V ekonomike Traminu hrá dodnes významnú úlohu pestovanie viniča, ale väčšiu plochu ako vinohrady dnes zaberajú jabloňové sady, v ktorých v čase zberu stretneme aj mnohých Slovákov, a dôležitú úlohu zohráva aj cestovný ruch, veď v Tramine vari niet domu, ktorý by nebol zároveň penziónom, reštauráciou alebo vinárňou.

Odroda Tramín

O odrode Tramín červený nájdeme dostatok informácií v rôznych vinárskych príručkách a encyklopédiách. Z nich som sa napríklad dozvedel, že tramín má svoje korene zrejme už v starom Grécku, obľubovali ho aj starí Rimania a dnes je jeho najvýznamnejšou pestovateľskou oblasťou francúzske Alsasko. Hrozno sa zbiera až koncom októbra, keď majú bobule tmavoružovú farbu, z čoho pochádza aj nemecké pomenovanie Roter Traminer. Iný známy nemecký názov vína je Gewürztraminer (korenistý tramín), ktorý vychádza z výraznej arómy a chute. Odborníci rozlišujú viac ako dvadsať typov vôní a chutí. Na atraktivite pridáva vínu jeho zlatožltá až jantárová farba a olejnatá konzistencia. Tramín sa odporúča piť k ázijskej kuchyni, k niektorým úpravám hydiny, k paštétam i k plesnivým syrom, ale niektorí fajnšmekri hovoria, že je škoda piť ho k jedlu, ale treba si ho dokonale vychutnať pri odporúčanej teplote 9 - 11° C.

Dedina Tramin

Tramin je typickou juhotirolskou dedinou, čiže hoci sa nachádza na území Talianska, takmer v nej nepočujeme taliančinu, ale iba nemčinu. Aj turistickí návštevníci pochádzajú zväčša z nemecky hovoriacich krajín: z Nemecka, Rakúska, Švajčiarska a Luxemburska. Samozrejme, že aj všetka zábava sa nesie v nemeckom - tirolskom - duchu. Ide napríklad o tzv. Dorfsleben - Život na dedine, ktorý sa koná počas letnej turistickej sezóny každú stredu večer a predstavujú sa na ňom domáce súbory, muzikanti, ľudoví umelci, až do desiatej je vtedy voľne prístupné Dedinské múzeum, životom kypí centrálne námestie a malebné uličky. Na konci leta a začiatkom jesene sa na miestnom „festplatzi“ konajú zábavy na spôsob našich plesov, keďže ich organizujú ich futbalisti, lyžiari, hasiči, a k vrcholom patrí oslava úrody jabĺk a hrozna. Pije sa víno i pivo, hostia sa napchávajú grilovanými kolenami, kurencami, klobásami, na odbyt idú aj miestne koláče. Na pódiu sa striedajú dychové kapely s rockovými, ktoré hrajú do tanca i na počúvanie.

Tramin sa však preslávil najmä svojimi fašiangami, zábavou, ktorá sa nazýva Egetmann Umzug a ktorá má korene už v 16. stor. V súčasnosti sa koná každý nepárny rok (najbližšie 8. marca 2011). Vtedy traminskými ulicami prechádzajú tri desiatky alegorických skupín, ktoré sa snažia vtiahnuť do fašiangovej zábavy každého okoloidúceho či prihliadajúceho. Odporúča sa vtedy vyjsť do ulíc v čo najlacnejšom oblečení, lebo nie je ničím výnimočným, že vás mlynári „vykúpu“ v koryte múky, alebo vám čerti natrú sadzami nielen tváre, ale aj šaty. Vyjadriť nad tým hnev by bolo porušením fašiangového bontónu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prechádzka Traminom

Už v polovici 9. stor. stál na mieste dnešného Traminu kostol. V roku 1214 tridentský biskup Friedrich von Wangen dal postaviť na návrší Kastellaz hrad s rozsiahlymi vínnymi pivnicami. Pamiatkou na tie časy je románsky kostol sv. Jakuba s unikátnymi freskami, ktoré dostali názov Beštiárium. Podľa názoru historikov chcel nimi ich autor ukázať na nebezpečenstvo nadmerného pitia vína, teda dalo by sa povedať, že to bola akási osveta na stredoveký spôsob.

V centre Traminu je kostol z druhej polovice 15. stor., ku ktorému bola neskôr pristavaná oddelená veža. Svojou výškou 93 m vraj nemá v južnom Tirolsku konkurenciu. Zaujala nás špička veže, na ktorej je namiesto kríža polmesiac a hviezda. Z informačných materiálov sme sa vzápätí dozvedeli, že oba symboly sú súčasťou obecného erbu. Kostol zasvätili sv. Julitte a jej synovi Cyricovi (Quiricovi), ktorí sa stali okolo roku 305 obeťami Diokleciánovho prenasledovania kresťanov v maloázijskom Tarse. Quiricus mal len tri roky.

Tretí kostol sv. Valentína je súčasťou cintorína pri ceste do osady Rungg (Ronchi). Pochádza takisto z románskych čias a má cennú maliarsku výzdobu.

Z centra Traminu sa rozbiehajú uličky s domami, ktorých základy siahajú až do hĺbok stredoveku a niektoré majú charakter pevností. Aj vďaka tomu domáci s hrdosťou tvrdia, že v Južnom Tirolsku sa nachádza viac ako tisíc hradov, čím tento neveľký kúsok alpskej krajiny nemá konkurenciu vari na celom svete. Viaceré z týchto hradov sú však len domy bohatých roľníkov, remeselníkov či kupcov s mohutnými múrmi, ktoré v rušnom stredoveku plnili aj obrannú funkciu. Steny sú často obrastené viničom alebo brečtanom a keď k tomu prirátame početné gaštany, platany, cyprusy, jedle, smreky, borovice, ale i palmy, a samozrejme aj vinice priamo uprostred dediny, dá sa povedať, že Tramin sa topí v bohatej zeleni. Palmy tu nerastú náhodou. Do Traminu zasahuje hore údolím Adiže špecifická stredomorská klíma, čo sa odráža aj na tunajšom rastlinstve. Dozrievajú tu napríklad u nás menej známe druhy ovocia, ako sú mandle, duly (Cydonia oblonga, podľa niektorých odborníkov na starovekú históriu nie granátové jablká, ale práve duly boli v antickom Grécku ako „Venušine jablká“ alebo „Zlaté jablká Hesperidiek“ symbolom plodnosti a pri svadobnom obrade ich museli napriek trpkej chuti zjesť obaja manželia, dnes sa využívajú na prípravu kompótov, štiav, marmelád a rôsolov) alebo figy (ochutnali sme ich bežne pri ceste a nenarástol nám z nich dlhý nos). Napriek tomu nie sú tu výnimočné ani ostré mrazy, o čom sme sa sami presvedčili začiatkom novembra, keď nám pri zbere jabĺk mrzli prsty a keď rukavice prišli vhod, a vôbec sa nečudujeme ani tabuliam, ktoré upozorňujú na nutnosť použiť snehové reťaze. Uličky, ale i cesty do vysoko položených osád a samôt majú totiž neraz viac ako dvadsaťpercentný sklon, kde zjazdnosť skomplikuje aj najmenšia námraza.

Bohaté sú zbierky traminského dedinského múzea. My sme sa v ňom zastavili v rámci podujatia Dorfsleben. Mali sme šťastie: stretli sme sa s kustódom Hermannom Tollom. Pohovoril nám o všetkom, čo v neveľkých priestoroch múzea nahromadili. Okrem iného aj fľaše tramínu z rôznych krajín sveta. Upozornili sme ho, že to má trochu popletené, keďže sa mu pomiešali fľaše s českými, slovenskými a maďarskými etiketami. Na znak vďaky nás pozval na malú večeru: klobásu s polentou a k tomu červené víno. Najprv sme ochutnali také, aké si zvyknú roľníci vziať namiesto vody do polí, a potom také, ktoré patrí na slávnostné stoly. Mimochodom, počas stredajších traminských letných večerov nie je ničím nezvyčajným koštovka vín, vrátane súťaže s hádaním, o aký druh vína ide (zapojili sme sa, ale neúspešne, zaujímavé je, že po oba razy vyhrala nejaká zájazdová skupina, ktorá mala medzi sebou zrejme kvalitného znalca vína). O týždeň neskôr sme mohli zadarmo ochutnať výrobky miestnych páleníc a likérok.

Vychádzka do Kurtatscha

Niva Adiže bola v 19. stor. rozsiahlym nezdravým močiarom. Jeho odvodnením vznikli nové polia. Najprv ich osiali obilím, dnes dominujú jabloňové sady a aj vďaka nim sa Južné Tirolsko podieľa asi desiatimi percentami na európskej produkcii jabĺk. Do ich zberu som sa v sezónach 2008 a 2009 zapojil aj ja.

