: 894 m n. m.
Voda
Krahule, Skalka
Nocľah
Kremnica
Doprava
Krahule (bus)
SHOCart mapy
» č.1093 Kremnické vrchy, Poľan (1:50.000)

Dve kolá prípravy

Tentokrát sme nepodcenili ani domácu prípravu. Nabalili sme si turistické mapy, vytlačili schematickú mapu lyžiarsko-turistických tratí v Kremnických vrchoch, s prstom na mape som preštudovala článok Tomáša Trstenského. Jedna vec je teoretická príprava, prax je však predsa len o niečom inom.

Základný tábor sme rozložili v Kremnici a ešte v deň príjazdu sme sa vybrali preskúmať situáciu na Skalke. Už doma sa nám dostalo do uší varovanie, že Skalka nie je úplne najprehľadnejšie a najblbuvzdornejšie lyžiarske stredisko na svete, taktiež sme si čo to prečítali o trošku zvláštnych pomeroch, ktoré panujú medzi dvoma majiteľmi susedných lyžiarskych stredísk. Rozhodli sme sa teda prvé neskoré popoludnie venovať úvodnému zorientovaniu sa.

Spomínané informácie sa ukázali byť pravdivými hneď po príjazde. Parkovísk bolo síce dosť, voľných miest tiež, len sme akosi nemali ani poňatia, čo kde je (a to poznám mnoho ľudí, ktorí majú ďaleko horší orientačný zmysel než ktokoľvek z našej výpravy). Lyžiari sa pohybovali všetkými smermi, aspoň že zjazdári sa presúvali prevažne len zhora dole. Obuli sme teda bežky a vybrali sa s najväčším davom. Teda, lepšie povedané, proti nemu. Po krátkom výstupe sme sa ocitli na Peknej vyhliadke, čo nám pomohlo trošku lepšie sa zorientovať . Napokon sme sa vydali smerom, ktorým mizlo najviac bežkárov a potom nasledovala už len krátka hrebeňovka na Mýtny vrch, pofotenie miestnych mapiek tratí a večerná prechádzka ku vlekom. Toľko naše zoznamovanie sa s miestnymi pomermi.

Rozpačitý úvod

Krahule – Skalka – Tunel – Václavák – Králická dolina – pod Vlčím vrchom – Turčekovská dolina – Krahule

Po snowboardovo - lyžiarskom druhom dni sme nasledujúce ráno znova naložili bežky, smer Krahule. Z troch okruhov Bielej stopy, ktoré nám ponúkala pekná mapka na Skalke, sme si totiž vybrali ten západný, ktorý vedie (alebo viedol?) z Krahúľ na Skalku. Podľa mapky bolo úplne jasné, kde sa naň v Krahuliach nalodiť, ako a kadiaľ pôjde a podobne. Len, čo sme vystúpili z auta, pochopili sme, že to je jasné bohužiaľ len z mapky. V noci nasnežilo a na inkriminovanom mieste bolo len zopár stôp rôznymi smermi, široko-ďaleko však nebolo po komkoľvek na bežkách ani chýru ani slychu. A to sme čakali úplné húfy, ako sa na správny raj patrí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zachránila nás však červená turistická značka, ktorú sa nám napodiv podarilo nájsť. Znamenalo to síce zmenu plánovaného smeru okruhu (nahor sme chceli ísť dlhšou, no menej strmou trasou, keďže hrany máme, no do tajov mazacej alchýmie sa nám ešte preniknúť nepodarilo), no to už bolo po nájdení akejkoľvek značky to najmenej. Spočiatku to ani s ňou nebolo úplne jasnozrivé, predovšetkým, keď nás priviedla na okraj zjazdovky v Krahuliach, ktorú bolo zjavne treba prekrižovať a na správnom mieste sa na druhej strane vnoriť znova do lesa. Šli sme teda úplne priamo a, čuduj sa svete, zadarilo sa. Ešte šťastie, že nebolo pekné počasie, inak by sa cez zjazdovku prechádzalo podstatne horšie.

