Túra

NCH Šomoška, Karanč a NCH Mačacia

16.05.11
Túlanie sa menej známym, no o to krajším kútom Slovenska i Maďarska. Tri hrady, vrchol s rozhľadňou, udržiavaný náučný chodník, jedinečné prírodné útvary i opustený železničný tunel. Vítam vás v Geoparku Novohrad–Nógrád v Cerovej vrchovine.

1. deň - Okolo dvoch pekných hradov v dvoch pekných krajinách

Šiatorská Bukovinka (vlak) – Bukovinka – Bukovinská dolina – Šimonova veža (NCH Šomoška) – Krúdyho prameň – Bukovinský potok – Kamenný vodopád – Kamenné more – hrad Šomoška – Somoskö – Fresztevény – Salgó-mh. – Kemencés hégy – býv. železničný tunel – Somosköújfalu – štátna hranica HU / SK – Šiatorská Bukovinka-štátna hranica (bus)

Na prvý deň máme naplánovanú nielen "povinnú" klasiku Cerovej vrchoviny – náučný chodník a hrad Šomoška, ale plánujeme prejsť aj ďalej do Maďarska k hradu Šalgó (Salgó vára) a do Somoskoújfalu.

Ranným vláčikom motoráčikom prichádzame na opustenú, zato veľmi romantickú staničku Šiatorská Bukovinka, odkiaľ nás červená značka zavedie na hlavnú cestu do Maďarska. Našťastie hneď o chvíľu odbočuje a už ideme po poľnej ceste poza obec Šiatorská Bukovinka. Postupne prichádzame medzi domy, kde sa cesta zmení na asfaltku a za chvíľu sme na "hlavnej" križovatke v dedine, pri ktorej je pekne udržiavaná autobusová zastávka, lavičky i informačný panel Geoparku Novohrad-Nográd. Pokračujeme asfaltkou až za obec, kde začína zelená značka, idúca, bohužiaľ, stále po asfaltke, ktorá už smeruje cez príjemné údolie Bukovinského potoka až k vstupnému areálu náučného chodníka Šomoška. Tu sa nachádza Šimonova veža, kde zaplatíme vstupné 1,15 €, a tiež lavičky, ohniská, drevené preliezačky či dokonca ihrisko. V Šimonovej veži sa tiež dajú kúpiť sladkosti a niečo na pitie. Okrem nás a pokladníka tu nikto nie je. Od ochotného pokladníka si kupujeme sprievodcu náučným chodníkom (NCH), a dozvedáme sa, že teraz je tu síce dosť pusto, no inokedy príde aj pár autobusov napr. so školskými zájazdmi. Vymenúva tiež národnosti turistov, ktorí ich už navštívili. A veruže sú aj z exotických diaľav.

Pokračujeme teda náučným chodníkom, pričom míňame prameň a umelé jazierka. Chodník vedie lesom, čo v tejto horúčave zvlášť oceňujeme. Hneď vedľa chodníčka zurčí Bukovinský potok a za ním vidíme hraničné kamene. Na druhej strane sa nachádza Maďarsko. Postupne sa chodník serpentínkami dostane do väčšej výšky a za chvíľu už stojíme pred asi najzaujímavejšou prírodnou atrakciou NCH - kamenným vodopádom zloženým zo zaoblených bazaltových "stĺpikov". Trošku posedíme na lavičkách, čítame informácie z panelu a schodíkmi sa dostávame ďalej vyššie ku kamennému moru. Je horúco a okolo kameňov pobehujú jašteričky, celý čas som rád, že sme nevideli vyhrievať sa žiadneho hada. A odtiaľ je to opäť iba kúsok ku hradu Šomoška.

Pri vstupnej búdke iba ukazujeme pokladničný lístok zo Šimonovej veže, vstupné totiž platí aj na hrad. Dá sa tu opäť kúpiť aj niečo na pitie a zahryznutie, ja si pridávam do zbierky magnetku. Hrad je veľmi dobre udržiavaný, jedna vežička má aj drevenú strechu, a sú z neho pekné výhľady najmä do Maďarska. Hneď pod hradom ide totiž hranica a celá dedinka Somoskö, ktorej domy doslova susedia s hradnými múrmi, už leží v Maďarsku. Zdá sa, že hrad sa stále "vylepšuje", pretože na jednej z veží je aj vyhliadková terasa, ktorá na fotografii v našom sprievodcovi ešte nie je zachytená. Netradičná je i možnosť zájsť do jednej z chodieb iba s malými okienkami, užívame si tu príjemný chládok.

