Vydal som sa autom cez Tristach prechádzajúc okolo Tristacher see k Dolomiten Hütte do výšky 1620 m. Dĺžka alpskej cesty presahovala 11 km a trvala zhruba 20 minút. Od Chaty Kreithof bol 4 km úsek cesty spoplatnený 8 eurami na osobné auto obsadené max. 5 osobami v čase medzi 8h – 20h. Asfaltovú cestu zakončilo parkovisko vo výške 1600 m, odkiaľ viedla upravená horská cesta ku chate Dolomiten Hütte. Škoda, že som si nezobral bicykel, ušetril by som pár eur a tiež 1 až 2 hodiny chôdze lesom od Dolomiten Hütte.

Trasa

Dolomiten Hütte – Kerschbaumertörl – Ödkarscharte - Teplitzer Spitze - Karlsbader Hütte – Insteinalm – Dolomiten Hütte

Dolomiten Hütte, 1620 m

O 14:59 som sa po pár desiatkach metrov pristavil pri chate, ktorá akoby visela na hrane skalného brala. Cez závoru som postupoval dobre upravenou cestou, kochajúc sa pohľadmi na okolité skaly a les. Cesta viedla až ku chate Karlsbader Hütte do výšky 2261 m. Vnímajúc krásy a potiac sa v horúčave krásneho letného dňa som sa zastavil pri Insteinalm, kde je horský prameň s osviežujúcou vodou. Turistov a cyklistov bolo v tento horúci deň neúrekom. Bol som jeden z mála, ktorý sa poberal smerom nahor. Väčšina sa o takomto čase vracala z túry nazad.

Cesta pokračovala prudko nahor kľukatou cestou naprieč údolím, kadiaľ tiekol malý potôčik vo veľkom koryte. Rozhodol som sa skrátiť si cestu naprieč lesom. Prudkým stúpaním som sa dostal na planinu pokrytú trávou a riedkym lesom z červeného smreku. Mal som z nej výhľad na celé pohorie siahajúce od východu na západ. Samozrejme, že som mal viackrát na výber ísť po ceste, ale ja som pokračoval ďalej naprieč svahom plnej kamenej sute. Dostal som sa nad úroveň lesa, kadiaľ viedol chodník pomedzi veľké kamene, ktoré tu zakončili svoj pád. Kráčal som ďalej po úzkych vyšliapaných chodníkoch v zelenej tráve posiatej bielymi kvetmi. Dopadajúce lúče slnka a mohutnosť hôr mi dodávali pocit, akoby som sa nachádzal niekde v rozprávkovej krajine. Pri pohľade na Karlsbader Hütte mi ľudia, ktorí k nej smerovali, pripadali malí ako mravce lezúce z mraveniska.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kerschbaumertörl 2283 m.n.m.

Ešte pred západom slnka som chcel dosiahnuť vrchol jednej z hôr a zostúpiť ku chate. Vybral som sa smerom k priesmyku Kerschbaumertörl vo výške 2283 m.n.m. Chodník viedol po kamennom lome pod kolmou stenou, ktorú lemovali tabuľky s menami tých, ktorý tu ukončili svoju životnú cestu. Na každom kroku tu číha nebezpečenstvo v akejkoľvek podobe. Preto som bol aj ja ostražitý a prepočítaval každý krok. Čím vyššie, tým bola cesta prudšia. Chodník na skalnatom či štrkovom podloží bol zabezpečený len schodmi zo železa a dreva.

O 17:03 h konečne otváram závoru na vrchole priesmyku, kde sa mi naskytli nové pohľady. Popoludňajšie slnečné lúče a hmla plaziaca sa cez vysoké vrcholky hôr zapĺňala doliny. Vo vánku silnejúceho vetra, spevu vtákov a pískajúcich horských svišťov som si vychutnával oddych a načerpal nové sily. V diaľke som spozoroval skupinu horolezcov kráčajúcich k môjmu stanovišťu. Len čo dorazili a zložili sa, overil som si u nich pár informácii. Po krátkej debate som zavŕšil moju druhú etapu cesty úbočím skál po málo používanom chodníku s modrým kruhovým značením a zo západnej strany som sa približoval vrcholu Teplitzer Spitze 2613m a Ödkarscharte 2596 m.n.m.

Ödkarscharte 2596 m.n.m.

