Ako sme predpokladali, sadla do rána poriadna rosa a naše spacáky boli vlhké – v ranných lúčoch sme ich teda osušili. Po raňajkách sme tesne po ôsmej vyrazili. O tom, že rosa si nevyberá sme sa čoskoro presvedčili. Etapa začala brodením sa cez podrast čučoriedok. Topánky Meindl, ktoré tu mali zaťažkávajúcu skúšku, však jej náporu odolali. Horšie však bolo, že sa mi v nich nohy začali príšerne potiť a následky nenechali na seba dlho čakať.

Zostup z Jarabinej bol výrazne strmší ako výstup. Rýchlo sme zbehli do sedla, kde bola posledná možnosť nabrať vodu. Pramene a celé močaristé územie sa nachádza na pravej strane hrebeňa, asi 50 m od sedla. Posilnení dúškami čistej vody sme vzali batohy na plecia a pokračovali. Chodník v ďalšom priebehu zväčša traverzuje v pravom svahu a na viacerých miestach je počuť šum vody. Na viacerých úsekoch je dosť blatistý terén a chôdza nie je pohodlná. Obídeme vyvýšeninu hrebeňa a nasleduje prudký výstup na Ostredkový grúň, ktorý za pár minút vystrieda rovnako prudký zostup. V týchto miestach je hrebeň mimoriadne úzky. Po pravej strane je NPR Madačov a na ľavej strane zas NPR Kornietová.

Nasleduje zvlnený terén, ktorý končí tesne pod Malým Lyscom. Naň sa vystupuje prudko, aj keď krátko. V týchto miestach ma topánky v oblasti priehlavkov nepríjemne pália a na vrchole sa musim ošetriť chodidlá. Malý Lysec (1297m) poskytuje prekrásny výhľad na zalesnené rebrá Ľubochnianskej doliny, na Lysec ako aj na Ploskú a Rakytov. Smerovník udáva 3 hodiny k Borišovke. Miestami štrkovitý zostup je pomerne dlhý a celkom príjemný. Lesy sú v týchto končinách prirodzené, jedná sa o bučiny s bohatou prímesou jedle a smreka. Po chvíli rovnejšieho úseku naberáme ďalšie desiatky výškových metrov a zastavujeme pri smerovníku tesne pod vrchom Štefanová (1305m). Po posilnení pokračujeme veľmi dlhým klesaním priamo po čiare hrebeňa.
Zdĺhavo stúpame – chvíľu strmšie, chvíľu miernejšie. Už začínam cítiť blížiacu sa Javorinu (1328m), ktorá je prvým nelesným vrcholom. Ešte cez peknú čistinku zakvitnutú do modra horcami luskáčovitými a po chvíli sa už do nás slnečné lúče oprú plnou silou. Paľo má náskok pár minút, lebo ja sa často zastavujem a chladím si telo rannou rosou. Ponad záver dolinky Močidlo prekonávame ešte ostrejší hrb Šoproň (1370m). Posledné klesanie a pred dvanástou sme na veľkom rázcestí poniže chaty pod Borišovom. Znechutene absolvujeme aj posledný výšľap ku chate. Tam naberáme sviežu studenú vodu a obedujeme svoje zásoby. Keďže slnko nemilosrdne páli, neriskujeme žiaden alkohol. Prostredie je tu ozaj veľmi krásne a príjemné. Moje nohy sú na tom dosť zle a tak radšej vzdávame výstup na Borišov (nová žltá značka) a radšej sa hodinu regenerujeme. Po prezutí do tenisiek zisťujem, že pálenie len tak neustúpi, preto si obúvam kratučké ponožky a priehlavky si výdatne namastím mastičkou pre novorodencov :-).

Nakladáme batohy na plecia a spokojnejší vyrážame na druhú časť dnešnej etapy. Poniže smerovníka na Močidle si všímam strom, na ktorom sa značkári „vyřádili“ – všetky štyri farby. Pokukujeme po salašoch a pozvoľna stúpame na Ploskú. Kopec je to nepríjemný, no som prekvapený, že skoro bez problémov vyjdeme na hornú plochú časť, ktorou vo vysokej tráve s krásnymi spätnými pohľadmi vystúpime na jej najvyšší bod. Nášmu pohľadu dominuje Čierny kameň s Rakytovom, no nevieme ešte, že už zajtra sa tam vrátime.
Príjemným zostupom k rázcestiu pod Kýškami študujem priľahlé búdy. Bez zdržiavania sa vyšvihneme cez vápencový ostrovček Kýšok a cez pasienky (Koniarky) postupujeme ďalej. Bez toho, že by sme si všimli odbočku k salašu pod Suchým vrchom sa dostávame pod pyramídu Suchého vrchu. Je to impozantný pohľad, ktorý nám dlho zostane v pamäti. Pali sa ma ustarostene pýta, či ideme aj naň. Vysvetľujem mu, že chodník vedie v pravom úbočí a postupne naberie jeho výšku. Nie je ani strmý, ani dlhý, ale páliace slnko robí svoje. S radosťou dosahujeme sedlo za Suchým vrchom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po oddychu zdolávame aj najvyšší vrchol pohoria, Ostredok (1592m). Tak ľahko sme ešte asi nezdolali žiaden podobný vrch. Nezabúdame na pitný režim a preto sa okrem iného polievam vodou. Prekrásnou krajinou putujeme v ústrety zakončeniu prvej polovice nášho treku. Chvíľami zastavujeme a kocháme sa divadlom, ktoré sa nám tu odkrýva. Hrebeň medzi Ostredkom a Krížnou je odmenou za našu námahu a sme radi, že sme tu mohli byť. Objekty na Krížnej sa len veľmi pomaly približujú, čas sa chýli k piatej hodine. Pred vrchom sa zdravíme so skupinkou chalanov, ktorí smerujú opačným smerom. Dnes sme stretli ľudí iba pri chate a pod Ploskou. Čítal som niečo o funkcii Krížnej počas vojny a v neskoršom období, ale trochu ma prekvapuje množstvo betónu na jej vrchole. Spokojní, že sme zdolali ďalšiu magistrálu, podávame si ruky a dávame si predjedlo pred večerou.

Nastal čas sa pobrať ku kolibe nad Kráľovou studňou. Slnko ožiaruje hole typickou podvečernou farbou. No nelúčime sa s Krížnou nadlho – zajtra sa na nej uskutoční zaujímavé divadlo. Cesta ku kolibe je v znamení zotrvačnosti a očakávania, či nebude plná. Nakoniec spíme v kolibe štyria – okrem nás aj otec so synom z Košíc. Po chvíľke oddychu a prezlečení sa do tepla sa tešíme na večernú hostinu. Ešte si pripravím nohy, aby boli zajtra v pohode. Počas tohto rituálu na mňa kričí Paľo, že na jednej skale našiel vzácny plesnivec alpínsky. Vzrušený bežím k nemu a vidím to, čo som ešte nevidel. Fotím ho v svetle zapadajúceho slnka.

Vieme, že zajtra nás čaká ďalší horúci deň. Pre skorý budíček neotáľame a o deviatej už ležíme...

prechádzajúci diel

Fotogaléria k článku

+4 ďalších fotiek