Ďakujeme Schengenu a plynule prechádzame do dediny. Hneď pod hradom sa nachádza upravený parčík s lavičkami, i drevená chalúpka, kde žil básnik Sándor Petofi. Bohužiaľ texty v pamätnej izbe boli iba v maďarčine. Keď prechádzate ďalej dedinkou, určite sa obzrite za seba, hrad ponúka práve z Maďarska krásne pohľady na seba, zo slovenskej strany vám takmer celý čas bráni vo výhľade les.

Pokračujeme po zelenej značke lesnou cestou do "vnútrozemia" Maďarska. Prídeme až pod hrad Šalgó (Salgó vára), bohužiaľ naň už nevychádzame, lebo by sme nestíhali autobus späť. Maďarské značenie nás vie dosť zmiasť, lebo ideme po žltej a zelenej značke naraz, no v Maďarsku sa zdvojená značka značí tak, že na jednom strome je namaľovaná iba žltá, na inom iba zelená značka, a keď sa viackrát za sebou objavuje iba jedna farba, tak sa občas ľakáme, že sme zo zelenej zišli a ideme už iba po žltej. Keď vyjdete z lesov na lúku, opäť sa vyplatí poobzerať sa okolo seba, občas priamo nad kopcom nad vami vykukne fotogenická veža hradu Šalgó (Salgó vára). Postupne schádzame dolu kopcom, pričom lesná cesta sa kľukatí, zatiaľ čo zelená značka z nej občas krížom dolu zíde a potom sa na ňu opäť dostane. Bohužiaľ tieto "skratky" sú dosť zarastené a tiež niekedy dosť strmé, takže to nie je príjemný zostup, ale akoby zázrakom nie sme ani veľmi dopŕhlení.

Posledná takáto skratka nás doviedla až na moju srdcovku, ktorú som objavil na internete, a odvtedy som ju chcel veľmi vidieť naživo – bývalý železničný tunel ukrytý v lese. Zelená značka ide priamo popred jeho portál a ďalej už pokračuje rovno po telese bývalej železničnej trate. Zo samotného tunela sála zima a hoci vidieť jeho koniec, neodvážime sa do neho vojsť, ani neviem čoho sa vlastne bojíme. Pravdepodobne je však v pohode priechodný, keďže priamo na portáli je namaľovaná cyklistická značka. Pokračujeme teda už pohodlne po telese rovnej trate, z ktorej sa stále obzeráme dozadu, či je ešte zreteľný tunel. Napokon, keď križujeme elektrické vedenie, schádzame "z trate" a smerujeme dolu do dediny Somosköújfalu. Prichádzame na križovatku cesty z dediny Somoskó a hlavnej cesty.

Na križovatke sa dá občerstviť v reštaurácii aj v potravinách. Ideme po chodníku popri hlavnej ceste k hraničnému priechodu Salgótarján-Somosköújfalu / Šiatorská Bukovnka. Opäť sa radujem zo Schengenu a voľne prechádzame cez bývalú colnicu na autobusovú zastávku Šiatorská Bukovinka-štátna hranica. Autobus sa tu otáča okolo benzínovej pumpy, ktorú využívame na občerstvenie. Z tejto zastávky tiež vychádza žltá turistická značka smerujúca cez lúku a les na Mižeru, odkiaľ sa dá pokračovať na vrch Karanč s rozhľadňou. Lamentujem nad tým, že hranice v mysliach kompetentných ešte nezmizli, keďže na oboch stranách priechodu sú samostatné otočky autobusov. Až neskôr som šokovaný, keď vidím, ako naozaj funguje to, že na slovenskej strane dav ľudí vystúpi z autobusu, a potom ide pešo okolo parkovísk cez bývalú colnicu, aby tam pravdepodobne ľudia nastúpili na šalgotarjánsku MHD. Cestou autobusom do Fiľakova počúvame zo šoférovho rádia rezké maďarské ľudovky.

2. deň - Obzrieť si dve krajiny z výšky

Šiatorská Bukovinka (vlak) – dolina Belina – Mižera – Karanč, sedlo – Karanč (Karancs), rozhľadňa – Karanč, sedlo – Somosköújfalu – štátna hranica HU / SK – Šiatorská Bukovinka-štátna hranica (bus)

Tentoraz zo železničnej zastávky Šiatorská Bukovinka smerujeme po červenej značke na opačný smer. Táto časť značky pribudla v roku 2008. Prechádzame popod chatovú osadu a stáčame sa stále po lesnej asfaltke doľava. Ideme cez les a stúpame, pričom naľavo sa občas pomedzi stromy vyskytne výhľad na Šiator, Šiatorskú Bukovinku a okolie. Na jednom mieste vidíme zosuv pôdy, vďaka ktorému musela byť na čas aj prerušená železničná doprava do Somosköújfalu. Naša asfaltka je presne hornou hranicou zosuvu a časť z nej je zosunutá a popraskaná. Pod kopcom bohužiaľ stále hučia kamióny z hlavnej cesty, prechádzajúcej do Maďarska, a tak pocit prírody prichádza, až keď sa pomaly otravná lesná asfaltka stočí doprava, teda hlbšie do lesa. Prechádzame okolo spustnutej horárne a postupne sa konečne asfaltka mení na rozrytú lesnú cestu. Ani dopravu už nepočujeme, tak sa hneď kráča lepšie.

Prichádzame k rázcestníku Mižera, kde sa pripája žltá značka z hraničného priechodu Salgótarján / Šiatorská Bukovinka. Komentujeme, že sme si asi mohli radšej vybrať túto značku, nakoľko ide praktický celá po poľnom a lesnom chodníčku a je aj kratšia. Pokračujeme ďalej, na jednom mieste naša červená značka zahne o 90 stupňov doprava – rovno hore kopcom a tak si trochu popachtíme pri zdolávaní výškových metrov. Potom opäť ideme po vrstevnici a za chvíľu prichádzame k miestu, o ktorom si mylne myslíme, že je to Márgit-Kápolna, ktorej fotky sme videli na internete. Je tu prameň, kríž a malé posadenie. Veľmi pekné miestečko využívame na načerpanie nových síl, vody a kalórií. Ani nie päť minút odtiaľ nachádzame ešte slovenský rázcestník Karanč-sedlo. Sme priamo na hranici. Ďalej nás čaká finále – nepríjemné stúpanie na vrchol, kde je rozhľadňa, ktorá sa nachádza na maďarskej strane pár metrov od štátnej hranice. Chodník vedie kolmo nahor pozdĺž hranice. Je taký strmý, že aj keď stojíme, tak sa po lesnom povrchu šmýkame smerom dole. Preto si radšej robíme vlastné serpentínky a tak cik-cakovo prekračujeme niekoľkokrát štátnu hranicu.

Sme radi keď sa vynorí rozhľadňa, ani nepočkáme, kým sa chodník stočí, a hneď smerujeme krížom k nej. Rozhľadňa má dve terasy, najvyššia je zastrešená, je na nej dosť priestoru a tak zostáva už len kochať sa 360 stupňovým výhľadom. Východne vidno maďarský hrad Šalgó aj slovenskú Šomošku, tiež vidíme mesto Salgótarján a železničnú stanicu Somosköújfalu. Na lúčke pod rozhľadňou je ohnisko, ale inak tu nie sú žiadne lavičky, resp. nič čo by ich mohlo nahradiť a tak piknikujeme priamo v tráve. Škoda je tiež, že tu nepoznajú vrcholovú knihu, a tak na podpisy a odkazy slúži priamo každý centimeter štvorcový samotnej konštrukcie rozhľadne. Z vyrytých nápisov vyplýva, že je navštevovaná pomerne hojne (popísaná je prakticky celá), hoci my sme v tento slnečný prázdninový deň nestretli vôbec nikoho.