Popri práci sme si našli čas aj na výlety do okolia. O jednej celodennej túre, ktorá smerovala cez horskú osadu Graun (Corona, 823 m) a ponad dedinu Kurtatsch (Cortaccia,) k jazeru Fenner See (Favogna, 1034 m) som už na hikingu písal. Z nenáročnej nedeľnej vychádzky sa stalo poriadne dobrodružstvo, keďže pre návrat sme si vybrali zostup po klettersteigu dolu 900 m vysokou stenou plnou lán a rebríkov. Je to paráda, ale bez lezeckého vybavenia (ako sme to riskovali my s kamarátom Julom) to nemôžem odporúčať.

Zaujímavá poldenná vychádzka z Traminu môže smerovať do susednej dediny Kurtatsch (Cortaccia, 333 m), a to buď cez osadu Rungg (Ronchi, 318 m) alebo vyššie položenou panoramatickou cestou. Je tu pomerne hustá sieť značených chodníkov, takže s orientáciou by nemal byť problém, hoci - ako sme sa presvedčili aj na vlastných nohách - aj tu sa dá „zakufrovať“. V Kurtatschi je zaujímavé súkromné múzeum, ktoré približuje výrobky ľudských rúk od kamenných nástrojov až po priemyselné produkty prvej polovice 20. stor.

Obľúbená je vychádzka z Kurtatscha po Vínnom náučnom chodníku. Sú na ňom informačné panely, ktoré nás poučia, čím sa vyznačujú rôzne odrody vína, samozrejme nechýbajú ukážky pestovania viniča a techniky spracovania hrozna. A aký je výsledok celoročného snaženia vinára, o tom sa organizované exkurzie môžu presvedčiť v pivniciach zámku Entiklar (Niklara, tiež Turmhof, 256 m). Z chodníka sa otvárajú aj bezprostredné pohľady na stenu vrchu Madruttberg (Madrutta, 1507 m), ktorá vznikla rozsiahlym zosuvom v neznámej minulosti na druhej strane údolia Adiže. Z jednej informačnej tabule sa dozvedáme zaujímavú informáciu: pri razení šachty, ktorou podzemím privádzajú vody z nádrží na druhej strane masívu Trudner Hornu, baníci natrafili na obrovské vrstvy podzemného ľadu, ktorý pochovalo pradávne zemetrasenie a zrejme práve ono dalo vzniknúť aj impozantnej stene.

K jazeru Kalterer See

Severne do Traminu sa rozlievajú vody jazera Kalterer See (Lago di Caldaro, 217 m n. m.). Svojou rozlohou 1,4 km štvorcových je najväčším prirodzeným jazerom v Južnom Tirolsku a napriek svojmu zavádzajúcemu pomenovaniu patrí údajne medzi najteplejšie alpské jazerá. Jeho južný okraj je zarastený tŕstím, ktoré je domovom vzácneho vodného vtáctva. Je tu vybudovaná zrubová veža na jeho pozorovanie a náučný chodník čiastočne prechádza aj po drevených lávkach priamo cez trstinovo-vŕbové zárasty. Podstatnú časť brehov a jazernej hladiny využívajú na rekreáciu. Je tu prístavisko vodných bicyklov a člnov, dva kempingy (Gretl a Sankt Jozef, www.kalterersee.com/camping), reštaurácie, hotely, penzióny. Vyzerá to tak, že aj tu si našli Slováci obživu. Pred jednou reštauráciou sa háda východniarska rodinka čašníkov. So slovenskými čašníčkami - konkrétne z Ružomberka a Košíc - sme sa stretli aj priamo v Tramine. Vlastne ony sa tam už zabývali, našli tam nový domov a na Slovensko sa prídu pozrieť tak raz do roka. Nad našou poznámkou, že istá finančná skupina vyzýva takýchto Slovákov, aby sa vrátili a za 500 € mesačne budovali cestovný ruch v Tatrách, sa úprimne zasmiali. Kto dostane chuť zaplávať si v jazere, musí prejsť pokladňou. Vstupné boli štyri eurá. Voľný vstup k vode majú samozrejme aj tí, ktorí sú ubytovaní v kempingoch alebo v hoteloch, v ich prípade je vstup zarátaný do ceny ubytovania.

Jazero spája s Traminom nielen asfaltová cesta, ale aj nový turistický chodník (1 - 1 a pol hodiny) cez vinice a výslnné lesy a kroviny na juhovýchodných svahoch Seebergu.