Následný výstup po červeno vyznačenom hrebeni už bol podstatne menej akčný, ani čerstvo napadaný sneh nebol veľkou prekážkou a na dôvažok sme konečne stretli aj niekoho na bežkách. Dokonca sme lyžami ničili aj niekoľko ľudských peších stôp. Bežkárska trať na tomto úseku nevedie po červenej značke, ale kúsok vedľa, no po prvotnom neúspechu v hľadaní bežkárskeho značenia sme sa rozhodli nepustiť sa turistickej červenej. Tá nás po niekoľkých kilometroch stúpania naozaj doviedla na Skalku.

Znovunadobudnutá dôvera

V chate Limba sme sa trochu občerstvili, posedeli, uschli a po predošlých dvoch dňoch už ako starí „harcovníci“ sebavedome došli k našej obľúbenej tabuli s 3 okruhmi Bielej stopy. Kým sme riešili, či pokračovať západným okruhom alebo nie, pristavil sa pri nás akýsi pán, ktorý sa tváril znalejšie než my. Poznal síce len severný a južný okruh, no vraj ho aj ten západný láka, len naň nemá s kým ísť. Posilnili sme teda Expedíciu západný okruh o jedného člena a odhodlane sa vydali po bežkárskych značkách.

Vyskúšali sme tiež nový obchvat zjazdovky, ktorý pozostáva z niekoľkých pomerne strmých serpentín. O zopár dní neskôr sme skúsili i pôvodnú Zlatú cestu a treba povedať, že jej je škoda. Úsek, ktorý dnes vedie cez vrch zjazdovky a následne prudko sklesá serpentínami popri nej, bol pôvodne krásnou cestou v lese s príjemným sklonom. Nuž, nedá sa zavďačiť každému.

V každom prípade tu ale bola trasa aspoň nájditeľná. Teda, označenia jednotlivých okruhov sme nenašli, no kde-tu sa objavila nejaká bežkárska značka, takže sme si vychutnávali príjemný zjazd cez Václavák, kde to veru ako na Václaváku práve v ten deň nevyzeralo. Ľudí bolo naozaj poskromne. Pravdepodobne sa nechali odlákať nie práve najslnečnejším počasím. Nám však ani jemný snehový poprašok nevadil. Na bežkársko-cyklistickej križovatke Václavák sme dokonca našli aj smerovník na Krahule, čomu sme sa úprimne potešili a uverili sme, že nám so značením svitá na lepšie časy. Netušili sme, ako veľmi sa mýlime.

Dôvera znova stratená

Spokojní s pekným značením sme teda pokračovali v príjemnom zostupe. Sklon bol úplne akurát – lyže sa nám ani príliš nerozbehli, ani nebolo treba šliapať. Hneď na prvej križovatke, v Králickej doline, sme však museli prehodnotiť prvotné nadšenie z bežkárskeho značenia. Znova po ňom nebolo ani chýru, ani slychu. Skombinovaním turistickej mapy s GPS mapou lesných ciest sme napokon bez väčších problémov určili, ktorou cestou pokračovať. Keďže tadiaľ vedie aj severný okruh Bielej stopy, bola práve táto cesta aj celkom pekne ujazdená. Dokonca sme v protismere stretli aj prudko rozbehnutého bežkára, čo nás ešte utvrdilo v presvedčení, že naozaj ideme dobre.

Pokračovali sme teda pohodlným stúpaním v peknej stope, ktorá učičíkala našu ostražitosť, a až výhľady na lyžiarske svahy nás prinútili znova sa zahĺbiť do všetkých máp, ktoré sme mali. Podľa mapky sme totiž svahy mali prekrižovať, nie obzerať si ich z protiľahlej strany Turčekovskej doliny.