Stúpal som čoraz vyššie v doline obklopenej dolomitmi, kde sa v diaľke zjavil veľký dravý vták. Svište sa dali na poplach a po chvíľke po nich nebolo ani stopy, zaliezli do útrob svojich domovov vyhĺbených v horách. Posúval som sa krok za krokom, obdivoval a fotografoval. Po asi hodine cesty som sa ocitol po pravici stojacej hory Simonskopf, vysokej 2687 m. V jej tieni sa ešte aj na konci leta držal sneh zmrznutý na ľad, po ktorom som pokračoval smerom k padajúcim kameňom. Chodník sa stratil v rozsiahlom zosuve kameňa a len modré značky na skalách mi naznačovali cestu. Posledné metre výstupu znepríjemňovali všadeprítomné uvoľnené skaly, na ktorých sa šmýkalo. Výstup som zdolával všetkými štyrmi a moju chuť fotografovať a pokochať sa výhľadom z vrcholu začala zahaľovať hmla tlačiaca sa spoza kopca medzi hrebeňmi v cieli mojej cesty. To mi aj sťažovalo výstup a mohlo by mi zabrániť v zostupe na druhú stranu.

Čas 18:53 - už len pár krokov ma delilo od vyvýšeniny Ödkarscharte, kde som sa musel kvôli zlej viditeľnosti zastaviť, ale našťastie hmla ubrala na sile a ja som spokojne dosiahol cieľ. Spoza Simonskopf vykuklo slnko a spolu s hmlou sfarbovalo skaly jemným svetlom. Na vrchole som si počkal asi 20 minút, čo sa mi napokon oplatilo a naskytli sa mi nádherne výhľady. Kopce v pozadí zahalila hmla do akéhosi šatu, trčali len vrcholky a popredie s veľkou dolinou sa mi otvorilo ako brána do nového sveta. Celú krajinu som mal ako na dlani. Týčili sa predo mnou hory ako Seekofel 2744 m, Wilder Sender 2738 m, Grubenspitz 2671 m, Böses Weibele (Rosenköpfl) 2599 m, Soleck 2221 m. Zostup k chate bol už na pohľad jednoduchší, i keď cesta, ktorá viedla nadol, bola posiata kameňmi, na ktorých bolo ľahké sa pokĺznuť. Nado mnou bol len 17 výškových metrov vrchol Teplitzer Spitze 2613 m, na ktorý som sa napokon rozhodol neísť. Už som nechcel pre pár metrov riskovať a radšej som sa teda vydal nadol. Predsa, bolo aj neskoro. Po 10 minútach som sa dostal na rázcestie medzi cestami. Jedna viedla do doliny ku Karlsbader Hütte a druhá k známemu horolezeckému vrcholu Seekofel 2744 m.

Ku Karlsbader Hütte

Na hodinkách je už 20:10h, zostup mi trval asi hodinu a po ceste dole som fotografoval protiľahlé kopce nad Karlsbader Hütte zafarbené zapadajúcimi slnečnými lúčmi do červena: Laserwand 2614m, Roter Turm 2702 m, Laserkopf 2702 m, Grosse a Kleine Sandspitze 2772 m a 2662 m, a Gamskopfe 2695 m. Zastavil som sa nakrátko pri kríži nad dolinou a v diaľke som pozoroval, ako celú časť východných Álp od západu zahaľujú mraky a to neveští na druhý deň nič dobré. Ešte pár stoviek metrov zostupu a dorazil som ku chate. Chata bola na prvý pohľad plná turistov a horolezcov, tí troška prekvapene na mňa pozerali. Zašiel som do chaty a na moje potešenie som si objednal jedno poriadne pivečko, ktoré som si z chuti na terase doprial. Keďže chata bola úplne plná a dalo sa spať už len vo vlastnom spacáku, ktorý som samozrejme nemal, rozhodol som sa aj napriek mojim plánom prenocovať pre zostup. Za posledného svetla som schádzal od chaty po ceste, až ma obkolesila tma. Počas kráčania dolinou sa z hôr ozývali hlasy tých, čo ostali nocovať na vrcholkoch, jeden taký sa ozýval s jódlovaním a blikaním svetla z vrchu Groß Gamswiesenspitze, 2486 m.

Pod rúškom tmy a oblohou plnou ligotajúcich sa hviezd mi na cestu okrem svetla lampy svietil aj mesiac, ktorý bol takmer v splne. Po 2 hodinách som konečne príjemne unavený s bohatým zážitkom dorazil k Dolomiten Hütte. Tu som sa na chvíľu zastavil a po pár krokoch som dokončil moju cestu na parkovisku. Pri jasnom svite mesiaca som sa zviezol do doliny a zakončil deň v mojom letnom sídle, 400-ročnej chalúpke v 40 km vzdialenom Gruben v Matrei in Osttirol. Tu, na vstupe do národného parku Hohe Tauern vo Východnom Tirolsku, v časti medzi Großvenediger a Großglockner, som trávil celé leto.

Poznámka: Všetky okolité vrcholy sú dostupné a dobre zabezpečené. Je potrebná výbava na ferraty.

Fotografie vo väčšom rozlíšení si môžete pozrieť tu.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek