Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Cesta hrdinov SNP – 2. časť

Počasie je stále proti nám. Terén je však o poznanie zaujímavejší, prechádzame pohoriami Čierna hora a Volovské vrchy. Táto etapa sa končí v sedle Dobšinský vrch. Následky predchádzajúceho pochodu sa začínajú prejavovať na fyzickej aj psychickej kondícii. Pred jednou z najkrajších častí celého putovania zostaneme už iba dvaja.

Vzdialenosť
127 km
Prevýšenie
+5054 m stúpanie, -4526 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
5 dní
Obdobie
leto – 13.07.2005
Pohoria
Čierna hora, Volovské vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1246 m n. m.
  • Najnižší bod: 260 m n. m.
Voda
Prokopov mlyn, Črmeľ, Jahodná, Tri studne, Štós – kúpele, nad Štósom (sprcha), chata Volovec
Doprava
z Dobšinského vrchu je najlepšie zísť do obce Dedinky a odtiaľ do Spišskej Novej Vsi, či Popradu
SHOCart mapy
VKÚ Harmanec, 1:50.000, č. 115 136 125 124

6. deň sme vstali dosť neskoro. Pridala sa aj naša prvá očista v neďalekom potoku a tak sme vyrazili až chvíľu pred obedom. Hneď nad mlynom je asfaltka, po ktorej sme šli až k Hornádu. Prešli sme okolo rekreačného strediska plného detí a až do Kysaku po ľavej strane Hornádu. Miestami značka prechádzala takmer 170 cm trávou, ale väčšinou po dobrých cestách. V Kysaku sme pri kostole nakúpili zásoby a búrku prečkali v krčme za rohom. Medzi Kysakom a Košicami je len jedno zaujímavé miesto – skalný útvar, z ktorého je super výhľad, inak iba les. Pred Košicami sme narazili na betónový plot ZOO. Snáď majú tie zvery ešte v iných ohradách, lebo tento má zopár dier. Prvý pohľad na Košice je od lyžiarskych vlekov nad Kavečanmi. Tu, pri chate Hrešná, sme sa aj rozhodli prespať. Chata bola zavretá, no zvnútra sme počuli rádio. Voda síce žiadna, no zato pekná strieška a stoly s lavicami. Keď sme už boli rozložení a varili sme, prišiel chatár Dušan. Skončili sme vnútri s véckom, vodou a pivkom.

7.deň

Ráno sme dojedli posledné zásoby a bolo nutné ich obnoviť. Pol hodinku od chaty, v Kavečanoch, som pri rozcestníku zostal strážiť batohy. Ondro s Mizim sa po 20 minútach vrátili so zásobami na dva dni. Z Kavečian do Črmeľa je to po asfaltke, cez záhradkársku osadu plnú dôchodcov. Nebezpečný prechod cez cestu (však po toľkých dňoch v lese) a na druhej strane opäť do lesa. Pri hoteli Bankov sme dali na zastávke pauzu. Tu sa končili Košice a my sme boli radi, že máme prvú pomyselnú etapu za sebou. Odtiaľto až po chatu Jahodná to vyzerá ako lesopark. Perfektne vychodené chodníky, dobré značenie, plno prístreškov a ohnísk a samozrejme aj ľudí. Na Jahodnej sa dá najesť, a tak sme už dlhšie nedokázali odolávať chuti na poriadne jedlo. Po obede sme spokojní a sýti hneď stratili značku. Nakoniec, po menšej výmene názorov kadiaľ ísť, sme to strihli priamo na vrch popod lyžiarske vleky k vysielaču, kde sme ju opäť našli. Za hodinku pochodu lesom bola pred nami chata Lajoška a náš každodenný prídel dažďa. Zozačiatku len slabá prehánka, ku koncu poriadna búrka. Prečkali sme ju na chate pri kofole a pivku. Nakoniec z toho bolo veľmi príjemné posedenie s chatárom a jeho kamarátom. Poradili parádnu búdu na noc a po dvojhodinovej pauze sme ešte za mierneho dažďa vyrazili. Smer – búda uprostred Rudohoria, kdesi do 500 metrov od žltej. Na vrchole Tisícovky je trafák a v smere cesty idú drôty. Pri treťom stĺpe doprava (v tých miestach sa pripája žltá, no my sme ju za dažďa hľadali asi 20 min) po asi 300 metroch by malo byť naľavo od značky vidno strechu. Tak to je ono. Na mape je naznačená presne pod „o“ v nazve Idčianske sedlo. Na prízemí je stôl a dve lavice, no prične na spanie boli všetky zničené. Na noc sme sa teda uchýlili na povalu.

8. deň

Ráno sme sa pokúsili nájsť prameň, ktorý mal byť niekde medzi zrubom a žltou, no nenašli sme nič. Raňajky bez vody neboli bohviečo. Vodu sme nabrali až za Idčianskym sedlom. Nebol to značený prameň, ale taký pekný potôčik. Za hodinku nám už pohľad na Kojšovskú hoľu zdvihol náladu. Po týždni bez poriadnych kruhových výhľadov a takmer stále v lese sa rysoval zaujímavý výhľad. Zaujímavá bola aj zmena zo zmiešaných lesov na hôľny terén. Okrem nájazdov česáčov čučoriedok a meteorologického radaru je z Kojšovskej hole nádherný výhľad. Vidno trasu, ktorú sme prešli za štyri dni. Naspäť na trasu a popri nefungujúcej chate Erika (v oblasti Kojšovskej hole nekúpite ani zápalky). Ďalej k pamätníku SNP a na Tri studne, kde je výdatný prameň. Počas obeda nás akurát vyrušili dva dosť veľká jelene. Prišli tak na 10 metrov, pozreli a pokojne odišli. Ani foťák sme nestihli vybrať. Až po Kloptáň je opäť jednotvárna cesta lesom. Na Kloptáni turisti z Medzeva vybudovali parádny prístrešok a nad ním rozhľadňu. Určite by sa tu dalo prespať. Dochádzali nám však zásoby a ani kopy čučoriedok, ktoré nás dosť zbrzdili, nám nestačili. Dnešný cieľ bol stanovený na Štós – kúpele. Od Zbojníckej skaly po sedlo Jedlovec je prudký zostup.

Nálada zase klesala. Začínali sa prejavovať dôsledky už vyše týždňového pochodu. Dvojhodinový zostup do Štósu boli pre mňa utrpením. Tešil som sa aspoň do tých kúpeľov. Predpokladal som, že ako všetky kúpele na Slovenku aj tieto budú mať takú idylickú atmosféru. Opak bol pravdou. Štós – kúpele je mesto duchov. Pár schátraných liečebných budov, zopár ľudí, inak nič. Kúpiť voľačo čerstvé nebolo kde, aspoň vodu sme získali na recepcii. Po ceste som si všimol farebný altánok. Bol na mieste, že nás v ňom nebolo vidieť, a tak sme sa tam rozložili. Vtedy prišli strážnici a oznámili, že celé kúpele sú súkromným majetkom. Aspoň nás nechali prespať s tým, že máme byť potichu a skoro ráno vypadnúť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

9. deň

Budíček o pol piatej. Chceli sme si aspoň do piatej pospať, no prišiel majiteľov syn a máme urýchlene zmiznúť. Museli sme zísť do dedinky Štós na nákupy. Bolo skoro ráno, a tak sme čakali pokiaľ otvoria obchody. Ten pri kostole bol úplne vybrakovaný, poriadne sme nakúpili až v druhom, ktorý sme videli poniže. Nad Štósom je zaujímavý kostol sv.Márie, no nás skôr zaujímalo to, čo je asi kilometer za ním. Na pravej strane cesty je v drevenom žľabe vyvedená voda do takej výšky, že sa dá osprchovať. Okrem opláchnutia v jednom potoku je toto prvýkrát, čo sa po deviatich dňoch umývame. A hlavne som si mohol konečne umyť vlasy. Neuveriteľné ako umytie dokáže zdvihnúť náladu. Slnko svietilo a pokiaľ sme došli na Osadník stihli sme akurátne uschnúť a už sa zbiehali mraky. Na Pipitke už popŕchalo. Pred Malou Pipitkou to bola búrka so všetkým, čo k nej patrí. Blesky udierali tak do kilometra od nás. Keďže sme mali zlý pocit z bleskov, zostali sme sedieť v sedle a dúfali, že vysielač na Starom vrchu a lesy vôkol nás budú priťahovať blesky viac ako my. Po polhodinke bolo po všetkom. Keď sme boli v Uhornianskom sedle nachvíľu aj slnko svietilo. Sprchovanie a búrka nám zabrali veľa času. Vedeli sme, že dôjst na chatu Volovec pred zotmením bude o chlp. Opäť začalo pršať. Zozačiatku to nebolo zlé, išli sme po dobrej poľnej ceste, no od Bielych skál sme sa brodili cez čučoriedky a les, takže sme boli komplet mokrí. Až po Skalisko sme za dažďa šľapali bez slova, nálada bola zlá. Ešte nebol deň, čo by sme nezmokli

Keď sme došli na vrchol prestávalo pršať, na obzore bolo krásne divadlo farieb, poprvýkrát sme zazreli Kráľovu hoľu. Chata bola už na dohmat. Všetko by bolo fajn, keby sa neprejavovala ponorka. Mizi volal domov a mne sa stále zdalo, že už telefonuje dlho. Bola mi zima a tak sme sa trochu pohádali. Na chatu sme došli po tme. Zostup z vrcholu nebol dobrý. Po celodennom daždi boli kamene klzké a ja som nevedel nájsť čelovku. Chata sa dlho neobjavovala. Už sme sa báli či ideme dobre. Keď sme však dorazili, nálada sa obrátila. Ubytovali sme sa a zjedli super guláš. Neskôr z nás všetkých vyliezlo, že ani jednému z nás nebolo všetko jedno keď sme schádzali ku chate.

10.deň

Topánky nám ani za celú noc pri peci neuschli a tak sme opäť začínali ráno v mokrých topánkach. To, že sme už desiaty deň na ceste sa začalo prejavovať v plnej sile. Pár dní dozadu sme mali prvé príznaky ponorky, no vždy sa po chvíli vyriešili. Dnes sme väčšinu dňa šlapali lesom. Ponorka sa vyostrovala a počasie tomu moc nepridávalo. Skúsili sme novú terapiu. Takmer celý deň sme išli s 30 metrovými rozstupmi. Pomáhalo, aj keď to nebolo ideálne riešenie. Po obede v sedle Súľová, prišla zarovno s dažďom aj kríza. Ďalšia nepríjemnosť na seba nenechala dlho čakať. Mizi nám oznámil, že chce ísť domov. Rozmýšľal nad tým už pár dní a posledné extra upršané dni ho presvedčili. Snažili sme sa mu to ešte vyhovoriť, ale bol pevne presvedčený. Zlomilo ho počasie. Najbližšie vhodné miesto, kde sa mohlo odpojiť bolo pri Palcmanskej maši. Do dediny sa nám už nechcelo schádzať. Na Dobšinskom kopci sme uvarili posledné spoločné špagety, pretriedili obsah batohov. Mizi odniesol nepotrebné veci (pokazený mobil, prázdne bomby, zbytočné oblečenie,...). My sme mu zas zobrali takmer všetko jedlo a nejaké drobnosti. Na noc sme zišli dole k ceste. Mysleli sme, že na zastávke bude pohodlne, no bola v dosť zlom stave a tak sme prespali na neďalekej lúke. Opäť ďalší večer a ráno bez vody.

« predchádzajúci diel | nasledujúci diel »

Fotogaléria k článku

Najnovšie