V jedno nedeľné slnečné popoludnie sme si vyšli k jazeru, posedeli si na móle, osviežili sme sa pivom z plechoviek a uvažovali sme, čo s načatým dňom. Pohľad padol na zalesnený hrebeň východne od jazera. Je budovaný porfýrmi, ktoré tvoria podložie Dolomitov, tu vystupujú na povrch a na viacerých miestach ich ťažia ako kvalitný stavebný kameň. Z otvorených brál Mitterbergu (Monte di Mezzo, 609 m) a zo zakonzervovaných zrúcanín hradu Leuchtenburg (575 m) sa otvárajú pekné výhľady na jazero, na vápencové zrázy Mendelkammu za ním, ako aj do údolia Adiže pod Bolzanom.

Severne od sedla pod Leuchtenburgom sa v priestranných dubovo-gaštanových lesoch skrývajú dve umelé Monttiglerské jazerá (5 a 12 ha). Tie lákajú k turistickému výletu najmä na jar, v marci a apríli, keď v ich okolí žiaria milióny pestrofarebných kvetov.

Pri ďalšej poldňovej vychádzke sme vystúpili od jazera o štyristo metrov vyššie do horskej dediny Altenburg (Castelvecchio, 615 m). Chodník vedie cez teplé lesy (k ich typickým druhom patria gaštany) a hore roklinou Rastenbachklamm, v ktorej padá asi dvadsaťmetrový vodopád a v ktorej prítmí nás zaujali trsy jelenieho jazyka, patriaceho medzi paprade.

V lese pod Altenburgom odkryli základy kostola sv. Petra, ktorý tu stál už v 6. stor., a ktorý patrí medzi najstaršie cirkevné pamiatky tohto regiónu. Aj Altenburg je dnes jablkovo-turistickou dedinou. Cez les si môžeme urobiť krátku, vari hodinovú vychádzku po panoramatickej okružnej trase bralami Seebergu (632 m), z ktorých je pohľad na jazero. Naspäť do Traminu schádzame po strmej asfaltovej ceste cez osadu Söll (Sella), kde nemôžeme obísť ďalší románsky kostol s cennými vnútornými i vonkajšími freskami.

Po stopách Rimanov

Za nivou a vodami Adiže východne od Traminu sa nachádza mestečko Auer (Ora, 242 m). Nad ním sa v ostrých zákrutách akoby po schodoch a cez tunely zdvíha asfaltová cesta, ktorá smeruje do srdca Dolomitov. Za tunelom schádzam z asfaltky na chodník, ktorý vedie na Castelfeder (405 m). Skôr, ako prejdem cez bránku v plote, ktorý zabraňuje úniku pasúceho sa dobytka, čítam informačnú tabuľu s vyobrazenou hlavou kozy. Je symbolom tohto návršia, ktoré zvyknú nazývať aj Tirolskou Arkádiou. Oddávna sa na tomto porfýrovom kopci pásli kozy a kozie bobky i kravské lajná priamo na chodníku svedčia o tom, že sa tu pasie dobytok dodnes, napriek tomu, že je to rezervácia s košatými dubmi, i s viacerými vzácnymi prvkami flóry a fauny (žijú tu napr. vrtké jašterice múrové i skvostne vyfarbené jašterice zelené, z vtákov dudky a kuviky, z cicavcov plchy, z hmyzu modlivka nábožná). Pri dobytkom rozdupanej pôde akosi divne vyznievajú tabule so zákazom odbočenia z náučného chodníka. A keď sme už pri „kozách“, v jednom miestnom plátku som sa dočítal, že sa tu s obľubou opaľujú miestne krásavice hore, ba i dolu bez. Nuž, pri prvej mojej návšteve husto pršalo, pri druhej síce žiarilo slnko, ale zase nehrialo natoľko, aby sa oplatilo odkryť telo jeho lúčom. Možno niekto, kto príde po mne, bude mať šťastie aj na tieto vskutku prírodné krásy...

Archeologický výskum na Castelfederi vyniesol na povrch keltské hroby i míľový kameň z rímskej cesty zo 4. stor. Po páde Západorímskej ríše dal tu vybudovať byzantský cisár okolo roku 500 dôležitú obrannú pevnosť voči Germánom, Longobardom, Gótom, ktorí útočili na Apeninský polostrov. Žila tu vari stovka ľudí, ktorí sa starali o dobytok a strážili strategicky dôležitú komunikáciu údolím rieky Adiže. Ak sa náhodou dostali do obkľúčenia, nehrozilo, že zahynú smädom. V priehlbinách, tzv. mooroch, sa dostáva na povrch kvalitná pitná voda. Na vrchole hradného kopca sú zvyšky múrov kaplnky sv. Barbory, v ktorej sa konali kresťanské obrady v 5. - 15. stor.

