Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Reportáž Lazová stovka 2011

Lazová stovka (L100, prípadne Lazovka) je momentálne najmladším stokilometrovým pochodom na Slovensku. Nápad organizovať ho vznikol v roku 2007 a o rok na to sa uskutočnil jeho 1. ročník. Trasa má 106km a prevýšenie 2 900m. Vedie z Vrbového cez vodnú nádrž Čerenec, Pustú Ves, Košariská, Bradlo, Turú Lúku, Vrbovce, Kuželovský Větrák, Javorník nad Veličkou, Filipovské údolí, Veľkú Javorinu, Višňové, Veľký Plešivec, Šípkové a končí vo Vrbovom. Ročník 2011 sa konal v sobotu 30. apríla 2011.

Vzdialenosť
106 km
Prevýšenie
+2900 m stúpanie, -2900 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 30.04.2011
Pohoria
Malé Karpaty, Myjavská pahorkatina, Biele Karpaty
Trasa
  • Štart: mapa
  • Najvyšší bod: 970 m n. m.
  • Najnižší bod: 188 m n. m.
Voda
studnička vo Filipovskom údolí, Holubyho chata, obce po trase
Doprava
bus, taxi

Už dlhšie som sa pohrával s myšlienkou zdolať nejakú stovkovú výzvu. Aj som sa rozhodol, že skúsim tú trnavskú, no prv, než som stihol zapísať jej termín do kalendára, agilný kamarát mi vycapil na monitor link na Lazovú stovku. Pozrel som itinerár a vyceril zuby, nakoľko trasa išla z polovice cez “môj” región. Bolo to výhodou aj z taktického hľadiska, pretože lazovka sa radí medzi tie ťažšie stovky a tak by som prípadné núdzové prerušenie mohol riešit operatívnejšie ako v končinách “kam skalou nedohodím”.

Termín bol o niečo bližší ako TT100, nuž bolo načim začať trochu kosti pretiahnuť. Nepatrím zrovna k domasedom, no toto je špecifická výzva, na ktorú treba zodpovedne pripraviť kĺby, svaly, šľachy a v neposlednej rade aj morál. V asi mesačnom rozostupe mi však povinnosti a iné koníčky dovolili len dve 50-ky, z Trenčína do Starej Turej cez Biele Karpaty a hrebeň Považského Inovca z Mníchovej Lehoty do Piešťan. Po tej druhej som bol tak groggy, že som na chvíľu vzdal účasť na Lazovej stovke. Bolo to spôsobené aj zlou zásobou vody, ale to už je iný príbeh...

Štart 05:00 (0 km)

Áno, obetoval som zápas našich so Slovincami (evidentne moje fandenie vzhľadom na víťazstvo nepotrebovali) a šiel som spať už o deviatej večer. Nastal deň D a budíček zazvonil nekompromisne o 03:00. S kolegom Barošom sme sa dohodli na presune do Vrbového taxíkom, nakoľko sme sa obaja ocitli bez približovadiel a taký kamarát, ktorý by nás o 04:30 viezol na štart, sa ešte nenarodil. Prílet ku synagóge bol svižný a organizátor Slávo nás už o 05:00 zapísal do štartovnej listiny. Fyzicky aj psychicky pripravení, nabudení a hlavne zvedaví sme boli, tak veru! Preto žiadne zdržovanie, zopár štartovných fotiek a vyrážame na trasu.