Dali sme hlavy a mapy dokopy a rýchlo pochopili, že začíname obchádzať Vlčí vrch. To sme veru nemali v pláne, takže sme zavelili na ústup a rozhodli sa pomocou modernej techniky nájsť správnu odbočku, ktorá by nás previedla okolo vrchu Farba. Chudák ujo, ktorý sa k nám pridal. Teraz už nám bol naozaj vydaný na milosť. GPSka nás naviedla na cestu, ktorou pred nami už prešiel akýsi snežný skúter. Nemali sme prečo neveriť jej. Určite bola spoľahlivejšia než bežkárske značenie, ktoré sme od Václaváku nevideli.

Cesta okolo vrchu Farba nebola už tak pekne vyjazdená, hlavné však bolo, že vôbec bola a že sme ju našli. Po nie veľmi náročnom stúpaní sme prekrižovali zelenú značku vedúcu Turčekovskou dolinou a zanedlho aj všetky zjazdovky. Keďže bol pracovný týždeň a nie práve najlepšie počasie, traverz zjazdoviek nebol nijako dramatický.

Za nimi sa povrch cesty o čosi zhoršil. Zjavne nevída ratrak príliš často. Nám na BC lyžiach sa išlo celkom dobre i v stopách po skútri, ujovi na klasických bežkách to išlo na takýchto miestach o čosi horšie. Statočne však pokračoval s nami (teda, nie že by mal nejako výrazne veľmi na výber) a nechal sa viesť cestami-necestami. No dobre, tentokrát skôr cestami. Keďže sa ponáhľal domov a auto mal v Krahuliach pri vleku, poslali sme ho na jednej odbočke doľava s tým, že touto cestou príde na červenú z Krahúľ na Skalku a odtiaľ už dole trafí. Nepostrehli sme žiadnu správu o zmiznutom, zablúdenom či zožratom bežkárovi, tak snáď naozaj trafil i napriek hustnúcemu šeru v lese.

My sme sa zas ponáhľali ľudoprázdnym tmavým lesom našou cestou, ktorá krásne kopírovala tvar kopca, až sme z neho napokon vyšli a zahliadli Krahule. Ešte nás čakalo niekoľko stoviek metrov po lúke, kde sme sa uistili, že opačným smerom by sme túto cestu v žiadnom prípade na prvý pokus netrafili. Večer nás ešte čakala podobná odysea s reštauráciami, ktoré sa cez týždeň hľadajú v Krahuliach podobne dobre, ako na západnom okruhu bežkárske značenie. To už je ale iná kapitola.

Epilóg

Kremnické vrchy sú skutočne ako stvorené na bežkovanie. Ponúkajú množstvo ciest s príjemným sklonom, ako aj na naše pomery veľa kilometrov technicky upravovaných tratí. Na čo sa však zabúda, sú práve „noví“ návštevníci, ktorí často márne hľadajú chýbajúce značenie, s horkou biedou získavajú informácie, alebo len sťažka dokážu nájsť kvalitné mapy. Len málokoho napadne siahať v takomto prípade po mapách na orientačné športy. Aj ja som si na ne spomenula až po návrate, čo je škoda, pretože by nám určite ušetrili zbytočné blúdenie a pozeranie do „bežných“ máp. Kremnické vrchy sa teda môžu právom pýšiť prívlastkom „raj bežeckého lyžovania“, no ja by som k nemu doplnila ešte malý dôvetok „pre znalých terénu“. Pre tých ostatných sa totiž klasické bežkovanie môže na niektorých miestach poľahky zmeniť na orientačné preteky.

Určite by nebolo na škodu popracovať na službách pre turistov, či už na skompletizovaní značenia a jeho zjednotení s mapkami, ktoré stredisko ponúka, alebo na zlepšení stravovacích možností, ktoré sú v Kremnici aj na Skalke cez týždeň dosť biedne.

Súvisiace odkazy

Zaujímavé informácie o Skalke a okolí

Fotogaléria k článku

Najnovšie