Druhú vychádzku som spojil s malým nahliadnutím do Prírodného parku Trudner Horn (Monte Corno, 1817 m). Od vodopádu na Plentenbachu ma čakal strmý výstup k majeru (dnes samozrejme reštaurácia) Gsteigerhof (889 m), odkiaľ sú pekné pohľady na Weißhorn i Schwarzhorn a odkiaľ sa dá pohodlne prejsť na upravenú vyhliadku Kanzel (1051 m). Z nej je doslova vtáčí pohľad na údolie Adiže s nám už známym jazerom Kalterer See, Traminom a ďalšími dedinami a mestečkami. Po lesnej ceste a cez vinice som zostúpil do mestečka Neumarkt (Egna, 214 m), ktoré založil tridentský biskup Konrad v roku 1189. Z toho istého roku pochádza aj románsky kostolík sv. Floriána. Dnes má Neumarkt viac ako 4 000 obyvateľov a pasuje sa za novodobé centrum tohto kraja. Príjemná je prechádza jeho starobylými ulicami. Na jednom z domov je pamätná tabuľa Andreasa Hofera, vodcu tirolského povstania proti napoleonsko-bavorskej nadvláde v roku 1809. Zadržali ho v Neumarkte v noci z 30. na 31. januára 1810 a o tri týždne neskôr, 20. februára 1810, ho v Mantove popravili. Neskôr jeho telesné pozostatky uložili v Dvorskom kostole v Innsbrucku, kde jeho hrob zdobí mramorová socha.

Mendelpass

Roen (Monte Roen, 2116 m) je najvyšším bodom nielen traminského chotára, ale celého vápencového horského hrebeňa, ktorý sa tiahne v dĺžke okolo 35 km západne od údolia Adiže a na juh od Merana. Na mapách sa stretneme s pomenovaním Nonsberg alebo Nonsberggruppe, ale aj Mendelgebirge alebo Mendelkamm podľa najvýznamnejšieho sedla Mendelpass, ktorým prechádza cesta z Bolzana do údolia rieky Noce (Val di Non). Je súčasťou Južných vápencových Álp (Südlicher Kalkalpen). Hrebeňom prechádzala pred Prvou svetovou vojnou taliansko-rakúska hranica a dnes je to rozhranie medzi územím obývaným talianskym a nemeckým (tirolským) obyvateľstvom.

Do sedla Mendelpass (Passo di Mendola, 1363 m), o ktorom je prvá zmienka už v 15. stor., vedie z Eppanu (Appiano) a Kalternu (Caldaro) kľukatiaca sa cesta, ktorá má miestami až desaťpercentný sklon. Ale môžeme sa tam dostať aj pohodlne za 12 minút štyri a pol kilometra dlhou pozemnou lanovkou z horného konca Kalternu (zo štvrte Sankt Anton). Po vybudovaní cesty hrozilo, že lanovka, ktorú postavili v roku 1903, stratí na význame a jej prevádzka nebude rentabilná, no vďaka miestnym nadšencom sa uchovala až do dnešných čias. Je súčasťou dopravnej siete. Miestne autobusové spoje z Val di Non totiž končia v sedle, v ňom treba prestúpiť na lanovku a od jej dolnej stanice sú zase autobusové spoje do Bolzana.

V sedle Mendelpass vyrástlo horské rekreačné stredisko, kde vraj rado chodievalo aj najváženejšie panstvo, vrátane slávneho Ferenc-Jóžku a jeho manželky Sisi. Vo vestibule hornej stanice sú informačné tabule i fotografie z výstavby lanovky a celého strediska. Na jednej z reprodukovaných fotografií vidíme aj otca Winnetoua a Old Shatterhanda, spisovateľa Karla Maya, ktorý sa tu vraj tiež rád rekreoval.

Dominantným kopcom nad Mendelpassom je Penegal (1731 m), ktorý označujú telekomunikačné stožiare i vyhliadková veža. Pri plote, ktorý vežu obkolesuje, síce policajti umiestnili zákaz vstupu pod hrozbou pokuty, no za náš prehrešok ju nemal kto vybrať. Ale aj bez veže je z Penegalu pekný výhľad na údolie Adiže s Bolzanom a na Dolomity.