Na značke, kde sa chodník stáča k rozhľadni, nachádzame aj vyvalenú tabuľu o tom, že tu kedysi fungoval turistický hraničný priechod – spomienka na doby predschengenské. Ešte patričná fotka pri hraničnom kameni s jednou nohou na Slovensku a druhou v Maďarsku, a ide sa zdolávať nepríjemný finálový kopec. Tentoraz smerom dole, pričom opäť volíme serpentínovú techniku, pridržiavaním sa všetkého, čoho sa dá a čo nepŕhli. Takto zídeme späť na rázcestie Karanč–sedlo. Chceme sa vybrať maďarskou zelenou značkou, ktorá vedie po hranici do Somosköújfalu, no kvôli lánom vysokej žihľavy sa rozhodneme prekročiť hranicu a ísť ďalej naslepo do Maďarska, nakoľko vyšliapaných chodníkov je tu dosť. Za chvíľu narážame na na strome namaľovanú žltú značku a usudzujeme, že musí viesť jedine do Somosköújfalu a tak sa vydávame po nej. Som nadšený, že nejdeme vyjazdenou lesnou cestou, ale nefalšovaným pekným vyšliapaným chodníčkom, ktorý navyše oblúkom obchádza kopec a potom klesáme smerom do dediny. Podarilo sa nám dokonca prekrižovať zelenú značku, na ktorú sme sa nemohli kvôli žihľave dostať. Neskôr nad dedinou strácame značku, keďže sme sa asi vybrali výraznejšie vychodeným chodníkom a postupne sa dostávame do civilizácie neďaleko železničnej stanice i reálneho vyústenia žltej aj zelenej značky.

Značky smerujú na nadchod ponad koľajisko stanice, ktorým prechádzame aj my. Keďže motoráčiky na Slovensko odtiaľto smerujú iba párkrát za deň, ideme pešo hlavnou cestou až na otočku slovenských autobusov na hranici pri bývalej colnici a odtiaľ autobusom smer Fiľakovo. Na miestnej autobusovej stanici máme tú česť zažiť pravdepodobne najväčšie výtlky na Slovensku, po ktorých opatrne prechádza asi každý prichádzajúci autobus, nakoľko sa nachádzajú rovno na vjazde do celkovo rozbitej stanice.

3. deň - Kamenný prechádzkový okruh

Šiatorská Bukovinka (bus) – kameňolom Mačacia (NCH Mačacia) – rázcestie Mačacia, rozhľadňa – bývalá železničná trať – Bukovinský potok – Krúdyho prameň – Šimonova veža – Bukovinská dolina – Šiatorská Bukovinka (bus)

Keďže na poobedie plánujeme návštevu Fiľakovského hradu, tak doobeda stíhame iba nenáročný okruh Náučným chodníkom Šomoška, tentoraz ale trasu cez kameňolom Mačacia. Náučný chodník touto trasou vedie paralelne s náučným chodníkom popri Bukovinskom potoku, ktorý sme absolvovali pred dvomi dňami, pričom pod hradom Šomoška sa tieto dva chodníky spájajú. Autobusom sme sa tentoraz doviezli do centra obce Šiatorská Bukovinka, kde sa autobus otáča. Pokračujeme ďalej smerom ako pred dvomi dňami, no na konci obce nevolíme tentoraz zelenú, ale červenú značku. Tá našťastie nie je asfaltová a mierne stúpa cez lúky a popri lese. Okolo cestičky rastú kríky, objaví sa aj výhľad na hrad Šomoška v diaľke.

V najvyššom bode značka prudko zahne doprava a prechádza najprv lesom, aby sa za chvíľu objavili prvé kopy skál kameňolomu Mačacia. Ten vyzerá dosť rozsiahlo, nakoľko dlhšie ideme stále rovno po značke stredom kameňolomu. Konečne stretávame prvú tabuľu náučného chodníka, informujúcu o lávovom poli. Opäť rozmýšľam nad informáciami na náučnej tabuli – hoci sa mi myšlienka náučných chodníkov veľmi páči, a som veľmi rád, že aspoň nejaké takéto prírodné učebnice existujú, stále mám však taký divný pocit, keď čítam množstvo príliš odborného a nesmierne nudného textu a rozmýšľam, ako by sa tie informácie mohli podať ináč. Za chvíľu sa dostávame na odbočku smerujúcu hlbšie do kameňolomu. Tá nás zavedie pod skalné steny lomu, pod ktorými sú ďalšie tri informačné tabule i akýsi prístrešok, ktorého funkcii celkom nerozumiem, keďže tu nie sú žiadne lavičky. Pritom prostredie tohto výbežku priamo pod skalnými stenami je veľmi pekné a tiché, ako stvorené na romantický piknik.