K0 - Pri Čerenci 05:28 (2,5 km)

Prechádzali sme ešte za svitu nočných lámp zobúdzajúcim sa Vrbovým smerom na vodnú nádrž Čerenec. Vedel som iba, že prvý kontrolný bod má byť z ľavej strany nádrže a bolo treba nájsť tú správnu odbočku. Nastali prvé zaváhania nad kolegovým GPS, postrádajúcim poriadne mapy, no našťastie nás obiehal hyperaktívny lazovkár, ktorý nás naviedol na ten správny smer. Dotyčný mal nielenže tretinový batoh ako ja, ale evidentne aj strašne málo času, nakoľko prefrčal okolo nás dosť svižným poklusom. Takto hravo sme zistili, kde uhnúť a o chvíľu sme už lepili prvú nálepku do “služobnej” knižočky. Cestou sme stretli ešte zopár náruživých lazovkárov, ktorí prvý kontrolný bod preleteli a museli sa tak vracať, bohvie odkiaľ.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

K1 - Lopušná 08:15 (14 km)

Zrejme letmé pousmiatie, či podvedomá škodoradôstka nad týmito lazovkármi natoľko poškvrnila moju karmu, že sme na povel dvoch originál lazovkárskych smerových šípok vbehli do lesa a tak nejako sme sa na tých lesnačkách stratili. Vedel som, ze Tlstú horu máme obchádzať traverzom sprava, a tak môj skromný orientačný zmysel o chvíľu vetril zradu. Kolega s GPS ma uistil, že sme síce mimo trasy, ale smer máme dobrý. Keď sme však stretli ďalšiu zablúdenú dušu, ako zúfalo nazerá do mapy a s prosbou v očiach čaká vysvetlenie tejto krivdy, došla mi trpezlivosť a vytiahol som moje GPS, ktorého baterku som šetril pre prípad, že kľakne kolegov prístroj. Mapový podklad nás uistil, že sme z úplne opačnej strany kopca a tak som zavelil smer za šípkou, dostať sa späť na trasu. Skúsenosti z geocachingu sa mohli tak zúročiť a o chvíľu sme išli po krásnej lesnej ceste smerom k Veľkej peci a odtiaľ to bol už len kúsok dole na trasu.

Tu nás čakala prvá zoznamka s dlhším asfaltom. Časovú stratu sme sa snažili dohnať svižnejším tempíčkom, no kolega, ktorému sme pomohli z lesa, bez poďakovania či pozdravu práskol do koní a zmizol za horizontom. Jeho problém. Počasie sa nám krásne rysovalo a v duchu som sa posmieval našim meteo šamanom, keď sa nám toľko vyhrážali búrkami a dažďom v tomto nádhernom, slnkom a ranným oparom zaliatom dni. Obloha takmer čisto azúrová a ja som si začal uvedomovať, že som si ten opaľovací krém predsa mal zobrať. Našťastie sa trasa po modrej značke po chvíli trhá z asfaltky a vstupuje do lesa, strmo do kopca. Asi 500 metrov bolo dosť slabo udržiavaných, tak sa to podobalo skôr tréningu ozbrojených jednotiek na rambodráhe, ale našťastie to netrvalo dlho. Trasa pokračovala ďalej pekným lesom až po odbočku na žltú značku a zároveň kontrolný bod Lopušná.

K2 - Bradlo 09:10 (18 km)

Pokračovali sme ďalej po žltej smerom na Košariská. Tu sme stretli skupinku lazovníkov, medzi ktorými spoznávam zrejme druhú najznámejšiu figúrku z Vrbového, hneď po Móricovi Beňovskom, Braňa Jobusa z Karpatských chrbátov či Vrbovských víťazov. Pozdravili sme sa a cválali sme ďalej. Vystúpali sme po značke na hrebeň a po zelenej sme zamierili na Bradlo. Výstup na K2, no neznie to dobre? Spod mohyly sme sa pokochali nádhernými výhľadmi do okolia a na tentokrát živej kontrole sme získali razítko do knižky, vzácne tekutiny a pekný lazovkársky medovník. Teplota nekompromisne stúpala a tak som už nahodil kraťasy.

K3 - Holubací vrch 10:02 (22,5 km)

Z Bradla sme zbehli po červenej značke lesom na slnkom zaliate lúky a smerovali na Myjavu. Pripojil sa ku nám ďalší lazovkár, ale veľa toho nenahovoril, išiel stále asi 2 až 3 metre za nami, ako tieň. Stretli sme sa až na Holubacom vrchu, nalepili nálepky a tým istým spôsobom sme pokračovali ďalej. Zrejme ako hovorí klasik: “nebyuo o čem”...
V Polianke nás jeden domáci pozdravil a povzbudil vetou “to máte ešte poriadne ďaleko do Vrbového!” Ani nie tak ďaleko, keby sme nešli opačným smerom, pomyslel som si.