Na Penegal vedie z Mendelpassu asfaltová cesta, no veľké rekreačné zariadenie na vrchole je prázdne. Ktovie, komu napadlo postaviť hotel na tomto mieste, faktom je, že rekreanti dávajú prednosť ubytovacím zariadeniam v podhorských mestách a dedinách a na hory si vyjdú na jednodenné výlety. Pri pešom výstupe zo sedla na Penegal (asi pol hodiny) sa oplatí odbočiť na bralá vrchu Toval (1652 m), z ktorých je vtáčí pohľad na celý rekreačný areál Mendelpass.

Pri jednej z našich celodenných túr sme vyrazili z mestečka Eppan (Appiano). Aj v ňom je niekoľko hradov, z nich patrí k najnavštevovanejším Hocheppan. Na okraji lesa sme odbočili na miesto označené ako Eislöchern (Ľadové diery). Ide o prírodný jav, kde sa v zníženine dostáva z podzemia chladný vzduch, takže aj v horúcom lete je tu príjemný chládok a tomu zodpovedá aj tamojšia vegetácia. Od Ľadových dier sme stúpali roklinou Furglauer Schlucht (Val Forcolana) a hrebeň sme dosiahli severne od Penegalu v sedle Furglauer Scharte (1496 m).

Na Mendelpasse sme sa dlhšie zdržali. Aj preto, že som si v jednom zo športových obchodov dlho vyberal nové vibramky. Mladý predavač bol zhovorčivý, ovládal niekoľko „rýdzich“ českých slov, ktoré máme s našimi bratmi spoza Moravy spoločné (vraj českí zberači jabĺk uňho minú časť svojho zárobku, pričom ako darček či na kšeft kúpia rôzny turistický, alpinistický alebo lyžiarsky výstroj aj pre svojich známych a priateľov), ponúkol mi výraznú zľavu a tak som si kúpil hneď dva páry. Trochu som sa obával kvality, ale ukázalo sa, že zbytočne, túto kúpu som neoľutoval.

Myslel som si, že dolu zalesneným svahom zbehneme ešte za vidna. Minuli sme zrúcaninu colnice z čias Rakúsko-Uhorska, no za súmraku sme sa dali zviesť šípkou a namiesto do Altenburgu sme zišli k „Sportplatzu“ na okraji Kalternu. O nejakých večerných autobusových spojoch tu môžeme len snívať a tak sme si pekne odpochodovali nudné nočné kilometre až do nášho penziónu v Tramine, kam sme sa vrátili vari o jedenástej.

Na Roen (2116 m)

Chotár Traminu má výškové rozpätie 1 900 m: od 216 m na nive Adiže až po vrch Roen (2116 m). Stráne Roenu sú parádnou kulisou dediny a samozrejme, že od prvého dňa, čo sme v Tramine bývali, ma lákalo vybehnúť si na kopec, na ktorý sme sa dívali z dvora nášho penziónu. Dvakrát sa kamaráti odmietli pridať a dal som sa im nahovoriť na iný program. Ale keď sa aj ďalšia nedeľa ukazovala krásnou, slnečnou, hodil som batoh na chrbát a vyrazil som sám v ústrety zrázom. Turistické smerovníky, ktoré hovoria, že na výstup treba päť hodín, neklamú. Z Traminu sa môžeme vybrať po troch trasách: najpriamejšie zarasteným a strmým Pekelným údolím (Höllental, Val dell´Inferno) alebo po nemenej strmom, sutinovom zráze, z ktorého sa otvárajú pekné výhľady, prípadne strmým výstupom cez Schwarzer Kopf (2030 m). Zvolil som chodník hore stráňou a po prekonaní jej hrany ma priviedol na sympatickú trávnatú čistinu uprostred voňavého lesa s prameňom vody, s upravenými ohniskami a so zrubovým prístreškom, v ktorom boli drevené lavice otapacírované karimatkami a na stenách visel najrôznejší riad: kotlíky, panvice, varešky, ražne... Nuž, dokedy by takéto voľne prístupné vybavenie vydržalo v slovenských horách?

(O rok neskôr, keď som sa na hrebeň Roenu vybral s priateľmi Julom a Táňou, sme pod horou Prazöll, 1421 m, natrafili na poľovnícku chatu, v ktorej susedstve je malá turistická chatka. Otvorená! Dokonca si v nej môžeme prehliadnuť aj kroniku turistickej skupiny z Kalternu. Táňa si odskočila za chatu a vrátila sa - s fľašou brandy! Podľa lístočka, ktorý bol pri nej, išlo o vďaku majiteľom chaty od nejakej partie, ktorá v nej prenocovala. Ukázali sme sa ako praví Slováci - s vďakou sme tento darček prijali namiesto kalternských poľovníkov. Ale kto by odolal takto voľne pohodenej fľaši? Pohárik vo večernom alebo rannom chlade prišiel vhod.)