Vraciame sa späť k začiatku odbočky a pokračujeme ďalej po červenej, až prichádzame k rázcestníku Mačacia, kde sa napája náučný chodník z doliny Bukovinského potoka, po ktorom sme išli pred dvoma dňami. Sú tu tiež ruiny niekdajšej baníckej osady a ako sa z tentoraz zaujímavého panelu dozvedáme, kedysi to tu naozaj žilo. Čo do množstva obyvateľov, ale aj vybavenia, medzi ktorým bol aj obchod či škola. Dnes tu okrem divokej, ale krásnej prírody stojí ešte drevená rozhľadňa, na ktorú sa rozhodne vyplatí vyliezť, nakoľko sa z nej ponúka gýčovo pekný pohľad na dva hrady v dvoch krajinách – Šomoška na Slovensku a Šalgó (Salgó vára)v Maďarsku. Po urobení „povinnej“ fotografie dvoch hradov na jednej fotke schádzame z červenej značky, ktorá sa stáča k rekreačnému stredisku Obručná a ideme ďalej po náučnom chodníku po telese bývalej železničnej trate, kedysi vedúcej z kameňolomu. Dodnes sú v lese dobre rozoznateľné násypy, po ktorých prechádzame. Cestou sa zastavujeme pri prameni a neskôr pri budove bývalej colnice, fotíme niekdajší banský "huntík" ako pamiatku na niekdajšiu železnicu. Potom už náučný chodník schádza z násypu smerom dolu, kde sa napája na náučný chodník vedúci Bukovinskou dolinou. Ideme teraz v "protismere" od hradu Šomoška k vstupnej Šimonovej veži, kde na nás už čaká asfaltka vedúca do Šiatorskej Bukovinky.

Obedujeme v reštaurácii, ktorú sme zazreli z autobusu. Na rázcestí na hlavnej ceste do Salgótarján - Fiľakovo nastupujeme na autobus do Fiľakova. Podvečer ešte stíhame individuálnu prehliadku veľmi pekného Fiľakovského hradu, ktorý sa nachádza na výraznom skalnom brale priamo v strede mesta a ponúka tak pekný kruhový výhľad na mesto. Na druhý deň sa lúčime s Fiľakovom a nasadáme na motorák na totálne zanedbanej železničnej zastávke, ktorá sa nachádza priamo pod hradom pri autobusovej stanici.

Zhrnutie

Teší ma, že hoci Fiľakovo už na prvý pohľad vyzerá chudobne, napriek tomu sa snaží zveľaďovať v rámci svojich možností. Videli sme, ako sa pravdepodobne verejnoprospešní pracovníci starajú o kvetinovú výzdobu. Musím veľmi vyzdvihnúť komplexné informácie pre turistov na webovej stránke mesta, kde na jednom mieste ponúkali tipy na túry, ktorými sme sa inšpirovali aj my, vrátane popisov, fotografií, máp či dokonca autobusového a železničného (platného!) spojenia, čo sa na stránke mesta vidí naozaj málokedy. Sprievodcu Geoparkom Novohrad-Nógrád sme dostali aj v penzióne, v ktorom sme boli ubytovaní. Hoci som bol po príchode do mesta dosť vystrašený početným zastúpením ľudí tmavšej pleti, keďže so svojimi batohmi sme tu vyzerali tak trochu ako mimozemšťania, nevyskytli sa žiadne problémy. Zakaždým sme sa bez problémov dohovorili po slovensky (teda mimo Maďarska), hoci asi všetci hovoria aj po maďarsky.

Vždy ma veľmi láka objavovať málo známe, ale krásne zákutia Slovenska, o ktorých málo ľudí tuší a nachádzajú sa mimo hlavných turistických a vysokohorských destinácií. Tento kraj mi pritom veľmi prirástol k srdcu, nakoľko svojimi lesmi a vrchmi mi trochu pripomína Ostrôžky, v ktorých som vyrastal. Ďakujeme Ti, Cerová vrchovina, a určite sa ešte vrátime na dlhšie túry a určite za menej horúceho počasia.

Diskusia
NCH Šomoška, Karanč a NCH Mačacia 15/06/13 21:53 6 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Buková – Rozbehy – Korlátka – Cerová V slnečný jarný deň sme sa rozhodli zblízka si obzrieť jeden z malokarpatských hradov, ktorý nám ešte chýbal v zbierke – Korlátka. Z východnej strany sme sa tak dostali aj k veternej elektrárni Rozbehy, ktorú si určite všimnete zo Záhoria. 21/09/12 Jaro Vybo Malé Karpaty
Túra NCH Šomoška, Karanč a NCH Mačacia Túlanie sa menej známym, no o to krajším kútom Slovenska i Maďarska. Tri hrady, vrchol s rozhľadňou, udržiavaný náučný chodník, jedinečné prírodné útvary i opustený železničný tunel. Vítam vás v Geoparku Novohrad–Nógrád v Cerovej vrchovine. 16/05/11 Jaro Vybo Cerová vrchovina
Najnovšie články na titulke
 
Túra Štyri ročné obdobia za štyri dni Mesiac vopred dohodnutý termín na túru, ktorý vyhovuje naraz piatim ľuďom, a manželka ide na 2 týždne k mame - takú konšteláciu hviezd treba náležite využiť! Traja idú len na víkend a dvaja chceme pokračovať aj ďalšie dva dni, ak bude dobré počasie. Trasa padla na hlavný hrebeň a liptovskú vetvu Veľkej Fatry a pre zvyšných dvoch Ďumbierska časť Nízkych Tatier. dnes Tomáš Antal Nízke Tatry, Starohorské vrchy, +
Bivak Táborisko Rakaťa (Rakyta) V Národnom parku Slovenský kras je vyhlásených päť lokalít, kde možno legálne stanovať na základe návštevného poriadku. Na území Silickej planiny sú to tri miesta, no iba jedno je uprostred planiny. Ide o priestranstvo pri lesných chatách na Rakati (Rakyta), ktoré je ideálne na nocľah počas viacdňového prechodu pohorím. včera Tomáš Trstenský Slovenský kras
Túra NCH K prameňom Bebravy a Rohatá skala NCH K prameňom Bebravy voľne nadväzuje na existujúci chodník, vedúci z centra obce na Rohatú skalu a Hrádok – k pozostatkom malého strážneho hradu. Kým prvý, smerujúci strmo hore na Hrádok, je o miestnej histórii, faune a flóre, druhý chodník je venovaný vode. Obidve trasy sa stretávajú v sedle pod Hrádkom. Počas necelých 2 rokov na 12 celodenných brigádach takmer 50 dobrovoľníkov vyčistilo vyše 60-kilometrovú trasu po lesných cestách, na ktorej osadili 5 tabúľ, 7 smerovníkov, jedno posedenie a vyčistili dva pramene. Realizátori chodníka sú dobrovoľníci z Klubu slovenských turistov Kamarát Uhrovec v spolupráci s občianskym združením Strom Života a obcou Čierna Lehota. Cieľom NCH K prameňom Bebravy je poukázať na dôležitosť vzácnej vody. 23/09/16 Tatiana Filipková Strážovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
NCH Šomoška, Karanč a NCH Mačacia 15/06/13 21:53 6 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Cerová vrchovina
  • Počet dní
    • 3
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 727 m n. m.
    • min: 260 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 4450 m
    • klesanie: 4450 m
  • Vzdialenosť
    • 111.2 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 10.07.2010
  • Štart trasy
    • šírka: 48.1858 ° SŠ
      dĺžka: 19.8173 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.1858 ° SŠ
      dĺžka: 19.8173 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.27117 ° SŠ
      dĺžka: 19.82371 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Fiľakovo (penzión)
  • Voda
    • Šiatorská Bukovinka, Šimonova veža (bufet), Krúdyho prameň, hrad Šomoška (bufet), Somoskö (modré staré pumpy), Somosköújfalu (modré staré pumpy), prameň pod Karančom
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Fiľakovo (vlak, bus) – Šiatorská Bukovinka (bus) a späť
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 923 ľudí
1.4 (1.03)