K4 - Vankovci 12:27 (35 km)

Takto sme sa dostali až do Myjavy, kde sme sa odpojili z trasy v záujme doplniť tekutiny na priľahlej benzínke. Dávame si už opäť ako duo krátku pauzičku v tieni ihličnanu, kde odpočíval aj konečne výrečnejší lazovkár z BA. Príjemne sme si pokecali, ale čas tlačil, tak sme asi po 15 minutách vyrazili. Vedel som, že nás čaká nekonečná dedina Turá Lúka, na ktorej konci sa malo odbočiť smerom ku Vankovcom, no čo nás čakalo ďalej, bolo fakt nečakané peklo. Slnko už riadne pieklo a trasa od pumpy cez Turú Lúku po najbližšiu poľnú cestu mala cez 8km a viedla rozsiahlou planinou s miernym stúpaním. Tu asi dostali moje šlapaje poriadne “do držky”, pretože som po nejakom čase začal cítiť nepríjemnú bolesť šlachy na pravom chodidle. Skúšal som ísť popri asfaltke po roli, no bola miestami rozmočená z predošlých dažďov, tak to bolo riešenie skôr z blata do kaluže. Pri dosiahnutí kontrolného bodu som zistil od ostatných prítomných lazovkárov, že im ten asfalt spôsobuje tiež nemalé problémy. Dokonca až ohrozenie života, keď som začul vetu : “ja z toho asfaltu asi umrem...”. No po pár desiatkach metrov narážame konečne na poľnú cestu popri Ostrom vrchu s výraznou veternou elektrárňou a vykrývačom, vedúcu do Vrboviec.

K5 - Vrbovce 13:37 (42,5 km)

Vedel som, že nás vo Vrbovciach čaká živá kontrola a tak som trochu dúfal aj v nejaké to občerstvenie a chvíľu odpočinku pre moju nôžku, ktorá začínala bolieť viac a viac. Cestou sme stretli lazovkára, ktorý si práve nie veľmi nadšený sadal do trávy ošetriť si pľuzgier. Po zdvorilom odmietnutí mojej lekárničky, ktorú od istého času nosím stále so sebou ako katolík bibliu, sme prešli okolo malej vodnej nádrže až ku kostolu. Vzhľadom na pravidlo, že oproti kostolu býva krčma, ani Vrbovce nie sú výnimkou. A tu nás už čakal organizačný tím s tekutinami, kávou, koláčikmi, chlebom s masťou a cibuľou (mňam!) a oškvarkami. Baroš doplnil minerály pivom, no ja som ešte odolal (tí, čo ma poznajú, asi tomuto odseku veriť nebudú, no je to ozaj tak!). Vyvetral som nohy, trochu rozmasíroval a dúfal, že to nebude až také zlé. Medzitým prišiel pán s pľuzgierom a nahlásil ukončenie pochodu. Nechcel som sa tu zbytočne zdržovať viac než je nutné, predsa len to svalstvo “stvrdne a vystydne”. Tak sme sa rozlúčili a s ďalšou mlčanlivou skupinkou sme vyrazili smerom na Kuželovský veterný mlyn.

K6 - Nad Kuželákom 15:55 (51,5 km)

Napriek kilometrom v nohách sme si udržiavali tempo a skupinku sme zakrátko odbehli. Kuželák bol významný morálny bod, nakoľko sa nachádza približne v polovici celej trasy. Preto som sa sem celkom tešil a bol som zvedavý, ako túto pomyselnú hranicu prekonám.

Moje myšlienky sa však o chvíľu presmerovali inam. Na západe sa začali zhlukovať tmavé mračná a o nejaký čas bolo počuť vzdialené hrmenie. Predpovede lazovkárov, čo tvrdili, že o tretej príde hrmavica, sa začali nanešťastie napĺňať. Búrka samozrejme nemôže vďaka pánovi Murphymu prísť tam, kde sa dá bezpečne ukryť a tak nás chytila na šírej planine s miernym stúpaním. Naozaj posledné, po čom som túžil počas búrky, bolo stať sa najvyšším bodom v teréne a vytvárať krokové napätie so zapichnutými hliníkovými paličkami v zemi. Mobil som kvôli baterke mal celý čas vypnutý, takisto GPS a tak som rýchlo popratal aspoň paličky do batohu. Dážď začal síce až neskôr a aj búrka hrmela stále v diaľke, no nad hlavou sa nám začalo zgrupovať čoraz tmavšie mračno a predstava “blesku z čistého neba” mi riadne sťahovala ritku. Tak sme radšej pridali plyn.

Tesne pred hrebeňom, ktorý tvorí hranicu s Českou republikou, pred sedlom U tří kamenů, už začalo výdatne pršať a mňa chytať tá šlacha. Musel som si dať krátku pauzu. Chvíľka odpočinku trochu pomohla, no po chvíli chôdze to bolo ešte horšie. Skrúcal som nohu do rôznych polôh a hľadal takú, v ktorej bude bolesť znesitelná. Keď som ju skrútil trochu doľava, dalo sa to, no predstava, ze mám takto prejsť ďalších vyše 50 km a z toho hromadu po tvrdom asfalte, vo mne vyvolávala pocit zúfalstva. Každým bolestivým krokom vo mne cirkulovali toky myšlienok, odhodlané bojovať, ale aj vzdať to. Pri tých druhých sa mi zvieralo hrdlo a bol som presvedčený, že keby som to naozaj vzdal, asi sa neubránim spontánnym slzám. Popri týchto myšlienkových pochodoch som však stále kráčal a postupne som si našiel systém ako našľapovať a ťažisko dávať viac na ľavú nohu. Uvedomoval som si, že to ľavá noha, na ktorej som mal zranené koleno a nedávno aj členok, nemusí zvládnuť, no bola to cesta, ako ísť ďalej. Na rozdiel odomňa to búrka nakoniec vzdala a o chvíľu sme si už robili fotečky pri “větráku”.

K7 - RS Filipov 17:10 (57,5 km)

Trasa pokračovala po zelenej značke smerom na vrch Bojiště, až sme v jednom bode museli odbočiť vpravo, ako kázala lazovkárska šípka. Tu nás čakala skutočná rambodráha, kde bola v ponuke absolútne rozbahnená zvážnica, alebo jej priľahlé, zarastené okraje s popadanými stromami. Neobišlo sa to bez vybraných slov, no bral som to ako výzvu. Dokonca som to až na koniec lesa dotiahol suchou nohou. Vyšli sme však na ešte rozmočenejšej pastvine, kde už moje tenisky nemali šancu. Každým krokom som naberal viac a viac vody. Hopsajúc a preskakujúc prekážky sme sa konečne dokotúľali pod relatívne novú rozhľadňu pri Javorníku. Odtiaľto nás čakal 6,8 km dlhý úsek asfaltu, až po chatu Megovka. Cestou stále pršalo, ja som sa sústredil na to, aby som horšie nestúpil a udržiaval posunuté ťažisko. Na začiatku Filipovského údolia nás už pri chate vítal živý kontrolný bod, tentokrát bez nejakých pridaných hodnôt. Po razítku do knižky a doporučení studničky po ceste sme sa rozlúčili a pokračovali.

K8 - Nad Megovkou 18:00 (61,5 km)

Studnička tam skutočne bola a poskytla mi potrebnú vodu do rezervoáru. Noha už pobolievala len v určitých intervaloch, zrejme sa mi jemne posunul prah bolesti. Údolie sme tak doslova preleteli a o chvíľu sme už počuli hulákať Vondráčkovú z autami obsypanej poľovníckej chaty Megovka. Ani sme poriadne neprišli ku chate, keď sa na nás vyrútila skupina podgurážených divožienok a bránili nám v postupe. Vraj si musíme dať štamprlík a dajú nám razítko. Chvíľu som váhal, či je organizačný tím natoľko originálny a pripravil nám takéto “veselé” zastavenie, no potom vysvitlo, že naše stanovisko je kúsok ďalej.

Po aplikácii štamprle sa podmienky na povolenie tranzitu pritvrdzovali a pripité devy nástojili na orazítkovaní našich zadkov. Baroš nekládol odpor, tak dostal “štempel na prdel”, no ja som vzdoroval. Nakoniec som povolil označkovanie stehna, na čo mi jedna z dotyčných skoro vytiahla trenky pod bradu, len švy zaprašťali. Ich mužské osadenstvo len pasívne prizeralo sediac na verande a jediné, čo z nich vypadlo, že kedy sme vyrazili a kedy sa plánujeme vrátiť. Po ponuke druhého štamprlíka som zavelil na ústup. Našťastie nás dobehla ďalšia skupinka kandidátov na razítko, tak sme odtiaľ doslova zdrhli. Napriek tomu si myslím, že u mužskej posádky lazovkárov bolo toto zastavenie určite nezabudnutelné, nakoľko sme sa potom dozvedeli, že takto zastavovali “obete” v priebehu celého dňa.

K9 - Veľká Javorina 20:05 (69 km)

Od chaty vedie zelená značka kolmo na vrstevnice a tak sme chvíľu srandovali, že sme radšej mohli na tej chate zostať. Ani si radšej nepredstavujem, kde všade by som mal zelené razítko, čo by sa doma mojej krajšej polovičke veľmi ťažko vysvetľovalo. Prudké stúpanie po Kubíkovom vrchu trochu povolilo a cestou cez “Šibeničák” sme si vychutnávali aj pekné výhľady na Moravu. Prešli sme až ku altánku pri pomníku I. D. Dibrova, kde sme už museli spraviť nutný servis obuvi a ponožiek. Suché ponožky a náplaste osviežili ďalší postup a okolo ôsmej sme konečne dorazili na Holubyho chatu. Tu sme si dožičili poriadnu prestávku, moje prvé pivo (!), ešte jednu výmenu ponožiek, pretože tamtie už nasali vodu z tenisiek a návrat z kraťasov do dlhých nohavíc. Chata bola plná “civilov” aj lazovkárov. Po našom príchode a pri údžbe (nielen) našich nôh, sa ma jeden z návštevníkov spýtal, či mi nebude vadiť, keď vedľa mňa otvorí okno. Asi mal obavy, či na mňa nebude fúkať, ktovie...

K10 - Vrch Roh 22:40 (76,5 km)

Od Holubyho chaty vedie smerom do Cetune modrá značka a tak sme vyrazili už za svitu čeloviek ešte s jednou skupinkou, ktorá sedela celý čas oproti nám. Po čase ich naše tempo nebavilo a tak sa nám pomaly strácali “svetlušky” v temnom lese. Keď sme však dorazili do Cetune a stavili sa v miestnej osviežovni na jedno, videl som celú skupinu za stolom. To ma akosi uistilo, že nemeškáme a mohli sme si tak ešte trochu oddýchnuť. Opäť sme vyrazili spolu a tentokrát sme sa držali ich tempa. Temperamentne pôsobiaca skupina mala stále o čom debatovať, dokonca sa dala počítať schody vedúce od parkoviska na Rohu po pamätník. Mne už nejako témy a chuť rozprávať začali dochádzať. Na kontrolnom bode sme nalepili samolepky do knižky a prudkým zostupom sme zišli pri Hrabovom a cez celú, nekonečnú Lubinu, kde už sme skupinke naozaj nestíhali, sme prešli do Hrušového.

K11 - Vaďovský vrch 00:40 (85,5 km)

Z Hrušového vedie zelená značka popod vrch Salášky až do Višňového. Zhruba na pol ceste bol kontrolný bod na úrovni Vaďovského vrchu. Tu už som pociťoval poriadnu únavu, išli sme s Barošom mlčky za sebou. Aj sme sa stretli s dvoma staršími pánmi, aj dvoma maskáčovými mladíkmi, no aj keby ako komunikovali, nevládal som. Po nalepení nálepky sme ešte zachránili dáždnik jednému z pánov a ušetrili mu drahocenné metre, keď sa poň vracal.

K12 - Višňové 01:24 (88,5 km)

Nedočkavo som vyhliadal náznak civilizácie, tak strašne som už chcel byť vo Višňovom. Zrazu Baroš za mňou zasyčal, zahrešil a oznámil mi, že si asi vytkol členok. Spravil ešte pár krokov, no povedal, že takto ďalej nejde, že nech pokračujem bez neho. Vzhľadom na môj celodenný boj so šlachou od “Kuželáku” mi to prišlo veľmi rýchle rezignovanie, no nemal som síl na prehováranie, či nebodaj diskusiu. Začínal som už cítiť aj šľachu na ľavej nohe a vedel som, že čas sa kráti. Uistil som sa, že si Baroš z Višňového zavolá taxík, kam to mal asi pol hodinku pomalej chôdze, rozlúčili sme sa a vyrazil som sám. Trochu som pridal, aby som dotiahol časový sklz. Nad Višňovým sa tiahla hustá hmla, keď zrazu v pozadí na mňa blikalo červené svetielko. Vedel som, kde má byť kontrolný bod, tak som pochopil, ze to na mňa, aby som trafil. Na verande krčmy pod Čachtickým hradom bolo veselo, bola tam celá skupina, ktorá nás v Lubini odbehla, popíjalo sa pivko, jedli sa klobásy. Ja som si nechal oraziť knižku a ponáhľal sa ďalej. Nebol som príliš nadšený, že musím ísť sám, najmä pre známe množstvo diviakov v týchto lesoch. Na to sa zodvihol jeden z členov skupiny, že ide so mnou. Hneď ako sa postavil, oznámila celá grupa, že sa pridáva. A tak som nakoniec na moje šťastie išiel na Plešivec v asi 8 člennej skupine.

K13 - Veľký Plešivec 03:00 (96 km)

Cesta hore žľabom na hrebeň bola prudká, no dalo sa to zvládnuť. Na hrebeni sme sa napojili na modrú značku vedúcu až na Veľký Plešivec a kráčali sme v zástupe ako husi. Vpredu bol však ten najrýchlejší zo skupiny a tak sa pomaly tempo stupňovalo a ja som po chvíli zistil, že sa mi normálne točí hlava z toho neustáleho čumenia v úzkom kuželi svetla čelovky pod nohy, pred seba, pod nohy, pred seba, rýchle tempo...Nemal som ani silu povedať, nech spomalia, predsa len to neboli moji známi, bohviekam by ma poslali. Po asi hodinovom utrpení sme konečne dorazili ku krížu na vrchole kopca. Tu sme si nalepili povinné nálepky a zapísali časy.

Cieľ 04:59 (106 km)

Vtom jeden z “rýchlych šípov” oznámil, že Šípkové, ktoré bolo priechodzím bodom pred cieľom, je vzdialené 1,5 hodiny. Ľahká matematika mi vychrlila výsledok, že mám pol hodinu na cestu zo Šípkového, aby som stihol absolvovať Lazovú stovku do 24 hodín. To mi hneď prišlo ako nemožné. Ešte som sa spýtal kolegovcov, koľko je to odtiaľ do Vrbového a povedali mi, že asi 3,5 km. Veď to nedám za pol hodinu! Ako naschvál skupina postupovala znatelne pomalším tempom. Mnou lomcovala zlosť a beznádej zároveň. Celý deň bojujem, aby som prišiel o blbú pol hodinu neskôr? Keby to boli dve-tri hodiny, dobre, poviem si, šuchtal som sa, ale pol hodina? V duchu som preklínal pivo v Cetuni a po čase úplne všetky prestávky. Nič, povedal som si, jediné, čo môžem, je skúsiť vyžmýkať posledné kúsky energie zo seba. Nech viem, že som do toho dal všetko. Oznámil som zámer skupine, popriali mi šťastie, zapal som GPS a vyrazil. No, vyrazil. Pre mňa to bola rýchla chôdza, no verím, že z pohľadu zdravého jedinca som len zametal nohami a robil o niečo rýchlejšie krátke kroky.

GPS som zapínal len občas, aby ma vzdialenosť do Šípkového zbytočne nedemotivovala. Vyšiel som z lesa na rozmočenú lúku. Rozbahnený podklad zhoršoval trakciu a oberal ma o posledné kúsky energie a nádeje. Sem tam som aj výdatne zahrešil, aby sa mi uľavilo. Konečne som dorazil do Šipkového. Cítil som, ako mi odlietava blato od tenisiek a znova som naštartoval GPS, aby som zistil, koľko je skutočne do Vrbového. V kútiku duše a v matnej pamäti sa mi zdalo, že by to malo byť v pohode. Monitor zasvietil, satelity sa načítali a zobrazilo sa číslo 4,5km. Myslel som, že ma klepne. Prepočítavam v hlave časy, no nevychádza mi to. Navyše to bolo 4,5km vzdušnou čiarou a trasa išla cez vzdialenú L križovatku, čiže kľudne aj 5km. Bol som v úzkych. Skúsil som kúsok bežať, nohy ma však boleli ako koňa. Tak som aspoň skúsil rýchlu chôdzu, rýchlejšiu ako doteraz. Asfalt, ktorý mi celý deň ubližoval, mi nakoniec začal svojou dokonalou trakciou paradoxne pomáhať.

Obehol som dve dvojice a už som videl koniec dediny. Mal som asi 40 minút do 5:00. Z poľnej odbočky na mňa kričal lazovkár, či neviem kade, tak som mu len zakričal, že ja idem po asfaltke a trielil som na križovatku. Čas však bol neúprosný a aj keď som išiel na maximum, Vrbové nie a nie sa vizuálne priblížiť. Keď už bolo asi 25 minút do 5:00, pochopil som, že to takto nestihnem. Neviem ako sa mi to podarilo, no potlačil som bolesť natoľko, že som zrazu mohol bežať. Utekal som, fučal ako parná lokomotíva, ale išlo to! Obiehal som skupinky, ktoré nechápajúc na mňa pozerali, niektorým som stíhal dokonca vysvetliť, prečo to robím. Obehol som aj hliadku polície, stojacej na začiatku Vrbového. Bežal som cez Vrbové a fučal. Dorazil som ku synagóge 04:58, teda 2 minuty pred limitom!!! Chvíľu som ešte búchal na okná, aby mi organizátori otvorili svoj dočasný štáb, no stihol som to. Úžasný to pocit. Ostatné už boli formalitky, zapísanie do štartovnej listiny, nejaké razítka, diplom. Vyfasoval som ešte jedno nealko pivko a volal som odvoz domov. Našťastie bol naporúdzi a tak som už za pol hodinku sedel v aute smerom domov.

Aj keď som si myslel, že po takomto drile a “masakri” sa zo mňa diaľkoplaz určite nestane, časom sa na zlé veci zabúda a zisťujem, že prekonanie samého seba a nové skúsenosti ma zase posunuli niekam inam. Všetko je to o dôkladnej príprave, ktorú som zrejme podcenil a už teraz taktizujem, ako môj budúci pochod na Lazovej stovke vylepšiť. A trnavská stovka sa tiež blíži...flinta rozhodne neskončila v žite:-)

Článok bol zároveň napísaný pre http://turanskehovada.ning.com/profiles/blogs/lazova-stovka-2011

Fotogaléria k článku

Najnovšie