Výstupové chodníky z Traminu sa stretávajú nad Pekelným údolím pri ďalšom prameni pitnej vody pod Paterkopfom (La Cerva, 1856 m). Pokračujem vo výstupe. Hoci terén v závere doliny vyzerá nenáročný, chodník je miestami zabezpečený lanom, ktoré určite príde vhod za snehu a ľadu, o čom svedčia aj pamätné tabule vedľa chodníka s menami tých, ktorí hory podcenili. Ďalší prameň vody je pri poľovníckej chatke. Neďaleko nej je malý vodopád na spôsob večného dažďa, chodník ho obchádza oblúkom a po štyroch hodinách od odchodu z Traminu prichádzam k chate Überetscher Hütte (Rifugio Oltradige al Roen, 1773 m). Od nej vedie na vrchol Roenu nenáročný klettersteig s tromi krátkymi úsekmi zabezpečenými lanami. Pri chate parkuje niekoľko áut. Dá sa k nej totiž prísť po lesnej ceste zo sedla Mendelpass. Túto cestu využívajú aj cyklisti na horských bicykloch. S niekoľkými sme sa stretli až na vrchole Roenu, iní to vyriešili tak, že nechali bicykle pri chate, obuli trekingové topánky, nahodili batôžky a vybrali sa na pešiu túru.

Hrebeňovka zo sedla Mendelpass na Roen je nenáročnou, asi štvorhodinovou túrou, pričom okrem pekných výhľadov a voňavých lesov a horských lúk čakajú na turistov aj tri chaty - občerstvovačky: Enzianhütte neďaleko sedla, Halbweg Hütte (Rifugio Mezzavia, 1594 m), ktorá - ako sám názov hovorí - je na polceste k vrcholu, a Roenhütte (Rifugio Malga Romeno, 1773 m), ktorá je dodnes živým salašom s pasúcim sa dobytkom, a od ktorej odbočuje lesná cesta k spomínanej chate Überetscher Hütte.

(Nadmorské výšky niektorých vrcholov a chát sa na mapách rôznia. Uvedené údaje preberám zväčša z najnovšej mapy Tramin/Termeno Cavalese 1:50 000, ktoré vydal Kompass.)

Za pekného počasia býva na Roene rušno. Zatiaľ čo z východnej strany spadajú jeho vápencové svahy strmo dolu k nive Adiže, východné stráne sú mierne sklonené, lúčnaté, využívané na pasenie, ktorému sa snažia vzdorovať porasty kosodreviny a borievky nízkej, i nižšie položené smrekovo-jedľové lesy. Roen je naozaj vďačný cieľ turistov, a to najmä kvôli skvelým panorámam, ktoré sa postupne roztvárajú. Z vrcholu máme údolie Adiže ako na dlani, vskutku z vtáčieho pohľadu. Za ním sa vypínajú zubaté Dolomity vrátane ich dominanty Marmolady. Na opačnej strane - teda smerom na západ - vynikajú najmä zasnežené a zaľadnené vyše trojtisícové štíty Ortlerských Álp (Órtlers, Ortlergruppe, Národný park Stilfser Joch - Parco Nazionale dello Stelvio).

Aj na vrchole Roenu sú pamätníky tým, ktorí sa už z hôr nevrátili. V spomienkovom texte na tabuli nás zaujalo slovo „posero“. Azda ho v diskusii nejaký znalec taliančiny vysvetlí.

Pre zostup do Traminu som si zvolil chodník cez Schwarzer Kopf (Testa Nera, 2030 m) - bralo označené zďaleka viditeľným krížom. Je drevený, ale okovaný hliníkovým plechom, čo ho výrazne zviditeľňuje pri pohľade z Traminu. Ešte kúsok po hrebeni a potom zväčša strmo dolu lesom. Píšem sms-ku, že stíham večeru. Minul som však odbočku priameho chodníka a tak som si túru predĺžil širokým oblúkom po Traminer Höhenweg cez Höllental a do Traminu som zišiel až za tmy. Večera však na mňa čakala, hoci - ako bolo v nedeľu u Vontavonovcov zvykom - studená: syry, saláma, chlieb. A samozrejme, jedno - dve pivá, ktoré síce v prísne abstinentskej rodine neboli súčasťou nášho jedálneho lístka, ale v blízkej predajni sa dala plechovka kúpiť za 50 centov.

O dva týždne neskôr neodolal vábeniu Roenu ani môj vtedajší „jablkový“ parťák Ďuro Dorot z Očovej. Tentoraz sme vystúpil priamo údolím Höllental a po zostupe z Roenu na Čiernu hlavu (Schwarzer Kopf) sme sa vrátili traverzom tzv. Kamzičím chodníkom (Gemsensteig, Sentiero dei Camosci) východnými zrázmi Roenu k chate Überetscher Hütte. Na jednom úseku úzky blatistý chodník prechádza ponad zráz cez pomerne nedávny odtrh skál, kde by to mohlo byť nebezpečné pri poľadovici, ale inak je to pohoda. Z chaty sme zišli do Traminu po chodníku, ktorý som pred dvoma týždňami využil pre výstup.

Aj ďalší rok (v roku 2009) som na Roen vyšiel dvakrát.

Najprv sme s Julom využili lanovku na Mendelpass a zo sedla sme si užili pohodlnú hrebeňovku s čistými jesennými výhľadmi. Pre zostup sme si vybrali rovnakú trasu ako pri mojej prvej túre a - priznám sa bez mučenia - opäť sme sa sekli a urobili si zachádzku do Höllentalu. Podľa mapy to vyzerá tak, že pri zostupe zo Schwarzer Kopfu treba odbočiť smerom na osadu Graun (Corona) a až na ďalšom rázcestí ísť po panoramatickej ceste priamo do Traminu.

Naša posledná štvrtá túra na Roen, ktorú sme absolvovali v trojici s Julom a jedným brigádnikom odkiaľsi od Kežmarku, viedla opäť zo sedla Mendelpass. Z vrcholu sme pokračovali ďalej po hrebeni až na Grunnerjoch, odkiaľ sme zbehli cez osadu Graun do Kurtatschu, kde sme vtedy bývali. Uvažovali sme ísť až na kopec označený krížom sv. Barbary (1699 m), prípadne až na Breitkofel (Roccia Larga, 1647 m) a Hirschkopf (Corno del Cervo, 1695 m), odkiaľ sa dá zísť po zaistených cestách do Graunu (823 m) alebo inej horskej osady Penon (605 m), ale ukázalo sa, že by sme to za vidna nestihli. Pravda, zdatný chodec, ktorý sa nebude zdržiavať na Mendelpasse a na chatách, ako sme to urobili my, pochutnávajúc si na „poľovníckom čaji“, tento úsek hrebeňa aj s bezpečným zostupom môže zvládnuť počas jednodennej túry.

Na záver

Tramin naozaj nie je iba víno. Je to vhodné miesto aj na dlhší turistický pobyt. Hovoria za to aj nami absolvované túry a vychádzky. A nie je odtiaľto ďaleko - najmä ak máme k dispozícii auto - ani do centra Dolomitov.

Mali sme chuť porozhliadať sa po okolí aj zo sedla bicyklov. Nie sú tu síce vybudované cyklocestičky, ako je tomu v susednom Rakúsku, a miestami sú cesty naozaj strmé, ale určite by to bolo vzrušujúce. V kôlni penziónu Vontavon boli síce bicykle, na ktorých by sme boli pohodlne zvládli aspoň krátke túry, ale majitelia a zároveň naši zamestnávatelia neboli tejto myšlienke naklonení. Náš turistický entuziazmus hraničiaci s fanatizmom ich síce zaujal, no zrejme sa v nich kopili obavy, že by sme niekde havarovali a oni by namiesto zdatných brigádnikov mali maródov a k tomu kopu nepríjemností. Vyhovorili sa, že to nie sú ich bicykle, že si ich tam nechali pravidelní hostia... Čo už? Možno sa k tomu cykloturistickému poznávaniu Južného Tirolska predsa len niekedy dostaneme. Zrejme na vlastných strojoch, keďže požičovne bicyklov majú pre našinca predsa len privysokú cenu. (Jeden z traminských hotelov sa špecializuje na organizovanie cykloturistických výletov, pravda, dá si to aj patrične zaplatiť). V dobrej partii by sa tu dali urobiť naozaj pekné cyklotúričky a pravou výzvou je Veľká cesta Dolomitmi medzi Bolzanom a Cortinou d´Ampezzo...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek